Osobnosť učiteľa

OSOBNOSŤ PEDAGÓGA

Na osobnosť učiteľa sa dá aplikovať všeobecná definícia osobnosti, ktorá znie : „Osobnosť je systém regulujúci vzťahy človek-svet“.Tzn.,že narúšanie regulácie osobnosti buď osobnosťou z vnútorných zdrojov (inštinkty, hlúposť, pudy...) alebo vonkajších zdrojov (sociálny tlak, vedúci, kultúra...) vedie k neplneniu si rozvojových funkcií osobnosti, čo je dôležité pre osobnosť učiteľa pri jeho práci. Učiteľ pracuje s najcennejšou hodnotou, ktorá sa ma tejto planéte nachádza, s hodnotou, od ktorej závisí naša budúcnosť – budúcnosť smerujúca ku skaze alebo harmónii, k deštrukcii alebo tvorivosti. Hovorí sa že :“Aký učiteľ, taká škola, aký učiteľ taký žiak“, ale v praxi sa pre učiteľa urobilo veľmi málo alebo nič. Ani jedna z reforiem školstva sa podstatne nedotkla platov učiteľov, ktoré stále zaostávajú za priemernými platmi v našom národnom hospodárstve.
Je čas, keď treba skutočne, nielen na papieri, robiť niečo pre učiteľa, v mene učiteľa, v mene jeho osobnosti a jej zdokonaľovania. Treba radikálne zlepšiť podmienky jeho práce, aby mohol skutočne profesionálne realizovať svoje poslanie na úrovni najnovších svetových poznatkov z oblasti výchovy, vzdelávania, sebarozvoja, rozvoja osobnosti detí a mládeže.
Učitelia a výchovní pracovníci tvoria jednu z najpočetnejších skupín inteligencie. Títo pracovníci rozhodujúcim spôsobom ovplyňujú vývoj školstva výchovy a vzdelávania ako súčasť našej spoločnosti. O tom, že vzdelanostná a kvalifikačná úroveň obyvateľstva sa stáva rozhodujúcim faktorom ďalšieho rozvoja, nemožno už pochybovať. „Bohatstvo národov, ktoré záviselo od pôdy, práce a kapitálu počas poľnohospodárskej a priemyselnej éry, záviselo od prírodných zdrojov, akumulácie peňazí a dokonca od zbrojenia, bude v budúcnosti závisieť od informácií, poznatkov a inteligencie.Význam učiteľovej práce teda ďaleko prevyšuje hranice školy, rezortu a odvetvia a zasahuje do všetkých oblastí života spoločnosti. Avšak spoločenskému významu práce učiteľa u nás zďaleka nezodpovedá jeho spoločenské postavenie a prestíž jeho povolania.
Strata tejto prestíže je tiež spôsobená tým, že učitelia ako celok nedostatočne plnia svoju spoločenskú rolu, nepochopiac očakávania, ktorými spoločnosť ako celok vystupuje voči učiteľovi. Spoločnosť očakáva od učiteľa vysokú odbornú úroveň, profesionálnu kompetenciu a ľudské a morálne kvality, ktoré nie sú celkom bežné v ostatnej populácii.

V skutočnosti sa však verejnosť stretávala s priemernosťou, ba až šedivosťou v radoch mnohých učiteľských kolektívov, s vlastnosťami, ktoré učiteľov ničím neodlišovali od ostatnej populácie. Nevýraznosť v postojoch, nerozhodnosť, nedostatok sebavedomia, ale predovšetkým nízka odbornosť vykonávanej práce, nízky stupeň tvorivosti, nedostatočná odvaha experimentovať, hľadať a nachádzať, pohodlníctvo a strach, odcudzenosť predmetu vlastnej práce, nedostatočný vzťah k deťom a mládeži sú tie najfrekventovanejšie charakteristiky, ktoré sa týkajú mnohých učiteľov vo výkone svojho povolania.

