Postavenie postihnutého

Postavenie postihnutého v rodine, škole a spoločnosti

Rodina postihnutého dieťaťa žije dlhodobo v náročnejších životných podmienkach v porovnaní s bežnými rodinami. Zvážte, aké zmeny, rozdiely pociťujete vo vašej rodine, čo je u vás najzávažnejšie, ako sa vyrovnávajú so záťažou.

Psychologická rovina

Najdôležitejšou úlohou rodiny je poskytnúť dieťaťu bezpečné, podporné prostredie, prijať jeho postihnutie so všetkými obmedzeniami a možnosťami, ktoré postihnutie so sebou prináša. Prekonať prvotné psychické reakcie a stavy a zaujať konštruktívny postoj k výchove dieťaťa. Je potrebné vyhnúť sa nadmernému ochraňovaniu dieťaťa alebo zanedbávaniu.

Ďalším problémom môže byť nadmerná závislosť matky a dieťaťa, čo môže brzdiť rozvoj dieťaťa. Narodením postihnutého dieťaťa rodina prehodnocuje svoje postoje k postihnutým všeobecne, často sa mení hodnotový rebríček rodičov. Čo bolo dôležité predtým, teraz má menšiu váhu. Obavy o budúcnosť dieťaťa, stresy z pomalého vývinu, z nedostatku informácií o postihnutých, obavy zo zranenia dieťaťa a pod.
Nutnosť vyrovnávať sa s namernou záťažou rodiny, rodiča, s negatívnymi reakciami okolia, ďalšej rodiny, zo strany lekárov, úradov.
Záleží na osobnosti rodiča, na jeho schopnostiach vyrovnávať sa so stresom, na jeho sebadôvere, povahe.

Sociálno - psychologické problémy v rodine

Preťažovanie jedného z rodičov (väčšinou matky), chýbanie opory v rodine, únik rodičov z problémov, obviňovanie sa kvôli postihnutiu dieťaťa, jeho výchove. Nedostatok pozornosti ostatným členom rodiny, súrodencom dieťaťa. Problém správneho postavenia dieťaťa v rodine napr. súrodenci musia vyhovieť, ustúpiť postihnutému dieťaťu, žiarlivosť detí.
Nedostatok možností na oddych, rekreáciu, príležitostí pohovoriť o svojich problémoch.

Ekonomická situácia rodiny

Problémy so zamestnaním matky, nemožnosť zamestnať sa, kým dieťa nie je zaškolené, resp. umiestnené vo vhodnom zariadení. Otcovia často pracujú mimo bydliska, aby zabezpečili finančne rodinu.
Problémy osamelých matiek, živiteliek rodiny
Časté návštevy lekárov, operácie, nákupy pomôcok, hračiek pre dieťa. Nutnosť dlhodobej starostlivosti o dieťa, aj v dospelosti.

Sociálna pozícia rodiny v spoločnosti

Častá nutnosť zmeny profesie u rodiča, prípadne zanechanie zamestnania, obmedzenie sebarealizácie rodičov alebo vnútorné konfliky rodiča, či sa dosť venuje dieťaťu. Prenechávanie starostlivosti na iných. Sociálna izolácia rodiny

Postihnuté dieťa potrebuje:
zvýšenú pomoc v rozvíjaní poznávania, vzdelávania, v priestorovej orientácii a samostatnom pohybe sebaobsluhe, v kontaktoch s inými deťmi. Pomáhajú mu špeciálne pomôcky špeciálne techniky pri osvojovaní si návykov.

Medzi najdôležitejšie potreby patrí :
zvýšená potreba podnecovania najmä v ranom veku, vytvorenie úzkeho vzťahu medzi matkou a dieťaťom s postupným uvolňovaním vzťahu a podporou samostatnosti, potreba rozvinúť čo najviac pamäť, myslenie, osvojenie si špeciálnych techník k tomu.
Prvotné vzťahy v rodine

Môže ísť napr. o skryté zavrhovanie, kedy navonok hrá otec, alebo matka úlohu veľmi starostlivého rodiča, ale vnútorne svoje postihnuté dieťa odmieta. Vlastná rodina je totiž najdôležitejším vzťahovým prostredím pre každé dieťa, čo platí azda dvojnásobne pre dieťa postihnuté. V oblasti vnímania rodinného prostredia, rodinnej starostlivosti sú zistenia značne pozitívnejšie výsledky.

