V našej praxi sa čoraz častejšie stretávame so žiakmi, ktorí prichádzajú z rodín, ktoré sú sociálne, kultúrne, morálne aj intelektuálne na nízkej úrovni. Vo veľkej miere sú to žiaci z rómskych rodín. Príčiny tohto nelichotivého stavu musíme hľadať v určitých zvláštnostiach i odlišnostiach samotného rómskeho etnika.

Rómovia chápu školu ako nedôveryhodnú inštitúciu, vzdelanie je nedocenené, dokonca považované za zbytočné. Dochádzka do školy je nepravidelná, domáca príprava nedostatočná, spolupráca školy a rodiny minimálna. Pri nástupe do školy býva častým handicapom nevyhovujúce bývanie, životospráva, zlý psychický a fyzický stav. Rómske deti nemajú jemnú motoriku rozvinutú na dostatočnej úrovni, taktiež komunikatívne zručnosti, schopnosti riešiť úlohy a samostatne sa rozhodovať, schopnosť učiť sa naspamäť. Sú rečovo zaostalejšie, živšie a menej disciplinovanejšie, menej mentálne zdatnejšie, ťažšie sa učia, majú slabšiu pozornosť, nemajú osvojené návyky, ani dostatočnú hygienu. Majú veľké nadanie na hudbu a tanec, sú bezprostredné, spontánne, hlučné, hravé a prítulné. Všetky spomenuté negatíva vyplývajú už zo samotnej výchovy v rómskej rodine, ktorú by sme mohli charakterizovať v niekoľkých bodoch:

1. Výchova je kolektivistická, nevychováva individuálnu osobnosť, ale člena kolektívu.
2. Základom výchovy je dôraz na voľnosť a slobodu dieťaťa.
3. Pri školskej príprave sa od dieťaťa neočakáva enormné úsilie ani prílišná snaživosť.
4. Rodina dieťa chráni, zároveň ho však aj obmedzuje.
5. Rodina odovzdáva dieťaťu rómsku kultúru, jej hodnoty, normy, vzorce správania, ktoré sú však v rozpore s kultúrnymi normami väčšinovej spoločnosti.

Práca s takýmito deťmi je veľmi náročná a zložitá, vyžaduje si veľa trpezlivosti, pretože sa takéto deti vzdelávajú a vychovávajú pomalšie. Dôvody môžeme nájsť v problémoch pri prispôsobovaní sa pravidlám, normám a požiadavkam spoločnosti, v rečovej, jazykovej a kultúrnej bariére. Rómske deti častokrát neovládajú poriadne ani rómsky, nie to ešte slovenský jazyk, niektoré hovoria aj po maďarsky, čím sa rečová, komunikačná bariéra s ostatnými deťmi ešte viac prehlbuje. Aj okolie, spoločnosť na nich kladie veľké nároky morálne a civilizovane sa správať tak, ako to oni nevedia, pretože v rodine to nepoznali a ani nepotrebovali.

Prvý, kto prichádza v škole do kontaktu s týmito deťmi, je práve učiteľ. Aby jeho práca v triede bola efektívna, musí byť silnou, emocionálne, morálne aj psychicky vyrovnanou osobnosťou. Mal by v deťoch vzbudzovať prirodzený rešpekt, mal by byť zdravo autoritatívny, sebavedomý, dôkladný, cieľavedomý, dôrazný, spravodlivý, primerane prísny, ale na druhej strane citlivý, vnímavý, láskavý, dobrosrdečný, priateľský, vľúdny, chápavý. Takáto vyzretá osobnosť učiteľa je prvotným impulzom pre jeho žiakov, že im nechce ubližovať ani ich diskriminovať, ale naopak, chce im pomôcť k získaniu vzdelania, uplatnenia v živote a zároveň ich chce zaangažovať do aktivít školy, aby mohli zažiť pocit byť úspešnými.