Vývinová psychológia

Poznatky z vývinovej psychológie majú osobitný význam pre všetkých, ktorí sa zaoberajú výchovou a vzdelávaním detí a mládeže a dnes vlastne už aj dospelých.

Predmet vývinovej psychológie :

Vývinová (ontogenetická) psychológia je jednou zo základných psychologických disciplín.
Skúma kvalitatívne a kvantitatívne zmeny psychickej regulácie prežívania a správania človeka počas celého života.
Všíma si priebeh zmien a výskyt psychických javov, ktoré zákonite vznikajú, rozvíjajú sa a postupne zanikajú v prežívaní a správaní človeka, v jeho osobnosti od počatia až do smrti. Vysvetľuje príčiny, podmienky a mechanizmy týchto zmien (Kuric a kol. 1986, s. 11).

Východiská štúdia psychického vývinu :

Vývin sa definuje ako zmena, pri ktorej organizmus alebo iný vyvíjajúci sa objekt:
a) získava nové vlastnosti, pričom si ponecháva doterajšie (niektoré zo súčasných vlastností však ak spravidla stráca),
b) stáva s vnútorne zložitejším (vo vzťahoch medzi jeho časťami) i navonok (vzťahy medzi ním a okolím),
c) stáva sa nezávislejším od svojho okolia, teda je autonomnejší (Říčan, 1989).

Štúdium správania a prežívania v priebehu času je najvšeobecnejším predmetom široko chápanej vývinovej psychológie. Hans D. Schmidt (1978)

Rozlišuje štyri okruhy všeobecnej vývinovej psychológie:

1. Štúdium fylogenézy psychiky, založené na sledovaní správania rôznych druhov živočíchov na rozličnom stupni evolučného radu.
Etológia ako porovnávacia biológia správania sa opiera predovšetkým o pozorovanie správania zvierat v prirodzených životných podmienkach (napr. zabezpečenie obživy vyhľadávaním potravy alebo útokom na korisť, obrana teritória, dvorenie samčeka samičke, hniezdenie a sťahovanie vtákov).
Fylogentický prístup býva užitočný pre modelovanie správania pri pokusoch so zvieratami. Môže pomôcť pri objasňovaní niektorých psychologických problémov človeka a hlbšiemu porozumeniu niektorých individuálnych zvláštností jeho vývinu.

2. Štúdium antropogenézy psychiky - skúma vývin duševna ľudí v rôznych historických etapách a v rôznych civilizačných okruhoch.
Etnopsychológia a kultúrna antropológia prinášajú významné porovnávacie údaje pre pochopenie zákonitostí všeobecného charakteru (pozorovanie určitého javu, znaku v pôvodných primitívnych prírodných kultúrach a v moderných západných civilizovaných spoločnostiach).
Novšie sa rozvíja psychohistória, ktorá vychádza zo štúdia literárnych prameňov, umeleckých diel a iných historických materiálov (napr. hračiek).

3. Štúdium ontogenézy psychiky človeka - vývin individuálnej psychiky človeka v priebehu života - od počatia po smrť - definíciu sme si práve povedali.

4. Štúdium aktuálnej genézy psychiky človeka - skúma krátkodobý vývin psychických procesov (napríklad pri vnímaní, riešení myšlienkových úloh, učení).
Krátkodobé psychické procesy závisia od úrovne ontogenetického vývinu.

Pri štúdiu vývinových procesov psychiky človeka v rámci užšie chápanej vývinovej psychológie budeme vychádzať z poznatkov všetkých štyroch uvedených okruhov, ale predovšetkým z údajov ontogenetickej psychológie.
Širšie chápaná vývinová psychológia používa termín vývoj (fylogenetické, antropologické hľadiská) a ontogenetická psychológia označuje procesy zmien termínom vývin (ontogenéza).

Väčšina súčasných teoretických koncepcií ontogenézy človeka vychádza z presvedčenia, že človek je schopný zmeny počas celého svojho života.
Zmeny v ranom veku sú zvlášť rýchle a dramatické, lebo prebieha premena skutočne bezbranného, nemohúceho novorodenca na schopné dieťa, aktívne objavujúce svet.
Počas detstva dochádza za normálnych podmienok spravidla k zmenám veľkosti a k rozvoju schopností.
V dospelosti prebiehajú zmeny viacerými smermi.
Niektoré schopnosti, ako rozširovanie slovníka, pokračujú, kým iné, sila a reakčný čas (časový interval medzi podnetom a reakciou), sa znižujú.
Stále sa objavujú celkom nové funkcie prostredníctvom syntézy poznatkov a skúseností v podobe múdrosti. Známky rastu sa prejavujú dokonca aj u veľmi starých ľudí.
V tejto súvislosti sa potom chápe u človeka aj zážitok umierania ako finálny (konečný) pokus o vyrovnanie sa s vlastným životom - stručne povedané, reprezentuje vlastne ďalšie sebarozvíjanie indivídua.

