Zanedbávanie dieťaťa - podľa definície Zdravotnej komisie Rady Európy je treba chápať ako akýkoľvek nedostatok starostlivosti, ktorý dieťaťu spôsobuje ujmu na zdraví, vývoji a živote alebo ho chronicky ohrozuje. Dochádza k nemu vtedy, keď bez ohľadu na príčiny nie sú uspokojené základné potreby dieťaťa – potreby adekvátnej starostlivosti, bývania, výživy, oblečenia, vzdelávania, ochrany pred nebezpečenstvom úrazu, ako aj potreba prejavov lásky a náklonnosti zo strany rodičov, pritom požiadavka primárneho adekvátneho uspokojenia potrieb predstavuje takú úroveň, ktorá vylučuje riziko poškodenia telesného a duševného zdravia dieťaťa. (Miloslav Mečíř, 1971). Zanedbávanie je pasívny prístup rodičov, vychovávateľov, ale aj požiadavky užšieho spoločenstva či etnického, alebo náboženského ku ktorému sa rodina hlási a ktorého normy a hodnoty rešpektuje. Rodičia nezabezpečujú dokonalú zdravotnú starostlivosť, vynechávajú pravidelné prehliadky, očkovanie, nevytvoria pre dieťa bezpečné prostredie. Emocionálne zanedbávanie sa prejavuje psychickou depriváciou dieťaťa, nezabezpečením psychických potrieb: potreby lásky, potreby istoty, potreby prejavov náklonnosti od rodičov.

Sexuálne zneužívanie dieťaťa - podľa Zdravotnej komisie Rady Európy je chápané ako nepatričné vystavenie dieťaťa nevhodným kontaktom, činnostiam alebo správaniu. K týmto činnostiam a správaniam zaraďujeme akékoľvek pohlavné dotyky, styky, sexuálne vzrušenie kýmkoľvek, komu bolo dieťa zverené do starostlivosti alebo kýmkoľvek, kto dieťa zneužíva. Takéto sexuálne zneužívanie sa týka osôb mladších ako 15 rokov využívaných k získaniu sexuálnych pôžitkov uspokojenia alebo iného prospechu osobou pedofilnou (Veronika Brímusová, 2003).

Formy sexuálneho zneužívania:
a)nekontaktné sexuálne konanie – ide o komentáre so sexuálnym obsahom, exhibicionizmus – úchylku obnažujúcich sa mužov, voyerizmus – sledovanie sexuálneho aktu, obscénne telefonáty, ktoré desia deti svojím obsahom vyhrážaním, čo by sa im mohlo stať, ak niečo prezradia.
b)kontaktné sexuálne správanie – zahŕňa v sebe všetky praktiky, ktoré vyžaduje kontakt agresora so zneužívaným dieťaťom. Tento kontakt môžeme rozdeliť na penatrívny či nepenatrívny ako zdôrazňuje Z. Hadj-Moussová (1997), ohmatávanie musí páchateľovi priniesť sexuálne uspokojenie. Je treba rozlišovať medzi prejavom náklonnosti väzby a sexuálneho správania.

Odborníci rozdeľujú sexuálne týrané deti do týchto skupín:
a)deti do 5 rokov
b)deti od 5 do 12 rokov
c)deti nad 12 rokov

V našej republike chýba výskum na sexuálne zneužívanie, aj keď ide o častý jav najmä v rómskych rodinách. Páchatelia pri takomto type zneužívania bývajú podľa štatistík často nevypátraní.

Incest - je označované ako krvismilstvo. V odbornej literatúre je popisované ako pohlavný styk medzi príbuznými, ktorí zo zákona nemôžu uzavrieť manželstvo. Ide o vzťah rodič – vnuk, brat - sestra, a tiež by nemali uzavrieť manželstvo prvostupňový bratranec a sesternica z dôvodu výskytu genetických porúch. Je trestný a zakázaný v každej krajine. Spája sa s ním riziko „degenerovaného“ potomstva. Ale to nemožno dať jednoznačnú odpoveď, pretože nevieme, či sa matke narodí zdravý alebo „poškodený“ jedinec.

Systémové týranie – jedná sa o to ak je týranie spôsobené systémom, ktorý bol prijatý ako prostriedok ochrany a pomoci. Sú tu zahrnuté bolestivé opakujúce sa lekárske, psychologické vyšetrenie, vypočúvanie na polícií, rozličné dokazujúce činnosti, ktoré sú z hľadiska ochrany a pomoci nevyhnutné. Tieto procedúry spôsobujú často veľmi intenzívnu duševnú, niekedy aj telesnú bolesť.


2. Dieťa - zodpovedný užívateľ svojich práv

V tejto kapitole chceme poukázať na to, aké sú dôležité práva pre deti. Musíme si uvedomiť, že dieťa treba chrániť a nie brať mu život a ubližovať mu na tele i na duši. Deti majú právo na život. Starostlivosť o deti a ich ochrana si vyžaduje zvýšenú pozornosť nielen u nás, ale aj na celom svete. Toto všetko je zahrnuté v Dohovore o právach dieťaťa. Tento dokument je viacej rozpracovaný v kapitole 4.1. Dôležité je tu formovanie právneho vedomia detí, čiže ide tu o to, aby deti vedeli, aké sú ich práva i povinnosti, kedy ide o ich porušenie, kde sa môžu domáhať ochrany či ich uplatňovania, do ktorého času a akým spôsobom. Na formovaní človeka, a obzvlášť na výchove, ktorá sa týka právneho vedomia sa podieľa i verejný ochranca práv ako jeden z inštitútov ochrany práva, a ako jedna súčasť nášho spoločensko-politického systému.

Keď uvažujeme o detských právach, vychádzame z týchto postulátov:
a)každé dieťa má právo poznať svoje práva a v ich duchu konať,
b)každé dieťa má právo jednať na obranu svojich práv, aj keď samo za pomoci druhých,
c)každé dieťa by malo najmä prostredníctvom výchovy dospieť, k tomu, aby bolo zodpovedným užívateľom svojich práv.