Možnosti detekcie syndrómu CAN

MOŽNOSTI DETEKCIE SYNDRÓMU CAN

DIPLOMOVÁ PRÁCA
ANNA TOBLOVÁ

UNIVERZITA KONŠTANTÍNA FILOZOFA
PEDAGOGICKÁ FAKULTA
KATEDRA PEDAGOGIKY

ŠTUDIJNÝ ODBOR: VYCHOVÁVATEĽSTVO DETÍ A MLÁDEŽE


Abstrakt

Anna, Toblová: Možnosti detekcie syndrómu CAN (diplomová práca). Univerzita Konštantína Filozofa v Nitre; Katedra pedagogiky. Školiteľ: PaedDr. Katarína Szijjartóová, PhD. Komisia pre obhajoby: Predseda: Prof. Phdr. Peter Seidler, CSc. Nitra: Pedagogická fakulta Univerzity Konštantína Filozofa, 2007

Musíme si uvedomiť, že dieťa je potrebné chrániť a nie mu ubližovať. Táto diplomová práca je o tom, akým spôsobom by mali vychovávatelia, sociálni pracovníci, policajti, pediatri, psychológovia odhaľovať a poznať týranie, zanedbávanie a zneužívanie dieťaťa. Taktiež ako by sa mali venovať dôkladnej analýze situácie, v ktorej sa dieťa nachádza. Venujeme sa tu aj legislatíve, ktorá je dôležitá na ochranu detí, ktorým je takýmto spôsobom ubližované. Dieťa je chránené Dohovorom o právach dieťa, ktorý podpísali viaceré krajiny, a preto by mali zabezpečovať týmto dokumentom starostlivosť a ochranu dieťaťa. Veľkú úlohu tu zohrávajú rôzne inštitúcie, pretože v nich sa uskutočňuje starostlivosť o deti, ktorých sa týka domáce násilie. Nesmieme tu zabúdať ani na preventívne programy, ktoré dieťaťu odhaľujú pojem domáceho násilia, poukazujú na to, ako pomôcť dieťaťu, ktoré je týrané. Podrobne sa tu opisuje práca jednotlivých pracovníkov, ktorí sa zoberajú touto problematikou. Sú to hlavne sociálny pracovník, polícia, pediater, pedagóg, psychológ.

Kľúčové slová: detekcia, syndróm CAN, zanedbávanie, týranie a zneužívanie dieťaťa


Predhovor

Myslíme si, že týraniu, zneužívaniu a zanedbávaniu dieťaťa sa v súčasnosti nevenuje taká pozornosť, aká by sa mala. Týka sa to najmä jeho detekcie. Mnohí z nás ani nevedia, že dieťa, ktoré žije v ich susedstve, je týmto spôsobom ochudobnené o krásny svet. Nevšímame si to preto, lebo nevieme ho pozorovať, viesť s ním rozhovor. Preto sme považovali za dôležité venovať sa tejto téme. Tento problém sa netýka, len pedagógov, psychológov, policajtov, ale aj nás laikov. My sa dozvedáme o týchto prípadoch z médií, ktoré nám však poskytnú len stručnú informáciu. Nikdy sa nedozvieme, čo za tým v skutočnosti je. Akým spôsobom bolo dieťaťu ubližované, čo všetko bolo zatajené, akým spôsobom sa mohlo takémuto ubližovaniu predísť. Každý z nás si môže povedať, že nás sa to netýka. Ale ak sa v našej rodine vyskytne takýto problém, potom je už neskoro a my nevieme tomu zabrániť.


Pri písaní tejto diplomovej práce sme sa inšpirovali rôznymi príbehmi, ktoré sme sa dozvedeli nielen z médií, ale aj z osobných príbehov, ktoré nám vyrozprávali iní. Svet detí nám nie je ľahostajný, preto sme považovali za potrebné venovať sa tejto téme, a to hlavne z pohľadu odhaľovania a ďalšej práce s deťmi takéhoto osudu. Dôležitosť tu kladieme na to, ako sa pozeráme na osud takýchto detí, ale aj ako by sme im mali pomôcť. Musíme si uvedomiť hlavne to, že aj takéto deti majú právo na lepší a krajší život. Považujeme potrebné rozšíriť poznatky o tomto probléme. Chceme, aby táto práca bola akousi príručkou pre ďalších vychovávateľov, pedagógov, psychológov, policajtov, pediatrov, ale aj pre ďalších študentov, a to len preto, že tu majú podrobný popis toho, čo sa týka detekcie syndrómu CAN.

Poďakovanie patrí vychovávateľom, pedagógom, psychológom, pediatrom, policajtom, sociálnym pracovníkom, ktorí nám poskytli cenné informácie k vypracovaniu našej diplomovej práci. Tak tiež patrí poďakovanie našej školiteľke PaedDr. Kataríne Szijjártóovej, Phd. za cenné rady.
Obsah ................................................................................................................7
Abstrakt ...........................................................................................................4
Predhovor ........................................................................................................5
Úvod ...................................................................................................................8

1. Problematika týrania, zneužívania a zanedbávania dieťaťa .... 9
1.1. Týranie a zneužívanie detí v minulosti a v súčastnosti ................. 10
1.2. Ako rieši problémy týrania, zneužívania a zanedbávania detí naša
legislatíva .......................................................................................... 12
1.3. Trestný zákon ................................................................................... 13
1.4. Definície násilia a domáceho násilia ............................................. 17
1.5. Syndróm CAN a jeho formy ........................................................... 18

2. Dieťa - zodpovedný užívateľ svojich práv ...................................... 22
2.1. Dohovor o právach dieťaťa ............................................................ 24
2.2. Monitoring práv dieťaťa ................................................................ 25
2.3. Preventívne programy pre deti predškolského a školského veku 25
2.4. Organizácie zaoberajúce sa násilím na deťoch ............................. 26

3. Detekcia syndrómu CAN ....................................................................... 29
3.1. Úloha pedagóga pri identifikácii týraného dieťaťa ..................... 31
3.2. Sociálny pracovník a jeho práca pri identifikácii týraného a zneužívaného dieťaťa ...................................................................... 36
3.3. Úloha pediatra pri detekcii týraných a zneužívaných detí ........... 38
3.4. Úloha polície pri detekcii týraných a zneužívaných detí .............. 40
3.5. Úloha psychológa pri detekcii týraných a zneužívaných detí ..... 44

4. Výskum ........................................................................................................... 48
4.1. Teoretické východiská výskumu .......................................................
Záver ................................................................................................................. 63
Literatúra ........................................................................................................
Úvod

Musíme si uvedomiť, že dieťa je pre rodičov ten najväčší dar, ktorý by si mali chrániť a vychovávať ho s láskou. Dieťa by rodičia mali vnímať ako výsledok spoločnej lásky. Ale sú aj takí, ktorí si vôbec si nevážia dieťa, používajú ho ako nejakú hračku či vec. Mnohí z nás dokážu dieťa udrieť, a to aj bez príčiny. Takéto deti sú doma potom vystavené násiliu. Ide o týranie, zneužívanie, zanedbávanie. Hovoríme tomu syndróm CAN. Je to téma, o ktorej sa v minulosti menej hovorilo. Dnes sa však o nej vraví viacej. Počuť o nej z televízie, rozhlasu, často sa o nej píše v novinách. Cieľom tejto diplomovej práce je poukázať na prácu vychovávateľov, sociálnych pracovníkov, psychológov, pedagógov, policajtov, pediatrov, ktorí sa zaoberajú odhaľovaním a poznávaním týraných a ohrozených detí. Túto ich prácu rozoberáme v jednotlivých kapitolách.

Prvá kapitola sa zoberá legislatívnou stránkou ochrany dieťaťa, a hlavne, tým ako treba riešiť problémy týrania, zanedbávania a zneužívania dieťaťa v našej republike. Dočítame sa tu aj o týraní, zneužívaní a zanedbávaní dieťa v súčastnosti a v minulosti. Definujeme tu aj jednotlivé formy násilia.

Ďalšia kapitola je venovaná Dohovoru o právach dieťaťa a jeho právach. Pokladali sme za potrebné venovať aj prevencii objasňovať dieťaťu pojem a problém domáceho násilia.. Približujeme tu aj jednotlivé organizácie, ktoré sa venujú starostlivosti o deti a pomoci tým deťom, ktoré sú týrané, zanedbávané a zneužívané

V poslednej kapitole sa venujeme konkrétnej detekcii a pracovníkom, ktorí sa jej ňou zaoberajú a týka sa ich. Teda ide o prácu pedagóga, psychológa, pediatra, polície.




1. Problematika týrania, zneužívania a zanedbávania dieťaťa

Niekoľko tisíc rokov života človeka na Zemi sa s existenciou týrania, zneužívania a zanedbávania dieťaťa spájali javy, ktoré bolitypické pre obdobie, v ktorom žil. Išlo o javy, ktoré boli akceptované a prijímané ako normálne, správne a morálne. V dnešnej dobe takéto javy nie sú akceptované a prijímané spoločnosťou. Môžeme teda povedať, že netreba sa nechať zlákať ilúziou, že týranie, zneužívanie a zanedbávanie dieťaťa je novodobý jav. Sú o tom dôkazy, že od dávnej minulosti sa s postihnutými deťmi, či nevhodne narodenými deťmi zaobchádzalo veľmi kruto. K takým javom patrilo zlé zaobchádzanie s deťmi, ich vykorisťovanie, využívanie a zabíjanie.

Násilie sa neodohráva len v časoch vojen na bojiskách, ale odohráva sa aj v časoch mieru na uliciach či iných verejných priestoroch, ale najmä za dverami a múrmi domácností. Ľudia v dnešnej dobe sú však citlivejší na fenomén domáceho násilia. Dnes sa stretávame takmer denne v médiách, ako je násilie páchané na deťoch. Toto všetko má ale dve stránky. Na jednej strane to nie je práve ten najvhodnejší ani nie opatrný spôsob informovania verejnosti, najmä keď sú odhalené totožnosti zúčastnených. Na druhej strane zásluhou odborných článkov a kampaní mimovládnych organizácií sa pokúšame dosiahnuť to, aby ľudia neboli ľahostajní voči ubližovaniu iným a boli ochotní nejakým spôsobom konať. Problémy a príčiny týrania, zneužívania a zanedbávania dieťaťa v rodine môžu byť rôzne. Tieto problémy a príčiny môžu byť aj zo strany rodičov.

Ak ide o takýchto problémových rodičov, môžeme ich rozdeliť na:
a) zanedbávajúcich rodičov – ide o rodičov, ktorí nemajú pre rodičovskú úlohy dostatočné kompetencie (nie sú schopní alebo sa nemôžu o dieťa prijateľne starať) a taktiež nemajú k rodičovstvu dostatočnú motiváciu

b) týrajúcich rodičov – ide o rodičov, ktorí majú všeobecne zvýšený sklon reagovať násilím (alkoholici, duševne nemocní ľudia), o ľudí sústredených na svoje problémy a záujmy, ktorí o deti nestoja a majú zvýšenú potrebu moci nad dieťaťom, patria sem aj ľudia s negatívnymi skúsenosťami z detstva.

Musíme ale podotknúť, že množstvo rodičov bolo už v detstve týraných a tieto skúsenosti v nich pravdepodobne zanechali následky. Preto teraz svoje deti taktiež trestajú a týrajú. Zamyslíme sa však nad tým, či išlo len o výchovné tresty, alebo išlo priamo o týranie. Podľa Vlčkovej (1997, s 14) „k použitiu trestu sa rodičia často uchyľujú spontánne a nezriedka v rozčúlení, pri ktorom nedokážu správne zvážiť charakter a mieru previnia dieťaťa.“


1.1 Týranie a zneužívanie detí v minulosti a v súčasnosti.

Ako sme hovorili už v predošlej kapitole, s týraním, zanedbávaním a zneužívaním sa stretávame nielen dnes, ale známe aj v minulosti. Týranie a zneužívanie môžeme rozdeliť do kategórií, ktoré sa však prelínajú a kombinujú (podľa Dunovského, Dytrycha, Matějčeka a kol., 1995):

a)Zahubenie dieťaťa pri ohrození samotnej existencie rodičov, starších detí či širšieho rodinného spoločenstva.

b)Zabíjanie dievčat - selekcia podľa pohlavia. Existuje množstvo dokladov o tom, že v staroveku, a to aj v spoločnostiach vyspelých a ekonomicky zaistených , sa rodiny skôr zbavovali novonarodených dievčat ako chlapcov.

c)Pomsta - zabíjanie detí v rámci „pomsty nepriateľovi“ bolo umožnené zvykovým právom a morálkou vtedajších dôb.

d)Detská obeť - deti sa obetovali pred začatím vojnového ťaženia či pred inou závažnou udalosťou, alebo sa ich obetovanie božstvu sľúbilo, ak udalosť dobre dopadne. Kostry detí sa tiež nachádzajú v základoch najrôznejších stavieb. Svojou čistotou a nevinnosťou majú zrejme odpudiť zlé mocnosti, ktoré by mohli škodiť obyvateľom onoho domu alebo účelu onej stavby.

e)Hanba a spoločenské odsúdenie - po dlhé stáročia sa skoro nič nemenilo na skutočnosti, že nemanželské tehotenstvo a narodenie nemanželského dieťaťa znamenalo v niektorých spoločnostiach a v niektorých dobách takmer rozsudok smrti pre matku alebo pre dieťa alebo pre oboch.

f)Znetvorenie - rovnako časté bolo aj zabíjanie v dôsledku ich telesného poškodenia alebo duševného postihnutia.

Mohlo by sa nám zdať, že predošlé praktiky sa už dávno prekonali, ale ony však pretrvávajú ešte aj dnes. Možno povedať, že každé tretie dieťa je týrané, zneužívané a zanedbávané alebo zažilo už nejakú traumu. Či už môže ísť o ľahko identifikovateľné fyzické týranie a zanedbávanie, alebo o skryté, napríklad psychické týranie, vydieranie alebo sexuálne týranie. Tieto skutky a činy vždy ohrozujú zdravie detí. Postihnuté deti takmer vždy zaostávajú vo vývine a v porovnaní s inými deťmi mávajú častejšie psychické ťažkosti. Spomenutým aspektom sa venuje pozornosť v Deklarácii práv dieťaťa. Týmto dokumentom sa zaoberáme v ďalšej kapitole. Budeme sa venovať tým druhom týrania, ktoré je úzko spojené viacej s minulosťou a viaže sa ku kultúrnym tradíciám niektorých štátov.

L. Heise, J. Pitanguy a A. Germain (1998) opisujú rôzne druhy násilia v priebehu života dievčat a žien. Uvádzame tie, ktoré sa týkajú detí a dospievajúcich, a chceme zdôrazniť, že aj keď sa nasledovné druhy násilia páchajú predovšetkým na dievčatách, je vysoko pravdepodobné, že obeťami môžu byť aj chlapci:

a) násilie pred narodením - umelé prerušenie tehotenstva na základe pohlavnej selekcie plodu (Čína, India, Kórejská republika); bitky počas tehotenstva (citové a telesné účinky na ženu, vplyv na plod);nútené tehotenstvo (masové znásilňovanie vo vojne),
b) dojčenský vek – vraždenie novorodencov ženského pohlavia; psychické a fyzické týranie; odlišné poskytovanie stravy a zdravotnej starostlivosti dievčatám,

c) detstvo dievčat – detské manželstvá; mrzačenie genitálií; sexuálne zneužívanie členmi rodiny a inými; detská prostitúcia,

d) dospievaním vynútené známosti a dvorenie - (napr. oblievanie kyselinou v Bangladéši, znásilnenie na schôdzke v Spojených štátoch); ekonomicky vynútený sex (africké stredoškoláčky, ktoré sa musia schádzať s „milými starčekmi“, aby mali na školné); znásilnenie; sexuálne obťažovanie, nútená prostitúcia; obchod so ženami.


Z dejín sa dozvedáme aj o iných praktikách týrania, zanedbávania a zneužívania dieťaťa, ktoré sa v niektorých krajinách praktizujú ešte aj dnes. Ide o tradície a zvyky. Tie sa však líšia od kultúry a civilizácie v jednotlivých krajinách.

Ide o tieto druhy:

a)mrzačenie genitálií – týka sa predovšetkým dievčat, ktoré väčšinou žijú v Afrike, menej v Ázií, ich počet sa zvyšuje aj v Európe a USA, kam ho importujú rodiny imigrantov a utečencov. Je častokrát nazývaný aj ženská obriezka, ktorá zahŕňa v sebe niekoľko úkonov, ako napríklad odstránenie celého klitorisu alebo jeho častí až po odstránenie ostatných vonkajších častí genitálií,

b)diskriminácia podľa pohlavia – ide o zvýhodňovanie chlapcov pri výžive a vzdelávaní, taktiež ide o vraždenie novonarodených dievčatiek, ale i potraty v prípade, že plod má ženské pohlavie,

c) sexuálne násilie – hovoríme o ňom vtedy, keď ide o znásilnenia, sexuálne zneužívanie, incest, detskej prostitúcie, pokusu o znásilnenie, pričom samozrejme existujú aj iné formy.


1.2 Ako rieši problémy týrania, zneužívania a zanedbávania detí rieši naša legislatíva

Ústava Slovenskej republiky v článku 12 ods. 1 ustanovuje, že ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti a v právach. Podľa ods. 2 tohto článku základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej republiky všetkým, a to bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru, náboženstvo, politické či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať. Tento článok Ústavy Slovenskej republiky je základom tých ustanovení iných právnych predpisov, ktoré poskytujú ochranu obetiam násilia, plnia povinnosť štátu zabezpečiť základné práva a slobody všetkým.

Násilie páchané na deťoch na Slovenku sa nelíši od ostatných krajín. Momentálne je na Slovensku taká situácia, že štatistické údaje sa nezhodujú s údajmi terénnych pracovníkov. Poznáme iba niektoré údaje rozptýlené po jednotlivých inštitúciách. V nich sú zachytené iba tie najzávažnejšie problémy.


1.3 Trestný zákon

Týraním, zneužívaním a zanedbávaním dieťaťa sa v súčasnosti nezaoberá dnešná slovenská legislatíva len v jednej právnej norme, ale zaoberá sa aj ňou Trestný zákon (z. č. 140/1961 Zb.), Trestný poriadok (z. č. 141/1961 Zb.) a Občiansky súdny poriadok (z. č. 99/1963 Zb.). Tieto zákony týkajúce sa násilia na deťoch boli novelizované v rokoch 2002 až 2003. Hovorí sa tu, že ak sa nikto dopustí týrania, zanedbávania a zneužívania voči blízkej osoby, vykonáva trestný čin. Za takúto blízku osobu sa pokladá aj bývalý manžel, druh, bývalý druh, rodič spoločného dieťaťa a osoba, ktorá je vo vzťahu k nemu blízkou osobou ako aj osoba, ktorá s páchateľom žije alebo žila v spoločnej domácnosti. Tento zákon sa zaoberá aj tým, ako bude potrestaná osoba, ktorá takýto trestný čin spácha. Podľa tohto zákona bude aj potrestaná osoba, ktorá takémuto činu nezabráni. Na spresnenie uvádzame niektoré paragrafy a z nich výňatky, ktoré sa týkajú tejto problematiky:

§215 Týranie blízkej a zverenej osoby

1.Kto týra blízku osobu alebo osobu, ktorá je v jeho starostlivosti alebo výchove, spôsobujúc jej fyzické utrpenie alebo psychické utrpenie najmä:
a)bitím, kopaním, údermi, spôsobovaním rán a popálenín rôzneho druhu, ponižovaním, pohŕdavým zaobchádzaním, vyvolávaním strachu alebo stresu, násilnou izoláciou, citovým vydieraním alebo iným správaním, ktoré ohrozuje jej fyzické alebo psychické zdravie, alebo obmedzuje jej bezpečnosť,
b)bezdôvodným odopieraním stravy, oddychu alebo spánku, alebo odopieraním nevyhnutnej starostlivosti, ošetrenia, hygieny, zdravotnej starostlivosti, bývania, výchovy alebo vzdelávania,
c)nútením k žobrote alebo vykonávaniu činnosti vyžadujúcej jej neúmernú fyzickú záťaž alebo psychickú záťaž vzhľadom na jej vek alebo zdravotný stav, alebo spôsobilej poškodiť jej zdravie,
d)vystavovaním vplyvu látok spôsobilých poškodiť jej zdravie,
e)neodôvodneným obmedzovaním v prístupe k majetku, ktorý má právo užívať
potresce sa odňatím slobody na dva roky až osem rokov alebo zákazom činnosti.

§241a Sexuálne násilie

1.Kto násilím alebo hrozbou bezprostredného násilia donúti iného k orálnemu styku, análnemu styku alebo k iným sexuálnym praktikám, alebo kto na taký čin zneužije jeho bezbrannosť, potresce sa odňatím slobody na dva roky až osem rokov.
2.Odňatím slobody na päť až dvanásť rokov sa páchateľ potresce:
a)ak spácha taký čin na osobe mladšej ako pätnásť rokov,
b) ak spácha taký čin na blízkej osobe, ktorá je v jeho starostlivosti alebo výchove.

§242 Sexuálne zneužívanie

1.Kto vykoná súlož s osobou mladšou ako pätnásť rokov alebo kto takúto osobu iným spôsobom sexuálne zneužije, potresce sa odňatím slobody na jeden rok až osem rokov.
2.Odňatím slobody na dva až desať rokov sa páchateľ potresce, ak spácha čin uvedený v bode 1 na blízkej osobe alebo osobe, ktorá je v jeho starostlivosti alebo výchove, alebo na osobe zverenej mu na dozor, zneužívajúc jej závislosť.

§212 Opustenie dieťaťa

1.Kto opustí dieťa, o ktoré má povinnosť sa starať a ktoré si samo nemôže zadovážiť pomoc, a vystaví ho tým nebezpečenstvu smrti alebo ublíženiu na zdraví, potresce sa odňatím slobody na šesť mesiacov až tri roky.

§213 Zanedbanie povinnej výživy

1.Kto neplní čo aj z nedbanlivosti po dobu najmenej troch mesiacov svoju zákonnú povinnosť vyživovať alebo zaopatrovať iného, potresce sa odňatím slobody až na jeden rok.
2.Kto sa po dobu najmenej troch mesiacov úmyselne vyhýba plneniu svojej zákonnej povinnosti vyživovať alebo zaopatrovať iného, potresce sa odňatím slobody až na dva roky.
3.Odňatím slobody na šesť mesiacov až tri roky sa páchateľ potresce, ak vydá činom uvedeným v odseku 1 alebo 2 oprávnenú osobu nebezpečenstvu núdze.

§167 Neprekazenie trestného činu

1.Kto sa hodnoverným spôsobom dozvie, že iný pripravuje alebo pácha trestný čin ...týrania blízkej osoby a zverenej osoby (§215), znásilnenia (§241), sexuálneho zneužívania podľa §242 ... a spáchanie alebo dokončenie takého trestného činu neprekazí, potresce sa odňatím slobody až na tri roky.
2.Prekaziť trestný čin možno i jeho včasným oznámením prokurátorovi, vyšetrovateľovi alebo policajnému orgánu.

§168 Neoznámenie trestného činu

1.Kto sa hodnoverným spôsobom dozvie, že iný spáchal trestný čin týrania či týrania blízkej osoby a zverenej osoby (§215)... a taký trestný čin neoznámil bez odkladu prokurátorovi, vyšetrovateľovi alebo policajnému orgánu, potresce sa odňatím slobody na tri roky.