Ontogenéza je proces kvantitatívnych a kvalitatívnych zmien ľudskej bytosti v čase. Kvalitatívne zmeny sú zmeny v počte alebo množstve, veľkosti niečoho, ako sú výška, hmotnosť, rozsah slovnej zásoby.
Kvalitatívne zmeny sú zmeny v druhu, štruktúre alebo organizácii, ako sú napríklad postupné prirodzené zmeny v inteligencii alebo v spôsobe myslenia človeka.

Rozdiel medzi týmito zmenami môžeme dobre rozlíšiť na príklade vývinu pamäti.
Štvorročná J. si dokázala spomenúť len na tri predmety z c celej skupiny predmetov, ktoré videla pred niekoľkými minútami, ale ako sedemročná už sa rozpamätala na sedem predmetov.
Jej pamäť zaznamenala v tomto čase kvantitatívnu zmenu, nárast v množstve zapamätaného (nárast kapacity bezprostrednej - primárnej pamäti).
Prežíva však aj kvalitatívnu zmenu pamäti, pretože teraz začína používať určité stratégie ako ukladať predmety, ktoré si chce zapamätať, do kategórií, ktoré jej potom pomôžu pri ich vybavovaní.

Individuálny psychický vývin (ontogenéza) je proces, charakteristický kvantitatívnymi a kvalitatívnymi zmenami živého systému.
Tieto zmeny nie sú náhodné, ale nutné, zamerané a nezvratné.
Sú to zmeny progresívne, i keď zahrňujú momenty regresie.
Je to pohyb celého systému od nižších foriem k vyšším, od jednoduchších k zložitejším formám existencie a vzťahov jednotlivca k okolitému svetu, znamená zdokonaľovanie štruktúry i funkcií, narastanie organizovanosti a stability.
Uskutočňuje sa odumieraním starého, zrodom nového a zároveň návratom starého na novej úrovni.

Nezvratný proces znamená, že vo vývine síce niekedy pozorujeme náznaky návratu, regresie na nižší stupeň, nikdy to však nie je návrat k pôvodnej kvalite. Ľudstvo zatiaľ nenašlo žiadnu omladzovaciu procedúru, ktorej účinky by sa prejavili v skutočnom celkovom omladení.

V psychickom vývine ide o rad zákonitých zmien, ktoré usporiadaným a súhlasným spôsobom vedú k cieľu - dosiahnutiu zrelosti.

Termíny usporiadaný a súhlasný vyjadrujú, že vývin nie je ničím náhodným, ale že medzi prebiehajúcim obdobím vývinu a nadchádzajúcim je vzájomný vzťah.

Každá zmena závisí od predchádzajúcej, a podobne súčasná zmena bude mať vplyv na zmeny budúce.
V živote človeka však prebieha množstvo zmien a nie každá je zmenou vývinovou.

Vývinová zmena

Vývinová zmena je taká charakteristika, ktorá znamená prechod od menej dokonalého prejavu k dokonalejšiemu, je relatívne stála (udržuje sa istý čas, kým nie je včlenená do vývinovo vyšších prejavov) a v tej istej populácii je v zákonitom vzťahu k chronologickému veku (Kuric, J. a kol., 1986, s.48).

Náhodný alebo násilný zásah do vývinu (ochorenie, úraz, trauma - vážne poškodzujúce organizmus s dopadom na priebeh, kvalitu funkcie a prežívania) môže negatívne poznačiť ďalší telesný resp. duševný vývin, vývinový proces však neustáva, naďalej pokračuje, ale iným spôsobom, ako by prebiehal za optimálnych podmienok. Zásah do vývinu bol náhodný, nezákonitý, ale ďalší vývin už je opäť zákonitý.

Druhy vývinových zmien :
Vývinové zmeny nie sú všetky rovnakého druhu, vývin sa uskutočňuje rozličnými spôsobmi.

Evolučné zmeny (progresívne) predstavujú zákonitý, neopakovateľný postup radu zo seba navzájom vychádzajúcich zmien, ktoré možno hodnotiť ako prechod od menej dokonalého k dokonalejšiemu (zložitejšiemu), a ktoré sú zamerané na určitý cieľ. Prevažujú v období detstva a dospievania.

Evolúcia je vzostup, zdokonaľovanie, obohacovanie.
V telesnej oblasti vznikajú nové orgány a nové funkcie (napríklad rozmnožovacie), podobne v duševnej oblasti sa vyvíjajú nové funkcie a spôsobilosti (reč, logické myslenie, morálny úsudok), pričom sa funkcie zdokonaľujú, aktivita sa zrýchľuje a zefektívňuje.

I keď k určitým pozitívnym zmenám (zdokonaľovanie niektorých schopností a získavanie nových spôsobilostí) dochádza i neskôr, predsa len tieto neskoršie zmeny nie sú nikdy tak rýchle a prevratné ako v raných etapách života človeka.

