Rozvoj osobnosti žiaka a technická výchova

ROZVOJ OSOBNOSTI ŽIAKA A TECHNICKÁ VÝCHOVA

V súčasnosti je potrebné technicky vzdelávať žiakov a tak im umožniť, aby boli technicky gramotný. Technická výchova a vzdelávanie má viacero dôvodov, ktoré vyplývajú z týchto opodstatnení (KOŽUCHOVÁ a kol.1997):

1. hospodárska opodstatnenosť: prosperujúcu ekonomiku môžeme budovať len s patrične vzdelanými, tvorivo zmýšľajúcimi
   a pracovitými ľuďmi
2. starostlivosť o životné prostredie: znamená podnecovanie k nápaditosti a tvorivosti pri riešení problémov, k ochrane
   a tvorbe životného prostredia pre bezpečný a pekný život budúcich pokolení
3. zmysel pre zodpovedné konanie: s poskytovaním poznatkov je dôležité rozvíjať vkus, zmysel pre krásu, vzťah k živej a neživej prírode, vzťah k hodnotám vytvoreným ľudským umom a prácou, rozvoj zmyslu pre poriadok, pracovnú disciplínu, pre zodpovednosť k vlastnému zdraviu
4. osobný rozvoj: rozvoj osobnosti umožňuje osobnosti získanie technickej gramotnosti, ktorá vo všeobecnosti predstavuje:

• pochopenie významu a vlastností technických materiálov, energie, aby každá osobnosť mohla pochopiť vplyv techniky na spoločnosť
• poznať základné technické zariadenia využívané v domácnosti, vo výrobe, doprave, distribúcii a ďalších odvetviach ľudskej činnosti, pričom ide o poznanie jej funkciu, možnosti techniky pri uľahčení činnosti človeka a pri jeho tvorivej činnosti
• rozvoj technických schopností, tak aby osobnosť s technikou vedela úspešne narábať a rýchlo sa ňu adaptovať
• rozvoj pozitívneho vzťahu k modernej technike, technických záujmov, v rámci profesijnej orientácie
• emancipačné snaženie: harmonickú vyváženosť človeka nie je možné riešiť bez ohľadu na okolitý svet, je potrebné hľadať
  také riešenia, ktoré zabezpečia taký rozvoj schopností osobnosti, aby táto dokázala dôstojne hodnotiť vzťahy vo svojom vnútri a okolitým svetom

Model rozvoja psychických funkcií a procesov osobnosti uvádza Zelina v systéme tvorivo-humanistickej výchovy (ZELINA, 1996).
Schematicky ho podľa neho znázorňujeme:

Schéma č. 1 - Model rozvoja osobnosti v systéme tvorivo - humanistickej výchovy (ZELINA, 1996) - príloha

Schéma

 

Osobnosť Zelina rozdeľuje do priestoru vzťahov 4 dimenzií, ktoré predstavujú (tamtiež):
A dimenzia: nonkognitívne funkcie osobnosti
B dimenzia: činnosti, pomocou ktorých sa rozvíja osobnosť
C dimenzia: vzdelávacie, didaktické činnosti
D dimenzia: kognitívne funkcie osobnosti
„X“ premenná: znázorňuje činitele, podmienky, faktory, ktoré vstupujú do procesu rozvíjania psychických funkcií osobnosti, napríklad prostredie, učiteľ, učebnice a podobne.
„Y“ premenná: je metodologická dimenzia, ktorá sa má realizovať pomocou 3 krokov:

• Diagnostika osobnosti, skupiny žiakov pri vstupe do výchovného pôsobenia
• Realizácia špecifických výchovných pôsobení, rozvoj osobnosti na základe 1. kroku
• Výstupné meranie, odpoveď na otázku, čo sme vo výchovnom pôsobení dosiahli

Popísaný model rieši dve kľúčové otázky teórie a praxe:
a.) prepojenie činnosti a funkcie
b.) interakciu pedagogických a psychologických aspektov rozvoja osobnosti

Nonkognitívne funkcie osobnosti rozlišuje Zelina v akronyme KEMSAK a tvoria východisko pre štruktúrovanie obsahu a metód výchovy (ZELINA, 1996):

• K kognitivizácia - cieľ: naučiť osobnosť poznávať, myslieť, riešiť problémy
• E emocionalizácia - cieľ: naučiť osobnosť cítiť, prežívať
• M motivácia - cieľ: rozvoj záujmov, potrieb, túžob osobnosti a jej aktivít
• S socializácia - cieľ: naučiť osobnosť žiť v spoločnosti iných ľudí
• A axiologizácia - cieľ: progresívna hodnotová orientácia osobnosti
• K kreativizácia - cieľ: rozvoj tvorivého štýlu života osobnosti