Trestný poriadok stanovuje postup orgánov činných v trestnom konaní.

§102 Výsluch svedka

1.Ak je ako svedok vyslúchaná osoba mladšia ako 15 rokov, o okolnostiach, ktorých oživovanie pamäti by vzhľadom na vek malo nepriaznivo ovplyvňovať jej duševný a mravný vývoj, treba výsluch vykonávať obzvlášť ohľaduplne a po obsahovej stránke tak, aby výsluch v ďalšom konaní spravidla sa už nemusel opakovať.
2.Ak je ako svedok vypočúvaná osoba mladšia ako 15 rokov a ak ide o trestný čin spáchaný voči blízkej osobe alebo zverenej osobe , alebo je zrejmé z okolností prípadu, že opätovná výpoveď osoby mladšej ako pätnásť rokov môže byť ovplyvnená alebo je odôvodnený predpoklad, že výsluch by mohol ovplyvňovať jej duševný a mravný vývoj, výsluch sa vykoná s využitím technických zariadení určených na prenos zvuku a obrazu tak, aby osoba mladšia ako 15 rokov mohla byť v ďalšom konaní vyslúchaná len výnimočne.

Trestné konanie môže byť podľa zákona vykonané dvoma formami:
a) fyzické týranie - pri ktorom páchateľ uplatňuje hrubé neľudské zaobchádzanie, napríklad u detí používanie fyzických trestov (napríklad bitie hadicou, kopanie), obmedzenie osobnej slobody pohybu (napríklad priväzovanie k radiátoru), zámerné vystavovanie detí chladu, neposkytovanie osobnej hygieny,
b)psychické týranie - pri ktorom páchateľ zámerne pôsobí na psychiku týranej osoby, napríklad rôznymi formami ponižovania ľudskej dôstojnosti, vyvolávaním strachu, šikanovaním. To sa u deti prejavuje napríklad v rôznych poruchách správania v škole i na verejnosti a môže to zanechať i trvalé následky na psychike.
Na záver musíme podotknúť, že odborníci, ktorí majú pomáhať deťom proti násiliu, ktoré je páchané na nich, nie sú na túto prácu dostatočne pripravení ani trénovaní. Preto je potrebné, aby sa legislatíva, zaoberala aj prípravou pracovníkov na túto prácu. Taktiež je potrebné, aby bolo zaradené do školských plánov aj vzdelávanie vychovávateľov, pedagogických, sociálnych pracovníkov, policajtov, psychológov, pediatrov na túto prácu a venovalo sa mu viac času. Dôležité je aj prehlbovanie si vedomostí a poznatkov o danej problematike.

Nakoľko sú páchateľmi aj príbuzní – rodičia, súrodenci, starý rodičia – sú mnohé z prípadov neodhalené, pretože dieťa sa o nich na jednej strane bojí hovoriť. Je to z toho dôvodu, lebo sa mu dotyčná osoba slovne vyhráža. Druhá strana je tá, že keď dieťa je týrané blízkou osobou, je tam isté puto, pre ktoré to nikomu nedokáže povedať, napríklad ak ide o vzťah otec a syn.


1.4 Definície násilia a domáceho násilia

Z viacerých literárnych zdrojov sa dozvedáme o syndróme CAN, kde sú rôzne definície od rôznych autorov, ktorí syndróm CAN ponímajú rôzne. Podľa bostonského programu – Emerge a autorov Froshea a Lowa, je chápané domáce násilie ako dokazovanie si moci jednej osoby nad druhou. Dokazovanie si moci je jedenou z najčastejších príčin týrania, zanedbávania a zneužívania dieťaťa. Taktiež sem môžeme zaradiť aj Evu Sopkovú. Na spresnenie uvádzame tieto definície:

a)Emerge, bostonský poradenský program pre násilnických mužov používa túto pracovnú teóriu násilia (in: Jones 1998, s 8): „Násilie je každý čin, ktorého výsledkom je, že obeť robí niečo, niečo čo nechce robiť, ktorý jej bráni, aby urobila niečo, čo nechce robiť, alebo v nej vyvoláva strach. Násilie nemusí obsahovať vinníkov kontakt s obeťou, pretože zastrašujúce konanie ako búchanie do stien, slovné vyhrážanie sa a psychické konanie, môže mať rovnaké následky.“
b)Frosche a Low (1998) z pohľadu feministicky orientovaných odborníkov a odborníčok tvrdia,že „násilím je každé správanie muža, ktorého cieľom je uplatňovanie moci alebo kontroly nad ženou a deťmi.“
c)Slovami Evy Sopkovej (1998b): „Týranie je nespravodlivé využívanie fyzickej, psychickej alebo sociálnej moci voči iným, ktorí nie sú schopní brániť samých seba, pretože nedisponujú rovnocennou fyzickou, psychickou alebo sociálnou mocou."

Z ďalších definícií sa dozvedáme, že týmto spôsobom dochádza u týranej osoby k jej zníženému rozvoju osobnosti a jej osobnosti. Touto definíciou sa zaoberala Rada Európy a znie takto: „Násilím je akýkoľvek akt alebo zanedbanie, ktoré ovplyvňuje život, fyzickú i psychickú integritu alebo slobodu osoby, alebo ktorý vážne poškodzuje rozvoj jeho alebo jej osobnosť.“ (1986, in: Sopková 1998). Mindel (1995, in: Sopková 1998 b, s. 23) dodáva sa, že „násilím je nezabránenie násiliu, týraniu.“

Podľa Koplana (1996, s. 266) pod domáce násilie patria nasledovné tri typy násilia, podľa jeho obetí:
a)násilie na deťoch,
b)násilie na manželkách (manželoch),
c)na starých ľuďoch,

Podobné je to aj pri sexuálnom zneužívaní „ide o zneužívanie moci prostredníctvom sexuálneho násilia" (Braun 1999).


1.5 Syndróm CAN a jeho formy

Syndróm CAN je definovaný ako akékoľvek nenáhodné konanie rodičov alebo inej dospelej osoby, ktoré je v danej spoločnosti odmietané a neprijateľné, čo poškodzuje telesný, duševný i spoločenský stav a vývoj dieťaťa, prípadne spôsobí jeho smrť.

Pri syndróme CAN hovoríme o týchto formách týrania: telesné, citové (psychické), zanedbávanie dieťaťa, systémové, incest

Znaky násilia vo všeobecnosti poznáme:
a)priame znaky násilia: rany modriny, popáleniny (kulmou, cigaretou), plešiny po vytrhnutých vlasoch,
b)nepriame znaky násilia: predškoláci sa často sťažujú na bolesti hlavy a brucha, únavu počas dňa, rozsiahlu separačnú úzkosť, poruchy spánku, silný strach z tmy, obranné reakcie pri pokuse o telesný kontakt (pohladenie, objatie),
c)deti sa odmietajú prezliecť na TV, deti sú neisté voči okoliu, majú strach z opustenosti, strach z vlastného hnevu a hnevu druhých, strach, že ich niekto zabije alebo oni zabijú niekoho, poruchy prijímania jedla, združujú sa okolo domu (ak ide o týranie jedného z rodičov), združujú sa najďalej od domu,
d)týranie adolescentov: úniky k drogám, alkoholu, prostitúcii, úniky do tehotenstva, manželstva, úniky z domu, pokusy o vraždu a o samovraždu, prípadne ich vykonanie, angažujú sa v gangoch a kriminálnej aktivite (E. Konárik, 1998).

Telesné týranie - je to forma týrania, kde sa s dieťaťom zaobchádza kruto a surovo, čo mu spôsobuje nepredstaviteľné telesné aj duševné útrapy a utrpenie. Takéto týranie zásadným spôsobom ovplyvňuje jeho aktuálne životné postavenie a perspektívy.

Psychické týranie – ide o koncentrovaný útok dospelého jedinca na psychický vývoj dieťaťa, dotýka sa jeho ja a jeho sociálnych schopností. Najvšeobecnejšie vyjadrenie je také, že ide o správanie, ktoré vedie k poškodzovaniu sebapoňatia a sebahodnotenia k dezintegrácií osobnosti a v konečnom dôsledku k narušeniu vzťahov nielen k týrajúcim rodičom, ale aj k ľuďom vôbec. Môže sa aktívne alebo pasívne prejaviť v piatich základných formách, a to: v odmietaní, izolácii, terorizovaní, ignorovaní, korupcii. Odhaliť ho nie je však jednoduché, pretože na jednej strane sa tento dej odohráva len v duši dieťaťa a na druhej strane tu chýba základná potreba rodičovskej lásky.
Zanedbávanie dieťaťa - podľa definície Zdravotnej komisie Rady Európy je treba chápať ako akýkoľvek nedostatok starostlivosti, ktorý dieťaťu spôsobuje ujmu na zdraví, vývoji a živote alebo ho chronicky ohrozuje. Dochádza k nemu vtedy, keď bez ohľadu na príčiny nie sú uspokojené základné potreby dieťaťa – potreby adekvátnej starostlivosti, bývania, výživy, oblečenia, vzdelávania, ochrany pred nebezpečenstvom úrazu, ako aj potreba prejavov lásky a náklonnosti zo strany rodičov, pritom požiadavka primárneho adekvátneho uspokojenia potrieb predstavuje takú úroveň, ktorá vylučuje riziko poškodenia telesného a duševného zdravia dieťaťa. (Miloslav Mečíř, 1971). Zanedbávanie je pasívny prístup rodičov, vychovávateľov, ale aj požiadavky užšieho spoločenstva či etnického, alebo náboženského ku ktorému sa rodina hlási a ktorého normy a hodnoty rešpektuje. Rodičia nezabezpečujú dokonalú zdravotnú starostlivosť, vynechávajú pravidelné prehliadky, očkovanie, nevytvoria pre dieťa bezpečné prostredie. Emocionálne zanedbávanie sa prejavuje psychickou depriváciou dieťaťa, nezabezpečením psychických potrieb: potreby lásky, potreby istoty, potreby prejavov náklonnosti od rodičov.

Sexuálne zneužívanie dieťaťa - podľa Zdravotnej komisie Rady Európy je chápané ako nepatričné vystavenie dieťaťa nevhodným kontaktom, činnostiam alebo správaniu. K týmto činnostiam a správaniam zaraďujeme akékoľvek pohlavné dotyky, styky, sexuálne vzrušenie kýmkoľvek, komu bolo dieťa zverené do starostlivosti alebo kýmkoľvek, kto dieťa zneužíva. Takéto sexuálne zneužívanie sa týka osôb mladších ako 15 rokov využívaných k získaniu sexuálnych pôžitkov uspokojenia alebo iného prospechu osobou pedofilnou (Veronika Brímusová, 2003).

Formy sexuálneho zneužívania:
a)nekontaktné sexuálne konanie – ide o komentáre so sexuálnym obsahom, exhibicionizmus – úchylku obnažujúcich sa mužov, voyerizmus – sledovanie sexuálneho aktu, obscénne telefonáty, ktoré desia deti svojím obsahom vyhrážaním, čo by sa im mohlo stať, ak niečo prezradia.
b)kontaktné sexuálne správanie – zahŕňa v sebe všetky praktiky, ktoré vyžaduje kontakt agresora so zneužívaným dieťaťom. Tento kontakt môžeme rozdeliť na penatrívny či nepenatrívny ako zdôrazňuje Z. Hadj-Moussová (1997), ohmatávanie musí páchateľovi priniesť sexuálne uspokojenie. Je treba rozlišovať medzi prejavom náklonnosti väzby a sexuálneho správania.

Odborníci rozdeľujú sexuálne týrané deti do týchto skupín:
a)deti do 5 rokov
b)deti od 5 do 12 rokov
c)deti nad 12 rokov

V našej republike chýba výskum na sexuálne zneužívanie, aj keď ide o častý jav najmä v rómskych rodinách. Páchatelia pri takomto type zneužívania bývajú podľa štatistík často nevypátraní.

Incest - je označované ako krvismilstvo. V odbornej literatúre je popisované ako pohlavný styk medzi príbuznými, ktorí zo zákona nemôžu uzavrieť manželstvo. Ide o vzťah rodič – vnuk, brat - sestra, a tiež by nemali uzavrieť manželstvo prvostupňový bratranec a sesternica z dôvodu výskytu genetických porúch. Je trestný a zakázaný v každej krajine. Spája sa s ním riziko „degenerovaného“ potomstva. Ale to nemožno dať jednoznačnú odpoveď, pretože nevieme, či sa matke narodí zdravý alebo „poškodený“ jedinec.

Systémové týranie – jedná sa o to ak je týranie spôsobené systémom, ktorý bol prijatý ako prostriedok ochrany a pomoci. Sú tu zahrnuté bolestivé opakujúce sa lekárske, psychologické vyšetrenie, vypočúvanie na polícií, rozličné dokazujúce činnosti, ktoré sú z hľadiska ochrany a pomoci nevyhnutné. Tieto procedúry spôsobujú často veľmi intenzívnu duševnú, niekedy aj telesnú bolesť.


2. Dieťa - zodpovedný užívateľ svojich práv

V tejto kapitole chceme poukázať na to, aké sú dôležité práva pre deti. Musíme si uvedomiť, že dieťa treba chrániť a nie brať mu život a ubližovať mu na tele i na duši. Deti majú právo na život. Starostlivosť o deti a ich ochrana si vyžaduje zvýšenú pozornosť nielen u nás, ale aj na celom svete. Toto všetko je zahrnuté v Dohovore o právach dieťaťa. Tento dokument je viacej rozpracovaný v kapitole 4.1. Dôležité je tu formovanie právneho vedomia detí, čiže ide tu o to, aby deti vedeli, aké sú ich práva i povinnosti, kedy ide o ich porušenie, kde sa môžu domáhať ochrany či ich uplatňovania, do ktorého času a akým spôsobom. Na formovaní človeka, a obzvlášť na výchove, ktorá sa týka právneho vedomia sa podieľa i verejný ochranca práv ako jeden z inštitútov ochrany práva, a ako jedna súčasť nášho spoločensko-politického systému.

Keď uvažujeme o detských právach, vychádzame z týchto postulátov:
a)každé dieťa má právo poznať svoje práva a v ich duchu konať,
b)každé dieťa má právo jednať na obranu svojich práv, aj keď samo za pomoci druhých,
c)každé dieťa by malo najmä prostredníctvom výchovy dospieť, k tomu, aby bolo zodpovedným užívateľom svojich práv.
Dieťa, ktoré postupne dozrieva, sa stáva osobnosťou, spoločenskou a kultúrnou bytosťou. Na tejto životnej ceste k autonómii a pochopenej sociálnej konformite neustále premeriava, porovnáva a vlastne sa poučuje o tom, že nie je ľahké byť dieťaťom, najmä keď vidí , že limity, ktoré mu niekto stanovil, nie sú limity pre toho druhého. Keď O. Wild odchádzal od mamičky, často mu pripomínala: „Maj sa dobre a správaj sa slušne.“ On rozoberal matkino ponaučenie, prichádzal k záverom, že nie vždy sa človek má dobre, keď sa správa slušne, taktiež môže byť šťastný a pritom nenarušiť šťastie iných.

Deti majú právo a chcú byť informované o svojich právach, predovšetkým prostredníctvom rodičov a učiteľov. Majú záujem o to, aby sa vyučovalo o právach detí na školách. Chcú, aby im ich práva boli priznané. Prajú si, aby ich práva boli súčasťou školských poriadkov.

Ak sa nedodržiavajú a nerešpektujú ich práva, tak upozorňujú na to tým, že majú právo:
a)na vlastný názor,
b)na slobodnú voľbu, nediskrimináciu,
c)na ochranu pred násilím,
d)na ochranu súkromia,
e)na voľný čas.

Ďalej upozorňujú nielen na predošlé práva, ale aj na tieto ostatné :
a)právo na vzdelanie,
b)právo na jedlo a oblečenie,
c)právo na sociálne zabezpečenie,
d)právo na lekársku starostlivosť,
e)právo na život,
f)právo na slobodu.

Žiaci základných a stredných škôl majú isté osobné skúsenosti, poprípade sa stretli s týmito sociálno-patologickými javmi:
a)šikana,
b)konzumovanie alkoholu a fajčenie,
c)ubližovanie alebo výsmech zdravotne postihnutým deťom a deťom s inou farbou pleti,
d)predaj alkoholu a iných drog deťom,
e)hranie na výherných hracích automatoch,
f)užívanie drog,
g)týranie dospelou osobou,
h)sexuálne zneužívanie,
i)detská prostitúcia,

Deťom nestačí práva dať, deklarovať ich, ale je potrebné prakticky vytvárať spoločenstvo k zodpovednosti za ich uplatnenie.


2.1 Dohovor o právach dieťaťa

Tento dokument hovorí o právach dieťaťa, t.j. že každé dieťa má právo niesť po svojom narodení meno a štátnu príslušnosť. Zahrňuje aj to, že dieťa nemá byť odlúčené od svojich rodičov, okrem prípadov, ktoré si vyžadujú súdne rozhodnutie príslušných orgánov. Musí to byť však v súlade s platným právom a v najlepšom záujme dieťaťa, napríklad ak ide o týranie, zanedbávanie a zneužívanie dieťaťa. Dieťa má taktiež právo na vyjadrenie svojho názoru a slobodu prejavu, je to však obmedzené zákonom. Taktiež sem spadá hlavne oblasť, ktorá sa týka týrania, zanedbávania a zneužívania dieťaťa. Táto časť dohovoru sa týka štátov, ktoré sú zmluvnými stranami tohto dokumentu. Povinnosťou týchto štátov, podľa tohto dokumentu je zabezpečiť všetky potrebné zákonodarné, sociálne a výchovné opatrenia na ochranu detí pred akýmkoľvek telesným alebo duševným násilím, urážaním alebo zneužívaním, zanedbávaním alebo nedbalým zaobchádzaním, trýznením alebo vykorisťovaním vrátane sexuálneho zneužívania počas obdobia, keď sú v starostlivosti jedného z rodičov alebo oboch rodičov, zákonných zástupcov (starých rodičov,....) alebo akýchkoľvek iných osôb. Vzťahuje sa to najmä na ochranné opatrenia zahŕňajúce účinné postupy na vytváranie sociálnych programov poskytujúcich potrebnú podporu dieťaťa a tým, ktorí sa o dieťa starajú. Týka sa to najmä tých foriem prevencie a zisťovania, oznamovania, upozorňovania, vyšetrovania, liečenia a následných opatrení, vzťahujúcich sa na prípady zlého zaobchádzania s deťmi tak, ako je uvedené vyššie, a tiež, v prípade nutnosti uplatnenie súdnych prostriedkov. Nemožno tu taktiež vylúčiť aj sexuálne zneužívanie, kde sa hovorí o tom, že by sa malo dieťa chrániť pred všetkými formami sexuálneho zneužívania, vykorisťovania. Na túto ochranu je potrebné prijať opatrenie, ktoré zabraňujú zneužívaniu.

Je teda potrebné zabrániť:
a)zvádzaniu a zneužívaniu detí k akejkoľvek nezákonnej sexuálnej činnosti,
b)vykorisťovaniu a zneužívaniu detí na prostitúciu alebo na iné nezákonné sexuálne praktiky,
c)vykorisťovaniu a zneužívaniu detí pre pornografiu a pornografické materiály.


2.2 Monitoring práv dieťaťa

Dodržiavaním práv dieťaťa sa zaoberá aj Projekt monitoringu práv dieťaťa. Ten sleduje aj to, ako sú dodržiavané práva dieťaťaumiestneného v ústavnej starostlivosti alebo zvereného do pestúnskej starostlivosti. Dieťa, ktoré je umiestnené do ústavnej starostlivosti alebo do pestúnskej starostlivosti, častokrát nie je navštevované svojimi rodičmi, neudržiava svoje kontakty, nestretáva sa s nimi. Príčiny môžu byť rôzne buď zo strany rodičov, alebo zo strany zariadenia, kde dieťa je umiestnené. Tento monitoring predpokladá spoluprácu s Ústredím práce a rodiny a zariadeniami, v ktorých sa vykonáva ústavná starostlivosť, pri získavaní informácií o deťoch umiestnených v týchto zariadeniach. Sústreďuje sa na deti, ktoré boli odňaté rodičom z dôvodu zlého zaobchádzania alebo týrania a predpokladá spoluprácu s úradmi práce, sociálnych vecí a rodiny, súdmi a zariadeniami, v ktorých sú tieto deti umiestnené.


2.3 Preventívne programy pre deti predškolského a školského veku

Detstvo je, respektíve by malo byť vekom nevinnosti. Pretože to je to vzácne a porušovať ho môže byť nebezpečné. Preto je potrebné zoznamovať deti so svetom, aby vedeli, čo ich čaká a aby vedeli čeliť prípadným nástrahám. Deti v predškolskom veku nemajú dostatok skúseností a majú obmedzenú schopnosť chápať problémy. Nechápu a nevedia pomenovať, čo sa s nimi robí, aj násilie prijímajú často odovzdane – myslia si, že je to správne a má to tak byť. Sú závislé na dospelých, ktorí ich často podriaďujú svojej vôli. Preto sa uskutočňujú rôzne preventívne programy pre deti predškolského a školského veku. Pre deti školského veku sa uskutočňujú prostredníctvom návštev dobrovoľníkov a odborníkov zaoberajúcich sa danou problematikou, kde prostredníctvom prístupných zážitkových foriem preberajú prevenciu týrania, zneužívania a zanedbávania dieťaťa. Upozorňujú ich na to, aké majú deti práva, na to ako spoznajú, že ich kamarát je týraný a ako môžu pomôcť. Takéto rozhovory neskončia len, pri jednej návšteve dobrovoľníkov, ale počas roka je ich niekoľko. Pri deťoch predškolského veku sa neuskutočňujú rozhovory, ale hry, prostredníctvom ktorých dieťa odkrýva svoje pocity, nálady, názory. Tu dieťa odkrýva svoje postavenie v rodine a taktiež aj situáciu v rodine. Najprv sa však uskutočňujú prostredníctvom učiteliek materských škôl. Tie sa najprv musia oboznámiť so základnými termínmi v problematike syndrómu CAN. Najprv si musia vyskúšať na vlastnej skúsenosti rolu dieťaťa s cieľom vžiť sa do jeho potrieb, pocitov. Ďalšia fáza sa realizuje na záznamový hárok, kde si učiteľka zaznamenáva reakcie dieťaťa, jeho včlenenie sa do skupiny a odpovede na otázky. Hry sa tematicky rozdeľujú do výchovných zložiek – rozumovej, výtvarnej, telesnej, pracovnej....

Môžme povedať, že poznáme rôzne formy prevencie. V rámci celoštátnej prevencie poznáme tieto formy:
a) sociálna prevencia,
b) situačná prevencia,
c) viktimačná prevencia,

My sa však budeme venovať predovšetkým sociálnej prevencii, pretože táto prevencia sa týka predovšetkým našej témy. Ďalšie dve spomenieme len okrajovo.

