Základné problémy vývinovej psychológie

Základné problémy, ktoré rieši súčasná vývinová psychológia, smerujú k poznaniu procesov, ktoré vysvetľujú vývinové zmeny od počiatku existencie jednotlivca až po jeho zánik.
Prečo sa vlastne objavuje určité správanie, určitá reakcia alebo nová funkcia, a čo ovplyvňuje vývin?

V tejto súvislosti sa pred psychológiou otvárajú stále nové obzory poznania, ale aj mnoho nových otázok otvorených pre ďalší výskum.
Pokúsime sa zhrnúť množstvo súčasných aj staronových problémov skúmania vývinovej psychológie do niekoľkých okruhov.

Kontinuita – diskontinuita

Jednou zo základných otázok pre vývinových psychológov je problém charakterizovať zmeny, ku ktorým dochádza v priebehu vývinu.

Niektoré teoretické koncepcie pokladajú vývin za kontinuitný proces, v ktorom je usporiadaným spôsobom každá nová udalosť alebo zmena založená na predchádzajúcich zmenách. Vývin je pokojný a postupný bez nesúvislých, náhlych premien.

Iné koncepcie chápu vývin ako proces vyskytujúci sa v rade diskrétnych (oddelených) krokov alebo štádií, pričom je správanie v každom novom štádiu alebo plateau kvalitatívne odlišne usporiadané (organizované). Vývin je v tomto prípade diskontinuitným procesom.

Dotkneme sa viacerých teórií, ktoré chápu kognitívny (vývin poznávania) a sociálny vývin ako postup cez rad štádií, kde sa v každom štádiu nahrádzajú predošlé spôsoby vysporiadania sa so svetom inými.

Raná - neskoršia skúsenosť

S uvedeným súvisí otázka o relatívnom význame jednotlivých vývinových periód (štádií).
Sú niektoré fázy vývinu psychiky dôležitejšie na získanie istých typov spôsobilostí, schopností alebo vedomostí?
Extrémnejší spôsob kladenia tejto otázky by bol: existujú kritické periódy, v ktorých musí dieťa preto, aby sa mohlo vyvíjať, zažiť určitý druh sociálnej alebo zmyslovej skúsenosti?

V posledných rokoch mnohé nemocnice umožnili matkám veľmi tesný kontakt s novorodencom hneď v prvých minútach po narodení, aby sa mohla nerušene vytvárať pevná väzba (blonding) medzi matkou a dieťaťom.
Predpokladalo sa, že citové pripútanie sa (attachment) za týchto okolností medzi matkami a deťmi by sa vyvíjalo primeranejšie, ako v situácii, keď bola matkina potreba kontaktu s bábätkom - v tejto ranej, kritickej fáze vývinu ich vzťahu - deprivovaná.

Štúdie však len čiastočne potvrdili takúto predstavu mechanizmu utvárania väzby a nevyhnutnosti raného kontaktu medzi matkou a dieťaťom (Goldberg, 1983)
Vzájomné vzťahy medzi matkou a dieťaťom u človeka sú pomerne tvárne a plastické. Postupom času je veľa rozličných príležitostí na rozvíjanie dobrých vzájomných vzťahov medzi rodičmi a deťmi.
Podobne, ak sa v ranom detstve vyskytne deprivácia možností normálneho sociálneho alebo kognitívneho vývinu dieťaťa, nemusí to mať nutne ireverzibilné (nezvratné) následky.
V klasickej štúdii Skeels (1966) pozoroval, že deti pôvodne vychovávané vo veľmi chudobnom detskom domove, po umiestnení do stimulujúceho adoptívneho domova vyrastali bez preukázateľných intelektových deficitov.

Tie však, ktoré zostali v pôvodnom detskom domove, boli mentálne retardované.
Táto práca staršieho dáta je príkladom, že vhodným pôsobením možno do istej miery zmeniť vplyvy nepriaznivej ranej skúsenosti či zlých podmienok na neskorší vývin dieťaťa.
Hovorí však aj niečo o amerických detských domovoch, lebo dnes by ťažko v našich detských domovoch mohli vyrastať mentálne retardované deti (až na tie výnimky, ku ktorým môže dôjsť aj v normálnej rodine bez vonkajšieho zavinenia).