Medzi činnosti, prostredníctvom ktorých sa rozvíjajú vyššie uvedené procesy osobnosti, patria:

1. učenie sa, vzdelávanie
2. práca
3. sociálne činnosti
4. hra
5. umelecká činnosť
6. odpočinok, relaxácia

Vzdelávaciu aktivitu v tradičnom vyučovaní predstavujú jednotlivé vyučovacie predmety so svojim obsahom a metódami. Medzi tieto vyučovacie predmety patrí aj technická výchova.
Kognitívne funkcie osobnosti sa rozdeľujú do taxonómií tak, aby vyjadrili hierarchické usporiadanie týchto funkcií, ktoré obsahujú nižšie a vyššie poznávacie funkcie:

• vnímanie (senzomotorika, percepcia)
• pamäť (vštepenie, uchovanie, spracovanie, vybavenie informácií)
• nižšie konvergentné procesy (definovanie, deduktívne a induktívne myslenie, analytické myslenie, jednoduchá príčinnosť javov)
• vyššie konvergentné procesy (syntéza, analogické myslenie, zovšeobec-ňovanie, aplikácia, zložitá príčinnosť)
• hodnotenie myslenia (hodnotenie v oblasti: racionálnej, estetickej, etickej; má ráz konvergentného alebo divergentného myslenia)
• tvorivé myslenie (rozvoj imaginácie, fantázie, fluencie, flexibility, originality, elaboratívneho myslenia)

Kognitivizácia v technickej výchove

1. Kognitivizáciu osobnosti v technickej výchove môžeme dosiahnuť: metódami na zlepšenie technického myslenia a riešenia problémov pomocou heuristiky a algoritmov
2. metódou tezaurov
3. prácou s informačnými fondami
4. metódami na rozvoj kognitívnych funkcií podľa taxonómií kognitívnych procesov
5. ďalšími metódami

a.) metódy na zlepšenie technického myslenia a riešenia problémov pomocou heuristiky a algoritmov
V technickej výchove sa tieto metódy môžu uplatňovať najmä v samostatnej práci žiakov, ktorá je efektívnejšia vtedy, keď žiaci pri riešení problémov sa učia algoritmickými a heuristickými metódami. Určité algoritmy sa používajú pri rozoberaní alebo skladaní rôznych predmetov; napríklad pri demontáži a montáži osvetlenia bicykla, pri práci s elektrickými stavebnicami - zapájaní elektronických prvkov do obvodov a podobne.
Heuristika sa od algoritmu líši v tom, že obsahuje krok tvorivej práce. V odbornej literatúre je veľa druhov heuristických metód. Napríklad Zelina uvádza heuristiku DITOR, ktorá sa skladá z týchto krokov (ZELINA, 1996):

Tabuľka č. 2 - Heuristika DITOR

D	Definuj problém!	výber problému, vymedzenie problému
I	Informuj sa!	spracovanie informácií týkajúcich sa problému
T	Tvor riešenia!	tvorivá práca: brainstorming, morfologická analýza, metódy kreativity a podobne
O	Ohodnoť riešenia!	výber vhodných navrhovaných riešení
R	Realizuj riešenia!	projekty realizácie riešenia

Takto definované kroky heuristiky môžeme používať pri riešení rôznych technických problémov

b.) metóda tezaurov
Predstavuje vypracovanie oporných slov, bodov, schém, projektov a podobne. Postup by mal byť taký, že najprv učiteľ  technickej výchovy pre žiakov zostaví oporné body, potom ich zostavuje spolu so žiakmi a napokon žiaci si samostatne zostavujú svoje schémy a oporné body pre analýzu.

c.) práca s informačnými fondami
Vychádza zo samotného života, kedy človek nemá po ruke informácie, musí ich hľadať, zbierať a ukladať, systematizovať a využívať. Postupnosť práce s informáciami:

1. učiteľ prezentuje informácie bez udania zdrojov
2. učiteľ ukáže žiakom, kde môžu informácie zohnať a ako ich majú spracovať
3. učiteľ spolu so žiakmi informácie hľadajú, spracovávajú, využívajú
4. žiaci sami informáciu vyhľadajú, spracujú a využijú

Učiteľ má naučiť postupne vyhľadávať informácie v knihách, encyklopédiách, hľadanie v knižniciach, na internete tak, aby si žiaci
sami budovali vlastný systém doma v napojení na informačné zdroje zvonka.
Základnou odbornou literatúrou pre technickú výchovu je učebnica technickej výchovy. V súčasnosti je množstvo encyklopédií, pekne ilustrovaných, názorne vysvetlených s technickou tématikou a sú k dispozícii vo všetkých knižniciach.