Sociálna prevencia – pri jednotlivých oblastiach, ktoré uvádzame, dávame do pozornosti hlavne tieto formy:
a)primárnu
b)sekundárnu
c)terciárna

Terciárna:
a)sociálno-právne vzdelávanie detí a mládeže zamerané na zvyšovanie právneho vedomia a realizované v spolupráci s políciou, právnikmi, sociálnymi pracovníkmi, psychológmi a podobne,
b) profesijné vzdelávanie pedagógov, policajtov, sociálnych pracovníkov, pracovníkov krízových a poradenských zariadení a podobne, ktoré je zamerané na syndróm CAN, domáce násilie,
c)propagácia prevencie medzi verejnosťou, kampane (napr. proti vandalizmu, drogám, násiliu v domácnosti a i.) organizované cez masmédia, miestne informačné prostriedky, plagáty, letáky, stretnutia a besedy s deťmi a podobne
d)stretnutia a besedy detí s policajtmi, sudcami prokurátormi, sociálnymi pracovníkmi, lekármi a podobne zamerané na zvyšovanie právneho vedomia u detí a ich získavanie pre účasť na prevencii,
e)sociálne výcviky pre mladých rodičov orientované na rodinnú výchovu
f)podpora organizácií združujúcich mládež.

Sekundárna:
a)výcviky zamerané na komunikáciu, znižovanie agresivity a podobne,
b)peer programy (ovplyvňovanie rizikových skupín mládeže prostredníctvom peer aktivistov). Sú to rovesnícke programy, ktoré sú uskutočňované vyškolenými aktivistami z radov študentov, ktorí svojou prirodzenou autoritou vplývajú na rovesníkov - žiakov ich vekovej skupiny,
c)zriaďovanie a prevádzka poradenských a krízových zariadení (linky dôvery, azylové bývanie, nízkoprahové zariadenia, resocializačné zariadenia, špeciálne školské zariadenia a iné),
d)vzdelávacie, voľno časové a záujmové aktivity a záujmové aktivity ako v primárnej prevencii, ale orientované na ohrozené deti a mládež,
e)tábory pre mládež výchovne problematickú a sociálne znevýhodnenú, pre deti postihnuté domácim násilím.

Terciárna:
f)prevencia násilnej trestnej činnosti, s osobitným dôrazom na násilie páchané v rodinách.


2.4 Organizácie zaoberajúce sa násilím na deťoch

Hovorí sa, že lepšie je veciam predchádzať, ako trpieť vážne následky. Ide tu o prevenciu domáceho násilia a násilia všeobecne. Týmito prevenciami sa zaoberajú inštitúcie, ako sú pedagogicko-psychologické poradne, centrá výchovnej prevencie a psychologickej prevencie, centrá voľného času, osvetové strediská a ďalšie. Patria sem aj občianske združenia a nadácie. Zriaďujú sa linky dôvery, konzultačné pracoviská či krízové strediská a ďalšie. Na tieto inštitúcie sa môžu obrátiť deti a dospelí so svojimi problémami a starosťami. Najmä ak ide o prípady domáceho násilia alebo neadekvátneho zaobchádzania s deťmi. Tieto organizácie dokážu poskytnúť dôveru, bezpečie, pochopenie v núdzi. Odborne im poradia, správne nasmerujú a v prípade potreby môžu poskytnúť i dočasné prístrešie (krízové strediská, útulky...) V Bratislave je niekoľko inštitúcií, ako sú: Linka detskej istoty pri Slovenskom výbore Unicefu, Centrum Nádej, poskytujúce poradensko-terapeutické služby deťom a ženám, krízové stredisko Brána do života a ďalšie. V žilinskom regióne sa nachádzajú dve občianske združenia. Jedno je občianske združenie Pomoc deťom v kríze prevádzkuje krízové centrum Náruč. Toto centrum poskytuje prístrešie predovšetkým deťom. Takýmto problémom sa taktiež venuje aj ďalšia organizácia v žilinskom regióne a je to občianske združenie SCAN (Slovenský CAN - syndróm), ktoré sa zaoberá prevenciou proti násiliu. Prispieva k zlepšeniu informovanosti detí v základných školách a ich schopnosti predísť situácii ohrozenia. Vedú zážitkové besedy s deťmi pomocou vyškolených dobrovoľníkov. Tie sa vedú zábavnou formou, kde sa deti dozvedia o problematike násilia. Skupinovými aktivitami sa deti dopracujú k optimálnym riešeniam problematických situácií. Tieto programy sú u detí obľúbené, pretože sú zaujímavé a poučné a prinášajú im kamarátov, ktorým sa dá dôverovať. Pracovníci, ktorí s nimi vedú rozhovor, musia byť k nim priateľskí, pretože potom je možné deťom ľahšie poradiť a pomôcť. Deti program hodnotia ako zaujímavý a prínosný, pretože im umožňuje vyjadriť vlastné názory a pomáha uvedomiť si niektoré súvislosti predtým len tušené. Taktiež dobrovoľníci majú radosť z týchto aktivít, ale nájsť takýchto ľudí je ťažké.

V organizáciách, ktoré sa zoberajú problémom týrania, zneužívania a zanedbávania dieťaťa pracujú psychológovia, ktorí deťom pomáhajú riešiť takéto problémy.

Okrem organizácií sa podieľa na ochrane práv dieťaťa aj verejný ochranca práv. V tejto inštitúcii pracujú právnici na rôznych prípadoch detí. Sem podávajú podnety nielen dospelí ale aj deti. Ide o tie podnety, ktoré sa týkajú v našom prípade hlavne porušovania základných práv a slobôd dieťaťa. Činnosť ochrancu práv je vymedzená v Ústave Slovenskej republiky a v Zákone o verejnom ochrancovi práv. Nakoľko je na Slovensku málo takýchto organizácii majú celoslovenskú pôsobnosť.



3. Detekcia syndrómu CAN

Detekciu môžeme definovať ako odhaľovanie alebo zisťovanie syndrómu CAN, ktoré sa uskutočňuje hlásením alebo cieleným vyhľadávaním jednotlivých prípadov na úrovni odborných služieb štátnych, komunálnych alebo charitatívnych (Dunovský, 1995).

Uskutočňuje sa na základe ohlasovania, diagnostiky, vyhľadávania, potvrdeniu alebo vylúčenia diagnózy, registrácie syndrómu CAN.

Vlastné zistenie syndrómu CAN má niekoľko fáz (Dunovský, 1995):
a)ohlásenie – závisí na osobe, ktorá sa s daným javom stretne, je schopná ho posúdiť a taktiež je ochotná ho ohlásiť,
b)diagnostika - tou možno rozumieť komplexnú činnosť interdisciplinárneho tímu, zaisťujúceho a posudzujúceho všetky okolnosti ohláseného alebo inak odhaleného prípadu zlého zachádzania s dieťaťom alebo jeho následkov,
c) potvrdenie alebo vylúčenie diagnózy – ide tu o potvrdenie alebo vylúčenie diagnózy šetreného prípadu, pokiaľ je to možné. Ak nie, je prípad nutné považovať za pravdepodobný v zmysle už uvedenej definície,
d)registrácia syndrómu CAN - rozumieme systém zaznamenávania tohto javu v populácií. Umožňuje jeho kvantitatívnu, ale i kvalitatívnu analýzu v čase a priestore.

Jej cieľom je poznať, odhaliť týranie a zneužívanie v rodine a na základe dôkladnej a všestrannej analýzy situácií, najrozličnejších faktorov a činiteľov, ktoré nielen predchádzali vzniku násilia, ale ho zdanlivo vyvolali, zabezpečiť účinnú pomoc dieťaťu a jeho rodine do takej miery, aby sa odstránilo násilie a minimalizovali sa jeho nepriaznivé dôsledky na ďalší život dieťaťa a jeho zdravé fungovanie. Ide o časovo a obsahovo náročný proces, súčasťou, ktorého je komplex zložitých a náročných úloh a jeho riešenie presahuje možnosti jedného pracovníka. Preto je dôležité, aby sa na riešení problémov podieľalo viacero odborníkov. Detekcia má teda interdisciplinárny charakter. Detekcia je východiskovou etapou celého procesu pomoci týranému a zneužívanému dieťaťu a jeho ochrany pred domácim násilím. Základnou úlohou odborníkov pri detekcii týraných, zneužívaných a zanedbávaných detí a pri ich ochrane pred domácim násilím je:
a)plnenie úloh daných zákonom v oblasti sociálno-právnej ochrany detí, sociálnej prevencie, sociálneho poradenstva a náhradnej rodinnej starostlivosti,
b)vypracovanie koncepcie prevencie sociálnopatologických javov, koncepcie sociálnej prevencie a organizovania náhradnej rodinnej starostlivosti ,
c)zabezpečenie odborného a metodického usmerňovania činnosti štátnej správy pri vykonávaní sociálnej prevencie, poskytovaní starostlivosti o výchovu detí a pri sprostredkovaní jednotlivých foriem náhradnej starostlivosti.


3. 1 Úloha vychovávateľa pri detekcii týraného, zneužívaného a zanedbávaného dieťaťa

Okrem sociálneho pracovníka, psychológa, polície sa na identifikácii podieľajú aj pedagógovia, teda učiteľky materskej škôlky a učitelia na 1. stupni základnej školy. Taktiež sem zasahuje aj vychovávateľ, ktorý je s dieťaťom v každodennom, ale i v niekoľkoročnom kontakte. On pozná jeho správanie, a tým spozná týranie, zneužívanie a zneužívanie uňho skôr ako iný. Učiteľ by sa mal vyvarovať takzvanej overdiagnózy, čiže vyvarovať sa tendencii, že za každým poranením, modrinami alebo osobitným prejavom správania sa dieťaťa je týranie alebo zneužívanie. Ak však spozná, že s dieťaťom nie je všetko v poriadku, teda všimne si, že dieťa zaostáva v telesnom, psychickom i mentálnom vývine, má strach z dospelých a prejavuje nedôveru voči dospelým, chýba na vyučovaní, má prejavy agresivity a na druhej strane prejavuje úplnú apatiu a nezáujem o okolie, napáda spolužiakov so sexuálnym podtextom a podobne. Dieťa, ktoré nie je týrané, nemá na svojom tele viditeľné znaky, aké sú po útoku agresora.

Pri fyzickom týraní si môže vychovávateľ všimnúť napríklad má po tele pohryzenia, modriny, vytrhané vlasy, poranenia hlavy a vnútro brušných orgánov, ktoré sú viditeľnými znakmi po útoku agresora. Ďalej si môže všimnúť aj to, že dieťa sa obáva fyzického kontaktu s dospelým, pri nesúhlase dospelého prejaví dieťa úľak, na plač reaguje ustráchane, vykazuje extrémy v správaní, je úzkostné ak má o niečo požiadať, nerozlišuje svoj vzťah k dospelému. Týmto týrajúcim môže byť nielen rodič, ale aj starý rodič, iní rodinní členovia a taktiež aj priateľ, priateľka.

Sexuálne týranie označujeme ako skryté. Vychovávateľ si tu môže všimnúť jeho veku a vývinu nepremerané znalosti zo sexuálnej oblasti. Dieťa zvyšuje záujem o otázky týkajúce sa sexu. Vyskytuje sa u neho rezistencia voči zmenám. Epizodicky sa objavuje agresívne správanie. Má prejavy strachu z uzavretých priestorov. Masturbuje vo zvýšenej miere, dieťa sa správa neprimerane zvodne. Toto skryté týranie si často krát nevšimnú ani učitelia. Aj keď oni sú práve tí, ktorí by si mali všímať prvé príznaky násilia páchaného na deťoch. Označuje sa preto ako skryté, lebo je najťažšie ho spozorovať, pretože nemá viditeľné znaky a dieťa nepovie, že jeho práve doma rodič sexuálne zneužíva.

Pri zanedbávanom dieťati spozoruje najmä to, že dieťa má nižšiu váhu najmenej o 30% od normálu, pri stimulácií vykazuje vyššie vývinové skoky, býva hladné, unavené, preberá rolu dospelého v rodine, vyžaduje veľa fyzického kontaktu a pozornosti.

Pri psychickom týraní sa dieťa javí ako pasívne hanblivé, časté sú výbuchy hanblivého alebo nečakaného agresívneho správania. Objavuje sa u neho prílišný strach z neúspechu. Dieťa má problémy s koncentráciou. Odsudzuje samé seba a ľahko sa vzdáva. Neustále sa ospravedlňuje a často sa ospravedlňuje aj keď to nie je potrebné.

Týranie, zneužívanie alebo zanedbávanie môže vychovávateľ zistiť buď pozorovaním, ale taktiež i rozhovorom, prípadne prostredníctvom tretej osoby. Ak je možné nadviazať kontakt medzi vychovávateľom a žiakom, tak je pri rozhovore dôležité, aby vychovávateľ vedel žiaka osloviť a viesť s ním tento rozhovor. Informácie, ktoré získa, však ďalej ovplyvňujú jeho ďalší postup pri práci. Často sa pri rozhovore s dieťaťom stáva, že dieťa na otázku „Čo sa stalo?“ odpovie „Ale nič..., Neviem“, alebo najčastejšie vôbec nereaguje.

Ak dieťa takto reaguje, môže to byť z rozličných dôvodov:
a)bojí sa zahanbenia, pretože by sa zverejnilo, akých má rodičov, akú má rodinu,
b)cíti lojalitu voči otcovi, matke (alebo iným blízkym osobám), nechce ich prezradiť
c)prejavuje strach, že rodičia budú potrestaní, uväznení
d)obáva sa, že sa rodina rozpadne a dieťa skončí v domove
f)má strach z polície alebo cudzej osoby
g)cíti náklonnosť k otcovi a matke napriek prežitému násiliu
h)dieťa často obviňuje aj samé seba a vo výrokoch ako- („ak by som viac poslúchal, tak by sa to nestalo“, ak by som pomáhal, nezašlo by to takto ďaleko) sú skryté pocity viny.

Ak už vedie vychovávateľ rozhovor s týraným, zanedbávaným alebo zneužívaným dieťaťom, musí byť primeraný veku a jeho špecifickej situácii. Na rozhovor s dieťaťom musí vychovávateľ zvoliť vhodný čas, ale tiež vhodné miesto bez rušivých zásahov a vplyvov. Musí sa dostať do pozície staršieho chápajúceho a skúsenejšieho priateľa, pretože tu mu dieťa odhaľuje svoje tajomstvo, najskrytejšie problémy, nepríjemné zážitky a skúsenosti a v istom zmysle usvedčuje rodičov z nezodpovedného správania a konania. On je ten, ktorý mu chce pomôcť a váži si jeho dôveru. Preto je potrebné to, aby dal dieťaťu najavo, že takéto konanie rodičov je nesprávne a nemôže byť legitímnym výchovným prostriedkom alebo prostriedkom na riešenie konfliktov. Počas rozhovoru ho musí naviesť k tomu, aby dieťa nadobudlo pocit, že jeho rodičia potrebujú pomoc, pretože ich správanie je zlé a neuvedomujú si závažnosť svojho konania. V takejto situácií musí konať rozhodne a pokojne, aby sa psychika dieťaťa dostala do pokojnej roviny a aby dieťa pocítilo uľahčenie, že mu niekto pomôže a povie rodičom, že takéto konanie je nezákonné.
Pre vedenie rozhovoru je však dôležité a potrebné:
a)brať všetky informácie dieťaťa vážne, nepochybovať o ich pravdivosti a usilovať sa získať dieťa pre spoluprácu,
b)nesľúbiť dieťaťu zachovať mlčanlivosť o jeho tajomstve, ale naopak, presvedčiť ho o potrebe celú záležitosť oznámiť na príslušné miesta, riešiť ju,
c)reagovať pokojne aj na tie najhroznejšie situácie, ktoré dieťa muselo prežiť, pretože vyjadrením svojich emócie mohol by dieťa vystrašiť alebo vyvolať pocity viny,
d)ubezpečiť dieťa, že jeho týranie a zneužívanie vlastnými rodičmi nevzniklo z jeho viny, ale z viny iných, najmä z ich neschopnosti ovládať svoje správanie a riešiť problémy každodenného života kultúrne prijateľným spôsobom,
e)pokúsiť sa s dieťaťom formulovať problém, a to najmä v prípadoch, pri ktorých učiteľ nie je istý, či správne pochopil to, čo mu dieťa útržkovite alebo v náznakoch hovorí,
f)klásť len minimum otázok a pokiaľ možno len otvorené otázky, pretože zatvorené otázky môžu pôsobiť ako výsluch, prípadne vzbudzovať nedôveru,
g)byť k dieťaťu úprimným v slovách i v pocitoch a nesľubovať niečo, čo nie je reálne uskutočniteľné,
h)nechať dieťa hovoriť a nechať na ňom, na jeho osobnom rozhodnutí, čo povie a čo si nechá pre seba, prípadne využiť otázky, ktoré podnecujú dieťa k ďalším slovám,
i)používať tie isté výrazy, aké používa dieťa, neusilovať sa využiť rozhovor s ním na poúčanie o spisovnom vyjadrovaní.

K efektívnemu rozhovoru vychovávateľa s dieťaťom je potrebné, aby:
a)konkrétne a pravdivo informoval rodičov o poznaných skutočnostiach,
b)sa nedal vyprovokovať nevhodnými urážlivými alebo priamo agresívnymi výpadmi rodičov na jeho adresu alebo na adresu školy,
c)vyvaroval sa priameho obvinenia rodičov,
d)urobil zo stretnutia podrobný zápis, podpísaný všetkými zúčastnenými pracovníkmi a rodičmi.

Tieto informácie si nesmie nechať pre seba, musí ich poskytnúť riaditeľovi a taktiež svojím kolegom. Po rozhovoroch s riaditeľom a s kolegami upovedomia rodičov a urobia patričné opatrenia, teda informujú políciu a sociálneho pracovníka.

Ak vychovávateľ presne zistí, že dieťa je týrané, mal by urobiť nasledovné kroky:
a)ak zistí u dieťaťa zranenia, ktoré si nedokáže logicky vysvetliť, bude musieť kontaktovať lekára,
b)venovať dieťaťu zvýšenú pozornosť a individuálnu starostlivosť,
c)informovať školského psychológa alebo najbližšiu pedagogicko-psychologickú poradňu,
d)pri opakovaných zisteniach zranení dieťaťa, náhlych zmenách v jeho správaní, zvýšených absenciách alebo ďalších vážnych varovných signálov sa obrátiť na pracovníkov odboru sociálnych vecí pri príslušnom okresnom úrade, aby prešetrili situáciu v rodine dieťaťa.

Podľa etického kódexu je povinnosťou každého profesionála, v našom prípade vychovávateľa, ale aj sociálneho pracovníka, vedúceho učiteľa voľnočasových aktivít, ale aj laika (suseda, známeho) čiže tých, ktorí prichádzajú do styku s deťmi poskytnúť pomoc obetiam domácej trestnej činnosti. Pomoc spočíva hlavne v tom, že zabezpečíme príslušného odborníka, ktorý sa prípadne ujme a zaoberá sa nielen priamo ním, ale postupuje v zmysle platnej legislatívy sa ďalej stará o nápravu podmienok v jeho rodine a širšom sociálnom okolí. Ak je prípad týrania, zneužívania a zanedbávania nahlásený na políciu, tak k vypočúvaniu je častokrát privolávaný vychovávateľ, ktorý s ním prichádza do kontaktu.

Riešenie problému týraného, zneužívaného a zanedbávaného dieťaťa je pre obe strany ťažké, či to je zo strany vychovávateľa alebo zo strany rodičov. Takáto detekcia si vyžaduje komplexnú prípravu vychovávateľa. Tá však nie je na dostatočnej úrovni, preto sa vychovávateľ musí spoliehať na svoje skúsenosti a poznatky o danom probléme. Nedostatok vedomostí o podstate a charaktere týrania detí a jeho zvláštnych prejavoch, ako aj odraze týrania detí v ich konaní a správaní, môže vychovávateľa viesť k nevšímavosti nielen voči málo zreteľným, ale aj voči zreteľnejším signálom vysielaných týraným dieťaťom alebo aj k celkovému zľahčovaniu problému. Bolo by dobré, ak by sa do učebných plánov štúdia pre vychovávateľov zaradil aj kurz na komplexnú charakteristiku násilia na dieťati a spôsobov jeho detekcie.


3.2 Sociálny pracovník a jeho práca pri detekcií týraného, zneužívaného a zanedbávaného dieťaťa

Pomoc pri týraní a zneužívaní dieťaťa, nie je však jednoduchý a jednorazový akt, ale naopak, ide o časovo náročný proces. Ide tu o komplex zložitých a náročných úloh, ktorých riešenie presahuje možnosti jedného pracovníka. Na riešení problémov týraného a zneužívaného dieťaťa sa podieľajú odborníci rozličného profesijného zamerania, t. j. lekári, psychológovia, pedagógovia, policajti, sociálni pracovníci. Teda môžeme povedať, že má interdisciplinárny charakter. Sociálny pracovník si musí neustále prehlbovať vedomosti prostredníctvom teoretického štúdia a sociálno-psychologického výcviku, ktorý je orientovaný na špecifický problém týrania, zneužívania a zanedbávania detí. Po takejto príprave sa stáva pracovník odborne pripravený na pôsobenie vo všetkých etapách pomoci týranému a zneužívanému dieťaťu, t. j. v etapách ako sú:

a) detekcia a prvý kontakt s týraným a zneužívaným dieťaťom,
b) spracovanie plánu intervencie ,
c)intervencie,
d)dlhodobé sledovanie výsledkov intervencie zameraného tak na dieťa, ako aj jeho rodinu.
Ak je dieťa týrané, zneužívané a zanedbávané tak mu to nahlási policajt, vychovávateľ, psychológ. Po tomto nahlásení sociálny pracovník ďalej vo veci koná. Jednu z najdôležitejších úloh v tejto oblasti tvorí anamnéza, ktorá je veľmi dôkladná. Je vypracovávaná sociálnym pracovníkom a slúži aj pre ďalšiu spoluprácu s ďalšími pracovníkmi. Anamnéza je podkladom pre sociálnu diagnózu. Podáva nám prehľad o všetkých odchýlkach vo všetkých rovinách a hodnotí sociálnu situáciu dieťaťa i jeho prostredia, v ktorom dieťa vyrastá.

Dôležitá je tu sociálna terapia, ktorá je potrebná pre ďalšie súbory zásahov a opatrení ako sú medicínske, psychologické, pedagogické, sociálne, právne, ekonomické a ďalšie, ktoré smerujú k lepšiemu životu dieťaťa. Taktiež je rozhodujúca pre ďalšie riešenie prípadu. Od lekárstva sa odlišuje tým, že sa sociálna starostlivosť opiera predovšetkým o zákonitosti spoločenské ako o prírodné zákony.

Veľmi dôležitú úlohu tu zohráva práca v teréne, ktorá je dôležitým základom pri počiatočnom vyšetrovaní. Pracovná činnosť spočíva v koordinácii. Je dôležitá hlavne pre fungovanie tímovej spolupráce viacerých spolupracovníkov. Snahou je podporovať to, aby sa také javy ako sú týranie, zneužívanie a zanedbávanie zmiernili alebo, ak sa tak podarí odstránili úplne. Terénnou sociálnou prácou sa teda získa skutočný obraz o vývoji dieťaťa v rodine a potvrdí sa, čo mu bolo avizované. Pri tejto práci navštevuje rodiny, ktoré sú rizikové, prípadne rodiny s avizovaním týraného dieťaťa. Ak zistí na základe týchto poznatkov, že dieťa je týrané, zanedbávané a zneužívané, tak prostredníctvom poradensko-výchovného pôsobenia na rodinu, môže sociálny pracovník poskytnúť pomoc pri riešení každodenných problémov rodiny, aby zabránil ďalšiemu týraniu dieťaťa. Jeho pomoc spočíva aj v tom, že uskutoční patričné opatrenia, ktoré sú komplexné a orientované sú tak ako aj na dieťa tak aj na rodiča.

