Dejatelia špeciálnej pedagogiky (Gano Rehus Predmerský)

„Tomu, kto čisté srdce nosí,
k radosti veľa netreba.
Ten ľahko vzlietne z rannej rosy
na chromých krídlach
do neba.


Detičky Božie.
Hviezdy bludné.
Ľalie tiahnu za nimi.
A Boh to vie.
A nezabudne.


Nezabudneme ani my.“




Túto báseň nazval jej autor Milan Rúfus Modlitba za postihnuté deti. Páči sa mi celá, ale hlavne jej záver: „Nezabudneme ani mi.“
V dnešnej dobe veľa ľudí zabúda na to že medzi nami žijú často krát na okraji spoločnosti deti, mladí ľudia, starci o ktorých sa celý ich život musel niekto starať. Ľudia ktorí z rôznych príčin nemôžu žiť sami, nevedia sa sami o seba postarať.. A nezabudli sme už??? Myslím, že nie. Väčšina mojich spolužiakov by určite odpovedala v podobnom duchu. Veď študujeme odbor po ktorého ukončení sa budeme postihnutým deťom, mladým, starcom.. venovať. Pred nami sa týmito ľuďmi zaoberali iní učiteľia, vychovávateľia, pamätníci, ľudia dnes už skoro zabudnutí.


Viliam Gaňo (1893 – 1966 )
Narodil sa v obci Trnava pri Laborci ( východné Slovensko ).
Jeho otec bol vinohradník. V ich rodine žil sluchovo postihnutý chlapec.
1908 – 1912 odchádza do Blatného Potoka, kde študuje na pedagogickom ústave. Zaoberá sa tu aj dielom Jána Amosa Komenského.
Po skončení štúdií učí v Rumunskom meste Ineu. Keďže sa chcel venovať sluchovo a inak postihnutým zapísal sa v roku 1913 na Vysokú školu pre vzdelávanie profesorov liečebnej pedagogiky ( dnes špeciálnej pedagogiky ) v Budapešti.
Po jej ukončení v roku 1915 získal spôsobilosť vyučovať hluchonemých, slepých, sľabomyselných a naprávať chyby reči.
Pôsobil v Budapešti na škole pre sluchovo postihnutých. Potom bol prenasledovaný a tak sa uchýlil v ústave vo Váci.
Začiatkom 20.rokov prichádza na Slovensko a pôsobí od roku 1927 v Komárne – Ústav pre hluchonemých. Tu sa oženil – vzal si učiteľku – mali spolu dve deti.
1927 – 1933 pôsobí ako riaditeľ v Dubnici nad Váhom.
1933 – 1935 pôsobí v Kremnici
Po roku 1945 odchádza do Bratislavy. Pracuje tu v poverníctve školstva.
Začiatok jeho tvorivého obdobia spadá do roku 1947 kedy sa stáva vedúcim oddelenia pre výchovu a vzdelávanie postihnutej mládeže ( neskôr premenované na defektologické oddelenie ). Rozvinul všestrannú pedagogickú organizátorskú i vedeckú činnosť.
V roku 1947 tiež aj jeho zásluhou vznikla pri Výskumnom ústave pedagogickom v Bratislave Pedagogická klinika – bola popredným pracoviskom vykonávajúcim komplexný defektologický výskum postihnutých detí a mládeže a zároveň plnila úlohy diagnostického strediska.

Ako predseda celoštátnej metodickej rady pri ministerstve školstva a vedy sa podieľal na tvorbe učebných plánov a osnov pre jednotlivé typy špeciálnych škôl
a ich usmerňovaní.
Pomáhal organizovať diaľkové štúdium defektológie na Vysokej škole pedagogickej a Vyššej pedagogickej škole v Bratislave, ako aj na Pedagogickom inštitúte v Trnave.
Prednášal v rozličných kurzoch a ako externý učiteľ aj v učiteľských prípravkách. Otváral kurzy pre Slovákov, ktorí chceli vyučovať sluchovo postihnutých.
Spolu s PhDr. Gabrielom Rehušom založili v roku 1948 Defektologickú poradňu, ktorej významný krok spočíval v podnietení vzniku Základnej školy pre chybne hovoriace deti - 1952 a Základnej školy pre nedoslýchavých – 1955 v Bratislave. Tiež v roku 1951 realizoval prvý kurz logopedických pracovníkov v Bratislave. Z jeho absloventov ( logopedických asistentov ) vznikol Bratislavský logopedický zbor, ktorý zabezpečoval logopedickú starostlivosť na materských a základných školách.
V roku 1957 s PhDr. Gabrielom Rehušom založili časopis Špeciálna škola. O dva roky neskôr sa tento časopis spojil s českým časopisom Mládež vyžadující zvláštní péče a začal vychádzať pod novým názvom Otázky defektológie. Gaňo bol členom redakčnej rady v Prahe a vedúcim slovenskej sekcie tohoto časopisu.
V rokoch 1950 – 1957 prekladal zo sovietskej literatúry a pôsobil na pedagogickej fakulte v Trnave.
Bol veľmi publikačne činný : Úvod do liečebnej pedagogiky, defektné deti a náčrt základných problémov ich výchovy, Z teórie a praxe vyučovania nepočujúcich, Výchova defektných detí...
Za vedeckú, metodickovýchovnú a publicistickú prácu v oblasti špeciálnej preagogiky prezident republiky prepožičal nestorovi československej defektológie v roku 1960 vysoké štátne vyznamenanie – Medailu Jána Amosa Komenského.