90% žiakov udáva, že sa rodičia o nich starajú a len 5% udáva, že sa rodičia o nich málo starajú. A približne 80% žiakov sa vyjadrilo, že im rodičia rozumejú, sú s nimi spokojní. 82% žiakom nerobí problém oznámiť svojim rodičom zlú známku. 94% žiakov sa domnieva, že sú v rodine potrestaní len občas, aj to vtedy keď si to zaslúžia. Vnímanie kvality rodinného prostredia mentálne postihnutých žiakov nie je plne v zhode s realitou. Málo kto pochybuje o tom, že na kvalitu života detí má veľký vplyv jeho rodinné prostredie - funkčnosť rodiny. Z výskumu, vyplýva, že ku kategórii kvalita života - rodina len 42% žiakov ZŠ udalo pozitívne vyjadrenia a 58% žiakov negatívne vyjadrenia. Vo výskume približne 90% žiakov ŠZŠ sa vo vzťahu k svojej rodine sa vyjadruje skôr pozitívne.

Je však všeobecne známy fakt (potvrdzujú to aj údaje, ktoré uvádzajú že rodina s mentálne postihnutým dieťaťom z hľadiska sociálno-ekonomickej úrovne, vzdelanostnej úrovne rodičov, výskytu rôznych sociálno-patologických javov atď. nie je schopná plniť často ani primárne funkcie, ktoré rodina má.. ďalej vyplýva, že v rodinách s postihnutým dieťaťom sa často vyskytujú nevhodné štýly výchovy ako napr. hyperprotektívny štýl výchovy, odmietavý postoj najmä v skrytej podobe k postihnutému dieťaťu, zavrhovanie dieťaťa, perfekcionistický prístup, zanedbávajúca výchova a pod., čo rozhodne nie je prospešné pre akékoľvek dieťa a „nieto ešte pre postihnuté“.poukazujú na fakt, že značná časť mentálne postihnutých detí nereálne hodnotí svoju rodinu, kvalitu jej starostlivosti a svoje postavenie v nej.

Kvalita života dieťaťa je významne determinovaná aj kvalitou jeho školského života. Viac ako 1/3 žiakov ŠZŠ v tejto oblasti udáva vyslovene negatívne hodnotenia a vyše polovica žiakov (55%) považuje školu za druhoradú. Tieto zistenia do značnej miery korešpondujú s výsledkami vo vzťahu k bežnej škole, kde až 67% žiakov vyslovilo vo vzťahu k škole negatívne vyjadrenia a len 33% pozitívne hodnotenia.

Tento stav rozhodne nemôžeme považovať za vyhovujúci a na podrobnejšiu analýzu uvedených skutočností mienime zamerať našu výskumnú pozornosť.
Na kvalite života žiaka sa podieľajú aj jeho vzťahy do ktorých vstupuje s inými ľuďmi a najmä so svojimi vrstovníkmi. V oblasti širšieho sociálneho okolia nám mentálne postihnutí žiaci (96%) v globálnej podobe uviedli, že ľudia s ktorými prichádzajú do styku ich majú radi a že im vždy pomôžu. Skutočnosť je však iná. Z výskumov postojov spoločnosti k postihnutým, je zrejmé, že postoje spoločnosti k postihnutým sú celkovo skôr negatívne, pričom mentálne postihnutie je jednoznačne najneakceptovanejšie postihnutie.

V oblasti vrstovníckych vzťahov až 93% žiakov nám uviedlo, že má veľa dobrých priateľov. Ako sme už uviedli sú to priatelia väčšinou z radov spolužiakov. Táto skutočnosť je podmienená aj nepriaznivými postojmi nepostihnutých detí k mentálne postihnutým. Z vyššie uvedených výskumov postojov spoločnosti k postihnutým je to vidieť jednoznačne: približne 90% nepostihnutých žiakov považuje mentálne postihnutie u ich kamaráta za najmenej vyhovujúce.