Ak však dieťa je naďalej týrané, zneužívané a zanedbávané a všetky postupy na zabránenie týrania zlyhali, zneužívania a zanedbávania dieťaťa v rodine zlyhali, pristúpi sa k odobratiu dieťaťa z tohto prostredia. Dieťa je umiestnené v azylovom prostredí, v nemocnici, krízovom centre alebo v diagnostickom ústave, a to až do obdobia riešenia jeho prípadu. Musíme tu však podotknúť, že ide o najkrajnejší spôsob riešenia a vykonáva sa len na základe rozhodnutia súdu. Nevykonáva sa to len proti vôli rodičov, ale i proti vôli dieťaťa. Vyňatie vybočuje zo štandardnej situácie a vytvára nové problémy dieťaťu. Keď už má byť dieťa vyňaté z rodiny, musí sa najprv opýtať: „Čo je v záujme dieťaťa? Je možné pomáhať dieťaťu proti jeho vôli? Vyčerpali sa už všetky možnosti odbornej, pedagogicko-psychologickej a výchovno-poradenskej činnosti pre sanáciu rodiny?“ Odpovede, ktoré získa, majú pre neho významný charakter. Týranie a zneužívanie sa nevyskytuje len výlučne v disfunkčných rodinách. Preto sociálny pracovník sa musí zamerať aj na mieru rozsahu disfunkčnosti. Rozsah zistenej disfunkčnosti potvrdzuje alebo nepotvrdzuje prítomnosť násilia na dieťati. Musí tu brať do úvahy endogénne a exogénne faktory, ktoré viedli k takýmto činom. Voľba opatrení musí byť podmienená všetkými zistenými okolnosťami a akútnosťou ich prejavov.


3.3 Úloha pediatra pri detekcii týraných, zneužívaných, zanedbávaných detí

Nie každé dieťa sa zobúdza do krásneho dňa. Niektoré deti pocítia po celý deň nenávisť, surovosť. Tieto činy, ako sú týranie, zanedbávanie a zneužívanie nám pripomínajú stredovek a nie dnešok, by mali vymiznúť z tejto doby a byť už len minulosťou. Dieťa, ktoré je týrané, zanedbávané a zneužívané, by radšej vymenilo svoje hračky za lásku svojich rodičov, než by malo trpieť deň čo deň.

Podľa pediatrie môžeme rozpoznať tieto formy CAN:
Aktívne telesné týranie:
a)zatvorené poranenia,
b)otvorené poranenia,
c)mnohopočetné zranenia,
d)sexuálne zneužívanie.

Pasívne týranie:
a)poruchy v prospievaní dieťaťa neorganického pôvodu,
b)nedostatok zdravotnej starostlivosti,
c)nedostatok prístrešia, ošatenia, ochrany,
d)týranie detí prácou,
e)psychické týranie,
f)rituálne zneužívanie detí,
g)Munchhausenov syndróm by proxy.


Ak lekár zistí, že dieťa je týrané, zneužívané a zanedbávané, mal by uskutočniť tieto kroky:
a) zistenia o týraní, zneužívaní alebo zanedbávaní dieťaťa zdokumentovať a oznámiť polícii, pracovníkom odboru sociálnych vecí a rodiny pri príslušnom okresnom úrade alebo sociálnej sestre pôsobiacej v zdravotnom zariadení,
b) v prípade potreby sa obrátiť na detské krízové centrum.
Môžeme tu povedať, že týranie, zneužívanie a zanedbávanie detí má mnoho podôb, ale majú čosi spoločné. Spoločné je to, že ovplyvňujú vývoj dieťaťa. Takéto dieťa si povie, že to zvládne, aj keď to len predstiera. V prvom rade je dôležité to rozpoznať a poskytnúť mu pomoc. Takéto dieťa má možnosť obrátiť sa na organizácie a inštitúcie, ktoré sa zaoberajú týmto problémom.

Pri stretnutí lekára s rodičom rodič často opisuje problémy dieťa, ktoré sú v rozpore s aktuálnym klinickým nálezom. Pediater si tu všíma aj to, ako sa rodič správa k dieťaťu, ktoré je podľa neho atypické. Kladie otázky, ktoré sú smerované k rodičom, tieto musia byť však obmedzené na minimum, aby neobmedzovali rodičov. V takýchto prípadoch je treba myslieť na syndróm CAN. Ak sa zistí takýto prípad, je dôležité umiestniť takéto dieťa v nemocnici. Je tu umiestnené preto, aby bolo chránené pred ďalším týraním a bude tu dovtedy, kým nebudú kompletné a zhodnotené potrebné údaje a informácie v záujme jeho bezpečia. Sem zasahuje aj sociálny pracovník, psychológ, pedagóg, vychovávateľ, ktorí sa podieľajú na doplnení anamnézy a určení diagnózy. Dieťa, ktoré je hospitalizované v nemocnici, si vyžaduje starostlivosť viacerých lekárov – odborníkov. Tu sa mu jeho zdravotný stav rýchlejšie zlepšuje, mnohé príznaky sa ani nepotvrdia (tie, ktoré uviedli rodičia pri lekárskej kontrole). Tým pádom je rekonvalescencia omnoho rýchlejšia v porovnaní s očakávaním. Pri pobyte dieťaťa v nemocnici je dôležitý aj prístup zdravotného personálu, no najmä sestier. Ony sú tie, ktoré s ním trávia najviac času a nahrádzajú mu lásku matky, ktorá mu ju nevedela dať a nevedela sa oňho postarať. Táto matka ho však vedela aj udrieť. Ku každému dieťaťu musí však zdravotná sestra pristupovať inak, pretože každé je iné. Musí mu ukázať aj to, že život má aj tú druhú lepšiu, a hlavne krajšiu stránku. Dáva mu lásku, nehu, priateľstvo. Musí mu dať pocit istoty a získať si jeho dôveru. Najťažšou úlohou je zvoliť správny postoj k rodičom. Lekár ani sociálny pracovník by nemal k nim prejavovať zlosť, pretože by si sťažil ďalšiu spoluprácu s nimi. Dôležitá je tu spolupráca s matkou, ktorá je hospitalizovaná s dieťaťom alebo je dôležitá jej častá návšteva v nemocnici. Pri prepúšťaní musia však dávať pozor, aby sa dieťaťu nezopakovala situácia pred jeho prijatím do nemocnice. Preto je potrebné poznať sociálne prostredie rodiny, do ktorej sa opätovne vracia. Dôležitosť sa tu kladie na zabezpečenie dozoru nad rodinou spolu so sociálnymi pracovníkmi, respektíve charitatívnymi organizáciami v rodine, ktorá nie je liečená, vyrastajú delikventi a potenciálni ohrozovatelia svojich detí.


3.4 Úloha polície pri detekcii týraných, zneužívaných a zanedbávaných detí

Úloha, ktorou je polícia poverená pri riešení domáceho násilia, je veľmi zložitá. Dôležitú úlohu tu zohráva aj telefonický kontakt. Ide o kontakt, kde týraná osoba zavolá na políciu, a oznámi danú skutočnosť. Taktiež na políciu môže zavolať sused alebo iný člen rodiny. Dôležitá je prvá reakcia policajta, ktorý je ako prijímateľ pri prvom telefonickom kontakte.

Ak ide o domáce násilie, je potrebné spomenúť i osobitný dôsledok, ku ktorému môže dôjsť počas intenzívneho a dlhotrvajúceho domáceho násilia. Obete domáceho násilia častokrát musia absolvovať psychologickú liečbu, musia vyhľadať lekársku pomoc. Medzi najčastejšie formy domáceho násilia páchaného na deťoch zaraďujeme opakované fyzické psychické, verbálne útoky (najmä vyhrážanie sa) a pohlavné zneužívanie. V zriedkavých prípadoch sa stávajú páchateľmi domáceho násilia mladiství, respektíve blízko veku mladistvých. Páchateľmi sa stávajú osoby, ktoré majú nízku vzdelanostnú úroveň. Majú základné, respektíve nedokončené základné vzdelanie. Ojedinele sa vyskytujú páchatelia s vysokoškolským vzdelaním. Násilie, ktoré sa vykonáva na deťoch, sa nedeje len jednorázovo ale trvá dlhší čas. Pasívny postoj matky k týraniu, alebo k pohlavnému zneužívaniu vlastného dieťaťa pokladáme za nepochopiteľný ale aj za trestuhodný. Aj včasným podaním trestného oznámenia môže žena chrániť dieťa pred ďalším násilím a zabrániť tak vzniku nenapraviteľných následkov na psychike dieťaťa. Ak ide o dokazovanie spôsobenia ujmy na zdraví, sa vo veľkej miere využíval inštitút znaleckého dokazovania znalcami z odboru zdravotníctva za účelom posúdenia charakteru a závažnosti zranenia.

V prípade pohlavného zneužívania maloletých detí využíva inštitút znaleckého dokazovania na posúdenie, či páchateľ trpí určitou formou sexuálnej deviácie a či jeho stav vyžaduje ochranné sexuologické liečenie. Pri zistení psychického či fyzického týrania a taktiež aj sexuálneho zneužívania sa znalci z odboru psychológie zhodne potvrdili negatívny vplyv takého konania na ďalší vývoj dieťaťa. Po vyhodnotení všetkých trestných vecí, týkajúcich sa domáceho násilia v sledovanom období, možno s uspokojením konštatovať, že dokazovaniu je venovaná náležitá pozornosť. V rámci prípravného konania sú vykonávané všetky dostupné dôkazy, potrebné na náležité zistenie skutkového stavu tak, ako to ukladá ustanovenie § 2 ,odsek 5 Trestného poriadku.

Pre policajných dispečerov je z týchto dôvodov dôležité:
a)zaobchádzať s telefonátom ako s prioritou,
b)zistiť, kedy došlo k útoku a kde možno nájsť obeť a páchateľa; zistiť, či sú na mieste činu nejaké deti, či zohral nejakú úlohu alkohol alebo drogy a či došlo k nejakému vyhrážaniu sa násilím,
c)získať informácie o type a intenzite použitého násilia a o tom, či došlo k použitiu zbraní,
d)zistiť, či sú nejakí svedkovia udalosti,
e)získať detaily z miesta údajného činu,
f)zistiť informácie o predchádzajúcich násilných činoch, sťažnostiach alebo o nutnosti zdravotníckej intervencie následkom útoku,
g)odporučiť obeť na pohotovosť nemocnice, kde môže byť vykonaná zdravotná prehliadka a vyhotovené zdravotné potvrdenie,
h)odporučiť obeť na policajnú stanicu, kde môžu byť zhotovené fotografie fyzických dôkazov útoku,
i)podať informácie obeti o podporných organizáciách, napríklad telefónnych čísel podporných liniek, azylových ubytovní a právnej pomoci. Tieto informácie môžu byť súčasťou policajného balíčka pre obete.

Po celom svete je známe, že polícia nemá takú možnosť do domácnosti vstúpiť, bez adekvátnej právomoci. Pokiaľ ide o okamžitý zákrok, uskutoční sa len v tom prípade, ak je počuť podozrivý zvuk alebo zaregistrované stopy po zranení. Ak už je polícia privolaná k prípadnému domácemu násiliu, tak ich prijme člen rodiny. V prítomnosti polície však dieťa a týrajúca osoba povedia, že sa vlastne nič nestalo. Dieťa to nepovie zo strachu pred tým, aby sa uchránilo od ďalšej bitky a urážania. Tiež je to z toho dôvodu, že tu ide o príbuzenský vzťah, napríklad otec – syn.

Ak komunikuje policajt s dieťaťom je potrebné poskytnúť rôzne formy priamej pomoci.

Pri poskytovaní pomoci môžu urobiť tieto jednotlivé kroky:
a)poskytnúť prvú pomoc,
b)zavolať zdravotnú pomoc,
c)dopraviť obeť do zdravotníckeho zariadenia alebo zorganizovať jej prepravu,
d)odviesť obeť na vhodné bezpečné miesto alebo do azylovej ubytovne, ak je táto k dispozícii,
e)dať obeti leták s informáciami o komunitných službách, ktoré sú k dispozícii,
f)pomôcť obeti nadviazať kontakt s relevantnými inštitúciami.

Prešetrenie incidentov domáceho násilia je kľúčovým aspektom intervencie. Pravidlá postupu by mali obsahovať jasne formulované očakávania a požiadavky pre vykonávanie šetrenia.

Cieľom vyšetrovania by malo byť:
a)získať všetky dostupné dôkazy,
b)vypočuť všetkých zainteresovaných a zaznamenať ich prehlásenia,
c)pripraviť potrebné podklady pre prokurátorov s relevantnými informáciami pre súdne konanie.

Pri syndróme CAN je dôležité, aby všetky vyšetrovania a dokumentačné praktiky viedli k úspešnému vyriešeniu prípadu. Zložitosťou v tomto probléme je zbieranie dôkazov a to hlavne ak ide o opakované týranie, zneužívanie a zanedbávanie, a to z toho dôvodu, že:

a)zranenia (napríklad modriny) nemusia byť viditeľné alebo sa môžu prejaviť až neskôr,
b)môže byť ťažké zistiť, či zranenia boli náhodné alebo vznikli následkom násilia,
c)nemusia byť k dispozícií svedkovia alebo k útoku došlo v súkromných priestoroch, alebo môžu byť jedinými svedkovia deti,
d)nenásilný partner môže pociťovať potrebu chrániť násilníka,
e)obete môžu byť neschopné nahlásiť násilie kvôli faktorom, ako je vek, strach alebo závislosť,
f)obete si nemusia byť vedomé svojich práv,
g)svedkovia nemusia byť ochotní zapojiť sa,
h)záznamy o predošlých incidentoch, ako policajné hlásenia alebo zdravotnícke záznamy a fotografie nemusia byť k dispozícii.

Dôležité je, aby príslušníci polície boli školení vo vyšetrovacích metódach. Je to potrebné na to, aby vedeli zbierať, označovať a baliť dôkazový materiál tak, aby predišli jeho strate alebo poškodeniu. Môžu tu zbierať poznatky z iných sektorov, ako sú sociálni pracovníci, školstvo. Policajti spolupracujú v niektorých prípadoch pri vypočúvaní detí, ktoré sa stali obeťou násilia so sociálnymi pracovníkmi, pedagógmi. Je tu zaručená efektívna spolupráca. Vyšetrovanie, ktoré vedie polícia musí byť zdokumentované a tieto záznamy musia byť uchované. Je to dôležité najmä v prípade rozhodovania a vznesení obvinení.

Policajné vyšetrovanie využíva interview s:
a)osobou, ktorá nahlásila útok,
b)osobou (osobami), ktorej sa obeť zverila o útoku,
c)obeťou (obeťami),
d)rodinnými príslušníkmi,
e)inými svedkami,
f)páchateľom,
g)susedmi.
Vyšetrovateľ musí vedieť viesť interview, ktoré je správne načasované a prispôsobené veku dieťaťa. Pri tomto interview nesmie dôjsť k zastrašovaniu obete. Aby prebiehalo interview ľahšie je dôležité, aby si dieťa spomenulo na priebeh udalostí hneď na prvý pokus. V prípade adekvátneho priebehu prvého interview a zaznamenaní presných a ucelených výpovedí je menšia potreba ich opakovania a spôsobovania ďalšej traumatizácie obeti. Je to dôležité najmä ak ide o deti. Deti, ktoré boli svedkami domáceho násilia, nemali by byť postavené do situácie, kde si musia vyberať, na stranu, ktorého z rodičov sa postavia. Interview s deťmi sa má vykonávať len v prípade nevyhnutnosti.


3.5 Úloha psychológa pri detekcii týraných, zneužívaných a zanedbávaných detí

Na detekcii sa podieľajú nielen pedagogickí pracovníci, sociológovia, ale aj školskí psychológovia a psychológovia z diagnostických centier. Detskí psychológovia vychádzajú vo svojej práci s deťmi a adolescentmi z bio-psycho-sociálnej podmienenosti psychickej regulácie vnútorných a vonkajších aktivít subjektu, kde na úrovni osobnosti je špecifiká integrácia prírodného a spoločenského v jej psychickej. Detskí psychológovia a psychoterapeuti sa stretávajú v každodennej práci s rôznymi typmi problémov.

Môžu to byť:
a)osobné – depresie, anxieta, poruchy príjmu potravy, jednoduché fóbie, panická porucha, neuróza, závislosti,
b)problémy v škole – zhoršenie prospechu, konflikty so spolužiakmi, s učiteľmi, šikana
špecifické poruchy učenia, poruchy správania,
c)problémy v rodine – ide o komunikačné problémy rodič – dieťa, konflikty medzi rodičmi, CAN, a tak ďalej.

Ak sa má pomôcť dieťaťu, ktoré je týrané, zneužívané a zanedbávané, tak je tu potrebný a nevyhnutný komplexný prístup. To znemená, že detský psychológ nepracuje len s daným jedincom, ale je potrebné, aby bral do úvahy i rodinu, školu, kamarátov a nakoniec i prostredie, kde mladý človek trávi svoj čas. Hlavnú úlohu tu zohráva aj diagnostika problému. Ak sa neodhalí prvotná príčina a problém, nemôže tým pádom zvoliť psychológ vhodnú terapiu a jeho úsilie je tak zbytočné. Jeho stratégiu nemožno odvíjať len výsledku jedného alebo dvoch psychologických testoch. Ak sa zistí týranie a zneužívanie dieťaťa, je tu taktiež dôležitá a potrebná psychoterapia. Tá je úplne odlišná ako pri dospelých. Pretože tu dôležitú úlohu zohráva vek dieťaťa. Deti sú v procese vývoja pod vplyvom rôznych zmien, napríklad je to jednanie a chovanie dieťaťa. Dieťa je v každom vývinovom štádiu iné ako dospelý. Patria sem aj jeho individuálne vlastnosti, ale tiež rodinné prostredie, v ktorom dieťa vyrastá. Výrazný vplyv na jeho osobnosť a vývoj má aj jeho okolie. Je dôležité aby psychoterapeut mal dostatočnú odbornú úroveň. Pretože integrovať toľko oblastí (ako sú vek, rodinné prostredie a okolie) spolu vôbec nie je jednoduché. Jednou z dôležitých snáh psychológov je to, aby dieťa nadobudlo pocit istoty a dôvery voči dospelým. Ich aktivity sú zamerané na získanie zdravého sebavedomia.

Psychológovia v diagnostickom centre, ktorí sa zaoberajú týmito prípadmi, musia určiť ďalší postup riešenia na základe psychologickej a špeciálno-pedagogickej diagnostiky, pre každé dieťa, ktoré bolo na základe rozhodnutia súdu prijaté. Môže ísť o umiestnenie do ďalšieho zariadenia na výkon ústavnej výchovy (detský domov, osobitná škola, internátna škola, reedukačný detský domov). Ďalším prípadným postupom je prípadný návrat do rodiny, a to len vtedy, ak bolo zrušené predbežné opatrenie alebo pri dobrovoľných diagnostických pobytoch, ktoré sú zvláštnou formou pomoci, akú diagnostické centrum poskytuje rodinám. Práca psychológa v diagnostickom centre je úzko prepojená s prácou sociálneho pracovníka. Ten vypĺňa osobný list dieťaťa, ktorý je potom k dispozícií v diagnostickom centre. Vo viacerých prípadoch detí umiestnených v diagnostickom centre nebol v ich dokumentácii uvedený žiadny záznam o násilí voči nim alebo ich zanedbávaní. Dokumentácia, ktorú však vykoná sociálny pracovník je nepresná, neúplná. Mala by byť podrobne vypracovaná tak, aby mali pracovníci pri jeho príchode do diagnostického centra už presný obraz o jeho rodinnej situácií vrátane záznamov a výchovnom, zdravotnom, výživovom zanedbávaní, nezaškolení, respektíve neplnení školskej dochádzky, o výskyte násilia v rodine a o evidencii rodiny na sociálnom oddelení, o doteraz podniknutých opatreniach – aké opatrenia a akým spôsobom, boli uskutočnené, kedy a s akým výsledkom, o podnete na trestné stíhanie, ak bol podaný. Z dokladov, ktoré psychológ dostane, vypracuje rodinnú anamnézu dieťaťa. Všetky významné fakty zaznamená do anamnestického listu, ktorý sa potom archivuje spolu s ostatnou dokumentáciou dieťaťa. Ak by bola dokumentácia poskytnutá sociálnym pracovníkom presnejšia a dôkladne vypracovaná, tak by sa sociálnemu pracovníkovi zmenil pohľad na situáciu dieťaťa, jasnejšie by vystúpili mnohé súvislosti, ak by boli zhromaždené všetky dostupné fakty. Zbytočne by sa neváhalo s takým opatrením, ktoré by mohlo zmeniť tento stav zabezpečiť dieťaťu ochranu a bezpečie. Záujem a blaho ešte stále nie je prioritou, ako sa to proklamuje a ako to zaručuje zákon. Viac sa prihliada na potreby rodičov, ako na potreby dieťaťa. Štát prostredníctvom svojich inštitúcií nevyužíva platné legislatívne možnosti na ochranu dieťaťu. Ak je dieťa vyňaté z rodiny, tak práca s rodinou sa takmer nerealizuje alebo ak je, tak sa používajú málo účinné formy.
Pri diagnostikovaní dieťaťa v diagnostickom centre, detskom domove a iných zariadeniach používajú psychológovia a nielen tí, ale i liečební pedagógovia, vychovávatelia rôzne druhy terapií.

Ide o tieto druhy terapií:

Arteterapia - liečebným prostriedkom je umenie. Ide o efektívnu liečbu u jednotlivcov v našom prípade detí, ktoré sú týrané zneužívané, zanedbávané a zneužívané. Ponúka nám bohaté výrazové prostriedky a rozmanité vizuálne, hmatové, estetické a emocionálne zážitky. Poskytuje nám diagnostické informácie. Je to určitý spôsob kontaktu medzi dieťaťom a odborníkom. Najmä kresby ľudskej postavy je pomerne častým javom v diagnostike porúch vývinu. Z tejto kresby možno pri detekcii odhaliť to, že dieťa je týrané. Dieťa napríklad nakreslí tú osobu, ktorá ho týrala v strede. Je väčšia ako ostatné, má nakreslené veľké ruky. Ostatní členovia sú menší a okolo nej.

Pomáha dieťaťu pri prekonávaní:
a)psychických problémov,
b)podporuje sebauzdravujúce procesy,
c)dosahuje uvoľnenie, relaxáciu, duševnú pohodu,
d)ukľudnenie, zníženie nervozity a napätia,
e)prekonanie úzkosti a strachu,
f)odbúravanie stresu,
g)obohacuje fantáziu a tvorivosť,
h)otvára nový priestor na sebavydrovanie,
i)napomáha komunikácií a vyjadrovaniu vlastných citov, túžob a snov.

Muzikoterapia - je hudobná terapia, terapeutická metóda, ktorá je systematicky riadená a taktiež využíva medziľudský zvukový priestor a hudbu s cieľom zlepšenia, stabilizovania alebo aj znovu obnovenia zdravia. Prostredníctvom nej sa pôsobí na fyzické, duševné, emocionálne a sociálne problémy u týraných, zneužívaných a zanedbávaných detí.