Učiteľova individuálna koncepcia vyučovania

Činnosť učiteľa v triede sa dá pomerne dobre pozorovať. Keď nahliadneme do triedy, vidíme, že sa učiteľ venuje rozličným činnostiam : vysvetľuje učivo, kladie žiakom otázky, hodnotí žiakov, dáva im pokyny ako vykonávať určitú úlohu atď. Môžeme však pozorovať nielen činnosti učiteľa , ale aj jeho vzťah k žiakom. Môžeme vidieť, že je k niektorým žiakom prísny, k iným zhovievavý, vidíme, že jeden učiteľ vytvára v triede skôr priateľskú atmosféru, iný má k žiakom chladný prístup.
Tieto viditeľné, navonok sa prejavujúce činnosti učiteľa sa uskotočňujú na základe niečoho, čo nie je na prvý pohľad zjavné. Ide o učiteľovu individuálnu koncepciu vyučovania.
Učiteľ o svojej individuálnej koncepcii vyučovania obyčajne nehovorí. Preto táto súčasť jeho profesionálneho vybavenia zostáva nespozorovaná. Predsa však zohráva dôležitú úlohu, pretože do značnej miery ovplyvňuje spôsob, akým učiteľ vyučuje, spoluurčuje priebeh vyučovania a tým aj jeho výsledky.V duchu svojej koncepcie sa učiteľ pripravuje na vyučovanie a potom organizuje svoju činnosť i činnosť žiakov v triede. Na základe tejto koncepcie učiteľ interpretuje pre seba i predpísané vyučovacie ciele, upravuje učivo, volí vyučovacie metódy a pristupuje k žiakom.
Obrazne si učiteľovu koncepciu vyučovania možeme predstaviť ako isté „zariadenie“, ktoré učiteľ má a ktoré používa na plánovanie vyučovania a na jeho realizáciu. Z tohto „zariadenia“ učiteľ vyberá tie princípy, pravidlá, vedomosti, ktoré práve potrebuje pre svoju činnosť v predrealizačnej fáze vyučovania (príprava na vyučovaciu hodinu), pri realizácii vyučovacieho procesu i pri porealizačnej fáze vyučovania. Učiteľ však svoju koncepciu vyučovania môže používať i v ďalších situáciách. Môže pomocou nej hodnotiť pedagogické skutočnosti, ktoré sú mimo jeho vyučovania.

Povahové črty učiteľovej osobnosti

Učiteľova, vychovávateľova osobnosť je hlavným činiteľom vo výchovno-vzdelávacom procese.Učiteľ by mal stáť na jednom z prvých miest v našom spoločenskom živote. Správna osobnosť sa však nerodí hneď.

Treba na nej veľa pracovať. Teraz vzniká otázka, aké črty osobnosti sú príznačné alebo ktoré by mali byť príznačné pre pedagóga. Vymenujme aspoň niekoľko základných čŕt osobnosti, ktoré majú charakterizovať pedagóga. Ak máme osobnosť projektovať, musíme aj vedieť, aké črty chceme dosiahnuť. Preto je táto otázka pre výchovu a sebavýchovu učiteľov mimoriadne dôležitá.
Ideovosť ako základná črta učiteľovej osobnosti sa má prejaviť v činorodosti a v organizátorskej práci. Znamená to vykonávať každú prácu, pripravovať sa dobre na každú úlohu a vidieť v drobných veciach uskutočňovanie konečných cieľov. Naučiť žiakov dobre ovládať predmet, ktorý sa vyučuje, oboznámiť ho s viacerými názormi na problémy z danej témy a viesť ich k systematickej práci. To všetko sú dôležité ohnivká, v ktorých sa činorodosť a ideovosť môže najskôr prejaviť. Ideovosť súvisí bezprostredne so zásadovosťou v konaní. Zásadovosť v učiteľskej práci znamená úprimný a otvorený postoj k všetkým otázkam školskej práce. Žiaci vysoko hodnotia ideovosť a zásadovosť učiteľov. Nenávidia pokrytectvo. Poslucháč prvého ročníka vysokej školy píše napr. o jednom učiteľovi toto: „Nepáčilo sa mi to, že bol pokrytecký. Na jednej strane spolu s riaditeľkou bol proti študentom, no hneď sa spájal so študentami proti nej. Slovom držal pri tom, pri kom stál. Nik ho nemal rád. Nuž a nie je div, že žiaci s ním prichádzali do konfliktu.“ Takisto ako žiaci nenávidia bezzásadovoť a dezideovosť, tak na druhej strane vysoko hodnotia tie vlastnosti a schopnosti učiteľa, ktorými sa ideovosť prejavuje. Ďalšia študentka napísala o svojom bývalom učiteľovi toto: „Čím si vlastne udržal autoritu? Tým, že vedel pútavo rozprávať, mal bohaté znalosti, pochodil po svete, veľa vedel, videl, počul. Na všetko mal vlastný názor. Bol prísny, ba vlastne ani nie, skôr zásadový. Z toho pramenila tá určitá prísnosť, ktorá sa prejavovala v tom, že spravodlivo hodnotil každú žiačku v triede. Žiadal od nás vždy viac. Požiadavky mal značné. Keď sme hovorili proste a od srdca, hodnotil to najvyššie.“