d.) metódy na rozvoj kognitívnych funkcií podľa taxonómií kognitívnych procesov
Usporiadanie kognitívnych funkcií do istej hierarchie podľa zložitosti funkcií pomáhajú učiteľovi budovať úlohy a cvičenia na výstavbu týchto funkcií. Takéto usporiadanie (od najvyššej po najnižšiu funkciu) vyjadruje Bloomova taxonómia kognitívnych
funkcií (ZELINA, 1999):

Tabuľka č. 3 - Bloomova taxonómia kognitívnych funkcií

6.	HODNOTENIE	posudzovanie podľa vonkajších vnútorných kritérií
5.	SYNTÉZA	odvodenie abstraktných vzťahov
4.	ANALÝZA	organizačné princípy, vzťahy, prvky, elementy
3.	APLIKÁCIA	použitie v konkrétnych a zvláštnych situáciách
2.	POCHOPENIE	interpretácia, prenesenie
1.	VEDOMOSŤ	triedenie - kategorizácia, následnosti, terminológia

Súbor otázok na každej úrovni predstavuje:

1. vedomosti - otázky na rozvoj vnímania a pamäti: povedz ako nazývame predmety, ktoré používa spotrebiteľ, vymenuj základné druhy ručných pílok, popíš princíp rozoberateľného spoja, kto vynašiel žiarovku, vedel si že sklo je tekuté, nájdi ďalšie spôsoby využitia kladky...
2. pochopenie - otázky na vysvetlenie, interpretáciu: povedz vlastnými slovami aký je princíp tavenia, vysvetli rozdiel medzi
   spájkovaním a zváraním, popíš ako sa ťa to dotýka zložky životného prostredia, porovnaj vplyv technických produktov na ekológiu, daj do protikladu funkčnosť a dizajn, čo môžeš vyvodiť z výhod mechanických prevodov, ...
3. aplikácia - otázky a cvičenia na využitie a použitie: demonštruj priamo na bicykli s meničmi prevodov, ako môžeš využiť v praxi šetrenie teplou vodou a teplom, ako vzniká elektrická energia v dyname...
4. analýza - otázky vedúce k analytickému mysleniu: odôvodni prečo sa používa kótovanie, aké sú príčiny korózie kovov, aké sú negatívne dôsledky spaľovacích motorov, aké sú kroky pri pracovnej operácii - vŕtanie, ako by si začal pri brúsení, špecifikuj podmienky bezpečnej práce s elektrickým prúdom, čo bude nasledovať pri úprave dreva, vymenuj všetky problémy súvisiace s nerozoberateľnými spojmi...
5. syntéza - aktivity, ktoré vychádzajú zo žiaka a ktoré vedú k tvorivosti: navrhni a zostav základné pravidlá s horľavým
   materiálom, premysli si všetky odlišné spôsoby ako by si zistil potreby zákazníkov, čo by sa stalo keby nebola ešte vynájdená elektrická energia, koľko spôsobov je možných pri spájaní materiálov, predpokladaj, že môžeš využiť monočlánok a nie batériu, navrhni použitie zobrazených ložísk...
6. hodnotenie - posúdenie podľa štandardu, vytvorenie kritérií, zvažovanie: čo považuješ za najpravdepodobnejšie pri ohýbaní krehkých materiálov, posúď dôkaz elektromagnetickej indukcie, ktoré technické riešenia sú primerané, adekvátne, bude zapojenie obvodu podľa schémy fungovať...

Emocionalizácia v technickej výchove

City, emócie sú základom tvorenia vzťahu žiaka k sebe samému, svetu a iným. Empatická výchova sa môže realizovať na základe týchto bodov (ZELINA, 1996):

a.)  Rozhovory na tému prežívania: môžu sa realizovať individuálne alebo v skupinách. Dôležité je vytvorenie prostredia pre slobodné a otvorené vyjadrovanie žiakov. Obsahom týchto besied sú city, túžby, motivácia, sklamanie, radosť, nespokojnosť, strach, vzťah učiteľ - žiak a podobne. Učiteľ technickej výchovy by mal rozhovory na tému prežívania začínať najmä pred praktickou činnosťou žiakov alebo po nej, aby zistil aké túžby vzhľadom na tému technickej výchovy žiaci majú, ako sa im darilo počas zhotovovania výrobku, z čoho mali radosť, alebo naopak čo im spôsobovalo problémy. Veľmi dôležité je, aby žiaci nemali strach z techniky, ani z jej výdobytkov, i keď sú prípady jej zneužitia, žiaci by mali mať vytvorený správny vzťah k využívaniu techniky, mali by sa naučiť čo je v technike pozitívne a negatívne.

