Pedagóg musí vedieť žiaka povzbudiť v jeho práci, musí mu pomôcť, a nie ho ešte hlbšie zahrabať do bahna a nevšímať si ho.

Učiteľ by mal mať schopnosť abstraktne myslieť a teda aj tvorivo a aktívne vychovávať (prebúdzať a pestovať v deťoch a v mládeži zmysel pre krásu, harmóniu a ušľachtilé hodnoty, utvrdzovať v nich pozitívny vzťah k životu, k prírode, k duševnej i fyzickej práci, k rodičom, dospelým, k spoločnosti) a vzdelávať (predovšetkým pestovať schopnosť učiť sa, osvojovať si poznatky, logicky myslieť a rozvíjať svoje schopnosti) v škole i mimo nej.


Žiak bude ako jeho učiteľ

k nám pristupovala so slovami : „Ako sa budete vy správať ku mne, tak sa budem správať aj ja k vám!“ Vidím v tom akúsi iróniu a tento spôsob jednania so žiakmi mi nepripadá práve najšťastnejší, pretože v skutočnosti by to malo byť práve naopak. Už v staroveku boli žiaci zasväcovaní do vyučovania a tiež k hodnotám svojich pedagógov, ktorými boli vzdelaní otroci alebo antickí filozofi. Vždy si ich vážili a snažili sa od nich čo najviac naučiť-nielen zvládnuť preberanú látku, ale čo to pochytiť aj z ich osobnosti. Zkrátka túžili sa podobať svojim učiteľom. Dnes je prístup žiakov k učiteľovi a vôbec k vyučovaniu, značne odlišný a to hlavne vďaka tomu, že od dôb Márie Terézie je školská dochádzka poviná pre všetkých, bez ohľadu na ich záujem či nezáujem sa niečo od svojho učiteľa naučiť. To však neznamená, že by tým učiteľ stratil vplyv na svojich žiakov, čo sa týka ich výchovy. Aj keď si to žiaci, ale často aj samotný učitelia neuvedomujú alebo si nechcú pripustiť – v rozhodujúcom okamžiku sa zvyčajne žiak zachová tak, ako to vidí na svojom učiteľovi. Ako učitelia budeme teda síce jedni z mnoha dospelých, ktorý budú mať vplyv na utváranie osobnosti týchto detí, ale vzhľadom k tomu, že to budeme práve my, kto s nimi bude trávit podstatnú časť pracovných dní, tak tento náš vplyv na ich výchovu nebude malý.

Ako budúci učitelia sa však musíme sami seba spýtať: V čom budú naši žiaci ako my? Budú sa obliekať ako my? V niektorých prípadoch môže aj k tomuto dôjsť, ale nepoznám žiadneho učiteľa, ktorý by si toto stanovil ako výchovný cieľ. Budú premýšľať ako my? Dúfajme, že áno – veď rozvíjanie myšlienkových procesov, uvažovanie v logických súvislostiach a načrtnutí vlastného životného smeru je tiež súčasťou toho, čo u svojich žiakov budeme chcieť do istej miery ovplyvniť. Ale to však nie je zďaleka všetko, v čom im budeme modelom! Naši žiaci budú tiež sledovať naše reakcie, naše vzťahy a spôsob vychádzania s ostatnými učiteľmi alebo tiež s ich rodičmi; našu spoľahlivosť a dôslednosť, čestné jednanie i zmysel pre spravodlivosť – skrátka budeme vo svojej triede každý deň prezentovať sami seba.
Dôležitým problémom, s ktorým sa budeme vo svojej profesii stretávať takmer denne, je schopnosť vhodne reagovať na najrôznejšie situácie. Každý deň so sebou prináša nové prekvapenia, na ktoré musíme reagovať. A tieto reakcie často ukazujú, akí ľudia v skutočnosti sme.
Skúsme si napríklad predstaviť nasledujúcu situáciu: Žiaci si nedopatrením vypočujú na chodbe rozhovor, v ktorom k nám iný učiteľ prednesie nie zrovna vľúdne slová – ako na nich zareagujeme? Na to nečaká iba dotyčný kolega, ale hlavne žiaci, pre ktorých bude naša reakcia lekciou do života.