Pedagogické schopnosti a zručnosti

Aby mohol pedagóg vykonávať svoju prácu, potrebuje mnoho špeciálnych schopností a zručností, ktoré ho uspôsobujú plniť túto úlohu. Pedagogické schopnosti a zručnosti v nijakom smere nemožno podceňovať, ale treba im venovať pozornosť. Základnou podmienkou pedagógovho úspechu sú jeho vedomosti.

Vo svojich výpovediach takmer všetky absolventky stredných škôl, kladú na prvé miesto učiteľovu úroveň: „Prvé čo som si všimla u mojej profesorky nemčiny boli hlboké vedomosti. A to je najdôležitejšie. Niet horšieho, ako keď učiteľ nemá patričné vedomosti.
Žiaci to vedia vybadať a začnú učiteľa podceňovať.“Ďalšie sa vyjadrili takto: „Jeho vedomosti boli veľké a vedel každý problém dokonale vysvetliť. Bol obľúbený. Nielen veľa žiadal, ale svojím výkladom nám aj veľa dal.“ „U môjho učiteľa slovenčiny som si cenila najmä to, že mal všestranné vedomosti. Vedel pohotove odpovedať na otázky týkajúce sa nielen gramatiky a literatúry, ale i na otázky, ktoré sa týkali mnohých iných predmetov. Toto som si u neho cenila najviac. Vďaka nemu som sa venovala štúdiu slovenčiny.“
Ako žiaci oceňujú vysoké vedomosti a s rešpektom pozerajú na takých učiteľov, ktorí sú dobrými odborníkmi vo svojom predmete, tak podceňujú učiteľov, ktorých vedomosti sú slabé. Učiteľovu nevedomosť a nepripravenosť hodnotia žiaci takto : „Vedomosti môjho profesora boli podľa mojej mienky veľmi chabé. Čím menšie boli jeho vedomosti, tým bol nedotklivejší a keď sa stalo, že ho niekto pristihol pri chybe, alebo sa ho opýtal, čo sám nevedel, úbohý žiak mal ´po chlebe´.“ „Bol to človek zbehlý vo svojom odbore, ba možno povedať že aj nadaný. Ale jeho učiteľská práca sa utápala v mori nešťastia. Z našej strany vzbudzoval súcit a sústrasť.“
Prevažná skupina študentov kladie dôraz na správny metodický postup na hodine a výklad. Učiteľov výklad má byť zaujímavý, majú sa v ňom odraziť jeho vlastné skúsenosti a vlastné názory. Jedna študentka píše : „Je pravda, že kladnou vlastnosťou sú dobré vedomosti. Ale niekedy to nestačí. Keby som mala pravdu povedať napr. o profesorovi logiky, vedomosti mal. Ale čo to bolo platné, keď nemal u žiakov nijakú autoritu?“ Autoritu možno získať správnym metodickým postupom, ktorý žiaci veľmi vysoko hodnotia. „Mala som rada latinčinárku. Bola to veľmi inteligentná a vzdelaná žena. Jej metóda vyučovania bola taká skvelá, že sme ani nevedeli, ako sa učíme a učili sme sa rýchlo.“ Keď žiaci hodnotia učiteľov, vystupujú do popredia také skutočnosti, ako presnosť príchodu na hodinu, spôsob skúšania na začiatku hodiny, kontrola domácich úloh a kvalita vysvetľovania. Jedna poslucháčka charakterizuje dobrého učiteľa takto : „Na hodinu prichádzal vždy veľmi presne, ale vždy aj presne odchádzal. Hodinu začal vždy skúšaním.