b.) Poznanie a ovplyvňovanie citov žiakov: využívajú sa testy, dotazníky, metódy sociometrie, skúma sa hodnotová a profesijná orientácia. Jednou z úloh technickej výchovy je i profesijná orientácia žiakov. Testy učiteľovi môžu napomôcť pri výbere alternatívnych tém technickej výchovy, aby využíval najmä tie, o ktoré javia žiaci väčší záujem a takto prehlboval technické vedomosti a zručnosti žiakov. Pokiaľ žiak si navrhne sám zhotovenie výrobku, je nútený rozmýšľať o jeho funkcii, tvare a podobne, pričom sa zaujíma i o hodnotu výrobku.

c.) Umelecké vyjadrovanie žiakov: využívajú sa rôzne metódy na identifikáciu a následné ovplyvňovanie citových vzťahov. Môžu sa doporučiť rôzne výtvarné techniky pri dokončovacích prácach na výrobku, modelovanie a podobne.

d.) Presunutie výchovy a vyučovania do prírody alebo reálneho života: tu sa vyžaduje, aby žiaci podrobne pozorovali dianie, zapisovali, hľadali problémy, riešili ich a podobne. Z pozície citovej výchovy sa požaduje zapisovanie takých vecí, ktoré žiakov rozčuľujú, tešia ich, pričom si zapisujú pocity na uvedených miestach a môžu si ich zapisovať i pri technických činnostiach.

e.) Technika slávnosti: podľa Petersena, ktorý uvádza štyri formy výchovy: rozhovor, hra, práca a slávnosť. Slávnosť ako forma a príležitosť má byť zakomponovaná do technickej činnosti. Môže sa využívať formou vystavovania zhotovených technických výrobkov, súťažami technických zručností a podobne.

Žiakovo hodnotenie učiteľa nemôže byť objektívne, ale i tak má význam v tom, „že stáva reálnym motívom jeho konania a správania“ (ŠTEFANOVIČ a kol., 1971). Štefanovič ďalej uvádza, akého učiteľa žiaci považujú za dobrého a akého za zlého. Napríklad žiaci v staršom školskom veku uvádzali, že dobrý učiteľ: má priateľský prístup k žiakom, pritom je prísny, vie dobre vysvetliť učebnú látku, vie žiakov pochopiť, veľa ich naučí, ochotne žiakom poradí, je úprimný, priamy, čestný, ku všetkým sa správa rovnako, vie si získať ich dôveru, dobre ovláda vyučovací predmet, vysvetľuje ho zaujímavo, usiluje sa žiakov, čo najviac naučiť, spravodlivo známkuje, nenásilne vie udržať disciplínu na vyučovacej hodine, má zmysel pre humor a podobne. Naproti tomu za zlého učiteľa žiaci považovali takého, ktorý: neovláda dobre vyučovací predmet, je nadmieru prísny, nespráva sa ku všetkým rovnako, vysmieva sa žiakom, je ironický, nadáva im, prezýva ich, kričí na nich, zle vysvetľuje učebnú látku, málo naučí, pri skúšaní žiada „nabifľované“ vedomosti, podľa nálady známkuje, ktorý má také závažné charakterové nedostatky ako je pomstychtivosť, škodoradosť, neúprimnosť, pokrytectvo a podobne.

Ak chce učiteľ technickej výchovy zaujať svojich žiakov, musí sa im stať „dobrým“ učiteľom, lebo vzťah k danému vyučovaciemu predmetu je často ovplyvnený osobnosťou učiteľa. Jeho hlavným zmyslom by malo byť, aby sa u žiakov vytváralo porozumenie pre techniku ako základ technického vzdelania, vytvorenie uvedomelého postoja k práci, k vede a položiť základy k uvedomelej voľbe budúceho povolania.

Motivácia v technickej výchove

Základnou rozvíjajúcou činnosťou vo výchove a vyučovaní sú úlohy, ktoré si vyžadujú aktivitu, riešenie zo strany žiaka. Pritom záleží aké úlohy dávame a ako ich dávame (ZELINA, 1996).

a.) rozvoj motivácie pomocou komplexného rozvoja poznávacích funkcií: ide najmä o úlohy na rozvoj hodnotiaceho a tvorivého myslenia, pričom rozvoj motivácie spočíva v ovplyvňovaní sebavedomia, formovania samostatnosti, nezávislosti, čo vedie k väčšej zainteresovanosti žiakov na riešení technických problémov a na ich vyššej miere zodpovednosti za výsledky, ktoré žiaci produkujú.

b.) Náročnosť úloh a výchova kapacity pre úlohy: jednou zo základných metód motivovania je zadávanie individuálne náročných technických úloh. Zadávaná úloha, by mala smerovať mierne nad schopnosti žiaka, čo sa dá docieliť napríklad zadaním odstupňovaných úloh podľa náročnosti, z ktorých si žiaci sami vyberú ktoré úlohy chcú riešiť.

