V priebehu poslednej doby sa ukazuje, že detská kresba je jedným z najvhodnejších prístupov k poznaniu detskej duše. Kresba u dieťaťa nie je len hrou alebo snívaním, zahŕňa v sebe aj realitu, preto by sme sa k nej nemali stavať ľahostajne. Medzi psychológmi a pedagógmi predstavuje skúmanie detskej kresby „kráľovskú cestu“ do detskej duše.

Záujem o detskú kresbu a jej interpretáciu nemá ešte hlboké korene a tradícia nesiaha ďaleko do histórie, ale určité náznaky a počiatky by sme našli aj v 17. storočí. Dovolím si spomenúť lekára Ludvíka XIII. J. Héroarda, ktorý si celých 27 rokov viedol podrobný „Denník vladárovej hygieny“, kde starostlivo zaznamenával vývoj princa aj komentáre, ktorými dieťa sprevádza svoje kresby.

Ludvík XIII. 1607 (6 rokov 1 mesiac) autoportrét

Psychologické štúdium detskej kresby v pravom zmysle slova so sebou prináša až vznik experimentálnej psychológie. Prvé psychologické laboratórium tohto zamerania bolo založené 1879 v Lipsku. Roku 1887 vychádza prvá moderná monografia detskej kresby, ktorej autorom je Talian C. Ricci. Porovnáva tvorivý proces dieťaťa s procesom stvorenia, pre Boha ako stvoriteľa bol človek tým posledným, naopak pre dieťa je prvým „cez vzťah k človeku si dieťa uvedomuje samo seba, cez druhých sa stáva sebou samým”. V roku 1928 napísal A. Ferriére “Naši otcovia objavili Alpy, naša generácia zasa detské kresby.” Pri študovaní kresby sa spočiatku viac zameriavalo na hodnotenie poznávacích zložiek detského vývinu, čo kresba vypovedá o rozvoji vnímania, jemnej motoriky, utvárania pojmov a intelektu dieťaťa. Novú dimenziu analýza dostáva poznaním, že kresba vyjadruje a hovorí tiež o osobnosti autora a jeho vzťahoch, informuje nás o citovom a zážitkovom svete dieťaťa. Z kresby sa môžeme dozvedieť o vitalite, emocionalite dieťaťa, jeho aktivitách a záujmoch. Prvé štúdie o detských obrázkoch vznikli približne v 20. rokoch 20. storočia a je s nimi spojené meno G. H. Luquet. Od tej doby záujem o ne neustále rastie. Psychológovia pri výklade hojne využívajú znalosti z hĺbkovej psychológie, poňatie detského vývoja a vývojové princípy. Jednou z možností výkladu je aj psychoanalýza, túto možnosť vo svojej knihe opisuje R. Davido. Ďalším spôsobom je skúmanie, terapeutická a výchovná práca s dieťaťom, potom sa hypotézy overujú, spresňujú. Detská kresba má svoju históriu spojenú s tak významnými postavami psychológie ako bol na začiatku 20. storočia prof. Čáda, alebo ako je v súčasnosti prof. Matějček.
 
Kresba

U dieťaťa je kresba spravidla spontánnou, radostnou činnosťou, je pre neho hrou. Necíti sa nijak skúmané alebo vyšetrované. Ku kresleniu ho nemusí nikto nútiť, kreslenie ho baví. S úžasom môžeme pozorovať koľko pravdy pri takej hre vychádza najavo.
Dieťa v kresbe odhaľuje aj veci a obsahy, o ktorých by sa mu mohlo inak ťažko rozprávať, či už pre nedostatok slovnej zásoby alebo z dôvodu, že v nich nemá celkom jasno, v kresbe sa objavujú nevedomé aj vedomé túžby a priania. Dieťa je v kresbe motivované tým čo ho baví, zaujíma alebo trápi. Kresbou sa snaží vyjadriť abstraktné pojmy, myšlienky, postoje.

Najobvyklejším komunikačným prostriedkom medzi ľuďmi je reč, nemusí však vždy byť aj najjednoduchším. Niekedy sa pocity či vzťahy slovne vyjadrujú ťažko aj dospelým, nieto deťom. Deti majú slovnú zásobu neúplnú a nie úplne osvojenú, sú s ňou konfrontované krátky čas. Pri kresbe nepotrebujú širokú škálu slov, ani iné schopnosti, len udržať pastelku v ruke, preto je ich obľúbenejším spôsobom komunikácie a vyjadrovania sa práve výtvarný prejav. D. Engelhard hovorí: „pri kreslení obrázku dieťa objavuje svoju moc, pri písaní svoju bezmoc“. Potešenie z písania dosiahne dieťa až vo vyššom veku, preto kreslenie neopúšťa ani na počiatku svojich znalostí z čítania a písania. Dieťa, ktoré nemá v škole možnosť kresliť a slobodne sa vyjadriť sa obmedzuje a má tendenciu spracovávať stále tie isté údaje, používa tie isté farby. Dieťa v škole kvôli dobrej známke nepopúšťa uzdu svojej fantázii a obmedzuje sa na realistické zobrazovanie a kresba tak stráca originalitu. Naopak tam, kde sa dieťa stretne s pochopením a uznaním, jeho záujem narastá.

S kresbami sa dnes pracuje už v mnohých oblastiach. Využívajú sa :
• pri testovaní mentálnej úrovne (podľa kresby sa môže hodnotiť IQ)
• ako komunikačný prostriedok v prípade, že dieťa dostatočne nezvláda jazyk, nevie sa slovne vyjadriť
• ako prostriedok skúmania afektivity
• ako prostriedok k vyjadreniu znalostí o svojom tele a situovaní v priestore
• ako pomoc liečbe a diagnostikovaní
Kvalita kresby bez estetickej stránky odráža úroveň intelektu dieťaťa, jeho emočnú rovnováhu, ktorá je často krát určujúca pre schopnosť adaptovať s v rodine a škole.