Pri skúšaní najprv zopakoval novú látku a potom sa vracal v hlavných črtách k samým začiatkom.“
Nesprávne metodické postupy, nepresná dochádzka na hodinu, zlé alebo nedostatočné vysvetľovanie spôsobuje, že žiaci čas strávený v škole produktívne nevyužijú. Potom sú zbytočne vyťažení doma a vytvára sa odpor k učiteľovi, aj k predmetu, ktorý vyučuje. Študent o profesorovi fyziky píše: „Bol mojím najneobľúbenejším profesorom. Neláska žiakov k nemu vyplývala najmä z jeho metodiky vyučovania. Na hodiny prichádzal obyčajne o 10-15 minút neskôr. Keďže väčšinou i skôr odišiel, z celej hodiny fyziky ostalo len 25-30 minút. Aj keď nejaké učivo niekedy vysvetlil, urobil to tak, že sme z toho všetci vedeli menej jako predtým. Vysvetľovanie spočívalo v tom, že chytil do ruky knihu a čítal z nej.“ Veľa pozornosti vo svojich výpovediach venujú študenti nepripravenosti učiteľa na hodinu, nahradzovaniu výkladu čítaním z knihy. Dôležité je to, aby sa učiteľ sústreďoval, nielen na svoj výklad, ale aby mal dostatočné spojenie s triedou a zisťoval, či žiaci chápu jeho vysvetlenie. Z metodického hľadiska sa odporúča preskúšať žiakov aj počas vysvetľovania. To žiakov aktivizuje. Nepriaznivo vplýva disproporcia medzi vysvetľovaním a skúšaním: „Naša učiteľka namiesto výkladu päť minút čítala z učebnice a štyridsať minút skúšala.“
Učiteľ musí venovať veľkú pozornosť skúšaniu a hodnoteniu žiakov.Toto je okrem výkladu jedna z dôležitých pedagogických schopností. Najhorším prípadom s ktorým sa stretávame je učiteľ, ktorý za 2 roky asi 20 žiakov nevyvolal a ich odpoveď nezhodnotil známkou. Bol to fyzik a známkoval podľa matematiky. Iným zlozvykom je skúšať tesne pred konferenciou na základe rôznych testov. Žiaci sami takéto hodnotenia odsudzujú. Žiaci odsudzujú aj to, keď učiteľ skúša štyroch prípadne viac žiakov naraz. Nedostatkom je aj to, ak žiak nemá možnosť opraviť si známku, akú už raz dostal. Ďalšie chyby pri skúšaní sú, keď učiteľ známkuje podľa nálady, uprednostňuje jedných žiakov pred druhými bez zreteľnej príčiny apod. Žiaci žiadajú prísne, sústavné ale spravodlivé hodnotenie. Jeden študent napísal: „Skúšal každú hodinu. To viedlo žiakov k systematickému učeniu. Nevedel sa hnevať, aj keď žiaci boli zle pripravení. Naproti tomu klasifikoval veľmi prísne.“ Veľmi nepriaznivo na žiakov vplýva, keď učiteľ nadržiava niektorým žiakom: „Náš učiteľ mal v triede niekoľkých obľúbencov, ktorým vždy dával dobré známky, aj keď si to často nezaslúžili. Na ostatných žiakov to pôsobí deprimujúco a rozhodne to neprispieva k učiteľovej obľube ani u tých žiakov, ktorých vyznamenáva.“
Z ďalších vlastností, ktoré by dobrý učiteľ mal mať je dôslednosť. Tá predpokladá pevnosť charakteru.

Učiteľ má svoju prácu dobre organizovať a predvídať.