Diferenciácia a individualizácia úloh vedie k organizovaniu:

a.)  skupinových foriem práce s diferencovanou náročnosťou úloh

b.)  projektovému riešeniu úloh, kde skupiny riešia nejaký čiastkový problém; napríklad niektorí riešia návrh výrobku, iní jeho dizajn, ďalší jeho reklamu, alebo efektívny technologický postup a podobne. Určitou metódou motivovania žiakov je rozvíjanie kapacít pre ich vlastné úlohy, kedy sa ich učiteľ pýta, čo chcú robiť. Tým vedie žiakov k samostatnosti, zodpovednosti za úlohy, ktoré si samy zadávajú. Úlohy si môže zadávať sám žiak, alebo si ich zadáva skupina, alebo skupina ich zadáva jednému členovi.

c.) motivácia pomocou hodnotenia: odmeňovanie a trestanie, posilňovanie správnych reakcií, minimalizovanie nesprávnych sú klasickými spôsobmi motivácie vo výchove a vyučovaní.

Medzi najpožívanejšie metódy patria:

• vytvoriť príležitosť na pochvalu každého žiaka (aj slabšieho); jeden žiak vie lepšie zhotoviť výrobok, iný zase vie lepšie vypracovať návrh, postup na jeho zhotovenie
• hodnotiť významné veci (hodnotíme hodnotu osobnosti žiaka, kritizujeme konkrétny čin); ak žiak vyhotoví výrobok, isto má z neho radosť, nie je na mieste veľká kritika, ak sa mu nie celkom vydaril a dobrý učiteľ by mal nájsť vhodné hodnotenie na usmernenie žiaka a jeho technickej činnosti
• viac odmeňujeme ako kritizujeme (cca jedna tretina má byť kritika a dve tretiny pochvala, pritom máme hodnotiť skoro každý výkon žiaka, a to čo najrýchlejšie po výkone a nemusí to byť len známkou, ale i slovne, odňatím trestu, podaním
  ruky, hlavne treba odmeny a tresty stupňovať, žiaci by mali vedieť za čo budú odmenení, alebo potrestaní
• pri negatívnom hodnotení nepoužívame iróniu (chyba sa má vecne vytknúť, nemáme žiakov strašiť pred začatím činnosti)
• nepoužívame telesné tresty, ani iné spôsoby tyranizovania (100 x niečo odpísať, ak je to možné nemali by sme trestať vôbec, skôr prečiny ignorovať, za najhorší citový trest sa považuje vyslovenie „nemám ťa rád“ alebo „už ti nedôverujem“)
• všímame si ako odmena alebo trest pôsobia na žiaka (niekedy trest žiaka demotivuje, alebo žiak pochvalu berie ako samozrejmosť)
• používanie sebahodnotenia žiaka (učiteľ hodnotí súčasne zo žiakmi, ktorí majú tendenciu nadhodnocovať sa, čo sa dá využiť na diskusiu o kritériách hodnotenia; uvádzajú argumenty na svoje hodnotenie a tak sa učia reálnejšie vnímať seba, iných svoju činnosť)

d.) motivovanie pomocou ašpirácií: perspektívne orientovaný žiak s rozvinutými ašpiráciami má vnútornú potrebu mať svoju budúcnosť, vytyčuje si ciele, organizuje si čas, plánuje činnosti a premáha sám seba v mene svojich cieľov. Učiteľ musí technicky talentovaných žiakov podporovať, mal by mať porozumenie pre to, aby vytvoril so systému technickej výchovy sústavu vedomostí a činností, ktorá by sa stala novou skúsenosťou v odhaľovaní nových poznatkov a činností.
Formovanie ašpirácií:

• učiť reálne odhady aktuálnych výkonov
• učiť reagovať na výkon novým odhadom - ašpiráciou, ktorá by nemala klesať ani po horšom výkone
• poznať a skúmať ciele, ašpirácie a perspektívy žiakov
• diskutovať o cieľoch žiakov, povzbudzovať ich k náročnosti odhadov budúcich svojich výkonov a k hľadaniu ciest a spôsobov ako ich dosahovať
• pomáhať žiakom určiť si náročnejšie reálne kroky pre najbližšiu budúcnosť
• rozoberať so žiakmi prípady zlyhávania v dosahovaní cieľov, lokalizovať príčiny a upravovať úlohy pre budúcnosť
• povzbudzovať žiakov v tom, že majú veľké možnosti

Vhodnou motiváciou, ktorú učiteľ zameriava na cieľ a obsah vyučovania, využíva dosiahnuté vedomosti, zaujímavosti tém technickej výchovy či problému, z ktorého môže pripraviť ukážky. Takto žiakov aktivizuje k technickej činnosti, vyvoláva potrebu osvojiť si príslušné učivo technickej výchovy alebo požadovanú činnosť.Socializácia v technickej výchove