Chápeme ju v niekoľkých rovinách:
a)percepčnej – zmyslové vnímanie – na zvukové podnety dieťa reaguje emocionálne (cit, emócie, afekt) emócie podnecujú telesný podnet a sociálnu interakciu,
b)verbálnej – rovnako rozvíja kognitívnu rovinu – oblasť poznanie.

Muzikoterapia je adekvátne prispôsobená problému dieťaťa. Táto metóda sa realizuje prostredníctvom hudobných prostriedkov. Hudba priaznivo pôsobí na fyziologické pochody a napomáha k uzdravovaniu. Pomáha uvoľniť sa, saturovať emocionálne potreby, nájsť cestu k iným cez spoločné zážitky. Ponúka nové možnosti komunikácie – cez zvuky, tóny a rytmus a otvára tak možnosti na sebavyjadrenie.

Hipoterapia - je liečebná metóda pri ktorej sa využíva pôsobenie koňa na človeka. Pri tejto terapii sa využívajú vlastnosti tohto výnimočného zvieraťa, s cieľom ovplyvňovať rôzne problémy detí a dospelých. Charakteristickou črtou je pre túto metódu je komplexné pôsobenie na dieťa z fyzickej, psychickej a sociálnej stránky. Jej zameranie sa líši podľa druhu problémov a ochorení jednotlivých detí.

Terapia hrou - je výrazový prostriedok a životnou potrebou dieťaťa. Odráža vnútorný svet dieťaťa, spôsob myslenia, jeho skúseností, priania i problémy, u dieťaťa je zdrojom dôležitých diagnostických údajov, aktuálnych podnetov, stimuluje senzomotoriský a podporuje sociálny vývin. U starších detí sa využívajú spoločenské a športové hry. Pri malých detí dominuje hrové zamestnanie – hry so zvukmi tónmi rytmom, pesničkami a podobne, vhodné atraktívne sú pohybové a dramatické hry.

Dramatoterapia – hranie sa využíva na rozšírenie poznatkov a uľahčenie pochopenia iných. Terapia pomáha rozvíjať vyjadrovacie schopnosti, tvorivosť, empatiu i fantáziu. Umožňuje lepšie si uvedomovať seba v priestore, v rôznych situáciách a vo vzťahoch a dostať svoje správanie viac pod kontrolu.

Na záver treba povedať, že je dôležité zvyšovať vnímavosť zainteresovaných profesionálnych pracovníkov/pracovníčok na prejavy týrania a zanedbávania detí, meniť ich postoj smerom k nekompromisnému odmietaniu násilia v akejkoľvek forme, zvyšovať ich osobnú zodpovednosť za každý zverený prípad, jasne formulovať, že záujem dieťaťa a jeho ochrana sú prvoradé.
4. Výskum

4. 1 . Teoretické východiská výskumu

Túto tému sme si vybrali na základe toho, že problém týrania, zneužívania a zanedbávania nie je nám ľahostajný. Podstatou tejto diplomovej práce je opísať, akým spôsobom odhaľujú týrané, zneužívané a zanedbávané dieťa vychovávatelia, polícia, pedagogickí pracovníci, sociálni pracovníci, psychológovia, pediatri. V práci sa podrobnejšie budeme zaoberať vychovávateľmi, pretože oni sa dennodenne stretávajú s deťmi a skôr si všimnú, že s deťmi nie je niečo v poriadku a to hlavne v správaní. Tento výskum nám predovšetkým bude slúžiť na to, aby sme zistili to, ako odhaľujú týrané, zneužívané a zanedbávané deti, a ako im pomáhajú riešiť ich problém. Chceme spoznať aj to, aké majú poznatky v tejto oblasti a odkiaľ ich čerpajú. Svoj výskum zameriame aj na iných odborníkov, ktorých sme už uviedli, pretože aj oni prichádzajú do styku s deťmi. Pokladáme za dôležité v tejto problematike porovnať jednotlivých odborníkov medzi sebou v ich práci týkajúcej sa detekcie syndrómu CAN a taktiež tu bude dôležité zistiť to, ako medzi sebou spolupracujú, a na akej úrovni je ich spolupráca. Pre spresnenie budeme porovnávať vychovávateľov s ostatnými odborníkmi – policajtmi, psychológmi, pediatrami, sociálnymi pracovníkmi. Chceme tu zistiť aj to, aká spolupráca je medzi nimi.

Predmet výskumu – predmetom výskumu sú javy, v našom prípade ľudia. Nazývame ich subjekty výskumu. Všetci títo ľudia, o ktorých chce výskum získať informácie, tvoria základný súbor. V našom výskume vychádzame zo zámerného výberu, pretože tento výber sme uskutočnili na základe určenia relevantných znakov, t. j. tých znakov základného súboru, ktoré sú dôležité pre dané skúmanie. Naším znakom je kvalifikovanosť v danej téme

Charakteristika výskumných metód:
Rozhovor – slúži na nadviazanie a udržiavanie kontaktu s aktérmi ako sú vychovávatelia, psychológovia, policajti, sociálni pracovníci, pediatri, pedagógovia. Rozhovor nám prinesie množstvo údajov, ktoré budeme kategorizovať, a to v termínoch aktérov, údaje získané inými metódami, napríklad pozorovaním alebo rozborom dokumentov. Počas výskumu dáva rozhovor, ako výskumníkom možnosť overiť si, ako sa jeho perspektíva sledovaného diania približuje k pohľadu členov skupiny a na záver slúži na potvrdenie teórie vytvorenej v procese empirického výskumu.

Rozhovorom si môžem porovnať to, čo mi pri rozhovore povedali nami opýtaní odborníci s tým čo je napísané v teoretickej časti.

Cieľ výskumu – naším cieľom v tomto výskume je zistiť, ako oslovení odborníci z jednotlivých oblastí zisťujú, odhaľujú a ďalej pracujú s deťmi, ktoré sú týrané, zanedbávané a zneužívané. Zo stanoveného cieľa diplomovej práce nám vyplývajú tieto úlohy:
1.Zistiť to, ako postupujú odborný pracovníci, ako sú vychovávatelia, pedagógovia, policajti, sociálni pracovníci, psychológovia, pediatri a čo všetko robia v pri detekcii syndrómu CAN.
2.Zistiť to, aká je spolupráca jednotlivých odborníkov v tejto oblasti, a to hlavne zistiť spoluprácu vychovávateľov a ďalších odborníkov medzi sebou.

Hypotézy:
1.Predpokladám že detekcia je vychovávateľmi uskutočňovaná nesystematicky, náhodne a intuitívne.
2.Predpokladám, že nie je dostatočná spolupráca medzi učiteľmi a organizáciami zaoberajúcimi sa týmto problémom.


4.2 Výskumná vzorka

Pri stanovení výskumnej vzorky využijeme zámerný výber, pretože svoj výskum budeme uskutočňovať s odborníkmi, ktorí pracujú s deťmi. Ide hlavne o policajta, vychovávateľov, sociálneho pracovníka, pediatra, psychológa. Pri zámernom výbere sú dôležité aj relevantné znaky, t.j. znaky, ktoré sú taktiež dôležité pre dané skúmanie. Tieto znaky sú aj tie, že sa zaoberajú deťmi, ktoré sú týrané, zneužívané a zanedbávané. Zaoberajú sa taktiež ich odhaľovaním a ich poznaním.

Veľkosť vzorky môžeme vyjadriť počtom odborníkov, ktorých sme oslovili v našom výskume pri rozhovoroch.


Fázy výskumu:

1.Prvá fáza spočíva v prípravnej metóde, ktorá spočíva vlastne vo vypracovaní rešeršu v dostupných knižniciach, ktoré si potomnaštudujeme na získanie informácií, ktoré sú dôležité pre spracovanie tejto diplomovej práce. V tomto rešerši bude zhotovený zoznam výberovej bibliografie, podľa ktorej si budeme zháňať potrebnú literatúru. Taktiež tu nájdeme i časopiseckú literatúru, kde sa hovorí o danej tematike. V tejto prípravnej fáze môžeme využiť i internet, kde nájdeme taktiež dostatok informácií k danej téme. Nesledovali sme však len to, čo sa o danej téme sa napísalo, ale aj to, ako sa skúmala a aké metódy sa použili. Pomohla nám vymedziť základné pojmy, s ktorými sme pracovali.

2.V druhej fáze použijem realizačnú metódu, kde budem navštevovať jednotlivých odborníkov, ktorých sa bude týkať daná problematika. Tu si budeme overovať či hypotézy, ktoré sme si stanovili, sa potvrdzujú alebo vyvracajú. Zameriame sa na plnenie cieľov, ktoré sme si stanovili. Pri realizácií nášho výskumu budeme, odborníkom klásť výskumné otázky. Táto fáza výskumu obsahuje teda aj výskumné otázky.

Výskumné otázky:

Vychovávateľ číslo 1:
Stretli ste sa priamo s nejakým prípadom týrania, zneužívania a zanedbávania dieťaťa?
Ako by ste zistili, že dieťa je týrané, zanedbávané a zneužívané?
Ako sa tieto týrané, zneužívané a zanedbávané deti prejavujú navonok?
S akými organizáciami spolupracujete pri detekcii týraného, zneužívaného a zanedbávaného dieťa?
Akým spôsobom uskutočňujete detekciu?
Aká je spolupráca s rodičmi takýchto detí?
Ste dostatočne pripravovaná, čo sa týka vzdelania a informovaná v tejto oblasti?

Pedagóg číslo 1:
Ako zistíte, že dieťa je doma týrané, zneužívané a zanedbávané?
Uskutočňujete detekciu náhodne a intuitívne, nesystematicky?
Spolupracujete s rodičmi týchto detí?
Ste dostatočne vzdelávaný a pripravovaný v tejto oblasti?
Akým spôsobom informujete žiakov o domácom násilí?
Máte dostatočné kompetencie na uskutočňovanie detekcie detí so syndrómom CAN?
Aká je spolupráca s inými organizáciami, ktoré sa s takouto problematikou syndrómu CAN stretávajú – myslím tým políciu, detské domovy, diagnostické centrá?

Pedagóg číslo 2:
Akým spôsobom uskutočňujete detekciu týraného, zneužívaného a zanedbávaného dieťaťa?
Je vaša detekcia pri takomto type syndrómu CAN náhodná, intuitívna a nesystematická?
Na akej úrovni spolupracujete s rodičmi týraného, zneužívaného a zanedbávaného dieťaťa?
Akým spôsobom ste pomohli dieťaťu, ktoré bolo zanedbávané?
Je vaša príprava v tejto problematike dostatočná?
Spolupracujete s organizáciami, ktoré sa venujú tejto problematike podrobnejšie?
Na akej úrovni je spolupráca medzi nimi a vami?
Čo by ste odporučili svojím kolegom do budúcnosti v tejto problematike?

Psychológ číslo 1:
Kto tvorí vašu klientelu?
Ako zistíte, že dieťa je týrané, zanedbávané a zneužívané?
Ako spolupracujete s rodičmi, prípadne ako im radíte, aby ďalej netýrali svoje deti?
Ako a čím môžete pomôcť a pomáhate týraným a zneužívaním deťom? Ako vyzerá takáto pomoc v praxi?
Máte vo vašom združení skúsených odborníkov pre dobrovoľnú prácu?
V čom konkrétne by ste očakávali a potrebovali ich najvýraznejšiu podporu?
Spolupracujete s niektorými organizáciami?

Policajt číslo 1:
Ako odhalíte, že dieťa je týrané, zanedbávané a zneužívané?
Ak príde hliadka k takémuto ohlásenému prípadu, tak čo všetko si všímate na danej okolnosti?
Aký je postup pri psychickom týraní, zneužívaní a zanedbávaní dieťaťa?
Čo všetko robíte pri odoberaní dieťaťa z rodiny?
Ako sa uskutočňuje výsluch dieťaťa?
Uskutočňujete detekciu náhodne, nesystematicky a náhodne?
Aké možnosti a kompetencie máte v tejto problematike?
Aké sú vaše poznatky v tejto problematike?
S kým spolupracujete ďalej ?

Vychovávateľ číslo 2:
Ako odhalíte, že dieťa je týrané, zanedbávané a zneužívané?
Ako vediete s takýmto dieťaťom rozhovor?
Aký by ste mali byť vy v tomto rozhovore?
Aké možnosti a kompetencie máte v tejto oblasti?
Uskutočňujete detekciu náhodne, intuitívne a nesystematicky?
Spolupracujete s niektorými organizáciami, ktoré sa zaoberajú problémom týrania, zneužívania a zanedbávania?
Je vaša príprava v tejto oblasti dostatočná?
Čo odporučíte svojím kolegom v tejto oblasti?

Vychovávateľ číslo 3:
Ako spoznáte, že dieťa je týrané, zneužívané a zanedbávané?
Čo robíte pri takomto rozhovore?
Vedeli by ste odhaliť aj ďalšie typy týrania, zneužívania a zanedbávania?
A čo zneužívanie a zanedbávanie?
Vašu detekciu uskutočňujete náhodne, intuitívne a nesystematicky?
Čo všetko robíte preto, aby dieťa nebolo ďalej týrané, zneužívané a zanedbávané v rodine?
Sú ochotný spolupracovať rodičia takýchto detí pri vašej detekcii?
Ak ste kontaktovali iných odborníkov, aká bola s nimi spolupráca?
Sú vaše kompetencie v tejto oblasti dostatočné?

Sociálny pracovník číslo1:
Akým spôsobom zistíte, že dieťa je týrané, zneužívané a zanedbávané?
Čo robíte preto, aby dieťa nebolo ďalej týrané, zneužívané a zanedbávané?
Spolupracujete aj inými organizáciami?
Máte dostatočné kompetencie k uskutočňovaniu detekcie detí so syndrómom CAN?
Akú vzdelanie a prípravu máte v tejto oblasti?

Pediater číslo 1:
Ako zistíte, že dieťa je týrané, zneužívané a zanedbávané?
Ako pomáhate takémuto dieťaťu, aby mu nebolo viacej ubližované?
Máte dostatočné poznatky o tejto problematike?
Sú vaše kompetencie dostatočné?
Aké organizácie s vami spolupracujú?
Aká je spolupráca medzi vami?

Pediater číslo 2:
Ako zistíte, že dieťa je týrané, zneužívané a zanedbávané?
Spolupracujete s rodičmi?
Čo všetko robíte preto, aby dieťa nebolo ďalej týrané, zneužívané a zanedbávanie?
Aká je vaša príprava v tejto problematike?
Spolupracujete s niektorými organizáciami v tejto oblasti?
Aká je táto spolupráca?

Psychológ číslo 2:
Ako zistíte, že dieťa je týrané, zneužívané a zanedbávané?
V čom spočíva arterapia?
Poznáte aj iné druhy terapií?
Ako ich využívate pri svojej práci?
Ako ste pripravovaný a vzdelávaný v tejto oblsti?
Ako pomáhate deťom, ktoré sú týrané, zneužívané a zanedbávané?
Pracujete v tejto oblasti aj s rodičmi, ktorí toto dieťaťa týrali, zneužívali a zanaedbávali?
Pedagóg číslo 3:
Ako by ste zistili, že dieťa je týrané, zanedbávané a zneužívané?
Aká je vaša príprava a vzdelávanie v tejto oblasti?
Ako by ste uskutočnili detekciu?
Čo všetko by ste robili preto, aby dieťa nebolo v rodine ďalej týrané, zanedbávané a zneužívané?
S akými organizáciami by ste spolupracovali pri detekcii týraného, zneužívaného a zanedbávaného dieťa?
Myslíte si, že spolupráca medzi vami a políciou, sociálnym pracovníkom je na dostatočnej úrovni?
Aké sú vaše odporúčania pre ďalších pediatrov, ktorí sa stretnú s takým to prípadom?

Pediater číslo 3:
Čo si všímate na dieťati, ktoré je týrané, zanedbávané a zneužívané?
Ste dostatočne vzdelávaní a informovaní v tejto oblasti?
Uskutočňujete detekciu náhodne a intuitívne, nesystematicky?
Pomáhate v takýchto prípadoch dieťaťu, aby nebolo ďalej týrané, zneužívané a zanedbávané?
Ktoré sú to príslušné orgány, s ktorými spolupracujete?
Je dostatočná spolupráca medzi vami a políciou a sociálnym pracovníkom?

Sociálny pracovník číslo 2:
Stretli ste sa s prípadom týrania, zneužívania a zanedbávania dieťaťa?
Ako zistíte, že dieťa je týrané, zneužívané a zanedbávané?
Čo si všímate pri návšteve v takejto rodine?
Čo spravíte pre to, aby dieťa nebolo ďalej týrané, zneužívané a zanedbávané?
Ste dostatočne vzdelávaný a informovaný v tejto oblasti?
Uskutočňujete detekciu náhodne a intuitívne, nesystematicky?
S akými organizáciami spolupracujete pri detekcii týraného, zneužívaného a zanedbávaného dieťaťa?
Je dostatočná spolupráca medzi vami a týmito organizáciami?
Čo by ste odporučili pre ďalších kolegov, ktorí sa stretnú s takýmto prípadom?

Policajt číslo 2:
Stretli ste sa s prípadom týrania, zneužívania a zanedbávania dieťaťa?
Čo všetko robíte pre ochranu tohto dieťaťa pred ďalším týraním, zanedbávaním a zneužívaním?
Aký je ďalší postup?
Sú privolaný aj iní odborní pracovníci, ktorých sa daný prípad týka?
Ste dostatočne vzdelávaný a informovaný v tejto oblasti?
Uskutočňujete detekciu náhodne a intuitívne, nesystematicky?
Čo by ste odporučili pre ďalších policajtov, ktorí sa stretnú s takýmto prípadom?

Sociálny pracovník číslo 3:
Ako ste sa dozvedeli o tomto dieťati?
Čo ste robili preto, aby ste jej pomohli?
Kam boli umiestnené tieto deti?
Aká je spolupráca s políciou a diagnostickým centrom?
Akým spôsobom uskutočňujete detekciu?
Je vaša príprava a vzdelávanie na dostatočnej úrovni?
Čo by ste odporučili pre svojich kolegov do budúcnosti?

3.Posledná spočíva metóde analýzy a interpretácii zistení, kde budeme písomne spracovávať zistené skutočnosti.


4.3 Analýza a interpretácia zistení

Pre svoj výskum sme navštívili niekoľko pracovníkov, ktorí nám poskytli množstvo informácií pre moju diplomovú prácu.

Vychovávateľ číslo 1:
Táto pani vychovávateľka v detskom domove si nepriala byť menovaná z určitých osobných dôvodov. Ale bola nám ochotná podať informácie k mojej diplomovej práci. Oboznámila nás s tým, že v ich detskom domove sa nachádzajú dve deti, sú to brat a sestra, ktoré boli týrané vlastnými rodičmi. Ale ďalšie informácie mi nemohla poskytnúť.
Stretli ste sa priamo s nejakým prípadom týrania, zneužívania a zanedbávania dieťaťa?
Nie v mojej profesii som sa s tým nestretla.

Ako by ste zistili, že dieťa je týrané, zanedbávané a zneužívané?
Deti k nám chodia priamo z diagnostického centra, čiže spozorovať priamo znaky týrania a zneužívania som už ja sama nemohla.

Ako sa tieto týrané, zneužívané a zanedbávané deti prejavujú navonok?
Sú to súrodenci brat a sestra. Chlapec sa prejavuje agresívne a dievča sa skrýva pod stôl pri akomkoľvek kontakte.
S akými organizáciami spolupracujete pri detekcii týraného, zneužívaného a zanedbávaného dieťa?
Spolupracujeme s diagnostickým centrom, pretože odtiaľ nám chodia deti priamo sem do detské domova..

Akým spôsobom uskutočňujete detekciu?
Detekciu uskutočňujem na základe diagnostikovania dieťaťa. Pri svojej diagnostike používam kreslenie - areteterapiu. Lenže týmto deťom sa nechce kresliť, a keď už kreslia, je to napríklad tak, že osoba, ktorá ich týrala je v strede s veľkými rukami a ostatný sú okolo nej, ale menší.

Aká je spolupráca s rodičmi takýchto detí?
Odobratie dieťaťa sa uskutočňuje na základe ich súhlasu, ale ako náhle deti prídu sem rodičia o ne nemajú záujem.

Ste dostatočne pripravovaná, čo sa týka vzdelania a informovaná v tejto oblasti?
Nemám dostatočnú prípravu v tejto problematike a nie som dostatočne informovaná o danej problematike.

Pedagóg číslo 1:
Navštívila som aj pedagóga, ktorý pracuje na jednej strednej dievčenskej škole a ten mi bol ochotný poskytnúť informácie v oblasti mojej vybranej témy na diplomovú prácu. Ktorý sa priamo nestretol s prípadom týrania, zneužívania a zanedbávania dieťaťa

Ako zistíte, že dieťa je doma týrané, zneužívané a zanedbávané?
Stretávam sa menej s týraním, zneužívaním a zanedbávaním dievčat v rodine, pretože tu sú už vo veku (od 15 do 19 rokov), kedy sa snažia vyriešiť si dané problémy samé. Vo väčšine prípadov prídu už až, keď je neskoro. Dievčatá, ktoré sú už v takomto veku, to riešia vo väčšine prípadov takým spôsobom, že odídu z domu, tresnú dverami a ďalej ich to nezaujíma. Ak je nejaké dievča doma bité, tak si to všimnú väčšinou profesori telesnej výchovy na svojej vyučovacej hodine. Pretože tieto dievčatá sa odmietajú prezliecť na telesnej výchove. Majú modriny po celom tele, ktoré zodpovedajú týraniu. Ide o modriny, ktoré sa častejšie opakujú a sú inakšie ako pri bežných úrazoch. Stretol som sa tu aj s prípadom, kde dotyčnú osobu nebili rodičia, ale jej priateľ. Väčšinou sa tu však stretávam so šikanou medzi žiakmi. S takýmito žiakmi vediem rozhovor. Tento rozhovor je primeraný ich veku. Tu sa dozviem, ako sú doma týrané, zneužívané a zanedbávané. Snažíme sa im pomôcť a poradiť, ako sa majú brániť a ako ďalej postupovať. Taktiež sa dozviem o týraní a zneužívaní nielen pozorovaní, ale ak nám to oznámia jej priateľky, ktoré taktiež od nás žiadajú radu o tom, ako jej majú pomôcť.

Uskutočňujete detekciu náhodne a intuitívne, nesystematicky?
Detekciu uskutočňujem nielen pozorovaním, ale aj prostredníctvom ďalšej osoby, ktorá mi o tomto prípade povie.

Spolupracujete s rodičmi týchto detí?
Moja spolupráca s rodičmi sa vyskytla iba raz, rodičia prišli za mnou sami, a to z toho dôvodu, aby som im poradil v tomto probléme. Inak so mnou rodičia nemajú žiadny kontakt, pretože dievčatá, ako som už povedali, sa snažia vyriešiť si svojej problémy sami bez mojej pomoci.

Ste dostatočne vzdelávaný a pripravovaný v tejto oblasti?
Moja príprava spočíva v samostatnom naštudovaní literatúry, ale čo sa týka prípravy počas štúdia, tak nebola dostatočná, pretože nebola dôsledne zahrnutá v mojich učebných plánoch.