Táto problematika zostáva teda naďalej otvorená. Zistilo sa, že niektoré formy správania sú skutočne v určitých vývinových obdobiach na zmenu citlivejšie a môžeme tu uvažovať skôr o senzitívnych (citlivých) ako kritických periódach. Iné prejavy môžu byť rovnako plastické a prístupné zmene temer v každom bode individuálneho vývinu.

Biologické vplyvy - vplyvy prostredia

Mnohé moderné náhľady uznávajú vplyv biologických faktorov, ako aj mnohých faktorov prostredia na psychický vývin. Nie je však zhoda v tom, aký je vzájomný pomer a skutočný význam týchto faktorov.

Biologickí extrémisti dokazovali, že biologické faktory sú osudové a vývin je iba vecou zrenia. Verili, že vývinová dráha je vo veľkej miere predurčená genetickými faktormi. Jedným z pôvodných zástancov tohto názoru bol Arnold Gesell.
Zdôrazňoval, že keď vezmeme do úvahy všetky okolnosti, sú práve nevyhnutnosť a spoľahlivosť procesov dozrievania najvýznamnejšími charakteristikami raného vývinu.
Hereditárna (dedičná) výbava udržuje a stabilizuje rast každého dieťaťa.

Ďalším extrémom bol pohľad klasických predstaviteľov behaviorizmu (psychológia správania), ktorí striktne kládli dôraz na prostredie. John B. Watson sa nazdával, že biologické a genetické faktory nekladú nijaké ohraničenia tomu, ako zážitky z prostredia formujú smer psychického vývinu.
Vhodnou organizáciou prostredia by teda bolo možné „vyprodukovať“ Mozarta či Al Capona.
Dnes nemá ani jeden z týchto extrémnych postojov veľa zástancov.

Úlohou súčasných vývinových psychológov zostáva vysvetliť vzájomný vplyv biologických faktorov a faktorov prostredia na individuálne vývinové zmeny jednotlivca. Otázka teda dnes už neznie: „Ovplyvňujú vývin jednotlivca faktory prostredia alebo dedičné faktory?“ - ale „Aký podiel na vývine jednotlivca majú faktory prostredia a dedičné faktory?“

Súhrn biologického pôsobenia a faktorov prostredia možno pozorovať vo viacerých oblastiach (napr. interakcia medzi hormonálnymi mechanizmami a pôsobením agresívnych zážitkov pri vzniku agresie, vzťah medzi genetikou a výživou v telesnom a sociálnom vývine, spolupôsobenie temperamentu dieťaťa so vzťahmi medzi rodičmi a dieťaťom, stredmi a sociálnymi podnetmi vo vývine osobnosti atď.).

Ak si teda položíme otázku, prečo sa jednotlivci pri relatívnej stálosti osobnosti líšia svojim správaním a svojimi výkonmi, môžeme odpovedať, že je to dané determinantami trojakého druhu:

1. stupňom organizácia biologických faktorov,
2. stupňom integrácie skúseností jednotlivca,
3. stupňom začlenenia jednotlivca do spoločenských súvislostí.
Prežívanie a správanie je teda výslednicou vzájomného pôsobenia veku a činiteľov vývinu.

Normatívne - nenormatívne vplyvy
Vplyv niektorých významných udalostí na veľké skupiny obyvateľstva viedol k úvahám o rozlišovaní tzv. normatívnych a nenormatívnych vplyvov (Baltes, Reese & Lipsitt, 1980, in: Papalia, Olds, 1989).

Normatívny je taký vplyv, ktorý sa vyskytuje podobným spôsobom u väčšiny populácie.

