Pre kolóniu Nová harmónia vypracoval R. Owen plán výchovy pre obe pohlavia. Tento plán sa podstatne líšil tomu, ktorý propagoval v škole v New Lanarku, pretože v tejto kolónii nemali byť deti zapájané do výroby.
V Novej Harmónii malo byť dieťa od svojho narodenia až do 1,5 roku vychovávané len matkou, ktorá ho najskôr oboznamuje s jeho najbližším okolím, stará sa o jeho telesný rozvoj a to hlavne s pomocou hry. Potom keď má dieťa 5 rokov začína spoločná výchova detí v škole pre malé deti, kde sa ešte stále neučí a hlavnou úlohou vychovávateľov je chrániť dieťa pred škodlivými vplyvmi a otužovať ho.
Deti vo veku od 5 do 8 rokov začína vyučovanie v rozsahu 9 hodín denne, ktoré však prebieha výlučne ústnou formou teda bez čítania a písania. Deti získavajú poznatky z prírodopisu, zemepisu, dejepisu, pracujú na poli a záhradách, ale aj v domácnostiach, venujú sa hudbe tancu a osvojujú si základy vojenského výcviku.
Vo veku 8-12 rokov sa oboznamujú so základmi čítania spojeného s dejepisom, písaním a počtami, ďalej dostávajú základy z botaniky, zoológie, chémie, mineralógie, zemepisu a kreslenia, a venujú sa tiež vojenským cvičeniam a učia sa už aj nijakému remeslu.
Od 12 do 16 roku sa zoznamujú s národným hospodárstvom, s právnou náukou, s poučením o správe štátu a obcí, so psychológiou a astronómiou + cudzí jazyk podľa vlastného výberu. Owenovi sa nepodarilo v osade New Harmony uskutočniť svoje vznešené ciele a v roku 1845 zanikla. Jej zánikom, ktorý doprevádzala i finančná strata bol znechutený, ale aj napriek tomu urobil ešte posledný pokus a o dvanásť rokov zriadil školu s kolóniou v Qeunwoode, ktorá však tiež po šiestich rokoch zanikla.

ZÁVER

Owen ako aj mnoho iných utopistických socialistov poukazovali vo svojej prenikavej kritike kapitalistického zriadenia na neľútostnú konkurenciu, ktorá v ňom vládla, na bezohľadné vykorisťovanie robotníkov a hlavne na nezmyselné plytvanie výsledkov ľudskej práce, ktorá sa v mnohých podobách stala ozajstnou „kliatbou človeka“, núteného k nej násilím a hrozbou hladu.
Vo svojich spisoch odsudzovali sústreďovanie kapitálu v rukách takých osôb, ktorí zavinili chudobu pracujúcich más.
Robertovi Owenovi možno síce vytýkať nedostatok realizmu, ale nemôžeme mu vytýkať jedno: rozpor medzi slovami a činmi. Jeho život bol plný obetí, ktoré však aj rád prinášal, bol presvedčivou ilustráciou zásad, ktoré hlásal a preto ma vlastne osobnosť Roberta Owena zaujala a podľa môjho názoru je Achillova päta nie v princípoch jeho učenia, ale v tom, že si myslel, že spoločnosť môže ľahko porozumieť jeho pravde.