„Tomu, kto čisté srdce nosí,
k radosti veľa netreba.
Ten ľahko vzlietne z rannej rosy
na chromých krídlach
do neba.


Detičky Božie.
Hviezdy bludné.
Ľalie tiahnu za nimi.
A Boh to vie.
A nezabudne.


Nezabudneme ani my.“




Túto báseň nazval jej autor Milan Rúfus Modlitba za postihnuté deti. Páči sa mi celá, ale hlavne jej záver: „Nezabudneme ani mi.“
V dnešnej dobe veľa ľudí zabúda na to že medzi nami žijú často krát na okraji spoločnosti deti, mladí ľudia, starci o ktorých sa celý ich život musel niekto starať. Ľudia ktorí z rôznych príčin nemôžu žiť sami, nevedia sa sami o seba postarať.. A nezabudli sme už??? Myslím, že nie. Väčšina mojich spolužiakov by určite odpovedala v podobnom duchu. Veď študujeme odbor po ktorého ukončení sa budeme postihnutým deťom, mladým, starcom.. venovať. Pred nami sa týmito ľuďmi zaoberali iní učiteľia, vychovávateľia, pamätníci, ľudia dnes už skoro zabudnutí.


Viliam Gaňo (1893 – 1966 )
Narodil sa v obci Trnava pri Laborci ( východné Slovensko ).
Jeho otec bol vinohradník. V ich rodine žil sluchovo postihnutý chlapec.
1908 – 1912 odchádza do Blatného Potoka, kde študuje na pedagogickom ústave. Zaoberá sa tu aj dielom Jána Amosa Komenského.
Po skončení štúdií učí v Rumunskom meste Ineu. Keďže sa chcel venovať sluchovo a inak postihnutým zapísal sa v roku 1913 na Vysokú školu pre vzdelávanie profesorov liečebnej pedagogiky ( dnes špeciálnej pedagogiky ) v Budapešti.
Po jej ukončení v roku 1915 získal spôsobilosť vyučovať hluchonemých, slepých, sľabomyselných a naprávať chyby reči.
Pôsobil v Budapešti na škole pre sluchovo postihnutých. Potom bol prenasledovaný a tak sa uchýlil v ústave vo Váci.
Začiatkom 20.rokov prichádza na Slovensko a pôsobí od roku 1927 v Komárne – Ústav pre hluchonemých. Tu sa oženil – vzal si učiteľku – mali spolu dve deti.
1927 – 1933 pôsobí ako riaditeľ v Dubnici nad Váhom.
1933 – 1935 pôsobí v Kremnici
Po roku 1945 odchádza do Bratislavy. Pracuje tu v poverníctve školstva.
Začiatok jeho tvorivého obdobia spadá do roku 1947 kedy sa stáva vedúcim oddelenia pre výchovu a vzdelávanie postihnutej mládeže ( neskôr premenované na defektologické oddelenie ). Rozvinul všestrannú pedagogickú organizátorskú i vedeckú činnosť.
V roku 1947 tiež aj jeho zásluhou vznikla pri Výskumnom ústave pedagogickom v Bratislave Pedagogická klinika – bola popredným pracoviskom vykonávajúcim komplexný defektologický výskum postihnutých detí a mládeže a zároveň plnila úlohy diagnostického strediska.