a.)  skupinových foriem práce s diferencovanou náročnosťou úloh

b.)  projektovému riešeniu úloh, kde skupiny riešia nejaký čiastkový problém; napríklad niektorí riešia návrh výrobku, iní jeho dizajn, ďalší jeho reklamu, alebo efektívny technologický postup a podobne. Určitou metódou motivovania žiakov je rozvíjanie kapacít pre ich vlastné úlohy, kedy sa ich učiteľ pýta, čo chcú robiť. Tým vedie žiakov k samostatnosti, zodpovednosti za úlohy, ktoré si samy zadávajú. Úlohy si môže zadávať sám žiak, alebo si ich zadáva skupina, alebo skupina ich zadáva jednému členovi.

c.) motivácia pomocou hodnotenia: odmeňovanie a trestanie, posilňovanie správnych reakcií, minimalizovanie nesprávnych sú klasickými spôsobmi motivácie vo výchove a vyučovaní.

Medzi najpožívanejšie metódy patria:

• vytvoriť príležitosť na pochvalu každého žiaka (aj slabšieho); jeden žiak vie lepšie zhotoviť výrobok, iný zase vie lepšie vypracovať návrh, postup na jeho zhotovenie
• hodnotiť významné veci (hodnotíme hodnotu osobnosti žiaka, kritizujeme konkrétny čin); ak žiak vyhotoví výrobok, isto má z neho radosť, nie je na mieste veľká kritika, ak sa mu nie celkom vydaril a dobrý učiteľ by mal nájsť vhodné hodnotenie na usmernenie žiaka a jeho technickej činnosti
• viac odmeňujeme ako kritizujeme (cca jedna tretina má byť kritika a dve tretiny pochvala, pritom máme hodnotiť skoro každý výkon žiaka, a to čo najrýchlejšie po výkone a nemusí to byť len známkou, ale i slovne, odňatím trestu, podaním
  ruky, hlavne treba odmeny a tresty stupňovať, žiaci by mali vedieť za čo budú odmenení, alebo potrestaní
• pri negatívnom hodnotení nepoužívame iróniu (chyba sa má vecne vytknúť, nemáme žiakov strašiť pred začatím činnosti)
• nepoužívame telesné tresty, ani iné spôsoby tyranizovania (100 x niečo odpísať, ak je to možné nemali by sme trestať vôbec, skôr prečiny ignorovať, za najhorší citový trest sa považuje vyslovenie „nemám ťa rád“ alebo „už ti nedôverujem“)
• všímame si ako odmena alebo trest pôsobia na žiaka (niekedy trest žiaka demotivuje, alebo žiak pochvalu berie ako samozrejmosť)
• používanie sebahodnotenia žiaka (učiteľ hodnotí súčasne zo žiakmi, ktorí majú tendenciu nadhodnocovať sa, čo sa dá využiť na diskusiu o kritériách hodnotenia; uvádzajú argumenty na svoje hodnotenie a tak sa učia reálnejšie vnímať seba, iných svoju činnosť)

d.) motivovanie pomocou ašpirácií: perspektívne orientovaný žiak s rozvinutými ašpiráciami má vnútornú potrebu mať svoju budúcnosť, vytyčuje si ciele, organizuje si čas, plánuje činnosti a premáha sám seba v mene svojich cieľov. Učiteľ musí technicky talentovaných žiakov podporovať, mal by mať porozumenie pre to, aby vytvoril so systému technickej výchovy sústavu vedomostí a činností, ktorá by sa stala novou skúsenosťou v odhaľovaní nových poznatkov a činností.
Formovanie ašpirácií:

• učiť reálne odhady aktuálnych výkonov
• učiť reagovať na výkon novým odhadom - ašpiráciou, ktorá by nemala klesať ani po horšom výkone
• poznať a skúmať ciele, ašpirácie a perspektívy žiakov
• diskutovať o cieľoch žiakov, povzbudzovať ich k náročnosti odhadov budúcich svojich výkonov a k hľadaniu ciest a spôsobov ako ich dosahovať
• pomáhať žiakom určiť si náročnejšie reálne kroky pre najbližšiu budúcnosť
• rozoberať so žiakmi prípady zlyhávania v dosahovaní cieľov, lokalizovať príčiny a upravovať úlohy pre budúcnosť
• povzbudzovať žiakov v tom, že majú veľké možnosti

Vhodnou motiváciou, ktorú učiteľ zameriava na cieľ a obsah vyučovania, využíva dosiahnuté vedomosti, zaujímavosti tém technickej výchovy či problému, z ktorého môže pripraviť ukážky. Takto žiakov aktivizuje k technickej činnosti, vyvoláva potrebu osvojiť si príslušné učivo technickej výchovy alebo požadovanú činnosť.