Zákonitosti psychického vývinu

Vo vývine človeka možno pozorovať isté charakteristické osobitosti, ktoré vo veľkej miere ovplyvňujú jeho vývin.

Gesell (podľa Langmeiera, 1991) formuloval niektoré zákonitosti vývinu, ktoré podľa neho síce platia všeobecne, ale v skutočnosti boli odvodené hlavne zo štúdia vývinu menšieho dieťaťa, predovšetkým dojčenskej motoriky:

1. Princíp vývinového smeru (gradientu) naznačuje zákonitý posun v priestore a čase, t.j. postupné ovládanie jednotlivých častí tela podľa telesného rastu.

a) Postup kefalokaudálny naznačuje, že ovládanie tela postupuje rovnakým smerom ako somatický rast - od hlavy k päte. Najprv začína dieťa aktívne ovládať (dvíhať) hlavičku, potom v pasívnom sede vyrovnáva najprv krčnú a neskôr bedrovú časť chrbtice, pri lezení sa pohybuje na kolenách, aby sa nakoniec postavilo na chodidlá.

b) Postup proximodistálny naznačuje posun od centra k periférii.
Pohyby horných a dolných končatín sa začínajú aktívne celkovými pohybmi predovšetkým v ramenných a bedrových kĺboch a postupne prechádzajú k zápästiu a prstom resp. na chodidlá.

c) Postup ulnoradiálny naznačuje posun od ulnárnej (lakťovej) strany dlane k radiálnej pri aktívnom úchope, tj. smerom ku kliešťovému úchopu medzi palec a ukazovák
(úchop dlaňový - nožničkový - kliešťový - pinzetový).

2. Princíp striedavého prepletania antagonistických neuromotorických funkcií je zjavný najmä v striedaní flexorov a extenzorov.
Možno ho pozorovať napr. na tom, ako ostro flektované končatiny novorodenca vystrieda aktívne extenzia dolných končatín v ôsmom týždni života dieťaťa.
Recipročné preplietanie zodpovedá všeobecnému procesu vývinu pozdĺž špirály smerom ku konečnej zrelosti.

Dieťa si teda osvojuje špecifické funkcie, až dosiahne určitý stupeň dokonalosti, a potom sa zdanlivo vracia k predošlému spôsobu, aby mohlo prekonať doterajší výkon a postúpiť na vyššiu úroveň.
Tento občasný spätný postup znamená príležitosť, ktorú „príroda“ poskytuje dieťaťu, aby mohlo konsolidovať svoje schopnosti a mobilizovať svoje možnosti pre ďalší rozvoj.

Potom môžeme označiť niektoré obdobia ako obdobia výbojov a iné ako obdobia konsolidácie.

3. Princíp funkčnej asymetrie súvisí s tendenciou k postupnej špecializácii pravej a ľavej strany tela stále na vyššej úrovni.
Symetrické rozloženie končatín, ktoré prevláda v spontánnej polohe za bdelého stavu u nedonosených detí, vystrieda u zrelých novorodencov (najmä vo veku okolo jedného mesiaca) prevažne asymetrické, s hlavou otočenou na jednu stranu a s hornými aj dolnými končatinami v extenzii na tej strane, ku ktorej je otočená tvár vo flexii s protiľahlými končatinami („šermiarska pozícia“ alebo tónickošijový reflex).

Ustupuje okolo troch mesiacov a je nahradený symetrickým rozložením končatín, ktoré však začínajú byť aktívne ovládané - načahovanie sa za predmetmi má tiež symetrický charakter, najprv zle koordinovaných alebo úplne úspešných pokusov
(dieťa sa trasie oboma rukami na blízky predmet).

Po šiestom mesiaci sú tieto pohyby znova nahradené unilaterálnym naťahovaním a uchopovaním predmetov jednou rukou (ktorá nemusí byť nutne neskôr dominantná).

4. Princíp individualizácie (individuálne riadenej maturácie-zrenia). Vývin podlieha jednak všeobecným zákonitostiam, a jednak individuálnym vrodeným tendenciám.

Už od narodenia (od počatia) je každé dieťa individualitou - má jedinečné znaky rastu a rozvoja počas celého svojho vývinu.