Vzťahy medzi učiteľom a žiakom

Významné miesto medzi učiteľovými dobrými vlastnosťami tvorí otázka utvárania správneho vzťahu k žiakom. Ak ju učiteľ vyrieši, pomôže mu to prekonať mnohé ťažkosti v triede a odstrániť ľahostajnosť, prípadne nedôveru žiakov. Otázka správneho vzťahu k žiakom nie je ľahká. Avšak dá sa riešiť. Prvým krokom k jej riešeniu bude, keď sa učiteľ zbaví neosobného postoja k žiakom, nebude na nich pozerať ako na stroje. K žiakovi treba pristupovať individuálne, treba sa ho naučiť chápať. Pretože sú to ľudia cítiaci, mysliaci a žijúci v určitých vzťahoch k okoliou. Žiaci si to zapamätajú na celý život, vďačne sa vrátia v spomienkach k svojim učiteľom. Staré príslovie hovorí: „Ako sa do hory volá, tak sa z nej ozýva.“ Teda vľúdnosť, láskavosť a porozumenie neostane bez odozvy, napomôže utvoriť správny vzťah žiakov k učiteľovi. Utvorenie správneho vzťahu k žiakom je predpokladom úspešnej práce. Utvoriť dobrý vzťah k žiakom napomáha najmä učiteľova životná radosť, optimizmus a bodrosť. Žiaci nemajú radi učiteľov zachmúrených, ktorí sa stále sťažujú na mnoho práce. Učiteľ má žiakov naučiť optimizmu. Žiaci o učiteľoch, ktorí ich učili optimizmu, hovoria: „Na hodinách bol prísny, ale dobrosrdečný. Ku každému bol rovnako milý a priateľský. Každému vedel poradiť, bol milý, múdry a vedel svoju múdrosť pravým spôsobom rozdávať. Pri skúšaní používal milý tón a oslovoval nás menom. Bol taktný, pozorný, nezosmiešňoval, neironizoval.“
Nevyhnutné vlastnosti každého, kto pracuje s ľuďmi, sú dokonalé sebaovládanie a trpezlivosť. Len ťažko možno doceniť hodnotu týchto vlastností. Žiaci sú neobyčajne citlivý práve na to, akým spôsobom sa k nim učiteľ správa. Žiaci neznášajú, keď učiteľ ironizuje, podceňuje, má povýšenecký postoj k žiakom. Vyplýva to z ich nesprávneho postoja k ľuďom. Treba povedať, že dobrý vzťah k žiakom, porozumenie pre žiakov nemôže vyplývať z učiteľovej slabosti. Žiaci hneď zbadajú a využijú slabosť. O jednom učiteľovi sa vyjadrili : „Bol milý, ale mohli sme mu vyliezť na chrbát. Nemal autoritu, cez hodinu fyziky rozprával žarty.“ Takéto učiteľovo správanie je práve také nevhodné ako prehnaná prísnosť, kričanie a hrešenie. Nervozita, ktorú vyvoláva učiteľov nesprávny postup, nesprávne hodnotenie, krik a ironizovanie, zaháňa žiakov do pasivity.

Pedagóg musí vedieť žiaka povzbudiť v jeho práci, musí mu pomôcť, a nie ho ešte hlbšie zahrabať do bahna a nevšímať si ho.

Učiteľ by mal mať schopnosť abstraktne myslieť a teda aj tvorivo a aktívne vychovávať (prebúdzať a pestovať v deťoch a v mládeži zmysel pre krásu, harmóniu a ušľachtilé hodnoty, utvrdzovať v nich pozitívny vzťah k životu, k prírode, k duševnej i fyzickej práci, k rodičom, dospelým, k spoločnosti) a vzdelávať (predovšetkým pestovať schopnosť učiť sa, osvojovať si poznatky, logicky myslieť a rozvíjať svoje schopnosti) v škole i mimo nej.


