ÚVOD

Čo si budeme nahovárať, nájsť správny spôsob výchovy, ktorý funguje, nie je až také ľahké. Aj keď sa snažíme, výsledok nie je istý. Akého štýlu výchovy by sme sa mali vyvarovať? A naopak akým štýlom výchovy by sme mali my vychovávať a byť vychovávaný? Odpovede sa vám pokúsim priniesť v mojej práci. Je ťažké kritizovať výchovu niekoho iného. Optimálna cesta je pre každého iná a niekedy nevieme, či k výchove pristupujeme správne, alebo nie.

Vychovávať nikdy nebolo ľahké a dnes, zdá sa, že sa to stáva stále ťažším. Dobre to vedia rodičia, učitelia, kňazi a všetci, čo majú priame výchovné zodpovednosti. Hovorí sa preto o veľkej „naliehavosti výchovy“, ktorú potvrdzujú neúspechy, s ktorými sa stretávajú naše snahy o formovanie solídnych, pevných osôb, schopných spolupracovať s inými a dať zmysel svojmu životu. A tak sme spontánne vedení k obviňovaniu nových generácií, akoby deti, ktoré sa dnes rodia, boli odlišné od tých, čo sa rodili v minulosti. Okrem toho sa hovorí o „zlome, trhline medzi generáciami“, ktorá tu istotne je a nás ťaží, ale ona je dôsledkom, a nie príčinou chýbajúceho odovzdávania istôt a hodnôt.

Máme teda zvaliť vinu na dnešných dospelých, že vraj nie sú už schopní vychovávať? Istotne či už medzi rodičmi, ako aj medzi učiteľmi a vo všeobecnosti medzi vychovávateľmi existuje silné pokušenie vzdávať sa, a ešte prv nebezpečenstvo ani nepochopiť, aká je ich úloha, alebo lepšie povedané, poslanie, ktoré im bolo zverené. V skutočnosti, za tento problém nenesú osobnú zodpovednosť iba dospelí, alebo mladí – aj keď určitú zodpovednosť nesú. A tak sa stáva ťažkým odovzdať z generácie na generáciu čosi platné a isté, pravidlá správania, vierohodné ciele, okolo ktorých sa dá postaviť vlastný život. Už aj v malom dieťati sa nachádza veľká túžba poznať a chápať, ktorá sa prejavuje v jeho neustálych otázkach a žiadostiach o vysvetlenie. Bola by teda veľmi úbohá tá výchova, ktorá by sa obmedzila na dávanie poznatkov a informácií, ale nechala by stranou veľkú otázku ohľadom pravdy, predovšetkým tej pravdy, ktorá môže viesť náš život.

Všetky katastrofy v 20. storočí, skutočnosť ohrozenia dnešného ľudstva, ničia domýšľavosť, pomýlené presvedčenie človeka o jeho veľkých a neobmedzených možnostiach. Problematickým sa stáva seba porozumenie človeka ako na sebe samom postavenom ľudskom „Ja”. Stojí za ním myšlienka rozvíjaná novovekou duchovnou tradíciou, že človek je subjekt nesúci základ svojho bytia v sebe, ktorý má možnosť individuálne „byť sebou samým” a sám je aj schopný postarať sa o svoje vlastné „seba uskutočnenie“. To pre subjekt znamená rozvinúť schopnosti, sily, nadania a podobne v ňom ukryté z „možnosti“ k aktuálnej „skutočnosti“. Subjekt musí pre to aktívne niečo urobiť, podniknúť, k čomu potrebuje práve svet. Ten je pre ľudské uskutočnenie prostriedkom i materiálom ľudskými „nástrojmi” (sila rozumu a sila vôle) osvojovaný a pretváraný.

Na pozadí sproblematizovaného obrazu človeka sa dnes ukazuje problematickou aj výchova a jej porozumenie ako „rozvoja” človeka, „utvárania”, „formovania” subjektívneho základu ľudského života a dosahovania istého habitu človeka, sledovania určitého „stavu” subjektu. V súčasnosti sme svedkami krízy modernej podoby výchovy dejúcej sa zodpovedajúco sproblematizovanému seba porozumeniu človeka. Dnes sa javí ako čosi v živote náhodné. Čosi, čo je do kontextu života včlenené a včleňované dodatočne, možno bez čoho by sa človek aj zaobišiel. Je to redukovaná podoba výchovy na tzv. výchovno-vzdelávací proces prebiehajúci v škole. V krátkosti si ju popíšeme: