Problémy detí s narušenou komunikačnou schopnosťou
Reč je vlastnosť špecificky ľudská. Rečou človek hovorí o svojich pocitoch, želaniach a myšlienkach druhým ľuďom. V podmienkach spoločenského bytia taktiež vníma, čo iní hovoria. Reč ako výkon indivídua a rečové prejavy, vytvárané v spoločenskom prostredí, sa navzájom ovplyvňujú. Tak sa vytvára zložitý proces, ktorý označujeme ako proces komunikačný.
Ľudská reč je veľmi zložitá činnosť, na ktorej sa zúčastňuje množstvo orgánov v tesnej a koordinovanej spolupráci. Je pochopiteľné, že môže dôjsť k poruchám reči, a to v ktorejkoľvek časti reflexného oblúka, ktorý zabezpečuje spojenie medzi receptorom a výkonným orgánom.
Vedný odbor, ktorého predmetom je edukácia, korekcia a rehabilitácia jednotlivcov s narušenou komunikačnou schopnosťou, je logopédia. Skúma etiológiu, symptomatológiu a možnosti korekcie, ako aj spätné pôsobenie narušenia komunikácie na osobnosť jednotlivca.
Príčiny týchto porúch delíme na dve veľké skupiny: organické a funkčné. - organické poruchy vznikajú poškodením niektorého orgánu, ktorý sa podieľa na realizácii reči. Poruchy môžu byť získané behom života. S niektorými organickými poruchami sa dieťa už narodí, iné vznikajú pri ťažkom pôrode. Počas života poškodzujú reč aj rôzne ochorenia ako zápaly mozgu a mozgových blán, ťažké infekčné choroby, úrazy lebky, zápaly stredného ucha a pod.
- funkčné poruchy sú také poruchy reči, pri ktorých nie je možné vyšetrovaním zistiť žiadne organické poškodenia. Vyvolávajú ich výchovné chyby, konflikty a množstvo iných nevhodných vplyvov prostredia.
Medzi najčastejšie príčiny porúch reči resp. narušenej komunikačnej schopnosti patria:
a.) narušený vývin reči - neschopnosť osvojiť si hovorenú reč s rôznych etiologických príčin. Môže mať formu oneskoreného či obmedzeného alebo prerušeného vývinu reči. Z vekového hľadiska môže ísť o fyziologickú bezrečnosť, predĺženú fyziologickú bezrečnosť a vývinovú bezrečnosť.
b.) dyslália - chybná artikulácia a používanie foném pri hovorenej reči.
c.) rinolália (fufňavosť) - zmena zvuku hlások pri artikulovaní s výrazne nazálnym zafarbením. Môže mať otvorenú, zatvorenú alebo zmiešanú formu.
d.) tumultus sermonis (brbľavosť) - je narušením tempa reči, pri ktorej sa reč postupne zrýchľuje až do jej nezrozumiteľnosti.
e.) afázia - centrálne podmienené narušenie produkcie a porozumenia hovorenej reči, najmä v dôsledku mozgových príhod.
f.) dyzartria - je narušením artikulácie do takej miery, že reč sa stáva ťažko zrozumiteľnou.
g.) iným narušením je mutizmus - onemenie, neochota komunikovať hovorenou rečou pri interpersonálnych kontaktoch. Spravidla je na neurotickom alebo psychotickom podklade.
h.) balbuties (zajakavosť) - narušenie plynulosti reči klonickými, tonickými alebo tonicko-klonickými spazmami, na podklade komplexného narušenia koordinácie orgánov, podieľajúcich sa na rečovej produkcii.
ch.) poruchy hlasu - patria taktiež medzi príčiny narušenej komunikačnej schopnosti. Ide o patologické zmeny v individuálnej štruktúre hlasu, zmeny v jeho akustických kvalitách, spôsobe tvorby a používania. Funkčné poruchy hlasu sa označujú ako dysfónie.
Normálny vývin reči môže prebiehať nesprávne alebo môže byť narušený vplyvom poškodenia niektorého orgánu, ktorý je potrebný k reči, napr. sluch. Vtedy hovoríme o poruchách organických. Funkčné poruchy majú svoj pôvod najčastejšie v nevhodnom prostredí, predovšetkým vo výchovných chybách. Musíme mať na pamäti, že práve vhodné výchovné prostredie poskytuje podnety k reči a vzor k napodobňovaniu reči, a tým aj prirodzenú korekciu vývojových nesprávností. Aj podnetov aj vzorov môže byť príliš málo alebo príliš veľa.
Nedostatok výchovných vplyvov: je známe, že deti žijúce izolovane na samote, kde nemajú možnosť styku s detskou spoločnosťou alebo deti žijúce v rodinách, kde rodičia trpia poruchou reči, napr. hluchonemotou, začínajú rozprávať neskôr. Sem patria aj prípady detí odložených, ktoré vyrástli izolovane od ľudskej spoločnosti.
Za zmienku stojí prvý pedagogický experiment o vplyve prostredia na vývoj reči zo 7.storočia pr.n.l. (podľa Herodota): egyptský kráľ Psametich chcel zistiť, akou rečou by začali hovoriť deti ponechané samy na seba. Ukázalo sa, že tieto deti, ktoré vyrastali u nemého pastiera, začali vydávať zvuky, ktoré boli nie slovami, ale len napodobňovaním zvieracích zvukov.
Prípady výchovného zanedbania sa vyskytujú aj v dnešnej dobe. V americkej odbornej literatúre bol popísaný prípad dieťaťa, ktoré žilo do svojho 6. a pol roku v úplnej izolácii od sveta, len v spoločnosti svojej hluchonemej matky. Dieťa nepoznalo do tej doby ľudské slovo a nemalo vôbec kontakt s hovoriacim prostredím. Keď sa potom dieťaťu zabezpečila výchovná starostlivosť, v priebehu 22 mesiacov sa vyvinula jeho reč i rozumové schopnosti do takej miery, že sa mohlo zaradiť do normálneho výchovno-vzdelávacieho procesu s ostatnými deťmi.
Časté prípady tohto druhu ukazujú, že výchovnou zanedbanosťou sa vývoj reči síce veľmi oneskorí, ale neobmedzí sa. Správnou výchovou zanedbané dieťa, ktoré je psychicky inak zdravé, toto oneskorenie vyrovnáva.
Nadbytok výchovných podnetov: taktiež môže mať patologické dôsledky. To sa stáva, keď sa reč predčasne a násilne vynucuje alebo keď deti, odkázané len na spoločnosť dospelých osôb, dostávajú príliš zložitý, ich schopnostiam a chápaniu neprimeraný vzor reči. Obstoja len deti veľmi odolné a nadané. Inak sa stáva, že reč sa vyvíja predčasne, že obsahová stránka je nepomerne vyspelejšia než stránka vnútorná, zvlášť výslovnostná.
Nesprávna výslovnosť sa nazýva dyslália. Môže postihovať buď jednotlivé hlásky alebo hláskové skupiny v slabikách, poprípade i v slovách. Mnohopočetná dyslália, ktorá postihuje väčšinu hlások spolu s redukovaním hláskových skupín, označujeme názvom tetizmus.
Deti trpiace dysláliou si uvedomujú odlišnosť svojej vlastnej výslovnosti od výslovnosti druhých ľudí v rôznom rozsahu. Niektoré si neuvedomujú, že nesprávne vyslovujú. Neuvedomujú si ani rozdiel svojej vlastnej výslovnosti od výslovnosti iných osôb. Niektoré deti vyslovujú síce nesprávne, ale svoju vlastnú nesprávnu výslovnosť si neuvedomujú, ale uvedomujú si nesprávnosť výslovnosti slov u iných ľudí. A niektoré deti sú si zas vedomé svojej nesprávnej výslovnosti. Rozpozná rozdiely medzi svojou výslovnosťou, ale aj iných okolo seba.
Podľa príčin sa dyslália delí na funkčnú dysláliu a dysláliu organicky podmienenú. - funkčná dyslália je taká pri ktorej nie sú porušené rečové ústroje. Rozoznávame dvojaký typ: motorický a senzorický. Pri motorickom type ide o dôsledky celkovej neobratnosti a pohybovej zaostalosti. Typ senzorický sa vyznačuje nesprávnym vnímaním i tvorením hovorených zvukov. Vysvetľuje sa vývojovou zaostalosťou pohybovej aj sluchovej diferenciácie. - pri organicky podmienenej dyslálii ide o súčasné úchylky a zmeny na rečových orgánoch alebo o následky sluchových porúch.
Vplyvy výchovného prostredia: predovšetkým je to poskytovaný vzor nesprávnej výslovnosti. Nesprávny spôsob detského vyslovovania sa upevňuje, keď sa pred dieťaťom zdôrazňuje ako roztomilá vlastnosť a dieťa sa dokonca chváli. Tu pôsobia nepriaznivo aj rôzne detské knižky, v ktorých sa zdôrazňuje nesprávna výslovnosť ako samozrejmá detská vlastnosť. Vznik nesprávnej výslovnosti sa podporuje i nedbanlivou výslovnosťou dospelých. Preto si musia dospelí, najmä rodičia, svoju reč aj mimiku uvedomovať a hovoriť jasne a zreteľne.
Dieťa musí mať okolo seba vždy vzor správnej, prirodzenej a nemaznavej výslovnosti. Vzor reči musí byť primeraný psychickému vývoju dieťaťa, viazaný na konkrétne veci a situácie, musí byť cieľavedomý a zábavný. Správna musí byť aj melódia reči. Chuť k rozprávaniu podporujeme tým, že im dodávame vhodné hovorené podnety. Každá matka, ktorá má citový vzťah k dieťaťu, stále s ním hovorí o všetkom, čo robí, čo vidí, čo sa okolo neho deje. Učí ho krátke básničky, riekanky, ukazuje obrázky a rôzne predmety. Všetko sa deje zábavnou formou, ale jasnou rečou. Prirodzená zvedavosť detí sa musí podnecovať rovnako ako i túžba po hovorení.
Snaha a starostlivosť o správnu výslovnosť však nesmie byť nadmerná a nesmie sa pri nej vyvíjať nevhodný nátlak na dieťa. Pri neúspechu dieťa nevysmievame a pri dobrých výsledkoch vždy dieťa pochválime, na chyby neupozorňujeme. Takýmto spôsobom najlepšie predídeme zlej výslovnosti, ktorá sa upraví bez toho, aby si dieťa uvedomilo, že má nejaký nedostatok.
K vývojovým poruchám vonkajšej stránky reči patrí tiež agramatizmus. Je to neschopnosť správne používať slovné gramatické tvary a vetné skladby. Agramatizmus ako vývojový, t.j. fyziologický jav trvá do 4.roka. Ak pretrváva aj po tomto období, potom je prejavom zníženej schopnosti dieťaťa. môže ísť o dôsledky veľmi oneskoreného vývoja reči alebo o dôsledky obmedzeného vývoja, najčastejšie na podklade slabomyseľnosti.
Dyslália je pomerne častou poruchou reči u detí predškolského a mladšieho školského veku. Preto je závažným pedagogickým problémom.
Deti s dysláliou v predškolskom veku nemajú obvykle subjektívne problémy. Zo začiatku im ich dyslália nevadí, ani keď sú si vedomé odlišnosti vlastného spôsobu vyslovovania. Záleží však na vplyvoch prostredia, ako sa bude naďalej vytvárať postoj k vlastnej rečovej chybe.
V niektorých rodinách venujú rodičia až príliš veľa pozornosti reči svojich detí. Niektorí rodičia prijímajú nesprávnu výslovnosť svojho dieťaťa ako prejav detskosti, ako roztomilý individuálny prejav dieťaťa. Vyjadrujú sa o tom s chválou, ba dokonca s pýchou i pred deťmi. Takýmto spôsobom vytvárajú u dieťaťa pocit sebavedomej výnimočnosti. Dieťa si potom vynucuje pozornosť a chválu tým, že svoju výslovnosť s chuťou predvádzajú. K pokusom o nápravu sa stavajú negatívne alebo aspoň pasívne. Ani v dospelom veku necítia potrebu vzdať sa svojej výslovnosti. Na druhej strane sú rodičia, ktorí sa svojím deťom pre ich nesprávnu výslovnosť vysmievajú, kárajú ich, alebo ich dokonca i trestajú. Pri takýchto podmienkach nesprávnou výslovnosťou trpí. Zaujímajú k týmto výchovným spôsobom určitý postoj. Ten sa prejaví zmenou povahy: niektoré dieťa začína vzdorovať, je zlostné až agresívne. Iné dieťa to znáša ťažko, uzavrie sa do seba a hocikedy prestane hovoriť vôbec. Vyvíja sa u neho neurotická hanblivosť, strach z hovorenia a obava z hanblivosti pred inými ľuďmi.
V niektorých rodinách nevenujú výslovnosti svojich detí vôbec žiadnu pozornosť. Takýmto spôsobom sa síce správna výslovnosť nevychováva, ale sa nesprávna výslovnosť ani nefixuje, ani nezhoršuje sprievodnými neurotickými prejavmi. Starostlivosť o správnu výslovnosť je potom úlohou základnej školy.
V škole dyslália u detí máva niekedy nepriaznivé dôsledky v školskej práci i v rozvoji osobnosti žiaka. Pretrvávajúca dyslália sa niekedy prejavuje v čítaní aj písaní. Neúspechy v týchto predmetoch sa prenášajú i na predmety iné. Dieťa stráca chuť k učeniu i k školskej práci vôbec.
Boli zaznamenané prípady, že mnohopočetná dyslália u žiaka sa omylom pokladá za príznak slabomyseľnosti. Podľa toho sa so žiakmi i zaobchádzalo, a tak sa v nich vyvíjal pocit neschopnosti. Dyslália sa hodnotila, že žiak "nedokáže ešte hovoriť". Dôsledkom takéhoto hodnotenia je opakované prepadávanie žiaka, alebo dokonca preradenie do špeciálnej triedy. Nesprávnym hodnotením pretrvávajúca dyslália obmedzuje v škole nielen prospech žiaka, ale trpí aj rozvoj jeho osobnosti. Okrikovaný a zosmiešňovaný žiak stráca chuť do hovorenia. Jeho reč sa aktívne nerozvíja. Tým sa obmedzuje i rozvoj jeho myslenia a najvyšších kvalít osobnosti vôbec. Aj po charakterovej stránke môžu sa vytvoriť nežiadúce rysy, jednak v úteku do izolácie, jednak v agresívnosti a záludnom až pomstychtivom správaní k spolužiakom.
Patologicky zmenená nosovosť sa nazýva fufňavosť (rinolália). Môže byť buď znížená, vtedy hovoríme o zatvorenej fufňavosti, alebo zvýšená, teda otvorená fufňavosť. V oboch prípadoch je zvuk vyslovovaných hlások postihnutý, a tým sa stáva reč zvukovo nápadnou. - organicky podmienená zatvorená fufňavosť je typickým príznakom, ak je nos upchatý pri nádche. Objavuje sa tu však len dočasne, pokiaľ trvá nádcha. Pri chronických zmenách v nosnej alebo nosohltanovej dutine sa však stáva fufňavosť trvalým príznakom. U detí býva najčastejšou príčinou zatvorenej fufňavosti nosná (nosohltanová) mandľa.
Zťažené nosné dýchanie, zvlášť pri nosnej mandli, má i niektoré nepriaznivé dôsledky: stálu nádchu, kašeľ, katar priedušiek a nedoslýchavosť z chronického zdurenia sliznice sluchovej trubice. Trpí i vývoj tvárovej kostry. Dutiny nosné sú úzke a tvár vpadnutá. Keď ku všetkým týmto známkam pristupuje ešte nepozornosť, ľahká unaviteľnosť a nervozita spolu s nezreteľnou rečou, môže sa stať, že také dieťa je niekedy hodnotené ako slabomyseľné.
- otvorená fufňavosť sa prejavuje dvojakým spôsobom. Buď môže byť výrazom nedbalého rozprávania, alebo ide o fufňanie, ktoré sa udržuje zo zvyku po predchádzajúcom obmedzení uzáverovej funkcie následkom nejakej choroby alebo zranenia. Fufňanie sa udržuje hlavne vtedy, keď sa na tento príznak zameriava zbytočne veľa pozornosti.
