a)plnenie úloh daných zákonom v oblasti sociálno-právnej ochrany detí, sociálnej prevencie, sociálneho poradenstva a náhradnej rodinnej starostlivosti,
b)vypracovanie koncepcie prevencie sociálnopatologických javov, koncepcie sociálnej prevencie a organizovania náhradnej rodinnej starostlivosti ,
c)zabezpečenie odborného a metodického usmerňovania činnosti štátnej správy pri vykonávaní sociálnej prevencie, poskytovaní starostlivosti o výchovu detí a pri sprostredkovaní jednotlivých foriem náhradnej starostlivosti.


3. 1 Úloha vychovávateľa pri detekcii týraného, zneužívaného a zanedbávaného dieťaťa

Okrem sociálneho pracovníka, psychológa, polície sa na identifikácii podieľajú aj pedagógovia, teda učiteľky materskej škôlky a učitelia na 1. stupni základnej školy. Taktiež sem zasahuje aj vychovávateľ, ktorý je s dieťaťom v každodennom, ale i v niekoľkoročnom kontakte. On pozná jeho správanie, a tým spozná týranie, zneužívanie a zneužívanie uňho skôr ako iný. Učiteľ by sa mal vyvarovať takzvanej overdiagnózy, čiže vyvarovať sa tendencii, že za každým poranením, modrinami alebo osobitným prejavom správania sa dieťaťa je týranie alebo zneužívanie. Ak však spozná, že s dieťaťom nie je všetko v poriadku, teda všimne si, že dieťa zaostáva v telesnom, psychickom i mentálnom vývine, má strach z dospelých a prejavuje nedôveru voči dospelým, chýba na vyučovaní, má prejavy agresivity a na druhej strane prejavuje úplnú apatiu a nezáujem o okolie, napáda spolužiakov so sexuálnym podtextom a podobne. Dieťa, ktoré nie je týrané, nemá na svojom tele viditeľné znaky, aké sú po útoku agresora.

Pri fyzickom týraní si môže vychovávateľ všimnúť napríklad má po tele pohryzenia, modriny, vytrhané vlasy, poranenia hlavy a vnútro brušných orgánov, ktoré sú viditeľnými znakmi po útoku agresora. Ďalej si môže všimnúť aj to, že dieťa sa obáva fyzického kontaktu s dospelým, pri nesúhlase dospelého prejaví dieťa úľak, na plač reaguje ustráchane, vykazuje extrémy v správaní, je úzkostné ak má o niečo požiadať, nerozlišuje svoj vzťah k dospelému. Týmto týrajúcim môže byť nielen rodič, ale aj starý rodič, iní rodinní členovia a taktiež aj priateľ, priateľka.

Sexuálne týranie označujeme ako skryté. Vychovávateľ si tu môže všimnúť jeho veku a vývinu nepremerané znalosti zo sexuálnej oblasti. Dieťa zvyšuje záujem o otázky týkajúce sa sexu. Vyskytuje sa u neho rezistencia voči zmenám. Epizodicky sa objavuje agresívne správanie. Má prejavy strachu z uzavretých priestorov. Masturbuje vo zvýšenej miere, dieťa sa správa neprimerane zvodne. Toto skryté týranie si často krát nevšimnú ani učitelia. Aj keď oni sú práve tí, ktorí by si mali všímať prvé príznaky násilia páchaného na deťoch. Označuje sa preto ako skryté, lebo je najťažšie ho spozorovať, pretože nemá viditeľné znaky a dieťa nepovie, že jeho práve doma rodič sexuálne zneužíva.

Pri zanedbávanom dieťati spozoruje najmä to, že dieťa má nižšiu váhu najmenej o 30% od normálu, pri stimulácií vykazuje vyššie vývinové skoky, býva hladné, unavené, preberá rolu dospelého v rodine, vyžaduje veľa fyzického kontaktu a pozornosti.

Pri psychickom týraní sa dieťa javí ako pasívne hanblivé, časté sú výbuchy hanblivého alebo nečakaného agresívneho správania. Objavuje sa u neho prílišný strach z neúspechu. Dieťa má problémy s koncentráciou. Odsudzuje samé seba a ľahko sa vzdáva. Neustále sa ospravedlňuje a často sa ospravedlňuje aj keď to nie je potrebné.

Týranie, zneužívanie alebo zanedbávanie môže vychovávateľ zistiť buď pozorovaním, ale taktiež i rozhovorom, prípadne prostredníctvom tretej osoby. Ak je možné nadviazať kontakt medzi vychovávateľom a žiakom, tak je pri rozhovore dôležité, aby vychovávateľ vedel žiaka osloviť a viesť s ním tento rozhovor. Informácie, ktoré získa, však ďalej ovplyvňujú jeho ďalší postup pri práci. Často sa pri rozhovore s dieťaťom stáva, že dieťa na otázku „Čo sa stalo?“ odpovie „Ale nič..., Neviem“, alebo najčastejšie vôbec nereaguje.

Ak dieťa takto reaguje, môže to byť z rozličných dôvodov:
a)bojí sa zahanbenia, pretože by sa zverejnilo, akých má rodičov, akú má rodinu,
b)cíti lojalitu voči otcovi, matke (alebo iným blízkym osobám), nechce ich prezradiť
c)prejavuje strach, že rodičia budú potrestaní, uväznení
d)obáva sa, že sa rodina rozpadne a dieťa skončí v domove
f)má strach z polície alebo cudzej osoby
g)cíti náklonnosť k otcovi a matke napriek prežitému násiliu
h)dieťa často obviňuje aj samé seba a vo výrokoch ako- („ak by som viac poslúchal, tak by sa to nestalo“, ak by som pomáhal, nezašlo by to takto ďaleko) sú skryté pocity viny.

Ak už vedie vychovávateľ rozhovor s týraným, zanedbávaným alebo zneužívaným dieťaťom, musí byť primeraný veku a jeho špecifickej situácii. Na rozhovor s dieťaťom musí vychovávateľ zvoliť vhodný čas, ale tiež vhodné miesto bez rušivých zásahov a vplyvov. Musí sa dostať do pozície staršieho chápajúceho a skúsenejšieho priateľa, pretože tu mu dieťa odhaľuje svoje tajomstvo, najskrytejšie problémy, nepríjemné zážitky a skúsenosti a v istom zmysle usvedčuje rodičov z nezodpovedného správania a konania. On je ten, ktorý mu chce pomôcť a váži si jeho dôveru. Preto je potrebné to, aby dal dieťaťu najavo, že takéto konanie rodičov je nesprávne a nemôže byť legitímnym výchovným prostriedkom alebo prostriedkom na riešenie konfliktov. Počas rozhovoru ho musí naviesť k tomu, aby dieťa nadobudlo pocit, že jeho rodičia potrebujú pomoc, pretože ich správanie je zlé a neuvedomujú si závažnosť svojho konania. V takejto situácií musí konať rozhodne a pokojne, aby sa psychika dieťaťa dostala do pokojnej roviny a aby dieťa pocítilo uľahčenie, že mu niekto pomôže a povie rodičom, že takéto konanie je nezákonné.