5. Princíp autoregulácie. Vývin je v podstate spojitý proces postupu na stále vyššiu úroveň. K pokrokom v jednotlivých obdobiach nedochádza hladko a vyrovnane.
U všetkých detí pozorujeme určitú vývinovú nerovnomernosť, výkyvy, fluktuácie, ktoré sú však riadené samým dieťaťom pri prechode na vyšší stupeň.

Dieťa si takto napríklad postupne a spontánne predlžuje intervaly medzi dávkami jedla, zvyšuje si množstvo prijímanej potravy, predlžuje si dĺžku bdenia a vzájomne spája úseky spánku na dlhšie časové a menej časté celky a pod.
Neuskutočňuje sa to naraz, ale s dennými výkyvmi.

Keď potom zostavíme z denných pozorovaní spánku detí spojitú krivku, vidíme v nej veľa výkyvov, ale celkový trend je jednoznačný (klesajúci).
Dieťa si denný režim najlepšie riadi spontánne samo, na základe potrieb a tento „self-demand regime“ je preň najoptimálnejší.

Kuric (1986) uvádza tieto zákonitosti vývinových zmien:

a)Všetky motorické, rečové, chuťové, citové a poznávacie procesy, spočiatku nediferencované, difúzne, sa postupne s vekom diferencujú.
Neskoršie vekové stupne sa od predchádzajúcich odlišujú nielen väčším počtom prejavov - kvantitatívne, ale tiež kvalitatívne.
Vo všetkých zložkách vývinu môžeme zaznamenávať neustálu interakciu kvantitatívnych a kvalitatívnych zmien.
Pri opakovanom zhliadnutí matky alebo otca (deda) dojča reaguje afektom radosti a takmer celým telom.U adolescenta radosť predstavuje širokú škálu od bujarej radosti z neočakávaného úspechu až po tichú radosť z osoby, s ktorou je spojený sympatiami.

b) Vývinové zmeny sa integrujú v čiastkových regulačných systémoch.
Centrálnu regulačnú funkciu pre všetky funkcie organizmu má centrálny nervový systém.

c) Dôležitým psychologickým integrátorom sa už od predškolského veku stáva naše „ja“, ktoré udržuje kontinuitu skúseností a integritu prežívania. Je základom interiorizácie (zvnútornenia) psychických procesov, ktoré spočiatku prebiehajú v detstve akoby mimo dieťaťa.

d) Ďalšou zákonitosťou vývinových zmien je ich fixácia
(nie psychoanalytický pojem fixácie libida). Psychické procesy sa postupne ustaľujú, udržujú určitú formu priebehu.
Mechanizmus fixácie zabezpečuje napríklad určitú stabilitu osobných vzťahov, čo je nevyhnutné pre sociálne spolužitie.
Fixácia návykov a hodnôt má veľký význam pre formovanie mravného charakteru. Zafixovanie niektorých znakov však môže mať aj negatívny vplyv, ak vedie k udržiavaniu nežiadúcich návykov, alebo je v starobe základom rigidného spôsobu života.
Postupujúca fixácia vlastností umožňuje (psychodiagnostickú) predikciu ďalšieho psychického vývinu jednotlivca v ktoromkoľvek veku.

e) Rovnomernosť vývinu čiastkových systémov organizmu, ktorú zisťujeme u väčšiny zdravých detí, optimálne stimulovaných prostredím a výchovou.

f) Časovú koordináciu jednotlivých vývinových, telesných i psychických zmien charakterizujeme ako synchróniu. Určitú mieru asynchrónie vývinových procesov pozorujeme napríklad u detí s nižšou školskou úspešnosťou.

g) Vo vývine pozorujeme senzibilné (citlivé) obdobia, v ktorých jednotlivec reaguje na niektoré vonkajšie vplyvy intenzívnejšie, takže majú optimálny vývinový efekt.
Neexistuje však senzibilná fáza pre všetky podnety alebo pre všetky zložky osobnosti. Senzibilné fázy sú špecifické pre určité stimuly i pre určité čiastkové systémy organizmu.
Dieťa má napríklad v určitom veku optimálne predpoklady na vývin určitého typu motorickej koordinácie, v inom na vývin sebauvedomovania.
Niekedy sa rozlišujú senzibilné a kritické obdobia vývinu. Jednotlivec sa musí v kritickej fáze stretnúť s určitým vonkajším podnetom, aby prišlo k vývinovému efektu.
Ak sa táto príhodná doba premešká, k vývinovému efektu nedôjde.

