Aká je spolupráca s políciou a diagnostickým centrom?
Je na dobrej úrovni. Svoje poznatky si odovzdávame medzi sebou.

Akým spôsobom uskutočňujete detekciu?
Predovšetkým pozorovaním a rozhovormi s dieťaťom a jeho rodičmi, ktorí však nechcú s nami moc komunikovať.


Je vaša príprava a vzdelanie na dostatočnej úrovni?
Spolieham sa na štúdium literatúry a na osobné poznatky od svojich kolegov. Čo sa týka prípravy na škole, tak tá absentuje.

Čo by ste odporučili pre svojich kolegov do budúcnosti?
Predovšetkým to, aby sa ďalej vzdelávali a každý prípad, aby nebrali na ľahkú váhu a venovali sa mu podrobne.

Na záver tejto časti výskumu, ktorá sa týka rozhovoru, môžeme uviesť, že spolupráca medzi jednotlivými odborníkmi je veľmi dobrá, odborníci si odovzdávajú poznatky jeden druhému, čo pomoc týranému, zneužívanému a zanedbávanému dieťaťu. Detekciu neuskutočňujú náhodne, nesystematicky, ale na základe dôkladného pozorovania a rozhovoru s dieťaťom.

Čo však chýba nám i iným vychovávateľom je, že vzdelávanie na školách sa málo venuje tejto problematike. Poznatky musia čerpať len z literatúry, časopisov a z vlastných skúseností svojich kolegov. Preto by sme radi do budúcnosti uvítali, aby sa takejto problematike venovalo viacej priestoru vo vzdelávacích inštitúciách .


Záver

Na záver by sme chceli uviesť, že dieťa ako osobnosť, by nám dospelým nemalo byť ľahostajné. Preto je mu potrebné venovať pozornosť. Nielen, aby tomu tak bolo na papieri pri narodení v rodnom liste, ale aj v skutočnosti. Dať mu nielen život ale aj lásku, ktorá je dôležitá pre jeho ďalší vývoj. Pre jeho vývoj je potrebné zdravé prostredie. Ak dieťa nevyrastá v zdravom prostredí, je ochudobnené o tento zdravý vývoj.

Z našich zistení vyplýva, že neexistujú ľudia, len ktorí sa mu pokúšajú len ublížiť. Sú však aj taký, ktorí sa snažia pomôcť mu v ťažkej situácií a skrášliť mu jeho ďalší rast do budúcnosti. Sú to policajti, sociálny pracovníci, pedagógovia, psychológovia.

Hypotézy, ktoré sme si stanovili sme vyhodnotili takto :
1.že detekcia nie je uskutočňovaná nesystematicky, náhodne a intuitívne. Ale je uskutočňovaná na základe dôkladného pozorovania, rozhovoru s dieťaťom. I keď poznatky a vedomosti o tomto probléme sú založené väčšinou na skúsenosti a nie na vzdelávacej príprave, ktorá je veľmi málo obsiahnutá v učebných plánoch.
2.na základe ďalšieho zistenia, je práca medzi učiteľmi a ostatnými organizáciami je na dostatočnej úrovni. Pretože ak učiteľ zistí, že dieťa je týrané, zanedbávané a zneužívané automaticky upovedomí políciu, sociálnych pracovníkov, ktorí už potom vo veci konajú.

Čo sa týka odporúčania pre budúcnosť, tak by sa mali všetci kompetentný zaoberať týmto problémom podrobnejšie a nech im ale aj nám nie je svet detí ľahostajný. Z toho nám vyplýva, aby sa týmto problémom nezaoberala len legislatíva, ale aj široká verejnosť. Aby pojem syndróm CAN nebol pre nás tabu. Je potrebné ďalej sa venovať preventívnym programom, ktoré nám a hlavne deťom pomôžu brániť sa pred násilím. Treba si uvedomiť jedno, že deti sú našou budúcou generáciou a potomstvom, ktoré tu po nás zostane.

Čo sa týka praxe by sme boli radi, keby si všetci pedagógovia, pediatri, policajti prehlbovali poznatky ohľadom tejto problematiky. Je potrebné, aby sa zaviedla vyučba syndrómu CAN do učebných plánov škôl, viedli sa kurzy ohladne tohto problému a to hlavne pre policajtov, psychológov, pediatrov a iných.