napríklad nerozpráva sa s inými, je utiahnuté, schováva sa, reaguje agresívne, odmieta spolupracovať. Odmieta sa prezliecť na telesnej výchove. Prejavuje strach a nedôveru voči dospelým. Nenavštevuje školu tak, ako by malo. Musím sa však vyvarovať toho, že za každými modrinami a popáleniami je hneď dieťa týrané, zneužívané a zanedbávané. Ak dieťa je sexuálne zneužívané, dieťa má veku neprimerané znalosti, ktoré sa týkajú sexuálnej stránky. Je to skryté týranie a ťažšie sa dá odhaliť. Ak po určitom čase zistím, že dieťa je ozaj týrané, snažíme sa s ním nadviazať rozhovor.

Ako vediete s takýmto dieťaťom rozhovor?
Takéto dieťa často odmieta však odmieta nadviazať rozhovor. Ak sa nám podarí nadviazať rozhovor tak mi odpovedá vyhýbavo. Na otázky „Čo mu je?“ alebo „Čo sa deje?“ odpovie „Ale nič ..., neviem. Robí to preto, lebo sa bojí zahanbenia, hanbí sa, že má takých rodičov. Ale na priek tomu ich nechce prezradiť. Častokrát obviňuje samé seba, lebo si myslí, že to ono spôsobilo, že sú takí jeho rodičia. Že ono spravilo niečo zlé, a preto jeho rodičia reagujú takýmto spôsobom. Má strach z toho, že ak niečo prezradí, potrescú ho za to. Dieťa tu musí pocítiť úľavu. Pretože ono mi odhaľuje svoje pocity, zážitky. Je potrebné viesť rozhovor tak, aby dieťa pocítilo úľavu pri rozhovore, aby ono samo pocítilo, že mu niekto pomôže a porozpráva sa s rodičmi o tom, že takéto konanie je nezákonné. Tieto informácie musím brať vážne. Dieťaťu nesľúbiť mlčanlivosť, pretože o týchto informáciách musím informovať kolegov a riaditeľa. Ďalej treba kontaktovať políciu, sociálnych pracovníkov, lekárov, informovať školského psychológa, ktorí sa budú ďalej zaujímať o tento prípad a prešetrovať situáciu v rodine. V tomto rozhovore musím ubezpečiť dieťa aj o tom, že ono za nič nemôže. Nechať dieťa rozprávať to čo ono zažilo a nechať na jeho rozhodnutí, čo ono povie samo a čo chce povedať.


Aký by ste mali byť vy v tomto rozhovore?
Rozhovor vediem tak, aby bol primeraný je ho veku a jeho situácií. Musím mu dať najavo, že takéto konanie jeho rodičov je nesprávne a nemajú právo mu ublížiť. Ja tiež musím byť pri rozhovore rozhodný a pokojný.

Aké možnosti a kompetencie máte v tejto oblasti?
Kompetencie a možnosti mám obmedzené, pretože ja len môžem, že dieťa je týrané, zanedbávané a zneužívané na základe rozhovoru s dieťaťom a taktiež na základe pozorovania. Rozhovory s rodičmi sú ojedinelé, pretože oni nechcú so mnou zväčša komunikovať. Stretávam sa s obvineniami rodičov, že im zasahujem do súkromia, že to nie moja záležitosť. Ak dôjde u kontaktu s rodičmi, tak sú agresívny na moju adresu, alebo na adresu školy. V týchto prípadoch je kompetentnejší a má väčšie možnosti sociálny pracovník príslušného okresného úradu v danom meste. Ďalej sú to polícia, detský lekár, psychológ. Ľudia z týchto oblastí majú väčšie možnosti, a to už len z toho dôvodu, že im to vyplýva zo zákona. Mne zostáva len povinnosť ich informovať, pretože keby som tak neurobil, aj ja sa určitým spôsobom podieľam na týraní, zanedbávaní a zneužívaní dieťaťa. Ale ak aspoň informujem o tomto prípade kompetentných, tak sa podieľam na pomoci tomuto dieťaťu v jeho rodinnej situácií. Mňa ako pedagóga si polícia, predvolá na výsluch, kde im dokážeme, že na dieťati sme spozorovali, že je týrané. Tu tiež poviem, čo všetko som robil preto, aby dieťa nebolo týrané.

Uskutočňujete detekciu náhodne, intuitívne a nesystematicky?
Detekciu uskutočňujem na základe toho, že spozorujem u dieťaťa zmenu v správaní, v jeho komunikácií. Dieťa sa stáva utiahnutejšie. Pozorujem na ňom modriny a iné znaky po násilí v rodine. S dieťaťom sa snažím nadviazať rozhovor, ktorý však musím viesť veľmi opatrne, pretože dieťa mi tu odhaľuje to, čo sa s ním deje. Dieťa vo mne musí nájsť človeka, ktorý ho nesklame a vypočuje a taktiež mu aj pomôže.

Spolupracujete s niektorými organizáciami, ktoré sa zaoberajú problémom týrania, zneužívania a zanedbávania?
Ak sa vyskytne takýto jav, tak informujem políciu, sociálneho pracovníka, školského psychológa. Tí potom informujú diagnostické centrá a tie zase detské domovy. Takže spolupráca medzi učiteľmi a políciou, sociálnym pracovníkom, psychológom, je na pomerne slušnej úrovni. Čo sa týka spolupráce s diagnostickým centrom a detským domovom, tak tam nie je spolupráca žiadna.

Je vaša príprava v tejto oblasti dostatočná?
Táto problematika si vyžaduje dostatočnú prípravu, ktorá však nie je na dostatočnej úrovni. Preto sa častokrát spolieham na svoje skúsenosti a poznatky o danom probléme. Preto nás to častokrát vedie k nevšímavosti voči týmto týraným, zanedbávaným a zneužívaným deťom a vedie nás k zľahčovaniu problému. Je preto treba zaradiť do učebných plánov aj kurz, ktorý sa týka takýchto javov.