Ďalší výskum mechanizmov vývinu môže mať značný dosah pre prax
(oblasť výchovy, vzdelávania a optimálnej sociálnej adaptácie v ktoromkoľvek veku). Klasifikácia zákonitostí vývinu podľa Elizabeth B. Hurlockovej (1956):

Vývin sa uskutočňuje podľa vymedzeného poriadku. Vývin prebieha od všeobecných reakcií k špecifickým.
Vo všetkých fázach motorického či psychického vývinu sú počiatočné reakcie dieťaťa generalizované (všeobecné) a až potom sa špecifikujú.

Novorodenec hýbe celým svojím telom, potom jednotlivými časťami tela.
Dojča spočiatku pohybuje rukami úplne nekoordinovaným spôsobom.
Sú to náhodné pohyby, neskôr je schopné vykonávať špecifickú aktivitu, ako je napríklad naťahovanie sa za objektom. Podobne náhodne kope nohami, kým sa nenaučí koordinovať svaly nôh takým spôsobom, aby sa mohlo plaziť, liezť alebo chodiť.
Dojča vidí veľké predmety, potom zaznamenáva malé predmety, pretože na začiatku sú pohyby oka nedostatočne skoordinované v zaostrovaní na malé predmety.

Tú istú pravidelnosť možno sledovať v uchopení predmetov. Keď sa dojča naťahuje rukami za predmetom po prvýkrát, nepoužíva na to len obidve ruky, ale aj nohy a celé telo zaujaté touto aktivitou.

Okolo 6. mesiaca pohyb za predmetom zaberá pohyb oboch rúk, až neskôr, okolo prvého roku života, už len pohyb jednej ruky.
Dieťa vykonáva najprv veci jednoduché, potom veci zložité.
Dojča vyjadruje svoje zážitky všeobecným spôsobom, džavoce, až potom dokáže vypovedať slová. Zo slovníka sa najprv naučí všeobecné pojmy, až potom jedinečné.
Tak napríklad používa slovo „hračka“ na označenie všetkých predmetov, až neskôr sa naučí používať zodpovedajúce názvy vo vzťahu k určitým hračkám.

Spočiatku sú všetci psy „hav hav“, a neskôr im dieťa dáva mená ako: Bobík, Rexo, Dunčo. Formovanie pojmov sa začína rovnakým spôsobom (od rozlišovania živých a neživých predmetov, ľudí od zvierat, bieleho a farebného človeka, Američana a Číňana).
V emocionálnom prežívaní dojča najprv reaguje strachom na všetky cudzie osoby, nezvyčajné predmety a v každej situácii. Neskôr sú jeho obavy oveľa určitejšie, špecifickejšie a prejavia sa rôznym spôsobom v rôznych situáciách.
Emocionalita dieťaťa sa rozvíja postupne, úmerne s vekom, od všeobecných stavov vzrušenia po vôľové ovládanie prejavov emócií.

Vývin je celistvý.

Vzhľadom na to, že vývin je celistvý, možno tvrdiť, že to, čo sa deje v jednej fáze, pôsobí a vplýva na nastupujúcu fázu alebo fázy.
Napríklad nedostatočná výživa novorodenca môže spôsobiť telesné i psychické poruchy, ktoré sa už celkom nevyrovnajú.
Emocionálne napätia, ktoré môžu sprevádzať niektoré podmienky v rodinnom prostredí dieťaťa, zanechávajú stopy na vývine jeho osobnosti.
Neprimerané postoje dieťaťa voči sebe samému i jeho vzťahy k druhým, sformované v raných rokoch života, sa iba zriedkavo dajú celkom odstrániť.
Ich vplyv na názory jednotlivca, na jeho život, sa prejavia v období zrelosti a v neskoršom veku.