Preto sa vek dospelosti zvykne označovať ako obdobie stability alebo plató, stacionárne štádium, ktoré využíva rozvinuté psychické vlastnosti a spôsobilosti (Langmeier, J., 1991).

Involučné zmeny (regresné) znamenajú opak vo vývine, úbytok, resp. úpadok niektorých schopností a adaptívnych funkcií v telesnej i duševnej oblasti.

V skutočnosti pozorujeme takýto úbytok v niektorých funkciách už v strednom dospelom veku, u väčšiny ľudí je zrejmý po päťdesiatom roku a spravidla výrazný je v starobe.

Evolučné a involučné zmeny sa nemusia nutne vylučovať, môžu prebiehať súčasne, to znamená, že môže dochádzať k pozitívnym vývinovým zmenám, hoci v iných oblastiach alebo smeroch je viditeľný pokles výkonnosti.

Biologická involúcia organizmu prebieha od samého vzniku nového organizmu, všetky živé tkanivá starnú od počiatku.
Napríklad na ľudskom oku badať involučné zmeny už okolo desiateho roku, keď sa zhoršuje zaostrenie pohľadu na blízko a na diaľku, napriek tomu sa v celkovom vývine zaznamenáva prevaha progresívnych zmien.
Pomer týchto dvoch druhov zmien v oblasti fyzického vývinu sa mení v prospech involučných zmien zhruba okolo tridsiateho roku života. Podobné vzťahy sledujeme aj v psychickom vývine.
Dieťa v čase nástupu do školy stráca svoj bohatý svet fantázie a spontánneho prejavu, aby umožnilo vstup reality do svojich predstáv a otvorilo cestu rozumovému poznávaniu sveta.

Americká vývinová psychologička Elizabeth B. Hurlocková (1956) rozlišuje štyri základné skupiny vývinových zmien:

1. Zmeny veľkosti
Zmeny tohto druhu možno pozorovať vo fyzickom i psychickom vývine.
S vekom narastajú miery výšky, hmotnosti, vnútorných orgánov (srdce, pľúca, žalúdok - zväčšeným objemom môžu slúžiť vzrastajúcim potrebám organizmu), podobne sa rozširuje slovník dieťaťa, narastajú jeho schopnosti myslenia, zapamätúvania, pozornosti, tvorivej predstavivosti, ak sa jednotlivec vyvíja normálne.

2. Zmeny proporcií
Dieťa nie je zmenšeninou, miniatúrou dospelého, ako sa verilo v minulosti, ale jeho telo (veľkosť častí) má odlišné proporcie v porovnaní s dospelým.
Tieto rozdiely v telesných proporciách zaznamenávame len do určitého veku, to znamená do chvíle, keď dieťa dosiahne zrelosť (okolo 13. roku života).
Vtedy telesné proporcie začínajú zodpovedať proporciám dospelej osoby.

Podobné zmeny proporcií zaznamenávame aj v psychickom vývine.
V ranom detstve prevažujú vo vedomí dieťaťa fantazijné obrazy voľne spojené so skutočnosťou.
S vekom fantazijné elementy ustupujú reálnym faktom, reálnemu zobrazeniu a fantázia podlieha kontrole a ohraničeniu v takej miere, aby mohla byť využitá vo všetkých druhoch tvorivej činnosti.
Spočiatku sa záujem dieťaťa sústreďuje okolo vlastnej osoby a hier, neskôr sa presúva aj na poznanie iných detí
(napr. v susedstve) a záujmy dospievajúcich sa sústreďujú na osoby opačného pohlavia.

3. Zánik starých vlastností
Medzi postupne zanikajúce telesné znaky patrí napr. tzv. detská žľaza umiestnená v hrudníku, Babinského a Darwinov reflex, novorodenecké vlasy, mliečny chrup.

Z psychických funkcií postupne stráca svoju užitočnosť a zaniká napr. džavotanie a všetky iné formy prvotnej reči, impulzy dieťaťa k činnosti, ktoré sa objavujú pred myslením, detské formy motoriky, plazenie, lezenie, detský animizmus (oživovanie neživého), antropomorfizmus (prisudzovanie ľudských vlastností veciam, zvieratám a javom sveta) a pod.

4. Vznik nových vlastností
Niektoré z nich dieťa získava v procese učenia, ale veľa nových čŕt sa objaví ako výsledok dozrievania alebo rozvíjania vrodených dispozícií cvičením a učením, ktoré neboli úplne rozvinuté v čase narodenia.
Medzi fyzické vlastnosti tohto druhu patria prvotné a druhotné pohlavné znaky, y ktorých druhé sa objavujú v priebehu prvých mesiacov obdobia dospievania.

Medzi psychické patrí zvedavosť spojená s otázkami pohlavia, morálne normy, náboženské presvedčenie, rôzne formy jazyka a pod.