K neurózam reči sa radí brbľavosť (tumultus sermonis). Vyznačuje sa predovšetkým poruchou tempa a rytmu reči. Najnápadnejším príznakom je zrýchlená reč. Brbľavý človek zrýchľuje tempo reči tak, že nestačí vyslovovať všetky hlásky v slovách, mnohé hlásky vynecháva, najmä samohlásky, ba aj celé slabiky. Pretože vypadnú z reči mnohé samohlásky, slová sú veľmi skomolené a mnohokrát ostáva z nich len zhluk drmolených súhlasok.
Zrýchlením tempa reči je postihnuté aj dýchanie. Dýchací rytmus je narušený, je prerývaný rýchlymi vdychmi i výdychmi. Nezriedka býva aj inspiračné tvorenie hlasu. Do istej miery sú postihnuté aj modulačné faktory reči: rytmus, melódia, a niekedy tiež dynamika. Reč je potom melodicky nevýrazná a bez dynamického spádu.
Vzhľadom k neustálenosti detskej reči nebývajú počiatočné príznaky nápadné. Zreteľnejšie vystupujú až vo veku školskom, keď sa začínajú klásť požiadavky na zrozumiteľnosť rečového prejavu. Brbľavosť sa objavuje tiež pri hlasnom čítaní, ale to až vtedy, keď sa dieťa naučí plynulo čítať.
Človek postihnutý brbľavosťou si väčšinou neuvedomuje svoju poruchu reči. Je nepozorný k vlastnej reči, dokonca mu ani nevadí, keď jeho reč je druhým ľuďom nezrozumiteľná. Len v ťažkých prípadoch vystupuje vedomie poruchy s následnou depresiou, niekedy i obavou z rozprávania vôbec. Zbrklosť v reči i v konaní býva často predmetom výsmechu. V spoločenskom styku býva brbľavý posudzovaný ako menejcenný.
Prevencia brbľavosti sa opiera predovšetkým o vzor správnej výslovnosti, pokojnej, vyrovnanej, nezrýchlenej, ale nie nápadne spomalenej reči. Hlavným prostriedkom je navodenie jasného a zreteľného vyslovovania vôbec, hlavne však vyslovovania všetkých samohlások. Brbľavý hovorí oveľa lepšie, keď je na reč upozorňovaný. Ale toto upozorňovanie nesmie byť nápadné, musí byť taktné, niekedy stačí nenápadný pokyn rukou alebo len pohľad.
Určitá skupina porúch reči vzniká pri poškodení nervového tkaniva mozgu. Afázia je úplná alebo čiastočná strata reči. Vzniká poškodením rečových oblastí pri krvácaní do týchto častí alebo pri prerušení krvného obehu, či ich poranením pri úrazoch, zápalovým alebo nádorovým procesom. Pri liečbe afázie všeobecne platí zásada, že čím je postihnutý jedinec mladší a čím je postihnutie menšie, tým rýchlejšie nastáva náprava reči. U detí býva reč po určitej dobe cvičenia úplne normálna.
Dyzartria je porucha hláskovania, artikulácie ako celku. Funkcia rečových orgánov je pre organické poškodenie nervového systému obtiažna, niekedy až nemožná. Reč je kŕčovitá, ťažkopádna, výslovnosť je nepresná. Inokedy je reč veľmi spomalená, mimika a gestikulácia sú obmedzené alebo úplne chýbajú. Liečebná a výchovná starostlivosť sa zameriava predovšetkým na odstraňovanie porúch hybnosti a porúch reči. Vzhľadom ku komplexnosti postihnutia musí byť komplexná aj táto rehabilitačná starostlivosť, na ktorej sa zúčastňujú zložky liečebné i výchovné.
Medzi neurózy reči patrí aj mutizmus. Je to strata reči na funkčnom podklade. Ide o patologicky zvýšený útlm rečovej funkcie. Mutizmus vzniká ako neurotická reakcia po silných afektoch, následkom veľkého vzrušenia, úľaku, ako následok psychického vyčerpania, sprevádzaného traumatizáciou reči. Strata reči sa objaví obyčajne náhle. Postihnutý chce hovoriť, ale nemôže. Čím viac sa snaží, tým väčšie zábrany v rozprávaní sa dostavujú.