Žiak bude ako jeho učiteľ

k nám pristupovala so slovami : „Ako sa budete vy správať ku mne, tak sa budem správať aj ja k vám!“ Vidím v tom akúsi iróniu a tento spôsob jednania so žiakmi mi nepripadá práve najšťastnejší, pretože v skutočnosti by to malo byť práve naopak. Už v staroveku boli žiaci zasväcovaní do vyučovania a tiež k hodnotám svojich pedagógov, ktorými boli vzdelaní otroci alebo antickí filozofi. Vždy si ich vážili a snažili sa od nich čo najviac naučiť-nielen zvládnuť preberanú látku, ale čo to pochytiť aj z ich osobnosti. Zkrátka túžili sa podobať svojim učiteľom. Dnes je prístup žiakov k učiteľovi a vôbec k vyučovaniu, značne odlišný a to hlavne vďaka tomu, že od dôb Márie Terézie je školská dochádzka poviná pre všetkých, bez ohľadu na ich záujem či nezáujem sa niečo od svojho učiteľa naučiť. To však neznamená, že by tým učiteľ stratil vplyv na svojich žiakov, čo sa týka ich výchovy. Aj keď si to žiaci, ale často aj samotný učitelia neuvedomujú alebo si nechcú pripustiť – v rozhodujúcom okamžiku sa zvyčajne žiak zachová tak, ako to vidí na svojom učiteľovi. Ako učitelia budeme teda síce jedni z mnoha dospelých, ktorý budú mať vplyv na utváranie osobnosti týchto detí, ale vzhľadom k tomu, že to budeme práve my, kto s nimi bude trávit podstatnú časť pracovných dní, tak tento náš vplyv na ich výchovu nebude malý.

Ako budúci učitelia sa však musíme sami seba spýtať: V čom budú naši žiaci ako my? Budú sa obliekať ako my? V niektorých prípadoch môže aj k tomuto dôjsť, ale nepoznám žiadneho učiteľa, ktorý by si toto stanovil ako výchovný cieľ. Budú premýšľať ako my? Dúfajme, že áno – veď rozvíjanie myšlienkových procesov, uvažovanie v logických súvislostiach a načrtnutí vlastného životného smeru je tiež súčasťou toho, čo u svojich žiakov budeme chcieť do istej miery ovplyvniť. Ale to však nie je zďaleka všetko, v čom im budeme modelom! Naši žiaci budú tiež sledovať naše reakcie, naše vzťahy a spôsob vychádzania s ostatnými učiteľmi alebo tiež s ich rodičmi; našu spoľahlivosť a dôslednosť, čestné jednanie i zmysel pre spravodlivosť – skrátka budeme vo svojej triede každý deň prezentovať sami seba.
Dôležitým problémom, s ktorým sa budeme vo svojej profesii stretávať takmer denne, je schopnosť vhodne reagovať na najrôznejšie situácie. Každý deň so sebou prináša nové prekvapenia, na ktoré musíme reagovať. A tieto reakcie často ukazujú, akí ľudia v skutočnosti sme.
Skúsme si napríklad predstaviť nasledujúcu situáciu: Žiaci si nedopatrením vypočujú na chodbe rozhovor, v ktorom k nám iný učiteľ prednesie nie zrovna vľúdne slová – ako na nich zareagujeme? Na to nečaká iba dotyčný kolega, ale hlavne žiaci, pre ktorých bude naša reakcia lekciou do života.

Alebo popremýšľajme o tom, ako by učitel reagoval na kritickú poznámku, vznesenú na jeho adresu žiakom v triede behom vyučovania. Samozrejme ju môže učiteľov dôvtip „zraziť na kolená“- tomu sa hovorí vyhrávať vojnu slov. Ale žiak bude reagovať rovnako, ako jeho učiteľ. A kto kričí hlasnejšie alebo hovorí dlhšie – tým ešte nutne nevyhráva ani v triede, ani mimo nej.

Cieľom nášho výchovného pôsobenia na žiakov však určite nebude vyhrávať spomínanú vojnu slov, ale to, aby sme z nich vychovali ľudí vzdelaných a poctivých; dokonale pripravených na najrôznejšie skúšky, ktoré ich v živote čakajú. Veď hneď po rodine by mala škola ponúkať mladým ľuďom príležitosť k vybudovaniu životných základov, jasných postojov, vlastných názorov a správneho poradia hodnôt.


POUŽITÁ LITERATÚRA :


Pedagogická revue č.3 , 1990
Dr.Kenneth O´Gangel: Povolání:učitel (Called To Teach), ACSI, Colorado Springs, U.S.A., 1995.