Významný prínos v získavaní informácií, výmeny skúseností, metodologických postupov pedagogickej činnosti majú vzájomné hospitácie medzi učiteľmi príbuzných predmetov. Prostredníctvom takejto formy spolupráce sa zvyšujú predpoklady k vytváraniu medzipredmetových vzťahov zo strany učiteľov, ktorým sa takto rozširuje rozhľad a skúsenosť z inej stránky vyučovacieho procesu.

V zahraničí sa medzipredmetové vzťahy uplatňujú tiež formou tímového vyučovania, pri ktorom stanovený počet učiteľov, spravidla 2 - 3, súhlasia s tým že budú pracovať spoločne. Plánujú, vyučujú a hodnotia rovnaké skupiny žiakov a tým zbližujú požiadavky na ich učenie. Každý z učiteľov objasňuje učivo z hľadiska svojho predmetu. Takáto organizácia vyučovacej jednotky vyžaduje vysokú kooperáciu práce a aj dôkladnú spoločnú prípravu.


a.d) Ďalšie pedagogické riešenia 

Uplatňovanie medzipredmetových vzťahov má vo vyučovacom procese veľký význam a v tejto súvislosti sa zohrávajú dôležitú úlohu i ďalšie pedagogické riešenia, z ktorých sme vybrali:

a) Jeden učiteľ vyučujúci viacero predmetov. Toto riešenie je tradičné pre prvý stupeň základnej školy. I keď sa vo vyšších ročníkoch využíva menej často, predsa len sú prípady, kedy pri vyučovaní príbuzných predmetov, tieto vyučuje jeden učiteľ. Napríklad na základných školách druhého stupňa vyučuje fyziku a technickú výchovu.  Výhodou je, že tento učiteľ má rovnaký prístup k spoločným témam, zabezpečuje rovnaké chápanie pojmov i jednotlivých tém.

b) Žiacka praktická činnosť združujúca teoretické poznatky vedy a techniky. Takéto riešenie je založené na úlohe praxe a na základnej škole toto riešenie sčasti spĺňa predmet technická výchova. Na stredných odborných školách sa však využíva v značnej miere, napríklad v predmetoch praktického vyučovania, odborného výcviku, praktických cvičení, laboratórnych prácach, technologických alebo konštrukčných cvičeniach a podobne. Pri praktickej činnosti žiaci dotvárajú svoje praktické
vedomosti a zručnosti, pretože ich použitie predpokladá určitú hĺbku a trvalosť osvojenia a zároveň overujú pravdivosť a účinnosť
teórie, formulujú si teoretické otázky.

c) Organizovanie kurzov. Učebné osnovy takmer všetkých druhov škôl zavádzanie kurzov umožňujú, no v pedagogickej praxi
sa využívajú veľmi málo. Dôvodom je najmä nedostatočné materiálne a technické vybavenie škôl. Uplatňovanie medzipredmetových vzťahov prostredníctvom kurzu, predstavuje reagovanie na aktuálne potreby a záujmy žiakov v súlade s požiadavkami spoločnosti. Programy kurzov schvaľuje riaditeľ školy a realizujú sa spravidla na konci školského roku. Na
základných školách druhého stupňa môžu byť napríklad : práca na počítači, základy fotografovania, výroba úžitkových predmetov a iné. Podobne ako predchádzajúce riešenie i toto využíva úlohu praxe.

Všetky uvedené i všetky ďalšie riešenia uplatnenia medzipredmetových vzťahov zaisťujú
viac alebo menej, aby sa u žiaka vytvárali ucelené poznatky javov, respektíve aby sa u neho vytváral jednotný obraz sveta a postavenia človeka.

b.) Problematika integrácie vo vyučovaní

Častým zjednocujúcim momentom vyučovania je prípad, kedy sa ten istý jav preberá vo viacerých predmetoch, vždy v rôznej súvislosti. To umožňuje všestrannejšie poznanie, samozrejme za predpokladu, že jednotlivé hľadiská sa prepájajú a vzájomne sa nerušia. Integračná stránka vyučovacích predmetov je v ich rovnakom metodologickom základe, v tom, že sa v rôznych predmetoch učia všeobecné kategórie, kauzálnosti, logike a podobne. V praxi sa však tieto stránky uskutočňujú  v značnej miere
živelne.

Jedným základom integrácie vo vyučovaní je zjednotenie vedeckých disciplín. Princíp integrujúcich úrovní poznania, ktoré sú zaradené v štruktúre rovín, je založený na fyzikálnom základe a na každej vyššej rovine pristupujú nové kvality. Preto vedomosti nižšej roviny vedú k porozumeniu látky na vyššej rovine. Vždy, ale ide o to, aby vedecké disciplíny boli logicky zlučiteľné z úlohami a metodológiami iných disciplín tak, aby všetky disciplíny mohli byť podrobené interdisciplinárnemu a naddisciplinárnemu poriadku. Základ pre integráciu vedeckých disciplín vyplýva z potrieb spoločnosti, ktorá predpokladá širokú základňu vedomostí, aby jednotlivci v budúcnosti boli schopní pochopiť zložité situácie, ktoré sa budú meniť nepredvídateľným
spôsobom.

Integračná úloha praxe vyplýva z nedeliteľného procesu praxe vychádzajúcej z rôznych disciplín a v praktickej činnosti združujúcej rôzne disciplíny. Preto sa niektoré integračné pokusy opierajú o zjednocujúcu úlohu praxe, práce alebo činnosti človeka.