Výchovno-vzdelávací proces v škole je primárne orientovaný na deti a mládež. V jednom momente - momente „vychovávania” sleduje schopnosť socializácie jednotlivca, to znamená jeho úspešné začlenenie do širšej spoločnosti..... V druhom momente - momente „vzdelávania” sleduje vzdelanie jedinca. Možno konštatovať, že škola od doby technovednej teórie už realizovanej v spoločensko-výrobnej praxi slúži ako inštitúcia, ktorej zmysel tkvie v príprave na zamestnaneckú a občiansku prácu, resp. pre účasť občana na výrobe a správe. Socializácia v nej prebieha ako „vpravovanie” do istých myšlienkových schém, obsahov, vzorcov správania. Je priestorom, v ktorom sa odohráva „vzdelávací proces” týkajúci sa primárne ľudského intelektu. Prebieha ako formálne odovzdávanie zvláštnych druhov poznatkov z vied, faktov, náuk, informácií..., Ako také „vzdelanie” predstavuje výbavu určitou sústavou hlavne nadobudnutých rozumových vedomostí, ale tiež širších schopností, zručností, návykov. Jeho rozpätie a obsah vyplýva z potrieb praxe, ide v ňom vlastne o vzdelanie ako kvalifikáciu pre úspešné dosahovanie pragmatických cieľov človeka.

Dnes sa ponúka otázka ako výchova je či môže byť pre dnešného človeka v postmodernej chvíli pozitívnym prispením. Venovať sa jej však vyžaduje nielen uvedomenie v akej dobe a pre akú dobu a situáciu sa výchova deje a má diať. Prináleží k tomu aj zamyslenie čo v nej vlastne človek naozaj životne potrebuje, čo potrebuje vo veciach každodenného života, či práve v tom výchova nemôže byť pozitívnym prispením.

„Svet je nielen obzorom, ktorý nás prekračuje, je aj jednotou zložitých vzťahov, v ktorých sa je treba vyznať. Nemožno len otvoriť oči a vidieť svet, nestačí sa na svet len pozerať. Svet je priehľadný len vtedy, ak ho dokážeme osvetliť, presvetliť, pochopiť. Potrebujeme predovšetkým seba nájdenie v životných situáciách, vzťahoch spočívajúce v porozumení svojho miesta, jeho zmyslu a v tvorivom bytí v jeho štruktúrach. Potrebujeme rozumieť sebe, druhým, svetu, našim možnostiam v ňom... Ľudské je pritom vedieť rozhodovať vo veciach každodenného života, rozhodovať sa v hierarchii toho, čo je dôležité, pozoruhodné, čo je hodnotné a v neposlednom rade je ľudskou práve starostlivosť o to, čo je hodnotné, čo je možno ohrozené a preto cenné.

Jednoducho môžeme povedať, že potrebujeme ako ľudia „otvorený ľudský obzor”. Podľa nás „otvorenie ľudského obzoru“ potrebujeme zvlášť v dnešnom čase, keď sme pozabudli na zmysel pre integritu bytia, pre súvislosti, zmysel pre ľudskú bytostnú zodpovednosť za stav sveta, ktorého sme súčasťou, pre starostlivosť o svet, o druhých, no aj o seba.