Akým spôsobom informujete žiakov o domácom násilí?
Na začiatku roka mám s nimi niekoľko vyučovacích hodín, kde ich informujem o domácom násilí, o tom ako sa prejavuje a o jeho formách. Taktiež im poviem to, že ak majú takýto problém oni sami alebo vedia o niekom, že je týraný a zneužívaný, môžu sa na mňa a mojich kolegov, kedykoľvek obrátiť.

Máte dostatočné kompetencie na uskutočňovanie detekcie detí so syndrómom CAN?
Moje kompetencie sú obmedzené pretože ja len vediem s dievčatami rozhovor a pozorujem ich a na základe toho ja spoznám, že im je ubližované. Viac kompetencií majú policajti, sociálni pracovníci. Mojou povinnosťou je ich len informovať o takýchto javoch.
Aká je spolupráca s inými organizáciami, ktoré sa s takouto problematikou syndrómu CAN stretávajú – myslím tým políciu, detské domovy, diagnostické centrá?
Ja nespolupracujem s nijakými organizáciami typu detský domov a diagnostické centrum. Ak sa však vyskytne problém, informujem o tom políciu.

Pedagóg číslo 2:
Tento pedagóg pracuje na jednej základnej škole a bol ochotný odpovedať na naše otázky. Už sa stretol so zanedbávaním dieťaťa.

Akým spôsobom uskutočňujete detekciu týraného, zneužívaného a zanedbávaného dieťaťa?
Predovšetkým pozorovaním, ale taktiež z rozprávania od ostatných spolužiakov, ktorý sú častejšie s týraným, zanedbávaným alebo zneužívaným spolužiakom. Mal som tu prípad zanedbávania dieťaťa, o ktoré sa rodičia nestarali. Na toto dieťa ma predovšetkým upozornili spolužiaci. Žiak chodil do školy neupravený, špinavý, nevhodne oblečený, nemal pomôcky do školy. Keď som sa s ním snažil porozprávať, tak mi odmietalo odpovedať.

Je vaša detekcia pri takomto type syndrómu CAN náhodná, intuitívna a nesystematická?
Nie, nie, snažím sa detekciu robiť dôkladne. Ja som tiež spozoroval, že dieťa sa inak správa a odlišuje sa od ostatných detí. Žiaka som si zavolal na koniec do kancelárie, kde som s ním viedol rozhovor. Svojimi otázkami som snažil, získať informácie o jeho probléme. V tomto rozhovore som mu povedal, že sa mi nesmie báť povedať o svojom probléme, a že mu pomôžem.

Na akej úrovni spolupracujete s rodičmi týraného, zneužívaného a zanedbávaného dieťaťa?
Odmietajú so mnou spoluprácu.

Akým spôsobom ste pomohli dieťaťu, ktoré bolo zanedbávané?
Predovšetkým rozhovorom, kde som mu chcel ukázať, že sa netreba báť a že mu chcem pomôcť. Dôležitá tu bola aj pomoc tým, že mu odporučím pomoc a nielen jemu ale aj jeho rodičom. Odporučíme ho školskému psychológovi, sociálnemu pracovníkovi, ktorí potom vo veci ďalej konajú. Tiež pomôžu nielen jemu aj jeho rodičom

Je vaša príprava v tejto problematike dostatočná?
Nie, nie je, pretože je obmedzená iba na skúsenosti v danom probléme. Chýba nám vzdelanie.

Spolupracujete s organizáciami, ktoré sa venujú tejto problematike podrobnejšie?
Ja len v takom to prípade informujem patričné organizácie o danej skutočnosti. V tomto prípade ma volali aj na políciu, kde som im objasnil danú skutočnosť.
Na akej úrovni je spolupráca medzi nimi a vami?
Táto spolupráca je na celkom dobrej úrovni. Pretože ja ich kontaktujem v takomto prípade a oni mňa volali k výsluchu ak bol ohlásený na polícií.

Čo by ste odporučili svojím kolegom do budúcnosti v tejto problematike?
Aby sa ďalej zaoberali danou problematikou podrobnejšie, vzdelávali sa a aby si svoje poznatky nenechávali len pre seba, ale odovzdávali ich svojim kolegom.

Psychológ číslo:1
Spojili sme sa taktiež s jedným psychológom z občianskeho združenia. Na naše otázky odpovedal takto:

Kto tvorí vašu klientelu?
Našu klientelu tvoria deti, ktoré sú z rodín aj dlhodobo nefunkčných a sú v evidencii sociálnych oddelení. Sociálna a kultúrna úroveň takýchto rodín je väčšinou nízka, rodičia sú často nezamestnaní, i celkový štandard je nižší ako u bežnej rodiny. Vysoký je podiel rómskych rodín. Dôležité to, že väčšina rodín je nestabilná, napríklad že rodičia s deťmi migrujú, zdržiavajú sa aj dlhší čas u príbuzných, menia často bydlisko (preto ich deti častokrát ani nechodia do školy) a jednak sú to rodiny nestabilné vo vzťahoch – rozvod rodičov a žijú s novými partnermi alebo sa po istom čase vrátia k sebe. Inokedy je to tak, že rodič, u ktorého dieťa ostane bývať, strieda viac partnerov. Niektorí rodičia opustia svoje deti a nechajú ich v starostlivosti starých rodičov alebo príbuzných, alebo výnimočne u cudzích ľudí. Taktiež sú tu umiestnené deti, ktoré rodičia rôznym spôsobom týrali, zneužívali a zanedbávali. Poskytujme im pomoc nepretržite 24 hodín denne. Sú tu umiestnené na základe predbežného rozhodnutia denne, alebo na základe dohody so zákonným zástupcom. Poskytujeme im starostlivosť na pobytovom oddelení, terénnu sociálnu prácu s rodinou a zabezpečenie náhradnej rodinnej starostlivosti. Dĺžka pobytu je rôzna a závisí od závažnosti a stupňa fyzických a najmä psychických následkov ich týrania a zneužívania. Tieto deti k nám prichádzajú z rôznych príčin.

Sú to najmä tieto príčiny:
- Prichádzajú prevažne zo zlých sociálnych pomerov. Ich rodičia sú často nezamestnaní, ešte častejšie sa práci vyhýbajú, neraz sú trestaní alebo vo výkone trestu, alkoholici.
- Väčšina z detí prichádza v zlom zdravotnom stave, ktorý nemusí nutne súvisieť priamo s fyzickým týraním. Takmer bez výnimky majú v dôsledku hrubého zanedbávania oslabený imunitný systém, čo sa prejavuje opakovanými ochoreniami.
- Podobne ako zdravotná starostlivosť býva u väčšiny z nich zanedbaná aj školská dochádzka, čo sa prejavuje ich zlyhávaním v škole s častým opakovaním ročníkov.
- Viaceré z nich u nás po prvý krát v živote dostávajú nové oblečenie, hračky alebo školské pomôcky.
- U mnohých z nich, najmä s pribúdajúcim vekom, sa stretávame s negatívnymi sociálnymi návykmi a s nimi súvisiacimi poruchami správania.
- Majú už za sebou opakovanú skúsenosť s tým, že ich okolie odsudzuje namiesto toho, aby ich podporilo. Aj tu sa, žiaľ, opätovne potvrdzuje, že spoločnosť má sklon odsudzovať skôr obete ako páchateľov.
- Ich vzťah k dospelým býva neraz zdeformovaný, čo sa prejavuje na jednej strane stratou dôvery a odmietaním komunikovať, na strane druhej až nečakane rýchlym upnutím sa k dospelým, respektíve k vyvolenému dospelému.
- Mnohé z nich majú zidealizovaný vzťah k rodičom, ktorí ich týrali alebo zneužívali. Často sa k nim chcú vrátiť.
- Neraz prežívajú pocity viny, pretože im rodičia celé roky vnucovali predstavu, že ich musia potrestať za to, že boli „zlé“ alebo nesplnili ich očakávania, a preto si nezaslúžia ich lásku.

O týchto deťoch sa dozvedáme prostredníctvom oznámení z odborov sociálnej starostlivosti, od lekárov, učiteľov, starostov, susedov.

Ako zistíte, že dieťa je týrané, zanedbávané a zneužívané?
Zistíme to na základe rozhovorov, ktoré s nimi vedieme. Deti tu vypovedajú o svojich problémoch a hlavne o týraní, zneužívaní a zanedbávaní. Taktiež sa to dozvedáme z dokumentov, ktoré vypracovávajú sociálni pracovníci. Oni s nimi totižto prichádzajú do kontaktu medzi prvými pracovníkmi, ktorí sa zaoberajú nielen touto problematikou. Taktiež si preštudujeme údaje zo zdravotnej karty, ktorá sa vypracováva pri lekárskej prehliadke. Je tu písomný dôkaz o tom ako bolo dieťa týrané. Ak je dieťa fyzicky týrané, tak sú tu opísané popáleniny, stopy po bití. Sexuálne zneužívanie je popísané v správe od lekára a tiež v záznamoch z vyšetrovania od polície a súdnych znalcov. O emocionálnom násilí sa dozvedáme z dokumentácie psychologického a pedopsychiatrického vyšetrenia. Tiež emocionálne týranie zistili u detí z ich výpovedí alebo z výpovedí ich rodičov. Deťom je zo strany rodičov dávaný chladný, ľahostajný postoj, odmietanie, preferovanie iného súrodenca, ponižovanie, vyhrážky, stály a nadmerný tlak na výkony, neprimeraná kontrola, izolácia dieťaťa.

Ako spolupracujete s rodičmi, prípadne ako im radíte, aby ďalej netýrali svoje deti?
spolupráca s rodičmi dieťaťa ktorým bolo dieťa odobraté, sa takmer nerealizuje. Ak áno, tak sa používajú málo účinné formy. Ak má byť podaný podnet na trestné stíhanie rodiča za týranie alebo zanedbávanie dieťaťa, je to len zriedkavý jav. To, že je rodič odsúdený, je ešte zriedkavejší jav, a to len vo veľmi ojedinelých prípadoch. Ak je dieťa postihnuté, tak je vyňaté z rodiny, ale ak je týrajúci rodič, tak naďalej ostáva doma a jeho ďalšou obeťou sa môže stať ďalšie dieťa. Zriedkavejším prípadom je pozbavenie rodiča rodičovských práv. K takýmto krokom sa nepristupuje, ani keď je známe, že nemôžeme očakávať žiadnu pozitívnu zmenu a kde by práve tento krok otvoril dieťaťu možnosti na život v náhradnej rodine.

Ako a čím môžete pomôcť a pomáhate týraným a zneužívaním deťom? Ako vyzerá takáto pomoc v praxi?
Činnosť nášho OZ je zameraná dvoma hlavnými smermi. V urgentných prípadoch detským obetiam týrania, zneužívania a zanedbávania (zaužívaný odborný termín pre týranie, zneužívanie a zanedbávanie je Child Abuse and Neglect = CAN) poskytuje pomoc prostredníctvom nášho Detského krízového centra Náruč. Neoddeliteľnou súčasťou našej práce je však tiež prevencia, terénna sociálna práca a poradenstvo. Cieľovými skupinami našich preventívnych aktivít sú predovšetkým žiaci základných a stredných škôl, učitelia materských a základných škôl, ako aj pracovníci ďalších pomáhajúcich profesií, napríklad sociálni pracovníci, lekári, školskí psychológovia ...). Volíme zážitkový prístup, ale vychádzame aj z metodiky Michele Elliotovej a z jej príručky „Ako chrániť deti“, ktorú s dovolením autorky preložilo a vydalo naše OZ. Ťažiskovú metódu tvoria prvky tvorivej drámy a psychodrámy obohatené o diskusiu a interaktívne hry, ktoré sú zamerané na odbúranie napätia, navodenie atmosféry pohody a dôvery. Základom programu je prehratie 5 kľúčových modelových situácií – rolových hier, ktoré nastoľujú rôzne prípady ohrozenia dieťaťa a ich cieľom je hľadať riešenia, ako sa v daných prípadoch chrániť. Na tomto preventívnom programe sa významne podieľajú naši dobrovoľníci. Na úvod preventívneho bloku prehrávajú jednotlivé scénky so „zlým koncom“. Prostredníctvom diskusie a zapojenia detí zúčastnení spoločne dospejú k prehratiu scénky s „dobrým koncom“, ktorý obsahuje stratégie, ako možno v danej situácii reagovať a ochrániť sa pred hroziacim nebezpečenstvom. S odstupom 2-3 týždňov sa opätovne vraciame do tried s cieľom vytvoriť priestor na spoločný rozhovor a aplikovať evaluačné dotazníky. Od tohto postupu si sľubujeme lepšie možnosti zachytiť týrané deti priamo v teréne a takisto možnosť overiť si účinky nami realizovaných preventívnych aktivít. Taktiež sa venujeme rehabilitačno-rekreačným aktivitám pre deti z DKC Náruč. Spomedzi nich najvýznamnejšie sú letné táborové pobyty, ktoré už tradične ponímame tak, aby mali nielen ozdravno-relaxačné a terapeutické účinky (pohyb v zdravom prostredí, hra ako terapia), ale prispeli tiež k rozvíjaniu vlastností a charakteristík, ktorými deti treba vyzbrojiť, ak sa majú úspešne adaptovať a osvojiť si životné zručnosti potrebné na lepšie zvládanie problémov bežného života.Dôležité je taktiež zapájanie verejnosti do riešenia problematiky násilia páchaného na deťoch. Informovanosť verejnosti o problematike týrania, zneužívania a zanedbávania detí a domáceho násilia všeobecne je pre nás dlhodobo jednou z najdôležitejších úloh. V rámci terénnej sociálnej práce sa zameriavame predovšetkým na rodiny našich detských klientov, prípadne reagujeme na podnety od starostov obcí, susedov, príbuzných a podobne. Naše poradenské služby pokrývajú najmä oblasti sociálneho a právneho poradenstva pre obete CAN, ich rodiny a širšiu komunitu. Za 6 rokov existencie nášho OZ sme popri množstve skúseností zhromaždili celkom slušnú databázu inštitúcií poskytujúcich pomoc v oblasti domáceho násilia, preto nás čoraz častejšie oslovujú tiež ako akési informačné centrum pre túto oblasť.

Poskytovanie pomoci, takýmto deťom nie je jednoduché. Práca s takýmito deťmi si vyžaduje skúsený prístup odborníkov. Máte vo vašom združení skúsených odborníkov pre dobrovoľnú prácu?
Dobrovoľníci v našej práci s deťmi zohrávajú významnú úlohu. Našimi dobrovoľníkmi sú predovšetkým študenti stredných respektíve vysokých škôl, ktorí nám pomáhajú najmä pri voľnočasových aktivitách s deťmi, ako aj rámci preventívnych ako aktivít zameraných na žiakov základných škôl. Odbornú profesionálnu prácu s obeťami CAN zabezpečujú zatiaľ iba profesionáli z DKC Náruč (psychológ, sociálny pracovník a špeciálna pedagogička) a v prípade potreby využívame služby ďalších špecializovaných pracovísk a zariadení (CPPS, detská psychiatria ....). Kvalifikovaných odborníkov z radov špecialistov sa nám pre dobrovoľnícku prácu zatiaľ nepodarilo získať. Myslím, že koncepcia rozvoja dobrovoľníctva v tom zmysle, ako existuje povedzme v niektorých rozvinutých krajinách, je vecou vývoja a potrvá ešte pomerne dlho, kým sa podarí postupne odbúrať prekážky vyplývajúce zo sociálno-ekonomických podmienok či nedostatočného fungovania komunitnej filantropie.

Akú majú prípravu v tejto problematike vaši pracovníci?
Ako sme už uviedli, tak našimi pracovníkmi sú väčšinou dobrovoľníci, pretože profesionálnych pracovníkov sa nám nepodarilo získať. V rámci školiacich a vzdelávacích aktivít sme nadviazali na vzdelávanie profesionálov, ktoré sa nám osvedčilo v minulosti. Ide najmä o:
a)výcvik pre psychológov.
Vďaka dotácii z MPSVR sme zrealizovali nadstavbový výcvik pre psychológov pedagogicko-psychologických poradní zo Žiliny, Martina, Kysuckého Nového Mesta, Čadce, Považskej Bystrice a Liptovského Mikuláša. Výcvik prebiehal formou dvoch víkendových stretnutí, ktorých sa zúčastnilo spolu 14 účastníčok. Išlo o pokračovanie projektu z predchádzajúceho roka, kedy sa pre rovnakú skupinu zrealizovali dva základné výcviky zamerané na prácu psychológov s detskými obeťami týrania, zneužívania a zanedbávania. V roku 2005 sa výcviky zamerali na prehĺbenie znalostí profesionálov pôsobiacich v oblasti tak, aby boli schopní identifikovať deti ohrozené týraním a a zneužívaním, klasifikovať symptómy, diagnostikovať typ postihnutia dieťaťa a zvoliť najvhodnejšiu terapiu. Zároveň sme sledovali cieľ vytvárania regionálnej siete, ktorá by bola schopná zachytiť včas a účinne čo najviac prípadov týrania a zneužívania detí K naplneniu tohto cieľa smerovali aj hlavné témy výcviku, najmä diagnostika syndrómu CAN, práca s emóciami, terapia, práca s rodičom, screening, zvláštne formy týrania, profil pedofila či kazuistický seminár.

b)vzdelávanie starostov.
Rovnako ako v prípade vzdelávania psychológov, aj vzdelávacie semináre pre starostov nadväzovali na podobné aktivity z roku 2004. V roku 2005 sme zrealizovali 3 vzdelávacie semináre štruktúrované tak, aby pokryli tri kľúčové témy spojené s riešením problematiky výskytu násilia v rodinách, a to psychologické aspekty práce s rodinami ohrozenými domácim násilím, sociálne aspekty výskytu domáceho násilia a právne aspekty, zamerané na oboznámenie sa s najnovšou legislatívou na ochranu obetí včítane toho, aké možnosti ponúka, ako s ňou pracovať, ako podávať návrhy na súd a políciu a pod. Seminárov sa zúčastnilo 29 starostov alebo zodpovedných pracovníkov obecných úradov, ktorí ocenili najmä možnosť získať ucelené informácie o problematike domáceho násilia a kontakty na ďalšie pomáhajúce organizácie.

c)vzdelávací seminár pre sudcov a sociálnych pracovníkov.
V júni 2005 sme usporiadali seminár „Sociálnoprávna ochrana detí z pohľadu najnovších legislatívnych zmien“, určený pre sudcov a sociálnych pracovníkov. Naším cieľom bolo vytvoriť diskusné fórum, v rámci ktorého sa účastníci seminára pokúsili definovať najčastejšie problémy, s ktorými sa stretávajú po zavedení novej legislatívy. Načasovanie seminára a voľba tém sa ukázali ako nanajvýš aktuálne, čo sa odrazilo nečakane veľkým záujmom, keď sa ho namiesto plánovaných tridsať účastníkov zúčastnilo vyše sedemdesiat. Ako veľmi prospešné sa ukázalo sprostredkovanie vzájomného stretnutia pracovníkov súdov a orgánov sociálnoprávnej ochrany ÚPSVR, keďže filozofia novoprijatých zákonov (Zákon o rodine, Občiansky súdny poriadok či Zákon o sociálnoprávnej ochrane detí) priamo počíta so zvýšením súčinnosti uvedených inštitúcií v záujme zlepšenia sociálnoprávnej ochrany detí.
d)pracovné stretnutie zástupcov detských krízových centier.
V októbri 2005 sme v Detskom krízovom centre Náruč z podnetu MPSVR usporiadali pracovné stretnutie detských krízových stredísk, zamerané najmä na dopady novoprijatého zákona o sociálnoprávnej ochrane detí na fungovanie detských krízových stredísk. Zástupcovia MPSVR a ÚPSVR oboznámili účastníkov s kľúčovými časťami zákona a účastníci mali možnosť v rámci diskusie získať informácie a náčrt riešení týkajúcich sa konkrétnych situácií z praxe.

Dôležitý je však aj postoj štátnych orgánov i širokej vernosti k tejto spoločensky citlivej problematike. V čom konkrétne by ste očakávali a potrebovali ich najvýraznejšiu podporu?
Je to veľmi široká otázka. Čo sa týka postojov verejnosti k týraniu, zneužívaniu a zanedbávaniu detí a k násiliu v rodine všeobecne, za posledné roky sme vďaka častejšej medializácii, zaznamenali v tejto oblasti v tejto oblasti pokrok. Na druhej strane treba povedať, že verejnosť sa o prípadoch domáceho násilia dozvedá neraz len zo senzáciechtivých reportáží, ktoré síce zaujmú, ale nejdú po podstate problému. Médiá by v tejto oblasti mohli zohrať ďaleko podstatnejšiu a užitočnejšiu rolu, keby namiesto honby za senzáciami prebrali časť zodpovednosti za formovanie verejnej mienky a vyvíjali väčšiu aktivitu v kampaniach zameraných na znižovanie tolerancie spoločnosti voči násiliu ako takému. Úplne najkľúčovejšiu úlohu v potláčaní násilia a poskytovaní pomoci jeho obetiam by mal plniť štát. Mal by, ale neplní. Hoci je Slovenská republika signatárom všetkých najpodstatnejších medzinárodných dokumentov na ochranu ľudských práv a práv detí, pomoc a podpora slabých a ohrozených má stále skôr deklaratívnu než praktickú podobu. Ak by som mal hovoriť len za našu oblasť, chýba národná koncepcia boja proti týraniu, zneužívaniu a zanedbávaniu detí, komplexný program prevencie, medzirezortná spolupráca zodpovedných ministerstiev, fungujúca sieť pomáhajúcich inštitúcií, rodinné súdy disponujúce dostatočnými právomocami a sudcami-špecialistami, efektívny systém terénnej sociálnej práce zameraný na sanáciu ohrozených rodín a tiež fungujúca sieť náhradných rodín, ktoré by boli schopné rýchlo a operatívne prijať do opatery dieťa, ktorého rodina zlyhala. Zatiaľ viaceré z týchto vecí neexitujú, prípadne existujú, ale fungujú iba čiastočne, nekoordinovane a nesystémovo. V mnohých smeroch činnosť štátu suplujú mimovládne organizácie (najmä v oblasti prevencie a poskytovania špecializovaných služieb), avšak za veľmi ťažkých podmienok. V tomto smere by sme uvítali zo strany štátnych inštitúcií väčšiu podporu a partnerský prístup. Naši klienti totiž nie sú ani štátni, ani neštátni. Sú to ľudia v núdzi, ktorým treba pomôcť. A od tohto konštatovania by sa mala odvíjať spolupráca všetkých zainteresovaných inštitúcií.

Na Slovensku existuje viacero neziskových organizácií, ktoré pracujú v prospech týraných, zneužívaných a zanedbávaných detí. Spolupracujete s niektorými organizáciami?
Čo sa týka neštátnych detských krízových centier pre týrané, zneužívané a zanedbávané deti, všetky evidujeme a spolupracujeme s nimi (Centrum Nádej Bratislava, Slniečko Nitra, Maják nádeje Bratislava, Signál ohrozenia Banská Bystrica, Brána do života Bratislava, OZ Li(e)nka Košice, UNICEF... ). Spoluprácu považujeme za veľmi dôležitú a každoročne organizujeme niekoľko stretnutí s pracovníkmi príbuzných zariadení. Zorganizovali sme tiež viacero vzdelávacích seminárov a tréningov zameraných na rozvoj profesionálnych zručností pracovníkov centier pre deti, na ktoré sme si ako lektorov prizývali skúsených odborníkov nielen zo Slovenska, ale aj z Českej republiky..

Policajt číslo 1:
Ďalší náš rozhovor bol vedený s členom policajného zboru, ktorý si taktiež neprial byť z pochopiteľných dôvodov uvedený.

Ako odhalíte, že dieťa je týrané, zanedbávané a zneužívané?
V mnohých prípadoch obete násilia neoznámia konanie páchateľa. Ak mi to oznámia, tak je to prostredníctvom telefonátu týraného dieťaťa, ktoré je týrané, zneužívané a zanedbávané. Tento čin nám oznámi osoba, ktorá vie, že dieťa je doma týrané, zanedbávané alebo zneužívané. Takýto telefonát je pre mňa dôležitý, pretože takéto správanie dospelého voči dieťaťu nesmiem brať na ľahkú váhu. Počas tohto telefonátu zisťujeme, kedy došlo k útoku. Taktiež je potrebné zistiť, kde sa nachádza páchateľ a kde obeť. Zisťujem, či sa tam nachádza okrem nich aj nejaká iná osoba, napríklad dieťa, dospelá osoba. Ak zavolá svedok, tak mu odporučím, aby spolu s obeťou navštívil pohotovosť v nemocnici, kde jej bude poskytnutá patričná zdravotná pomoc a zhotovená zdravotná dokumentácia. Potom je dôležité, aby obeť navštívila policajnú stanicu, kde je zhotovená potrebná fotodokumentácia a uskutoční sa výsluch, ktorý je zachytený aj písomne.

Ak príde hliadka k takémuto ohlásenému prípadu, tak čo všetko si všímate na danej okolnosti?
Ak je privolaná hliadka k takémuto činu, tak si predovšetkým musí všimnúť akým spôsobom bolo dieťaťu ubližované. Ak ide o dieťa, ktoré bolo bité, tak je to napríklad aké ma modriny, rany. Hliadka, ktorá je k prípadu zavolaná, tak musí zistiť rozhovorom s aktérmi prípadu, čo predchádzalo takémuto konaniu agresora. Zisťujú akým predmetom bolo dieťaťu ublížené a či tam boli svedkovia.

Aký je postup pri psychickom týraní, zneužívaní a zanedbávaní dieťaťa?
Tam už nie sme priamo pri čine, pretože takýto spôsob nám nahlásia učitelia, pediatri, vychovávatelia, sociálny pracovníci, detský psychológovia, ktorí nás o danom prípade oboznámia.
Čo všetko robíte pri odoberaní dieťaťa z rodiny?
Ak však polícia príde na miesto činu, je potrebné aby mu bola poskytnutá prvá pomoc. Ak je má dieťa znaky násilia, je potrebné odobratie z rodiny a postúpilo ďalšie vyšetrenia, ktoré budú zdokumentované a potvrdia znaky násilia. Pri takýchto výjazdoch polície sú dôležití je dôležitý aj sociálny pracovník, ktorý potom čo dieťa je odobraté z rodiny, ďalej vo veci koná. Po odobratí je dieťa odvedené na bezpečné miesto, kde je podrobené výsluchu. Dieťaťu pomôžeme nadviazať kontakt oprávnenými inštitúciami. Ide o inštitúcie ako sú detský domov, diagnostické centrum, kde mu bude poskytnutá ďalšia starostlivosť. Dieťa absolvuje psychologické vyšetrenie, ktoré posúdi negatívny vplyv na vývoj dieťaťa. Vo všetkých prípadoch takýto čin negatívne vplýval na dieťa.

Ako sa uskutočňuje výsluch dieťaťa?
Pri výsluchu sú dôsledne dodržiavané podmienky ust. §102 ods. 1, 2 Trestného poriadku. Dieťa tu odhaľuje svoje pocity, ale aj to akým spôsobom mu bolo ubližované. Je tu tiež zastúpený detský psychológ, ktorý je dôležitý z toho hľadiska, že u dieťaťa bola narušená psychika. Dieťaťu je preto potrebné po tejto stránke pomôcť, preto je tu dôležitý psychológ. Tiež sa patričným spôsobom sa dozvedá psychológ o jeho probléme. Tieto poznatky sú dôležité pri ďalšom konaní vo veci prečinu. V ojedinelých prípadoch sa zúčastnia aj pedagogický pracovník, zástupca sociálnej kurately okrasného úradu, teda osoba, ktorá skúsenosti s výchovou detí. Je potrebné vypočuť aj detského lekára, ku ktorému dieťa patrilo. Výsluch dieťaťa sa spravidla koná len raz a to len v prípravnom konaní. V konaní pred súdom sa uskutočňuje len v nevyhnutných prípadoch a to len vtedy, ak znalec z odboru psychológie proti tomu nič nemal zásadné výhrady. Dôležitý je tu výsluch aj svedkovia, alebo osoby, ktoré žijú s páchateľom a obeťou. Ako svedkovia sú vypočúvaní aj policajti, ktorí boli pri služobnom zákroku. Pri výsluchu je vypočúvaný aj páchateľ, ktorý na návrh prokurátora bude vzatý do väzby a bude mu uložený trest odňatia slobody v počte rokov, ktoré zodpovedajú previneniu.

Uskutočňujete detekciu náhodne, nesystematicky a intuitívne?
Detekciu uskutočňujeme predovšetkým na základe nami overených a potvrdených znakov týrania, zneužívania a zanedbávania. Taktiež aj na základe toho, keď dieťa nám oznámi prostredníctvom telefónu alebo osobne, že je na ňom páchané domáce násilie. Toto násilie nám môže oznámiť aj niekto z jeho blízkych, ale aj toto musíme overiť. Toto overovanie robíme na základe návštevy rodiny, kde si všetko overíme prostredníctvom rozhovoru a taktiež pozorovania, zo správania dieťaťa alebo jeho modrín po bití na celom tele. Tieto návštevy sa uskutočňujú spolu so sociálnym pracovníkom.

Aké možnosti a kompetencie máte v tejto problematike?
Máme obmedzené možnosti a kompetencie, a to vtedy, ak máme obmedzený vstup do domácnosti. Ak nemáme povolenie na prehliadku domácnosti nemôžeme tam vstúpiť. K takému vstupu musí prísť len ak boli počuteľné zvuky a viditeľné stopy po zranení.

Aké sú vaše poznatky v tejto problematike?
Ja ako pracovník by som mal mať poznatky na takej úrovni, aby som vedel zistiť či ide o týrané, zneužívané a zanedbávané. Profitujem predovšetkým z poznatkov a skúseností iných sektorov. Naši pracovníci sú školení vo vyšetrovacích metódach, vedia zbierať dôkazový materiál, označovať a baliť dôkazový materiál tak, aby predišli jeho strate alebo poškodeniu., ale v tejto problematike sú menej pripravovaní.

S kým spolupracujete ďalej ?
Predovšetkým spolupracujem s úradom práce, sociálnych vecí a rodiny. Taktiež sú to sociálni pracovníci, psychológovia, učitelia zo základných škôl. Sociálni pracovníci mi predovšetkým asistujú pri odoberaní dieťaťa z rodiny a umiestňovaní dieťaťa do diagnostického centra. Zo školami spolupracujeme hlavne vtedy, keď zistia učitelia, že dieťa je doma týrané. Dôležité je to, aby nás upovedomili o tomto čine. Ja už potom podľa situácie konáme a upovedomíme kompetentné orgány. Ďalej spolupracujeme s diagnostickými centrami a detskými domovmi, kam deti po vyšetrovní a odobratí z rodiny od vádzame.


Vychovávateľ číslo 2:
Ďalší rozhovor sme robili s vychovávateľom na jednej základnej škole, ktorý si nežiadal uviesť meno z určitých osobných dôvodov.

Ako odhalíte, že dieťa je týrané, zanedbávané a zneužívané?
Dieťa si všímam tak, že ho pozorujem, prípadne vediem s ním rozhovor. Takýto prípad mi môže povedať aj jeho spolužiak, kamarát, ktorému sa zdôveril alebo si to všimol. Ak ho pozorujeme tak si najprv všimnem, že dieťa sa správa inak ako ostatné,napríklad nerozpráva sa s inými, je utiahnuté, schováva sa, reaguje agresívne, odmieta spolupracovať. Odmieta sa prezliecť na telesnej výchove. Prejavuje strach a nedôveru voči dospelým. Nenavštevuje školu tak, ako by malo. Musím sa však vyvarovať toho, že za každými modrinami a popáleniami je hneď dieťa týrané, zneužívané a zanedbávané. Ak dieťa je sexuálne zneužívané, dieťa má veku neprimerané znalosti, ktoré sa týkajú sexuálnej stránky. Je to skryté týranie a ťažšie sa dá odhaliť. Ak po určitom čase zistím, že dieťa je ozaj týrané, snažíme sa s ním nadviazať rozhovor.

Ako vediete s takýmto dieťaťom rozhovor?
Takéto dieťa často odmieta však odmieta nadviazať rozhovor. Ak sa nám podarí nadviazať rozhovor tak mi odpovedá vyhýbavo. Na otázky „Čo mu je?“ alebo „Čo sa deje?“ odpovie „Ale nič ..., neviem. Robí to preto, lebo sa bojí zahanbenia, hanbí sa, že má takých rodičov. Ale na priek tomu ich nechce prezradiť. Častokrát obviňuje samé seba, lebo si myslí, že to ono spôsobilo, že sú takí jeho rodičia. Že ono spravilo niečo zlé, a preto jeho rodičia reagujú takýmto spôsobom. Má strach z toho, že ak niečo prezradí, potrescú ho za to. Dieťa tu musí pocítiť úľavu. Pretože ono mi odhaľuje svoje pocity, zážitky. Je potrebné viesť rozhovor tak, aby dieťa pocítilo úľavu pri rozhovore, aby ono samo pocítilo, že mu niekto pomôže a porozpráva sa s rodičmi o tom, že takéto konanie je nezákonné. Tieto informácie musím brať vážne. Dieťaťu nesľúbiť mlčanlivosť, pretože o týchto informáciách musím informovať kolegov a riaditeľa. Ďalej treba kontaktovať políciu, sociálnych pracovníkov, lekárov, informovať školského psychológa, ktorí sa budú ďalej zaujímať o tento prípad a prešetrovať situáciu v rodine. V tomto rozhovore musím ubezpečiť dieťa aj o tom, že ono za nič nemôže. Nechať dieťa rozprávať to čo ono zažilo a nechať na jeho rozhodnutí, čo ono povie samo a čo chce povedať.


Aký by ste mali byť vy v tomto rozhovore?
Rozhovor vediem tak, aby bol primeraný je ho veku a jeho situácií. Musím mu dať najavo, že takéto konanie jeho rodičov je nesprávne a nemajú právo mu ublížiť. Ja tiež musím byť pri rozhovore rozhodný a pokojný.

Aké možnosti a kompetencie máte v tejto oblasti?
Kompetencie a možnosti mám obmedzené, pretože ja len môžem, že dieťa je týrané, zanedbávané a zneužívané na základe rozhovoru s dieťaťom a taktiež na základe pozorovania. Rozhovory s rodičmi sú ojedinelé, pretože oni nechcú so mnou zväčša komunikovať. Stretávam sa s obvineniami rodičov, že im zasahujem do súkromia, že to nie moja záležitosť. Ak dôjde u kontaktu s rodičmi, tak sú agresívny na moju adresu, alebo na adresu školy. V týchto prípadoch je kompetentnejší a má väčšie možnosti sociálny pracovník príslušného okresného úradu v danom meste. Ďalej sú to polícia, detský lekár, psychológ. Ľudia z týchto oblastí majú väčšie možnosti, a to už len z toho dôvodu, že im to vyplýva zo zákona. Mne zostáva len povinnosť ich informovať, pretože keby som tak neurobil, aj ja sa určitým spôsobom podieľam na týraní, zanedbávaní a zneužívaní dieťaťa. Ale ak aspoň informujem o tomto prípade kompetentných, tak sa podieľam na pomoci tomuto dieťaťu v jeho rodinnej situácií. Mňa ako pedagóga si polícia, predvolá na výsluch, kde im dokážeme, že na dieťati sme spozorovali, že je týrané. Tu tiež poviem, čo všetko som robil preto, aby dieťa nebolo týrané.

Uskutočňujete detekciu náhodne, intuitívne a nesystematicky?
Detekciu uskutočňujem na základe toho, že spozorujem u dieťaťa zmenu v správaní, v jeho komunikácií. Dieťa sa stáva utiahnutejšie. Pozorujem na ňom modriny a iné znaky po násilí v rodine. S dieťaťom sa snažím nadviazať rozhovor, ktorý však musím viesť veľmi opatrne, pretože dieťa mi tu odhaľuje to, čo sa s ním deje. Dieťa vo mne musí nájsť človeka, ktorý ho nesklame a vypočuje a taktiež mu aj pomôže.

Spolupracujete s niektorými organizáciami, ktoré sa zaoberajú problémom týrania, zneužívania a zanedbávania?
Ak sa vyskytne takýto jav, tak informujem políciu, sociálneho pracovníka, školského psychológa. Tí potom informujú diagnostické centrá a tie zase detské domovy. Takže spolupráca medzi učiteľmi a políciou, sociálnym pracovníkom, psychológom, je na pomerne slušnej úrovni. Čo sa týka spolupráce s diagnostickým centrom a detským domovom, tak tam nie je spolupráca žiadna.

Je vaša príprava v tejto oblasti dostatočná?
Táto problematika si vyžaduje dostatočnú prípravu, ktorá však nie je na dostatočnej úrovni. Preto sa častokrát spolieham na svoje skúsenosti a poznatky o danom probléme. Preto nás to častokrát vedie k nevšímavosti voči týmto týraným, zanedbávaným a zneužívaným deťom a vedie nás k zľahčovaniu problému. Je preto treba zaradiť do učebných plánov aj kurz, ktorý sa týka takýchto javov.
Čo odporučíte svojím kolegom v tejto oblasti?
Hlavne to, aby sa v tejto oblasti vzdelávali, i keď vzdelávanie na školách nie je dostatočné. Ale je tu dostatok literatúry a odborných časopisov, ktoré sa tejto problematike venujú. Dôležité je to, aby takéto prípady nebrali na ľahkú váhu, pretože dieťaťu sa nesmie ubližovať.

Vychovávateľ číslo 3:
Tento vychovávateľ pracuje v jednom internáte, kde prišiel raz do styku s takýmto prípadom, kde išlo o týrané dieťa. Nakoľko o prípade mi nechcel dopodrobna rozprávať, tak mi to uviedol len vo všeobecnosti.

Ako spoznáte, že dieťa je týrané, zneužívané a zanedbávané?
Na našej škole som sa stretol s tým, že dieťa, bolo fyzicky týrané. Spozorujem to predovšetkým pozorovaním dieťaťa, ktoré sa správa inak ako ostané deti. A taktiež mi poskytnú aj určité informácie iné deti pri rozhovore, ktoré si tiež všimli niečo nezvyčajné na jeho spolužiakovi. Takéto dieťa pozorujem určitú dobu. Keďže dieťa bolo fyzicky týrané, tak nechcelo sa prezliekať spolu s ostatnými deťmi. Ak si už všimli, že má modriny po útoku, jedného z rodičov, tak im na otázku: „Čo sa mu stalo?“ povedal, že si ublíži pri páde. Toto dieťa som si zavolal k sebe do kancelárie, kde sme sa rozprávali o jeho probléme.

Čo robíte pri takomto rozhovore?
Pri tomto rozhovore, som na neho nenaliehal ani nijako ho neovplyvňoval, pretože nechcel som, aby sa ma nebál a aby získal vo mne osobu, ktorá mu pomôže v jeho problém. Zistil som, že rodičia ho doma bijú rôznymi predmetmi a sú alkoholici. Ale ďalej vám už o tom nebudem rozprávať.

Vedeli by ste odhaliť aj ďalšie typy týrania, zneužívania a zanedbávania?
Ak by sa vyskytli na našej škole, tak áno pretože my s nimi prichádzame do kontaktu skoro stále. Pri psychickom týraní si všimnem napríklad to, že dieťa je citlivejšie na niektoré podnety, ako je napríklad keď niekto na neho zvýši hlas.


A čo zneužívanie a zanedbávanie?
Pri zneužívaní si všimnem to ako sa rozpráva so spolužiakmi a to, že má neprimerané znalosti jeho veku o sexuálnej stránke života. Ak je dieťa zanedbávané tak chodí do školy neprimerane oblečené, je agresívne pretože mu chýba citová stránka.

Vašu detekciu uskutočňujete náhodne, intuitívne a nesystematicky?
V prípade, ktorý som vám uviedol, tak detekciu som neuskutočňoval náhodne, intuitívne a nesystematicky, ale predovšetkým si overím, či toto dieťa bolo naozaj fyzicky týrané.

Čo všetko robíte preto, aby dieťa nebolo v rodine ďalej týrané, zneužívané a zanedbávané ?
Najprv sa o tomto skutku porozprávam s kolegami. Po rozhovore s nimi sa snažím kontaktovať rodičov a pokúšame sa s nimi viesť s nimi rozhovor, ale oni nie sú ochotný. Nakoniec kontaktujeme príslušné orgány, ako sú polícia, sociálny pracovník, detský psychológ, ktorí sú v tejto oblasti kompetentnejší.

Sú ochotní spolupracovať rodičia takýchto detí pri vašej detekcii?
Nie, nie sú ochotní spolupracovať.

Ak ste kontaktovali iných odborníkov, aká bola s nimi spolupráca?
Ja som iba kontaktoval príslušných odborníkov, ktorí potom ďalej konajú v tejto veci. Predovšetkým školský psychológ, ktorý ďalej vo veci koná. Spolupracujeme iba pri vypočúvaní, ak nás predvolajú na políciu alebo na súd.

Sú vaše kompetencie v tejto oblasti dostatočné?
Nie, nie sú dostatočné pretože, ja nemáme právo vypočúvať rodičov, čo majú iné orgány, ktoré sú na to oprávnené.
Sociálny pracovník číslo 1:
Pre náš rozhovor sme oslovili sociálneho pracovníka, ktorý sa zaoberá týmto problémom. Je to sociálny pracovník, ktorý si však nepraje byť menovaný ani si nepraje uviesť svoje pracovisko. Svoje informácie nám poskytol iba vo všeobecnosti.
Aký spôsobom zistíte, že dieťa je týrané, zanedbávané a zneužívané?
Ja sa dozviem, že dieťa je týrane, ak mi to oznámia susedia, polícia, učitelia. Taktiež odhalím tieto skutočnosti prostredníctvom rozhovoru, pozorovaním, dotazníkom. Dôležité informácie získam terénnou sociálnou prácou. Navštevujem rodiny, o ktorých mi bolo avízované, že dieťa je v tejto rodine týrané. Tu získavam informácie, ktoré mám tak povediac hneď z prvej ruky a presvedčím sa o tom, že dieťa je týrané, zanedbávané a zneužívané.

Čo robíte preto, aby dieťa nebolo ďalej týrané a zneužívané?
Prostredníctvom poradensko-výchovného pôsobenia pre túto rodinu môžem poskytnúť pomoc, ktorá sa týka riešenia každodenných problémov rodiny, a to preto, aby som zabránil ďalšiemu týraniu dieťaťa v rodine. Ak však toto všetko zlyhalo, je dôležité, aby dieťa bolo ihneď vyňaté z rodiny. Najprv však musím položiť tieto zvážiť, čo je v jeho záujme. Je možné pomôcť, aj keď proti jeho vôli? Či som vyčerpal všetky možnosti odbornej, pedagogicko-psychologickej a výchovno-poradenskej činnosti pre sanáciu rodiny? Odpovede na tieto otázky majú pre mňa významný charakter. Ak však nepomôžu ani opatrenia, ktoré im uložím a dieťa je naďalej týrané, tak je dieťa okamžite odobraté rodine a umiestnené v azylovom prostredí, v nemocnici krízovom centre.

Spolupracujete aj s inými organizáciami?
Spolupracujem s políciou, pretože príslušníkov polície, si musím zavolať, ak idem dieťa odobrať rodičom a umiestniť ho do bezpečia. Taktiež s nimi spolupracujem pri výsluchu dieťaťa. Spolupráca je medzi nami taká, že oni profitujú z našich poznatkov. Taktiež spolupracujem z diagnostickými centrami, pretože tam deti umiestňujem a zostávam tam nejaký čas v kontakte.

Máte dostatočné kompetencie na uskutočňovanie detekcie detí so syndrómom CAN?
Moje kompetencie sú, že ak zistím, že dieťa je týrané, zanedbávané, zneužívané, mám právo sa spolu s políciou, podieľať na odobratí dieťaťa z rodiny a umiestniť ho do diagnostického centra. Ďalej mojej kompetencii je upovedomiť aj súd, ktorý koná v tejto situácii a urobí ďalšie rozhodnutie.

Akú vzdelanostnú prípravu máte v tejto oblasti?
Moja príprava spočíva v naštudovaní dostupnej literatúry.



Pediater číslo 1:
Pre ďalší rozhovor sme oslovili pediatra, ktorý si nepraje byť menovaný.

Ako zistíte, že dieťa je týrané, zanedbávané a zneužívané?
Predovšetkým si všímam na dieťati modriny, popáleniny, ktoré sú typické pre fyzické týranie. Sem patrí aj podvýživa, ktorá je znakom toho, že rodičia zanedbávajú svoje dieťa. Pri zanedbávaní toto dieťa, býva aj špinavé, nemá vhodné oblečenie, ktoré je aj otrhané. Ak ide o psychické týranie, dieťa býva utiahnuté. Ak dieťa nemá dostatok lásky zo strany rodičov, teda je bez citu, tak dieťa sa prejavuje agresívne voči okoliu. Sexuálne zneužívanie sa dozviem na základe lekárskej prehliadky, pretože nemá vonkajšie prejavy, je skryté. Taktiež si všímam to, keď rodičia opisujú problémy dieťa v rozpore s tým, aký je klinický nález alebo ak je správanie rodičov voči dieťaťu nejakým spôsobom atypické.

Ako pomáhate takému to dieťaťu, aby mu nebolo viacej ubližované ?
Ak zistím, že dieťa je týrané a zneužívané alebo zanedbávané, tak to zdokumentujem a oznámim to polícii, pracovníkom odboru sociálnych vecí a rodiny v príslušnom okresnom úrade alebo sociálnej sestre pôsobiacej v zdravotnom zariadení. Ak je to možné, oznámim to aj detskému krízovému centru. Ďalej dieťa hneď ako je to možné umiestnim do nemocnice, aby sme ho chránili pred ďalším násilím. Keďže liečenie si vyžaduje spoluprácu viacerých odborníkov, je tu k dispozícii sociálny pracovník a pedagóg. Dôležité sú sestričky, pretože ony dieťaťu nahradia matku a ukážu ten lepší svet. Dôležitá je aj tu spolupráca s rodičmi, pretože oni tiež potrebujú pomoc a radu.