Ide v nej o to, aby sa žiak prispôsobil sociálnemu prostrediu, poznal ho, posúdil, spolupracoval s ním a stal sa jeho členom (ZELINA, 1996). Prosociálna výchova sa dá dosiahnuť rôznymi spôsobmi:

a.) tvorba efektívnej výchovnej skupiny: takáto skupina rozvíja psychické funkcie každého člena a jej znaky sú:

• atmosféra a klíma sú v skupine neformálne, členovia sú uvoľnení, empatickí, cítia sa pohodlne
• pri diskusii sa jej každý člen zúčastňuje, veľa sa diskutuje o cieľoch skupiny a ich uskutočňovaní
• úlohy a ciele všetci členovia dobre chápu a prijímajú ich za svoje
• členovia skupiny sa navzájom počúvajú, neboja sa hovoriť, aby sa nezosmiešnili a podobne
• nesúhlasné mienky sa nepotláčajú
• rozhodnutia sa dosahujú cestou súhlasu, debaty
• často sa kritizuje, ale úprimne a pokojne
• členovia vyjadrujú svoje dojmy, zážitky, pocity, svoje nápady, hovoria o svojom prežívaní
• prijímajú sa a prideľujú sa jasné úlohy
• jednotlivec nevládne skupine, ani naopak, skupina sa nikomu neprimerane nepodriaďuje

b.) situačné metódy výchovy: ich podstata spočíva v tom, že žiaci sú konfrontovaní s konkrétnou situáciou (vymyslenou alebo reálnou - zo života; napríklad technický problém z domácnosti), ktorá je svojou podstatou problémová, čím umožňuje rôzne prístupy riešenia.
Pri tejto metóde sa odporúča učiteľovi:

• označiť a vysvetliť tému
• navodiť problémovú situáciu
• sformulovať problém
• vyčleniť najpodstatnejšie znaky problému
• analyzovanie príčin javov, ktoré zobrazujú situáciu
• spracovať návrhy riešení
• formulovať závery riešení problému, praktický význam riešenia. Pri tvorbe návrhov učiteľ má za úlohu byť podnecovateľom riešení, riešenia nehodnotí, činnosť žiakov len usmerňuje.

c.) metódy exemplifikácie: zahrňujú problematiku vzorov, príkladov, modelov správania v rámci identifikácie žiakov s pozitívnymi aj negatívnymi črtami. Efektívnou metódou je štúdium životopisov technicky orientovaných a prosociálnych ľudí, vynálezcov. Vzorom pre žiakov môžu byť verejné osoby, osoby verejného života. Aby sa istý človek stal vzorom mal by mať tieto charakteristiky:

• napriek zložitosti doby je optimista
• je oporou inštitúcií
• prináša novosti
• je tvorcom nových myšlienok
• vie poskytnúť primeranú pomoc
• pomáha každému a stále
• ovláda svoju prácu
• je u neho súlad medzi myšlienkami a činmi
• zvyčajne má zmysel pre humor
• vie plánovať budúcnosť
• vie sa odosobniť, priniesť obete

d.) metódy výchovnej komunikácie: komunikácia je
najprirodzenejší spôsob a prostriedok, ktorý učiteľ používa na rozvoj
osobnosti žiaka. Vo vedení rozhovoru má byť učiteľ profesionálom, čo
predstavuje:

• dobré rétorické schopnosti (využíva nonverbálny prejav, uvedomuje si či chce pôsobiť na kognitívnu stránku osobnosti žiaka alebo jej citovú zložku, má svoju filozofiu výchovy a tá sa odráža v komunikácii, rozhovorom vedie žiaka k objavovaniu sveta, neustále sa v komunikácii zdokonaľuje)
• príprava na rozhovor (plán rozhovoru, poznanie osoby, čas miesto rozhovoru)
• pozitívny začiatok rozhovoru (záleží na dobrom a pozitívnom začiatku, vytvára prvý dojem)
• vymedzenie problému (treba definovať tri veci: tému rozhovoru, očakávania, organizovanie rozhovoru - jeho dynamiku)
• nerobiť predčasné závery
• stavať na potencionalitách žiaka (byť optimistom, aby sme žiaka mohli pochváliť, v niečom povzbudiť, tak jeho potencionality môžeme nachádzať v troch oblastiach: 1. múdrosti, schopnosti, inteligencie; 2. prijímania a produkovania krásna; 3. konania dobra, oblasti etickej a hodnotovej)
• rozhovor usmerňovať k cieľom, pričom treba byť ofenzívny
• formulovanie otázok rozhovoru (otázky rozhovor dynamizujú, majú byť stručné a jasné)
• umenie počúvať (sústreďujeme sa na žiaka, ktorého počúvame, všímame si jeho znenie hlasu, mimiku, obsah, formu komunikácie, prečo to hovorí s akým citovým podtónom, treba mu dať najavo, že mu rozumieme)
• reč tela (sledovanie reči tváre a tela nám slúži ako : 1. diagnostický nástroj a 2. prostriedok na zmenu osobnosti
  prostredníctvom jej pohybových mimických prejavov)

e.) metódy na zmenu klímy v skupine: zmenu klímy v skupine alebo triede môžeme dosiahnuť mnohými metódami, ktoré môžu mať podobu:

• empatie (vidieť očami iných, hovoriť iným ako ich chápeme)
• srdečnosti (ohľaduplnosť, priateľské vzťahy, máme radi každého, dokážeme akceptovať každého aj keď sním nesúhlasíme)
• autentickosti (úprimnosť vo vzťahoch)
• konkrétnosti (nepoužívame všeobecné, mnohoznačné výrazy, hmlisté charakteristiky)
• iniciatívy (iniciujeme riešenia - ako ďalej)
• bezprostrednosti (hovoríme jasne bez okľúk)
• otvorenosti ( aby boli žiaci otvorenejší, musíme tak urobiť i my, žiadame od žiakom, aby hovorili čo si myslia a cítia a tak isto sa chováme i my)
• akceptácie citov (dovoľujeme city žiakov naplno prežívať, nenútime ich aby sa cítili za naše city zodpovední)
• konfrontácie (žiakom sa nevyhrážame, nezdôrazňujeme svoju autoritu)
• sebapoznaní (skúmame svoje konanie, podnety iných prijímame, rady druhých sú príležitosťou k sebapoznaniu a sebakorekcii).

Učiteľ technickej výchovy navodzuje určitú atmosféru, či už vedome alebo nevedome, svojim postojom žiakov aktivizuje, alebo naopak. Keď sa vyjadruje odmietavo, vážne, ironicky alebo humorne, žiakom sprostredkúva svoje hodnotiace súdy a postoje nielen slovami, ale i mimikou. Môže tak vzniknúť prenos názorov a postojov, podoba intelektuálnych i motorických zručností a hlavne neuvedomelé odpozorovávanie mimiky. Žiak napodobňuje učiteľa, jeho reč a výrazové prostriedky jeho slovníka. Napodobňuje jednanie s ľuďmi, vystupovanie, zachádzanie s technikou, spôsob práce s materiálom, plánovitosť a pracovitosť učiteľa. Absorbuje tak do rysov svojej osobnosti charakterové rysy, intelektuálne úkony, často i spoločenské, kultúrne a iné vzťahy.

Axiologizácia v technickej výchove

Axiologizácia znamená hodnotovú výchovu, alebo výchovu k hodnotám. Vo výchove budujeme hodnotiaci proces osobnosti žiaka, v ktorom žiak zvažuje každý prvok, ktorý zažíva, volí ho alebo odmieta. Rozvíjanie hodnotenia sa môže diať v troch oblastiach:

1. racionálne hodnotenie: kde sú základné otázky, či je niečo dobre vyriešené, napísané, povedané, či je formulácia alebo riešenie správne alebo nie
2. etické hodnotenie: odpovedá na niečo, čo je dobré a čo nie
3. estetické hodnotenie: hodnotíme estetický rozmer deja, veci, produktu

Rozvíjanie hodnotiaceho myslenia má štyri vývojové etapy (ZELINA, 1996):

1. reflexívne, globálne hodnotenie: žiadame, aby žiaci reflexívne hodnotili, aby povedali svoj dojem v termínoch dobrý - zlý, pekný - škaredý, správny - nesprávny; takéto hodnotenie sa rozvíja v predškolskom veku
2. hodnotenie na báze kritérií: nepýtame sa len na celkové hodnotenie, ale aj posúdenie, pričom kritériá môžu mať rôznu podobu od exaktne verifikovaných dôkazov až po kritériá založené na subjektívnej mienke
3. hodnotenie na báze kritérií s ich váhou: škálovanie - ako hodnotíš výrobok spolužiaka - koľkými bodmi na stupnici 1 - 10, alebo, čo je cennejšie, pekný výrobok bez účelnosti alebo naopak nie celkom pekný, ale účelný a podobne
4. hodnotenie spojené s diskusiou, argumentáciou: kde si žiaci preskúšajú svoje schopnosti komunikácie a vedenia dialógu, argumentácie a dokazovania, sebaovládania, schopnosti argumentácie a podobne.