Doc. PhDr. Vladimír Predmerský CSc.
Narodil sa 19.2.1902 v Ľubine, v okrese Trenčín.
Po maturite na Učiteľskom ústave v Modre pôsobil ako učiteľ a riaditeľ ľudových škôl v trenčianskom okrese.
V rokoch 1930 – 1954 bol učiteľom a riaditeľom Pomocnej školy a Ústavu spolku pre liečebnú nápravu v Trenčíne. Pôsobil tiež ako inšpektor špeciálnych škôl. Od roku 1961 pracoval vo Výskumnom ústave pedagogickom v Bratislave. Po zriadení Inštitútu pre špeciálnu a liečebnú pedagogiku Filozofickej fakulty UK v Bratislave sa v roku 1967 stal vedúcim katedry špeciálnej pedagogiky. Zaoberal sa výchovou a vzdelávaním mentálne retardovaných detí. V roku 1932 bol spoluzakladateľom Zemského spolku pre slabomyseľných na Slovensku. Od roku 1969 vykonával predsedu Spoločnosti pre špeciálnu a liečebnú výchovu v Slovenskej socialistickej spoločnosti pri Slovenskej akadémii vied. Je autorom prác: Náprava chybnej výslovnosti, Školy pre mládež vyžadujúcu osobitnú starostlivosť, Rastú nám noví ľudia, Kapitoly z dejín špeciálnej pedagogiky.

Bol spoluautorom Defektologického slovníka a viacerých vysokoškolských učebníc a skrípt.
Za svoju obetavú prácu v oblasti špeciálnej výchovy a rozvoja špeciálnopedagogickej teórie a praxe bol ocenený viacerými vyznamenaniamy, medzi ktoré patrí aj Medaila J.A.Komenského.
Zomrel 5. novembra 1991.

PhDr. Gabriel Rehuš
Narodil sa 14.3.1909 v Sotine, ktorá je teraz súčasťou Senice. Študoval na učiteľskom ústave v Modre. Po maturite pôsobil ako učiteľ ľudových škôl v trenčianskom okrese. Po absolvovaní skúšky z pedopatológie a nápravnej pedagogiky získal spôsobilosť vyučovať slabomyselné a ťažkovychovávaťeľné deti. 1935 – 1941 pôsobil ako učiteľ Pomocnej školy v Trenčíne. V roku 1941 ho Spolok pre liečebnú nápravu v Trenčíne poveril vybudovať Ústav pre liečebnú nápravu s pomocnou školou v Spišskej Novej Vsi. V roku 1950 bol zamestnaný v Štátnom pedagogickom ústave. Tu sa spolu s Gaňom podielal na budovaní výskumného a metodického centra špeciálnej pedagogiky. Posledných sedem rokov pred dôchodkom pracoval na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Získal vysokoškolské vzdelanie v roku 1953 na Pd f UK v Bratislave dejepis - zemepis a v roku 1959 na tej istej vysokej škole kvalifikáciu v odbore pedagogická – psychológia.
Jeho práce: Špeciálne pedagogika defektnej mládeže pre spoločenský život, Metodika vyučovania v1.-5. ročníku základných 9ročných škôl a na špeciálnych školách....
Za obetavú a zodpovednú prácu si zaslúži úctu a uznanie. Zomrel v 4.5.1993 v Bratislave. Záver

Táto práca mala byť o histórii špeciálno pedagogického zariadenia, inštitúcie. Ja si však myslím, že nebyť ľudí o ktorých tu chcem písať nemali by sme žiadne špeciálno pedagogické zariadenie ani inštítúciu. Preto im chcem vzdať hold a vďaku za ich prácu, ktorá veľa krát nebola ľahká.
Chcem tu poďakovať Viliamovi Gaňovi, Doc. PhDr. Vladimírovi Predmerskému, CSc. a PhDr. Gabrielovi Rehušovi a mnohým ďalším, ktorí priložili kamienok do mozaiky, ktorú sa snažíme aj my spoznávať, osvojovať si a možno v budúcnosti i rozmnožovať.



Zoznam použitej literatúry:
Štefan Vašek a kolektív; Špeciálna pedagogika SPN BA 2000
Milan Rúfus; Nové Modlitbičky Mladé Letá1994
Poznámky z vysokoškolských prednášok
Internetové stránky.