Mutizmus trvá niekedy len veľmi krátko a môže odznieť bez akýchkoľvek následkov. Ak sú však príznaky mutizmu nejakým spôsobom zafixované, potom môže trvať roky. Ak chceme postihnutému pomôcť, najprv musíme odstrániť základnú príčinu, t.j. dôsledky duševného úrazu.
Ďalšou neurózou reči hlavne u detí je zajakavosť (balbuties). Je veľkým pedagogickým problémom. Zajakavosťou sú postihnuté častejšie dievčatá ako chlapci. Počet zajakavých sa počas školskej dochádzky zvyšuje, to znamená, že škola so svojimi nárokmi je jedným z činiteľov, ktoré podporujú vznik zajakavosti. Touto poruchou trpia prevažne nadpriemerne aj podpriemerne nadané deti.
Príznaky zajakavosti sa vyznačujú prevažne zábranami, ktoré sú tým väčšie, čím viac sa postihnutý o reč snaží. Tieto zábrany prekonáva nadmerným až kŕčovitým svalovým úsilím. Kŕčovité napínanie svalstva sú dvojakého druhu: kŕče klonické a kŕče tonické. Forma tonická je výrazom ťažšej poruchy. Môžu sa vyskytovať aj kombinácie obidvoch foriem.
Zajakavosť je porucha vyššej nervovej činnosti. Všeobecne môžeme povedať, že na vznik tejto poruchy je potrebná dispozícia a trauma. Medzi dispozície patria napr. vývojové zvláštnosti detského veku, spôsobené nezrelosťou nervového systému alebo aj oslabenia štrukturálneho podkladu rečových funkcií. Dispozičné faktory sú však veľmi rôznorodé, preto medzi zajakavými nájdeme rozličné typy detí. Môžu to byť deti neuropatické, telesne oslabené, deti zdravé, deti talentované i slabomyseľné, pohybovo zdatné i neobratné, deti s vyspelou rečou i deti vo vývoji reči oneskorené. Aby vznikla zajakavosť, je potrebné, aby na tieto dispozície zapôsobil ešte úraz - trauma ako vlastná príčina, vyvolávajúca neurózu.
Trauma môže byť buď jednorázová (akútna) alebo opakovaná (chronická). Pri akútnej ide väčšinou o afektové situácie, ktoré sú neprimerané veku a chápaniu dieťaťa, ako je zľaknutie, pád, veľký strach, atď. Chronická trauma vzniká najčastejšie pri nesprávnom spôsobe výchovy. Všeobecne ide o nedôslednú alebo prísnu výchovu s nadmernými nárokmi na dieťa.
Pri začínajúcej zajakavosti si dieťa útleho veku svoju poruchu väčšinou neuvedomuje, pokiaľ sa zajakavosť vyvíja postupne a nemá príliš búrlivé príznaky. Keď však koktavosť začína náhle, prudkými príznakmi po náhlom afekte, potom je dieťa prekvapené kŕčovými sťahmi a neschopnosťou prehovoriť. Reaguje nato plačom, niekedy aj nočnými morami. Nezriedka v takýchto prípadoch prestane hovoriť úplne.
Na priebeh koktavosti aj na sekundárne duševné prejavy a zmeny v chovaní má veľký vplyv postoj výchovného prostredia. Zriedkavým javom je, že rodičia dokážu úspešne previesť dieťa cez kritické obdobie začiatku koktavosti a vhodnou výchovou reč dieťaťa upraviť. Zvyčajne si rodičia koktavé dieťa všímajú až priveľmi. Venujú dieťaťu kvôli jeho poruche reči až priveľmi veľa pozornosti a to rôznym spôsobom. Rodičia dávajú najavo svoju nespokojnosť nad tým, že ich dieťa kokce. Snažia sa jeho reč upraviť tým, že dieťa upozorňujú na každý neúspech v reči a nútia ho, aby hovorilo správne. Ale upozorňovaním na neúspechy v reči sa zajakavosť fixuje a zhoršuje.