Vo výchove má významné miesto aj výchova k ľudským právam, mieru a právam dieťaťa. Z hľadiska technickej výchovy je napríklad dôležité právo na zdravé životné prostredie, čo môžeme dosiahnuť rôznymi inscenačnými, situačnými metódami, rozhovormi, besedami z hosťami, literárnymi textami a podobne. Ďalej môžeme zahrnúť právo na prácu, rovnoprávnosť ľudí, boj proti chudobe, právo na štrajk, sloboda tlače, právo na patentovanie, taktiež pozitívny vzťah k práci a úctu k jej výsledkom a podobne.Kreativizácia v technickej výchove

Tvorivosť sa prejavuje v každej činnosti človeka a prejavuje sa v rôznych oblastiach vedeckej, umeleckej, technickej a iných. Základom metódy rozvíjania tvorivosti u žiakov je tvorenie divergentných úloh, alebo transformácia konvergentných na divergentné. Napríklad navrhnúť a vyhotoviť formu na odlievanie; čo nemá jednoznačný výsledok, žiak môže použiť rôzny materiál - drevo, sadru, rôzny tvar, rôzne použitie a podobne. Metódy na rozvoj tvorivosti môžeme rozdeliť do týchto skupín (ZELINA, 1996):

• tvorenie divergentných úloh
• vyučovacie metódy podporujúce tvorivosť: problémové vyučovanie, objavujúce vyučovanie, projektové vyučovanie, výskumno - bádateľské vyučovanie a podobne
• metódy na rozvoj vnímania, senzitivity
• metódy na rozvoj fantázie, predstavivosti, obrazotvornosti
• metódy na rozvoj fluencie, flexibility, originality a elaborácie pri myšlienkovej produkcii, vrátane tvorenia analógií, dopracovania myšlienok, vypracovanie detailov, premyslenie dôsledkov
• metódy zlepšovania tvorivého hodnotenia
• heuristické metódy, ako metódy tvorivého riešenia problémov

V technickej výchove môžeme použiť rôzne metódy na rozvoj tvorivosti, napríklad:

a.)metóda PHILIPS 66: základom je 6 účastníkov v skupine, ktorí diskutujú 6 minút o probléme na danú tému. Problém musí byť primeraný tak, aby sa rozširovali poznatky žiakov. Táto metóda učí žiakov rýchlo produkovať a rozhodovať sa, cvičí tvorivosť.

b.) HOBO metóda: obohacuje predchádzajúcu o samoštúdium ako súčasť heuristického prístupu. Má tento postup:

1. príprava problémov
2. výber z predložených problémov
3. samoštúdium problémov
4. diskusia v skupine
5. diskusia v pléne, hovorcovia skupín prednesú svoje závery

c.) heuristická metóda Polyu: Polya popisuje päť základných krokov pri úlohách typu objavovania:

1. vymedzenie a porozumenie problému
2. vypracovanie návrhu riešenia
3. realizácia plánu
4. riešenie, nájdenie výsledku riešenia
5. reflexia - úvaha nad riešením, využitie riešenia

Metóda sa opiera o tri základné zásady:

• aktívnosti: žiaci sami objavujú, hľadajú, riešia
• motivácie: žiaci získajú vlastný vnútorný záujem o riešenie úloh
• postupnosti fáz: žiaci postupujú podľa krokov heuristickej schémy, a tak si sami organizujú svoje myslenie, učia sa regulácii a autoregulácii, čo je základná požiadavka sebadisciplíny

d.) metóda brainstormingu Osborna: základnou zásadou tejto metódy je produkovať čo najviac najrozmanitejších a najoriginálnejších nápadov. Princípy metódy spočívajú v:

• nežiadúcej kritike v prvej etape riešení
• slobodnej hre myšlienok
• očakávaní veľkého množstva nápadov (čím viac nápadov, tým je väčšia pravdepodobnosť objavenia hodnotného nápadu)
• vzájomnom zlepšovaní nápadov
• rovnosti účastníkov pri produkovaní myšlienok

e.) synektika Gordona: je metódou tvorivého riešenia problémov a nacvičujú sa v nej rôzne druhy analógií:

• personálne analógie (personifikácia problému)
• bezprostredné analógie (napríklad analógie s prírodou)
• symbolické analógie
• fantastické analógie

Metódy na rozvoj kreativity sú podrobne rozpracované v mnohých odborných dielach.

U nás sa touto problematikou zaoberá najmä Zelina. V pedagogickej praxi je tiež dôležité, aby sa učiteľ zameral aj na odstraňovanie bariér tvorivosti. Tieto môžu byť rôzne: percepčné, kultúry a prostredia, emočné, intelektové a výrazové (ZELINA, 1996).

Z pohľadu technickej výchovy považujeme za potrebné odstraňovanie alebo minimalizovanie bariér pri ťažkostiach vo vymedzovaní problémov, zameranie na oblasť príliš široko alebo naopak príliš úzko, strach urobiť chybu respektíve zlyhať, nadmerné nadšenie, nesprávne informácie a ich nedostatok, rigiditu, predsudky a podobne.