Na záver musíme podotknúť, že odborníci, ktorí majú pomáhať deťom proti násiliu, ktoré je páchané na nich, nie sú na túto prácu dostatočne pripravení ani trénovaní. Preto je potrebné, aby sa legislatíva, zaoberala aj prípravou pracovníkov na túto prácu. Taktiež je potrebné, aby bolo zaradené do školských plánov aj vzdelávanie vychovávateľov, pedagogických, sociálnych pracovníkov, policajtov, psychológov, pediatrov na túto prácu a venovalo sa mu viac času. Dôležité je aj prehlbovanie si vedomostí a poznatkov o danej problematike.

Nakoľko sú páchateľmi aj príbuzní – rodičia, súrodenci, starý rodičia – sú mnohé z prípadov neodhalené, pretože dieťa sa o nich na jednej strane bojí hovoriť. Je to z toho dôvodu, lebo sa mu dotyčná osoba slovne vyhráža. Druhá strana je tá, že keď dieťa je týrané blízkou osobou, je tam isté puto, pre ktoré to nikomu nedokáže povedať, napríklad ak ide o vzťah otec a syn.


1.4 Definície násilia a domáceho násilia

Z viacerých literárnych zdrojov sa dozvedáme o syndróme CAN, kde sú rôzne definície od rôznych autorov, ktorí syndróm CAN ponímajú rôzne. Podľa bostonského programu – Emerge a autorov Froshea a Lowa, je chápané domáce násilie ako dokazovanie si moci jednej osoby nad druhou. Dokazovanie si moci je jedenou z najčastejších príčin týrania, zanedbávania a zneužívania dieťaťa. Taktiež sem môžeme zaradiť aj Evu Sopkovú. Na spresnenie uvádzame tieto definície:

a)Emerge, bostonský poradenský program pre násilnických mužov používa túto pracovnú teóriu násilia (in: Jones 1998, s 8): „Násilie je každý čin, ktorého výsledkom je, že obeť robí niečo, niečo čo nechce robiť, ktorý jej bráni, aby urobila niečo, čo nechce robiť, alebo v nej vyvoláva strach. Násilie nemusí obsahovať vinníkov kontakt s obeťou, pretože zastrašujúce konanie ako búchanie do stien, slovné vyhrážanie sa a psychické konanie, môže mať rovnaké následky.“
b)Frosche a Low (1998) z pohľadu feministicky orientovaných odborníkov a odborníčok tvrdia,že „násilím je každé správanie muža, ktorého cieľom je uplatňovanie moci alebo kontroly nad ženou a deťmi.“
c)Slovami Evy Sopkovej (1998b): „Týranie je nespravodlivé využívanie fyzickej, psychickej alebo sociálnej moci voči iným, ktorí nie sú schopní brániť samých seba, pretože nedisponujú rovnocennou fyzickou, psychickou alebo sociálnou mocou."

Z ďalších definícií sa dozvedáme, že týmto spôsobom dochádza u týranej osoby k jej zníženému rozvoju osobnosti a jej osobnosti. Touto definíciou sa zaoberala Rada Európy a znie takto: „Násilím je akýkoľvek akt alebo zanedbanie, ktoré ovplyvňuje život, fyzickú i psychickú integritu alebo slobodu osoby, alebo ktorý vážne poškodzuje rozvoj jeho alebo jej osobnosť.“ (1986, in: Sopková 1998). Mindel (1995, in: Sopková 1998 b, s. 23) dodáva sa, že „násilím je nezabránenie násiliu, týraniu.“

Podľa Koplana (1996, s. 266) pod domáce násilie patria nasledovné tri typy násilia, podľa jeho obetí:
a)násilie na deťoch,
b)násilie na manželkách (manželoch),
c)na starých ľuďoch,

Podobné je to aj pri sexuálnom zneužívaní „ide o zneužívanie moci prostredníctvom sexuálneho násilia" (Braun 1999).


1.5 Syndróm CAN a jeho formy

Syndróm CAN je definovaný ako akékoľvek nenáhodné konanie rodičov alebo inej dospelej osoby, ktoré je v danej spoločnosti odmietané a neprijateľné, čo poškodzuje telesný, duševný i spoločenský stav a vývoj dieťaťa, prípadne spôsobí jeho smrť.

Pri syndróme CAN hovoríme o týchto formách týrania: telesné, citové (psychické), zanedbávanie dieťaťa, systémové, incest

Znaky násilia vo všeobecnosti poznáme:
a)priame znaky násilia: rany modriny, popáleniny (kulmou, cigaretou), plešiny po vytrhnutých vlasoch,
b)nepriame znaky násilia: predškoláci sa často sťažujú na bolesti hlavy a brucha, únavu počas dňa, rozsiahlu separačnú úzkosť, poruchy spánku, silný strach z tmy, obranné reakcie pri pokuse o telesný kontakt (pohladenie, objatie),
c)deti sa odmietajú prezliecť na TV, deti sú neisté voči okoliu, majú strach z opustenosti, strach z vlastného hnevu a hnevu druhých, strach, že ich niekto zabije alebo oni zabijú niekoho, poruchy prijímania jedla, združujú sa okolo domu (ak ide o týranie jedného z rodičov), združujú sa najďalej od domu,
d)týranie adolescentov: úniky k drogám, alkoholu, prostitúcii, úniky do tehotenstva, manželstva, úniky z domu, pokusy o vraždu a o samovraždu, prípadne ich vykonanie, angažujú sa v gangoch a kriminálnej aktivite (E. Konárik, 1998).

Telesné týranie - je to forma týrania, kde sa s dieťaťom zaobchádza kruto a surovo, čo mu spôsobuje nepredstaviteľné telesné aj duševné útrapy a utrpenie. Takéto týranie zásadným spôsobom ovplyvňuje jeho aktuálne životné postavenie a perspektívy.

Psychické týranie – ide o koncentrovaný útok dospelého jedinca na psychický vývoj dieťaťa, dotýka sa jeho ja a jeho sociálnych schopností. Najvšeobecnejšie vyjadrenie je také, že ide o správanie, ktoré vedie k poškodzovaniu sebapoňatia a sebahodnotenia k dezintegrácií osobnosti a v konečnom dôsledku k narušeniu vzťahov nielen k týrajúcim rodičom, ale aj k ľuďom vôbec. Môže sa aktívne alebo pasívne prejaviť v piatich základných formách, a to: v odmietaní, izolácii, terorizovaní, ignorovaní, korupcii. Odhaliť ho nie je však jednoduché, pretože na jednej strane sa tento dej odohráva len v duši dieťaťa a na druhej strane tu chýba základná potreba rodičovskej lásky.