Individuálne rozdiely v tempe vývinu sú stále.

Individuálny charakter tempa vývinu je stály.
Deti, ktoré sa rýchlo vyvíjajú od počiatku svojho života, budú sa týmto tempom vyvíjať i naďalej. Naproti tomu deti s pomalým vývinom sa vyvíjajú aj ďalej pomaly.

Potvrdili to vývinové rastové krivky, ktoré ukázali, že deti vyššie v prvom roku života sú vyššie aj v nasledujúcich rokoch, a deti nízkeho vzrastu zostávajú naďalej nízke.

(To je všeobecný trend, z ktorého však existujú isté výnimky. Stáva sa, že dieťa veľmi slabo je, pomaly rastie, ale v puberte sa všetko zmení a môže byť jedným z najvyšších.)

Rovnaká zásada sa týka aj oblasti správania. Krivky psychického vývinu schopných detí, priemerných a retardovaných ukázali pravidelnosť podobnú zobrazeniu v rastových krivkách.
Zrýchlený psychický vývin v prvých rokoch života dieťaťa naďalej udržuje svoje tempo v ďalších rokoch života (Gesell, 1928). Je zrejmé, že aj tu existujú výnimky a citovaný pán Gesell nemusí mať pravdu.

Deti duševne oneskorené nedosahujú úroveň normálneho dieťaťa, iba vo výnimočných prípadoch.
Možno pripustiť, že s vekom sa budú v duševnom vývine čoraz viac oneskorovať.

Vývin prebieha rôznym tempom v rôznych oblastiach

Jednotlivé telesné časti sa nerozvíjajú rovnakým tempom a ani výskyt jednotlivých znakov duševného vývinu nenastáva v rovnakom čase.
Hneď po narodení sa veľkosti jednotlivých telesných častí líšia.
Aby sa dosiahli telesné proporcie typické pre dospelého človeka, musí nutne dochádzať k rozdielom v tempe ich rastu.

Psychický i fyzický vývin sa v jednotlivých fázach vyznačuje individuálnym tempom a aj ich zrelosť sa dosahuje v rozličnom čase.
Rozvoj niektorých častí môže byť rýchly a súčasne v tom istom čase v iných častiach pomalý, alebo dokonca prerušovaný obdobiami stagnácie.

Týmto spôsobom sa teda mení pomer veľkostí telesných orgánov v rôznych obdobiach života. Mozog dosahuje svoju konečnú veľkosť medzi šiestym a ôsmym rokom života. Potom sa už mení len štrukturálne.
Chodidlá, ruky a nos dosahujú svoju maximálnu veľkosť v čase ranej adolescencie
(čiastočne s tým súvisí typická neobratnosť, nedostatok zručností a sebadôvery v čase dospievania). Srdce, vnútorné orgány a tráviaci systém sa najviac rozvíjajú v období adolescencie.

Pomery rôznych intelektových schopností odhaľujú, že sa vyvíjajú rôznym tempom a dosahujú zrelosť v rôznom veku. Tvorivá fantázia dosahuje svoj vrcholný bod v staršej adolescencii. Kognitívne procesy (rozumové schopnosti) sa vyvíjajú pomerne pomalým tempom.
Mechanizmus zapamätúvania a pamäti na konkrétne predmety a fakty sa vyvíja oveľa rýchlejšie ako zapamätúvanie abstraktných a teoretických vecí.
Všeobecná inteligencia priemerného jednotlivca dosahuje svoj vrcholný bod okolo 16. roku života.

Môžu sa objaviť rôzne kombinácie zrýchlenia alebo oneskorenia rastu, hmotnosti, inteligencie, emocionálneho i pohlavného dozrievania. Nerovnomernosť tempa vývinu takéhoto pôvodu v oblasti rôznych vlastností, štruktúry, funkcií, spoločenského prispôsobovania, inteligencie môže mať veľa implikácií.

Dieťa sa môže napríklad odlišovať od svojich rovesníkov vzhľadom na svoje záujmy a aktivity, ale zo sociálneho hľadiska nemusí byť prijímané skupinou starších detí. Môže to mať dôsledky na jeho sociálnu prispôsobivosť, psychickú rovnováhu ako aj rozvoj pohnútok a motívov.

