Zaujímavosti o referátoch
Ďaľšie referáty z kategórie
Zákonitosti psychického vývinu
Dátum pridania: | 25.09.2009 | Oznámkuj: | 12345 |
Autor referátu: | MgrBcRia | ||
Jazyk: | Počet slov: | 3 209 | |
Referát vhodný pre: | Vysoká škola | Počet A4: | 9.2 |
Priemerná známka: | 2.99 | Rýchle čítanie: | 15m 20s |
Pomalé čítanie: | 23m 0s |
Vo vývine človeka možno pozorovať isté charakteristické osobitosti, ktoré vo veľkej miere ovplyvňujú jeho vývin.
Gesell (podľa Langmeiera, 1991) formuloval niektoré zákonitosti vývinu, ktoré podľa neho síce platia všeobecne, ale v skutočnosti boli odvodené hlavne zo štúdia vývinu menšieho dieťaťa, predovšetkým dojčenskej motoriky:
1. Princíp vývinového smeru (gradientu) naznačuje zákonitý posun v priestore a čase, t.j. postupné ovládanie jednotlivých častí tela podľa telesného rastu.
a) Postup kefalokaudálny naznačuje, že ovládanie tela postupuje rovnakým smerom ako somatický rast - od hlavy k päte. Najprv začína dieťa aktívne ovládať (dvíhať) hlavičku, potom v pasívnom sede vyrovnáva najprv krčnú a neskôr bedrovú časť chrbtice, pri lezení sa pohybuje na kolenách, aby sa nakoniec postavilo na chodidlá.
b) Postup proximodistálny naznačuje posun od centra k periférii.
Pohyby horných a dolných končatín sa začínajú aktívne celkovými pohybmi predovšetkým v ramenných a bedrových kĺboch a postupne prechádzajú k zápästiu a prstom resp. na chodidlá.
c) Postup ulnoradiálny naznačuje posun od ulnárnej (lakťovej) strany dlane k radiálnej pri aktívnom úchope, tj. smerom ku kliešťovému úchopu medzi palec a ukazovák
(úchop dlaňový - nožničkový - kliešťový - pinzetový).
2. Princíp striedavého prepletania antagonistických neuromotorických funkcií je zjavný najmä v striedaní flexorov a extenzorov.
Možno ho pozorovať napr. na tom, ako ostro flektované končatiny novorodenca vystrieda aktívne extenzia dolných končatín v ôsmom týždni života dieťaťa.
Recipročné preplietanie zodpovedá všeobecnému procesu vývinu pozdĺž špirály smerom ku konečnej zrelosti.
Dieťa si teda osvojuje špecifické funkcie, až dosiahne určitý stupeň dokonalosti, a potom sa zdanlivo vracia k predošlému spôsobu, aby mohlo prekonať doterajší výkon a postúpiť na vyššiu úroveň.
Tento občasný spätný postup znamená príležitosť, ktorú „príroda“ poskytuje dieťaťu, aby mohlo konsolidovať svoje schopnosti a mobilizovať svoje možnosti pre ďalší rozvoj.
Potom môžeme označiť niektoré obdobia ako obdobia výbojov a iné ako obdobia konsolidácie.
3. Princíp funkčnej asymetrie súvisí s tendenciou k postupnej špecializácii pravej a ľavej strany tela stále na vyššej úrovni.
Symetrické rozloženie končatín, ktoré prevláda v spontánnej polohe za bdelého stavu u nedonosených detí, vystrieda u zrelých novorodencov (najmä vo veku okolo jedného mesiaca) prevažne asymetrické, s hlavou otočenou na jednu stranu a s hornými aj dolnými končatinami v extenzii na tej strane, ku ktorej je otočená tvár vo flexii s protiľahlými končatinami („šermiarska pozícia“ alebo tónickošijový reflex).
Ustupuje okolo troch mesiacov a je nahradený symetrickým rozložením končatín, ktoré však začínajú byť aktívne ovládané - načahovanie sa za predmetmi má tiež symetrický charakter, najprv zle koordinovaných alebo úplne úspešných pokusov
(dieťa sa trasie oboma rukami na blízky predmet).
Po šiestom mesiaci sú tieto pohyby znova nahradené unilaterálnym naťahovaním a uchopovaním predmetov jednou rukou (ktorá nemusí byť nutne neskôr dominantná).
4. Princíp individualizácie (individuálne riadenej maturácie-zrenia). Vývin podlieha jednak všeobecným zákonitostiam, a jednak individuálnym vrodeným tendenciám.
Už od narodenia (od počatia) je každé dieťa individualitou - má jedinečné znaky rastu a rozvoja počas celého svojho vývinu.
5. Princíp autoregulácie. Vývin je v podstate spojitý proces postupu na stále vyššiu úroveň. K pokrokom v jednotlivých obdobiach nedochádza hladko a vyrovnane.
U všetkých detí pozorujeme určitú vývinovú nerovnomernosť, výkyvy, fluktuácie, ktoré sú však riadené samým dieťaťom pri prechode na vyšší stupeň.
Dieťa si takto napríklad postupne a spontánne predlžuje intervaly medzi dávkami jedla, zvyšuje si množstvo prijímanej potravy, predlžuje si dĺžku bdenia a vzájomne spája úseky spánku na dlhšie časové a menej časté celky a pod.
Neuskutočňuje sa to naraz, ale s dennými výkyvmi.
Keď potom zostavíme z denných pozorovaní spánku detí spojitú krivku, vidíme v nej veľa výkyvov, ale celkový trend je jednoznačný (klesajúci).
Dieťa si denný režim najlepšie riadi spontánne samo, na základe potrieb a tento „self-demand regime“ je preň najoptimálnejší.