Ako predseda celoštátnej metodickej rady pri ministerstve školstva a vedy sa podieľal na tvorbe učebných plánov a osnov pre jednotlivé typy špeciálnych škôl
a ich usmerňovaní.
Pomáhal organizovať diaľkové štúdium defektológie na Vysokej škole pedagogickej a Vyššej pedagogickej škole v Bratislave, ako aj na Pedagogickom inštitúte v Trnave.
Prednášal v rozličných kurzoch a ako externý učiteľ aj v učiteľských prípravkách. Otváral kurzy pre Slovákov, ktorí chceli vyučovať sluchovo postihnutých.
Spolu s PhDr. Gabrielom Rehušom založili v roku 1948 Defektologickú poradňu, ktorej významný krok spočíval v podnietení vzniku Základnej školy pre chybne hovoriace deti - 1952 a Základnej školy pre nedoslýchavých – 1955 v Bratislave. Tiež v roku 1951 realizoval prvý kurz logopedických pracovníkov v Bratislave. Z jeho absloventov ( logopedických asistentov ) vznikol Bratislavský logopedický zbor, ktorý zabezpečoval logopedickú starostlivosť na materských a základných školách.
V roku 1957 s PhDr. Gabrielom Rehušom založili časopis Špeciálna škola. O dva roky neskôr sa tento časopis spojil s českým časopisom Mládež vyžadující zvláštní péče a začal vychádzať pod novým názvom Otázky defektológie. Gaňo bol členom redakčnej rady v Prahe a vedúcim slovenskej sekcie tohoto časopisu.
V rokoch 1950 – 1957 prekladal zo sovietskej literatúry a pôsobil na pedagogickej fakulte v Trnave.
Bol veľmi publikačne činný : Úvod do liečebnej pedagogiky, defektné deti a náčrt základných problémov ich výchovy, Z teórie a praxe vyučovania nepočujúcich, Výchova defektných detí...
Za vedeckú, metodickovýchovnú a publicistickú prácu v oblasti špeciálnej preagogiky prezident republiky prepožičal nestorovi československej defektológie v roku 1960 vysoké štátne vyznamenanie – Medailu Jána Amosa Komenského.

Doc. PhDr. Vladimír Predmerský CSc.
Narodil sa 19.2.1902 v Ľubine, v okrese Trenčín.
Po maturite na Učiteľskom ústave v Modre pôsobil ako učiteľ a riaditeľ ľudových škôl v trenčianskom okrese.
V rokoch 1930 – 1954 bol učiteľom a riaditeľom Pomocnej školy a Ústavu spolku pre liečebnú nápravu v Trenčíne. Pôsobil tiež ako inšpektor špeciálnych škôl. Od roku 1961 pracoval vo Výskumnom ústave pedagogickom v Bratislave. Po zriadení Inštitútu pre špeciálnu a liečebnú pedagogiku Filozofickej fakulty UK v Bratislave sa v roku 1967 stal vedúcim katedry špeciálnej pedagogiky. Zaoberal sa výchovou a vzdelávaním mentálne retardovaných detí. V roku 1932 bol spoluzakladateľom Zemského spolku pre slabomyseľných na Slovensku. Od roku 1969 vykonával predsedu Spoločnosti pre špeciálnu a liečebnú výchovu v Slovenskej socialistickej spoločnosti pri Slovenskej akadémii vied. Je autorom prác: Náprava chybnej výslovnosti, Školy pre mládež vyžadujúcu osobitnú starostlivosť, Rastú nám noví ľudia, Kapitoly z dejín špeciálnej pedagogiky.