Vo vývine je väčšina znakov vzájomne závislých

Populárne tvrdenie, že kompenzácia je všeobecnou zásadou vývinu dieťaťa, sa vo výskumoch nepotvrdilo.
Neplatí, že dieťa, ktoré z pohľadu rozvoja jedného znaku prevyšuje priemerné dieťa, bude pod priemerom vo vzťahu k vývinu iných znakov a naopak. Nemožno to chápať ako zásadu vyrovnávania (úrovne) jeho schopností.

Dieťa prevyšujúce inteligenciou priemerné dieťa, prevyšuje ho aj v socializácii, v špeciálnych sklonoch. Naopak, dieťa s nižším ako priemerným intelektovým vývinom nenadobudne vysoký stupeň špeciálnych znalostí, vyššiu mieru socializácie alebo vyšších fyzických štruktúr organizmu.

Oneskorenie v rozumovom vývine sa prejavuje v tendencii nižšej telesnej výstavby oproti zdravým deťom (jednotlivci s oneskorenou inteligenciou na úrovni idiocie a imbecility sú najmenší v populácii intelektovo retardovaných.).

Rovnako vysoká úroveň inteligencie koreluje s včasným pohlavným dozrievaním a nižšie úroveň inteligencie s neskoršou pohlavnou zrelosťou. Treba brať do úvahy aj také činitele, ako sú klíma, rasa apod.

Vývin možno predpovedať

Vychádzajúc z tvrdenia o pomernej stálosti individuálneho tempa vývinu, možno už v raných obdobiach života predvídať u dieťaťa rozsah jeho plnej zrelosti.

Poznanie perspektív duševného vývinu dieťaťa je dôležité pre plánovanie jeho ďalšej výchovy alebo jeho formovania pre taký druh práce, pre ktorý má najlepšie predpoklady.
Prognóza vývinovej kapacity dieťaťa je dôležitá aj v prípadoch adopcie malých detí a pod.

Každá vývinová fáza má svoje typické osobitosti

V rôznych vekových obdobiach sa jednotlivé znaky vyvíjajú rýchlejšie a viditeľnejšie ako druhé. Ľudský život prebieha v istých etapách. Obdobia života jednotlivca sú očividne rovnako dôležité, podobne ako geologické obdobia Zeme alebo fázy evolúcie života.

V každej fáze sa oddeľuje istá dominujúca vlastnosť a základná črta, ktorá jej dodáva určitú jednotu i špecifickosť.
Do dvoch rokov života sústreďuje malé dieťa pozornosť na prieskum svojho prostredia, získava kontrolu nad vlastným telom a učí sa hovoriť.
Od troch do šiestich rokov smeruje k svojej socializácii.

Výskumy skupín detí rôzneho veku ukázali, že nielenže každé dieťa vlastní typickú, konštitučne podmienenú individualitu, ktorá sa počiatočne zobrazuje v detstve a pretrváva v predškolskom veku (a pravdepodobne aj po ňom), ale okrem toho má každé obdobie svoju vlastnú postupnosť, ktorá je charakteristická pre každé dané dieťa.

Takýmto spôsobom je správanie dieťaťa v každom veku sčasti ovplyvnené jeho vlastnou individualitou a sčasti všeobecnými ontogenetickými zákonitosťami pre vývinové obdobie dieťaťa príslušného veku.

Vo vývine sa objavujú obdobia charakteristické rovnováhou a iné obdobia, v ktorých je rovnováha porušená. V období relatívnej rovnováhy sa dieťa pomerne dobre prispôsobuje prostrediu a ľahko s ním spolu žije.

V období nedostatku rovnováhy je prispôsobovanie dieťaťa narúšané činiteľmi prameniacimi zo samotného dieťaťa. ako aj činiteľmi prostredia, a výsledkom týchto činiteľov je sťažené spolužitie s dieťaťom. V tom istom čase sa objavujú emocionálne napätia, nerozhodnosť, neistota a podobné problémy správania.