Máte dostatočné poznatky o takejto problematike?
Poznatky o tejto problematike mám zo svojich skúseností alebo tieto poznatky získavam prostredníctvom dostupnej literatúry.
Sú vaše kompetencie obmedzené?
Moje kompetencie sú značne obmedzené, pretože ak zistím, že dieťa je týrané, zanedbávané a zneužívané, môžem na to len rodičov upozorniť, ale omnoho väčšie kompetencie majú sociálny pracovníci a polícia. Ak však zistím takýto prípad, tak informujem v každom prípade políciu a sociálneho pracovníka, ktorí ďalej vo veci konajú

Aké organizácie s vami spolupracujú?
Predovšetkým sú to polícia (volajú si ma k výsluchom), úrad práce, sociálnych vecí a rodiny. V neposlednom rade je to detské krízové centrum.

Aká je spolupráca medzi vami?
Tá je na celkom slušnej úrovni, aj keď nás policajti len volajú k výsluchu.

Pediater číslo: 2
Tento pediater pracuje v jednom zdravotníckom zariadení, z osobných dôvodov nám nechcel povedať, či sa stretol s takým prípadom.

Ako zistíte, že dieťa je týrané, zneužívané a zanedbávané?
Predovšetkým to zistím na základe pozorovania, a tiež rozhovorom s rodičmi. Tu zistím, či sa dané skutočnosti zhodujú s tým, či napríklad dané poranenia, alebo správanie sa dieťaťa zhoduje s tým, čo daní rodičia opisujú.

Spolupracujete s rodičmi?
Spolupráca s nimi nie je dostatočná, pretože sa odmietajú vyjadrovať k takýmto prípadom.

Čo všetko robíte preto, aby dieťa nebolo ďalej týrané, zneužívané a zanedbávané?
Zdokumentujem takýto prípad pre ďalšie postupy v tejto oblasti

Aká je vaša príprava v tejto problematike?
Moja príprava nie je dostatočná, pretože sa spolieham iba na dostupnú literatúru z lekárskej oblasti, v ktorej je toho popísané dosť málo.

Spolupracujete s niektorými organizáciami v tejto oblasti?
Je to polícia, sociálny pracovník, školský psychológ.
Aká je táto spolupráca?
Je na takej úrovni, že ak je takýto prípad nahlásený, tak ma volajú na políciu, keď je to potrebné k výsluchu. Inak o ďalšom štádiu vyšetrovania nevieme.



Psychológ číslo:2
Ďalej sme oslovili aj psychológa v diagnostickom centre, tan nám poskytol cenné informácie pre našu prácu.

Ako zistíte, že dieťa je týrané zanedbávané a zneužívané?
O takýchto prípadoch ma informujú pedagógovia, vychovávatelia, sociálni pracovníci, polícia. Ak ku mne prídu deti s takýmito problémami, tak s nimi robím diagnostické testy, ktoré sú prispôsobené pre deti. Robí sa ich niekoľko, nie len jeden, pretože na základe jedného testu nemožno určiť ďalšiu terapiu. Taktiež na diagnostikovanie takého dieťaťa, používam arteterapiu. Tu dieťa pomocou kreslenia, vyjadrí svoje pocity, nálady, svoj vzťah k rodičom.

V čom spočíva arterapia?
V tom, že dieťa tu kreslí rodinu a jeho situáciu. Agresor je v strede s veľkými rukami a väčší ako ostatní, tí sú menší a okolo neho.

Poznáte aj iné druhy terapie?
Poznám aj iné druhy, ako sú Muzikoterapia, terapia hrou.

Ako ich využívate pri svojej práci?
Muzikoterapiu využívam, ako terapeutickú metódu, kde prostredníctvom hudby, priaznivo pôsobím na psychiku dieťaťa. Deti tuvyjadrujú svoje pocity, nálady. Čiže dieťa tu komunikuje so mnou prostredníctvom hudby. Napríklad dieťa stláča na klávesoch tóny, kde podľa zvuku daného tónu zistím, ako sa cíti a čo prežíva. Ak ide o terapiu hrou, tak dieťa prostredníctvom hry vyjadruje čo prežíva v rodine. Menšie dieťa sa hrá s hračkou, u dievčat je to napríklad bábika, tu si všímam ako sa k nej správa – či ju bije, kričí na ňu, ako sa oblieka. U starších využívam spoločenské hry, napríklad hrajú sa na rodinu, kde deti zastupujú jednotlivých členov rodiny.


Ako ste pripravovaný a vzdelávaný v tejto oblasti?
Moja príprava spočíva v psychologickej príprave, kde je zahrnutá aj príprava na takúto problematiku dnešnej doby. moja príprava súvisí hlavne so sebavzdelávaním, teda v čítaní odbornej literatúry, odborných časopisov a taktiež svoje poznatky rozširujem aj prostredníctvom vlastných skúseností. Tieto poznatky čerpám aj od iných odborníkov, ako sú policajti, sociálni pracovníci, ale taktiež ich získavam aj od iných psychológov.

Ako pomáhate deťom, ktoré sú týrané, zanedbávané a zneužívané?
Sem prichádzajú deti, ktoré sú odobraté od svojich rodičov. S deťmi vediem rozhovor a taktiež aplikujeme terapiu – arteterapiu, pri ktorej sa deťom uľaví, pretože tu nakreslia to negatívne, čo všetko zažili. Pri rozhovore sa s nimi snažíme nadviazať kontakt, kde musia deti nadobudnúť vedomie, že sa im snažíme pomôcť. Deťom sa snažíme pomôcť aj tým, ako sme už povedali, že ich odoberieme rodičom a ubytujeme ich v našom zariadení, kde im poskytneme pocit bezpečia a ubytovanie.

Pracujete v tejto oblasti aj s rodičmi, ktoré toto dieťaťa týrali, zneužívali a zanedbávali?
Práca s rodičmi sa takmer nerealizuje, pretože ak už dieťa bolo vyňaté z takejto rodiny, je to málo účinné. Rodičia s nami odmietajú spolupracovať

Pedagóg číslo: 3
Stretli ste sa vo svojej praxi s prípadom týrania , zneužívania a zanedbávania?
Vo svojej praxi som sa nestretla s takýmto prípadom.

Ako by ste zistili, že dieťa je týrané, zanedbávané a zneužívané?
Ak by sa vyskytol takýto prípad, všimnem si to predovštkým pozorovaním a neskoršie rozhovorom. To robím, iba vtedy ak mám podrobnejšie informácie o takomto ubližovaní dieťaťu. Tento rozhovor, však budem viesť primerane jeho veku a spôsobu jeho ubližovaniu. Tu sa mu budem snažiť pomôcť tým, že dieťaťu poviem, aké takéto konanie rodičov je nezákonné, a že existuje spôsob, ktorým sa mu dá pomôcť. Pri tejto pomoci by malo dieťa s nami spolupracovať a malo by nám veriť.

Podľa akých znakov by ste zistili, že dieťa je týrané, zneužívané a zanedbávané?
Pri fyzickom týraní je to predovšetkým to, že dieťa má na tele modriny, rany po útoku agresora. Psychické týranie je však podobne ako sexuálne zneužívanie, ťažké odhaliť pretože zasahuje predovšetkým jeho vnútorný svet. Psychické týranie môžem, ale napríklad odhaliť, tak že dieťa sa izoluje, odmieta, korupcie. Pri zanedbanom dieťati je to napríklad to, že dieťa nemá základné hygienické návyky, nemá vhodné oblečenie – je otrhané, špinavé. Sexuálne zneužívanie sa prejavuje tým, že dieťa má neprimerané poznatky o sexuálnej stránke života v jeho veku.

Aká je vaša príprava a vzdelávanie v tejto oblasti?
V tejto oblasti nie som dostatočne pripravovaná a ani vzdelávaná, čo sa týka výučby na škole. Spolieham sa len na vlastné sebavzdelávanie. Čítam len články v časopise a dostupnú literatúru.

Ako by ste uskutočňovali detekciu?
Detekciu, by som neuskutočňovala náhodne, intuitívne a nesystematicky, ale predovšetkým tým, že si to overím rozhovorom s dieťaťom. Porozprávam sa aj s jeho spolužiakmi, či si na ňom niečo nevšimli.

Čo všetko by ste robili preto, aby dieťa nebolo v rodine ďalej týrané, zanedbávané a zneužívané?
Najprv by som s ním viedla rozhovor, ale ak toto nepomôže tak by som informovala patričné orgány.

S akými organizáciami by ste spolupracovali pri detekcii týraného, zneužívaného a zanedbávaného dieťaťu?
Išlo by predovšetkým o spoluprácu s príslušnými inštitúciami, ako sú polícia, sociálny pracovník.
Myslíte si, že spolupráca medzi vami a políciou, sociálnym pracovníkom je na dostatočnej úrovni?
Myslím, že áno.

Aké sú vaše odporúčania pre ďalších vychovávateľov, ktorý sa stretnú s takýmto prípadom?
Odporúčam študovať literatúru v tejto oblasti. Nenechať si svoje zistenia, len pre seba, ale treba aj spolupracovať s ďalšími odborníkmi a spolupracovníkmi.

Pediater: 3
Táto pani pediatrička sa raz stretla s prípadom, kde bolo ubližované dieťaťu v rodine, ale nechcela nám viacej konkretizovať sa k danému prípadu.
Čo si všímate na dieťati, ktoré je týrané, zanedbávané a zneužívané?
Na takomto dieťati sú typickým znakom predovšetkým vonkajšie znaky. Na príklad zmena v správaní dieťaťa, taktiež je uzavreté do seba, poruchy spánku. Tieto sú typické pre psychické týranie. Zanedbávanie hygieny, má neupravený zovňajšok, strata hmotnosti je známe pre zanedbávanie dieťaťa. Ak má modriny, rany vznikajú pri bití dieťaťa

Ste dostatočne vzdelávaní a informovaní v tejto oblasti?
Nie, nie som dostatočne vzdelávaná a informovaná v tejto oblasti. Je to založené na bezprostrednom sebavzdelávaní.

Uskutočňujete detekciu náhodne a intuitívne, nesystematicky?
Nie, neuskutočňujem detekciu náhodne, intuitívne a nesystematicky. Predovšetkým si podrobnejšie overím skutočnosti aj tie, ktoré danému ublíženiu predchádzali.

Pomáhate v takýchto prípadoch dieťaťu, aby nebolo ďalej týrané, zneužívané a zanedbávané?
Predovšetkým vediem s rodičmi rozhovor, kde mi opisujú to ako k daným poraneniam dieťa prišlo. Ich rozprávanie sa však nezhoduje s poraneniami veľakrát nezhoduje, pretože niektoré skutočnosti však zataja. Ak nepomôže ani rozhovor s rodičmi a presviedčanie, že takýto spôsob je protizákonný a dieťaťu je naďalej ubližované, tak potom upovedomím príslušné orgány.

Aké sú to príslušné orgány, s ktorými spolupracujete?
Predovšetkým je to polícia a sociálny pracovník, ktorí vo veci potom ďalej konajú.

Je dostatočná spolupráca medzi vami a políciou a sociálnym pracovníkom?
Áno, je dostatočná.

Sociálny pracovník č.: 2
Stretli ste sa s prípadom týrania, zneužívania a zanedbávania dieťaťa?
Áno stretol som sa, len z určitých dôvodov Vám o tom nemôžem povedať. K tejto téme sa vyjadrím, len okrajovo.


Ako zistíte, že dieťa je týrané, zanedbávané a zneužívané?
Predovšetkým mi to nahlásia vychovávatelia, pedagógovia, pediatri. Taktiež ma volajú aj policajti ak ide o odobratie dieťaťa z rodiny. Som privolaný s na policajnú stanicu k výsluchu. Pokiaľ je mi umožnené, tak navštívim danú rodinu, ktorej sa to týka a overujem si tu to, aká nahlásená bola nahlásené.

Čo si všímate pri návšteve v takejto rodine?
Predovšetkým to v akej rodine žije, aké je jej sociálne zabezpečenie. Všímam si tu ako bolo dieťaťu ubližované a hlavne prečo. Dôležitou otázkou je tu aj to, čo k danému činu, viedlo agresora. U detí si všímam to ako sa správajú, či sú agresívne alebo utiahnuté, akým spôsobom boli týrané.

Čo spravíte preto, aby dieťa nebolo ďalej týrané, zneužívané a zanedbávané?
Predovšetkým rodine dám rady, aby ďalej netýrali dieťa. Odporučím pred dieťa detského psychológa, pretože takéto dieťa má narušenú psychiku. A dospelým odporučím tiež psychológa, lebo aj oni potrebujú pomoc. Ak nepríde k náprave a dieťaťu naďalej v rodine ubližované, tak príde k odobratiu dieťaťa a umiestnenia do diagnostického centra

Ste dostatočne vzdelávaní a informovaní v tejto oblasti?
Nie, nie som dostatočne vzdelávaná a informovaná v tejto oblasti, ale je dostatok literatúry i mediálnych informácií, ktoré na požiadanie poskytnú potrebné údaje a pomoc i patričné inštitúcie

Uskutočňujete detekciu náhodne a intuitívne, nesystematicky?
Nie, neuskutočňujem detekciu náhodne, intuitívne a nesystematicky, ale predovšetkým si všetky nahlásené skutočnosti overím rozhovorom a pozorovaním.
S akými organizáciami spolupracujete pri detekcii týraného, zneužívaného a zanedbávaného dieťaťa?
Sú to predovšetkým polícia, linka dôvery, diagnostické centrá, detské domovy, pediatri, vychovávatelia.


Je dostatočná spolupráca medzi vami a týmito organizáciami?
Áno, je dostatočná spolupráca medzi nami a ostatnými organizáciami, pretože oni mne poskytujú informácie o danom prípade a tiež ja im poskytnem svoje poznatky.

Čo by ste odporučili pre ďalších kolegov, ktorý sa stretnú s takýmto prípadom?
Predovšetkým študovať odbornú literatúru v tejto oblasti a spolupracovať v takomto prípade s ďalšími spolupracovníkmi.

Policajt číslo: 2
Stretli ste sa s prípadom týrania, zneužívania a zanedbávania dieťaťa?
Áno, stretol som sa.

Ako zistíte, že dieťa je týrané, zanedbávané a zneužívané?
Predovšetkým mi to nahlásia telefonátom osoby, ktorá bola svedkom takéhoto činu. Tiež nám to nahlasujú aj samotné deti, ktoré sa stali obeťou násilia. Kontaktujú nás aj sociálny pracovníci, vychovávatelia, pediatri, pedagógovia.

Čo všetko robíte preto ochranu tohto dieťaťa pred ďalším týraním, zanedbávaním a zneužívaním?
Predovšetkým je odobraté z rodiny.

Aký je ďalší postup?
Je odvedené na lekárske vyšetrenie, kde je všetko zdokumentované. Zhotoví sa fotodokumentácia. Dieťa je podrobené výsluchu, kde nám všetko postupne odhaľuje.

Sú privolaný aj iný odborný pracovníci, ktorých sa daný prípad týka?
Pediater, sociálny pracovník, školský psychológ s nimi aj spolupracujem


Ste dostatočne vzdelávaný a informovaný v tejto oblasti?
Nie, nie som dostatočne vzdelávaný a informovaný v tejto oblasti. Čerpám poznatky od iných odborníkov.


Uskutočňujete detekciu náhodne a intuitívne, nesystematicky?
Všetky poznatky si overím
.
Je dostatočná spolupráca medzi vami a týmito organizáciami?

Čo by ste odporučili pre ďalších policajtov, ktorý sa stretnú s takýmto prípadom?
Predovšetkým to, aby sa v danej problematike naďalej vzdelávali, a aby svoje poznatky odovzdávali iným kolegom.

Sociálny pracovník č.: 3
Tento pracovník sa stretol s prípadom, kde dieťa bolo v rodine zanedbávané.

Ako ste sa dozvedeli o tomto dieťati?
O tomto dieťati som sa dozvedel predovšetkým tak, že mi to nahlásili jeho vychovávatelia zo základnej školy. Je to dievča, ktoré malo desať rokov.

Čo ste robili preto, aby ste jej pomohli?
Predovšetkým som navštívil túto rodinu, kde som zisťoval v akých pomeroch dievča žije. Išlo o rodinu, ktorá bola na sociálne slabšej úrovni. Dievča tam žilo ešte s bratom, ktorý bol na tom podobne. Tak som rodičom navrhol určité opatrenia, ktoré mali pomôcť ich situácii. Tieto opatrenia však rodičia nedodržali a nielen toto dievča ale aj jej brat, im boli odobraté.

Kam boli umiestnené tieto deti?
Po odobratí detí, za účasti polície, boli umiestnené do diagnostického centra. Kde ich počas pobytu som ešte navštevoval. Odtiaľ išli do detského domova
Aká je spolupráca s políciou a diagnostickým centrom?
Je na dobrej úrovni. Svoje poznatky si odovzdávame medzi sebou.

Akým spôsobom uskutočňujete detekciu?
Predovšetkým pozorovaním a rozhovormi s dieťaťom a jeho rodičmi, ktorí však nechcú s nami moc komunikovať.


Je vaša príprava a vzdelanie na dostatočnej úrovni?
Spolieham sa na štúdium literatúry a na osobné poznatky od svojich kolegov. Čo sa týka prípravy na škole, tak tá absentuje.

Čo by ste odporučili pre svojich kolegov do budúcnosti?
Predovšetkým to, aby sa ďalej vzdelávali a každý prípad, aby nebrali na ľahkú váhu a venovali sa mu podrobne.

Na záver tejto časti výskumu, ktorá sa týka rozhovoru, môžeme uviesť, že spolupráca medzi jednotlivými odborníkmi je veľmi dobrá, odborníci si odovzdávajú poznatky jeden druhému, čo pomoc týranému, zneužívanému a zanedbávanému dieťaťu. Detekciu neuskutočňujú náhodne, nesystematicky, ale na základe dôkladného pozorovania a rozhovoru s dieťaťom.

Čo však chýba nám i iným vychovávateľom je, že vzdelávanie na školách sa málo venuje tejto problematike. Poznatky musia čerpať len z literatúry, časopisov a z vlastných skúseností svojich kolegov. Preto by sme radi do budúcnosti uvítali, aby sa takejto problematike venovalo viacej priestoru vo vzdelávacích inštitúciách .


Záver

Na záver by sme chceli uviesť, že dieťa ako osobnosť, by nám dospelým nemalo byť ľahostajné. Preto je mu potrebné venovať pozornosť. Nielen, aby tomu tak bolo na papieri pri narodení v rodnom liste, ale aj v skutočnosti. Dať mu nielen život ale aj lásku, ktorá je dôležitá pre jeho ďalší vývoj. Pre jeho vývoj je potrebné zdravé prostredie. Ak dieťa nevyrastá v zdravom prostredí, je ochudobnené o tento zdravý vývoj.

Z našich zistení vyplýva, že neexistujú ľudia, len ktorí sa mu pokúšajú len ublížiť. Sú však aj taký, ktorí sa snažia pomôcť mu v ťažkej situácií a skrášliť mu jeho ďalší rast do budúcnosti. Sú to policajti, sociálny pracovníci, pedagógovia, psychológovia.

Hypotézy, ktoré sme si stanovili sme vyhodnotili takto :
1.že detekcia nie je uskutočňovaná nesystematicky, náhodne a intuitívne. Ale je uskutočňovaná na základe dôkladného pozorovania, rozhovoru s dieťaťom. I keď poznatky a vedomosti o tomto probléme sú založené väčšinou na skúsenosti a nie na vzdelávacej príprave, ktorá je veľmi málo obsiahnutá v učebných plánoch.
2.na základe ďalšieho zistenia, je práca medzi učiteľmi a ostatnými organizáciami je na dostatočnej úrovni. Pretože ak učiteľ zistí, že dieťa je týrané, zanedbávané a zneužívané automaticky upovedomí políciu, sociálnych pracovníkov, ktorí už potom vo veci konajú.

Čo sa týka odporúčania pre budúcnosť, tak by sa mali všetci kompetentný zaoberať týmto problémom podrobnejšie a nech im ale aj nám nie je svet detí ľahostajný. Z toho nám vyplýva, aby sa týmto problémom nezaoberala len legislatíva, ale aj široká verejnosť. Aby pojem syndróm CAN nebol pre nás tabu. Je potrebné ďalej sa venovať preventívnym programom, ktoré nám a hlavne deťom pomôžu brániť sa pred násilím. Treba si uvedomiť jedno, že deti sú našou budúcou generáciou a potomstvom, ktoré tu po nás zostane.

Čo sa týka praxe by sme boli radi, keby si všetci pedagógovia, pediatri, policajti prehlbovali poznatky ohľadom tejto problematiky. Je potrebné, aby sa zaviedla vyučba syndrómu CAN do učebných plánov škôl, viedli sa kurzy ohladne tohto problému a to hlavne pre policajtov, psychológov, pediatrov a iných.

Zdroje:

Bužek, A. 2002. Dieťa Zodpovedný užívateľ práv. In Vychovávateľ, č. 1, s. 9 -
Vlčková , M. 2005. Úloha sociálneho pracovníka. In Vychovávateľ, č. 3, s. 7-10 -
Vlčková, M. 2005. Úloha pedagóga pri identifikácii týraného dieťaťa. In Vychovávateľ, č. 10, s9 – 14 -
Henželová, M. 2000. analýza niektorých vybraných psychologických charakteristík detí, školiteľ: Natišová, E, Tranva: Trnavská univerzita, Fakulta humanistiky, Katedra psychológie -
Slovák, P. 2000. Analýza klinických rodín z pohľadu sociálneho pracovníka so zameraním na vybrané rodiny okresu Hlohovec, školiteľ: Magulicová, Z, Tranva: Trnavská univerzita Fakulta zdravotníctva a sociálnej práce -
Dunovský, J.: 1986, Dítě a poruchy rodiny, Praha, Avicenum -
Dunovský, J. – Dytrych, Z. – Matějček, Z. a kolektív: 1995. Týrané, zneužívané a zanedbávané dítě, Praha, Avicenum -
Leitman, I. – Leitmanová, M.: 2004. Náruč pre týrané, zneužívané a zanedbávané deti, Žilina – Zádubnie, Občianske združenie Náruč – pomoc deťom v kríze -
Konárik, E.: 1998. Pedagogika emocionálne a sociálne narušených, Bratislava, UK Bratislava, Pedagogická Fakulta -
Šoltés, L.: 1999 – 2000. Sociálna práca v zdravotníctve, vysokoškolské skriptá pre 2. ročník, Trnava, Trnavská Univerzita. -
Mečíř, M.: 1971. Péče o malé dítě, Praha, Štátne Pedagogické Nakladatelství -
Brímusová, V. : 2003. Syndróm CAN (absolventská práca), konzultant: Mgr. Jančušková, D., Trnava: Stredná Odborná Škola blahoslavenej Laury -
Hroncová, M. – Hrnčiarová, J. – Papp, E.: 2005. Syndróm CAN, Dostupné na internete http://www.mia.sk/DE_TL/SKOL/DT_200102/09-02_16htm -
Domáce násilie voči ženám a deťom: 2002. Zhodnotenie využívanie prostriedkov trestného práva proti domácemu násiliu voči ženám a deťom - www.genpro.gov.sk/index/go.php?id=522
Pikusová, I.:2007, Arteterapia - www.arteterapia.home.sk/
Algayrová, M: 2005, Arteterapia a mentálny postih - www.umenie.net/index.php?id=56,1232,0,0,1,0
Capová, M. –Mráz, M. – Lovášová, D.: 2004. Syndróm CAN, in Sestra, Pediatrické ošetrovateľstvo, tematický zošit č. 62, s. 26, 27 -