Iní rodičia pokladajú zajakavosť dieťaťa za vážnu chorobu. Jednajú s dieťaťom ako s chorým, rozmaznávajú ho, a tým aj jeho neurózu. Také dieťa rýchlo vycíti, že príznaky zajakavosti sú pre neho zdrojom výhod a nerado sa potom vzdáva príznakov, pre ktoré je stredom pozornosti a ktoré mu prinášajú prospech. Naučí sa schovávať za neurózu najrôznejšie svoje zlozvyky.
Niektorí rodičia chcú zas potlačiť zajakavosť svojho dieťaťa káraním, výsmechom, ba aj trestaním. Tým sa však neuróza reči len zhoršuje. Dieťa takto vychovávané zaujme postoj buď odmietavý, alebo agresívny. Iné deti sa naučia svoju zajakavosť skrývať. Tým sa však zajakavosť neodstráni. I keď príznaky na reči sa zmenšia, zhoršujú sa druhotné prejavy psychické.
Pri vstupe do školy zajakavé dieťa ťažko nesie zmenu sociálneho prostredia s jeho podstatne vyššími nárokmi. Vplyvom autority učiteľa, niekedy aj nežiadúcou prísnosťou sa koktavosť zhoršuje. Zo strany učiteľov zajakavý žiak obyčajne nachádza málo pochopenia. Za svoje neúspechy v reči býva častokrát stíhaný posmechom, ale aj trestaním. Nesprávny postoj k zajakavému žiakovi prijímajú aj spolužiaci, ktorí potom nevedomo strpčujú život takémuto žiakovi v škole.
K takýmto a podobným prejavom zo strany učiteľa i spolužiakov zaujíma zajakavé dieťa rôzne postoje. Najčastejšie sa naučí priamo nenávidieť školské prostredie. Stráca chuť k učeniu vôbec, zvlášť keď len pre neschopnosť okamžitého vyjadrenia býva nespravodlivo klasifikované. Jeho správanie sa stáva asociálnym až antisociálnym.
Zajakavosť má pre postihnutého žiaka v školskom prostredí mnohé nepriaznivé dôsledky. Nielenže trpí výsmechom, ponižovaním, ale býva okrem toho aj nesprávne hodnotený. Nezriedka sa stáva, že hociktorý nadaný zajakavý žiak, i keď v písomných prejavoch preukázal nadpriemerné výsledky, bol pre neschopnosť slovných prejavov hodnotený ako psychicky neplnohodnotný. Stáva sa dokonca, že zajakavým žiakom sa nedoporučuje ďalšie štúdium. To však nie je oprávnené. Mnohí zajakaví žiaci sa dokázali i neskôr vyrovnať zo svojou poruchou reči a s úspechom absolvovali vysokú školu.
V prevencii zajakavosti má veľmi dôležité postavenie hlavne výchova. Pri fyziologických ťažkostiach v reči treba ovplyvniť prostredie, aby zaujali správny prístup k dieťaťu. Chronické traumatizovanie pochádza často aj z nevedomosti, neinformovanosti rodičov, niekedy je - žiaľ - spôsobené aj nesprávnymi metódami učiteliek prvého ročníka ZŠ (didaktogénia). Dôležitá je spolupráca logopéda s rodičmi, ale aj so školou a učiteľmi, aby po návrate zajakavého žiaka nedošlo k traume a recidíve.
Cieľom našej práce bolo objasnenie možných problémov detí s narušenou komunikačnou schopnosťou. Je všeobecne známe, že základom komunikácie v ľudskej spoločnosti je reč. Treba mať na pamäti, že podľa reči, kultúry vyjadrovania sa, ako aj podľa správania nás druhí ľudia a okolie hodnotia. Preto život detí s narušenou komunikačnou schopnosťou je ťažký, plný problémov, komplexov menejcennosti, ale aj výsmechu zo strany najbližších i celej spoločnosti. A našou úlohou, ako učiteľov na 1.stupni ZŠ, je pomáhať takýmto žiakom, aby sa pre nich školské prostredie nikdy nestalo traumatizujúce alebo neznesiteľné, aby sa v škole cítili vždy príjemne a uvoľnene.