Vekové normatívne vplyvy :
sú biologické alebo environmentálne (vplyvy prostredia).
Sú to vplyvy významne podobné u ľudí danej vekovej skupiny bez ohľadu na to, kde žijú.
Sú to také biologické javy ako je puberta a menopauza a také kultúrne javy ako je vstup do školy (približne v šiestich rokoch života pre väčšinu spoločností), odchod do dôchodku (zvyčajne medzi päťdesiatym až sedemdesiatym rokom) a iné.

Historické normatívne vplyvy :
sú biologické vplyvy a vplyvy prostredia spoločné pre ľudí vybranej generácie alebo kohorty (vyrastajúcich v rovnakom čase a na rovn akom mieste). Je to napríklad svetová hospodárska kríza 30. rokov, politické prevraty a pogromy v Európe 20. - 50. rokov, rúcanie komunistických režimov v 80. rokoch a pod.

Tieto vplyvy zahrnujú aj kultúrne faktory, ako je zmena postavenia žien v spoločnosti a feministické hnutie, počítačová a masmediálna revolúcia, masové imigračné (utečenecké) vlny a pod.

Nenormatívne životné udalosti :
sú nezvyčajné udalosti, ktoré majú väčší dopad na individuálny život človeka - buď sa nevyskytujú u väčšiny ľudí, alebo sa prihodia jednotlivcovi v nezvyčajnom čase. Môže to byť napríklad smrť rodiča v útlom veku dieťaťa, pohroma alebo život ohrozujúca choroba, narodenie dieťaťa v vrodeným (kongenitálnym) defektom a pod.

Patria sem, samozrejme, aj radostné a šťastné životné udalosti, ako sú miliónová výhra v športke, lákavá cesta do zahraničia alebo mimoriadny postup v kariére (ministerské kreslo).
Je však otázne, či je takáto udalosť pozitívnym alebo negatívnym momentom vo vzťahu k vývinu.
Pretože je neočakávaná, je určite stresom (tzv. eustress) a jednotlivec na ňu obyčajne nie je pripravený. Niekedy potrebuje zvláštnu pomoc, aby sa úspešne adaptoval - prispôsobil.

Pasívne - aktívne dieťa

Niektorí vývinoví psychológovia považuje jednotlivca skôr za pasívny systém formovaný prevažne vonkajšími silami prostredia. (Napríklad detská asertivita - priebojnosť alebo hanblivosť je výsledkom rodičovských praktík.
Príčina delikvencie vyplýva zo styku s protispoločenskou skupinou rovesníkov. Záujem detí o históriu alebo geometriu je výsledkom vplyvu talentovaného učiteľa.) Existuje množstvo výhrad k týmto jednostranným náhľadom.

Namiesto predstavy o človeku ako pasívnom recipientovi (prijímateľovi) vplyvov prostredia, je dnes temer všeobecne prijímané presvedčenie o jednotlivcovi ako aktívnom činiteľovi, formujúcom, kontrolujúcom a riadiacom smer vlastného vývinu.
Na deti sa pozerá ako na aktívnych objaviteľov informácií, ktorí sa cieľavedome snažia poznávať, skúmať a objavovať okolitý svet.

Deti nie sú v spoločnosti len pasívne modelované socializačnými činiteľmi (rodičmi, rovesníkmi alebo učiteľmi), ich vplyv je skôr dvojstranným procesom, v ktorom deti aktívne modifikujú svojich rodičov a ostatných ľudí, s ktorými sa stretávajú.

Toto obojsmerné ovplyvňovanie možno znovu a znovu pozorovať. Každé zakašľanie, mrnkanie či hrkútanie novorodenca podporuje vzájomnú komunikáciu, povzbudí dospelého, aby sa sklonil k drobčekovi a prihovoril sa mu, a práve tieto slová sú významným podnetom pre ďalší vývin reči dieťaťa.

Reakcie rodičov môžu naopak ovplyvniť postoje dospievajúcich voči vlastným zmenám prebiehajúcim v tomto období. Starší dospelí formujú svoj ďalší vývin napríklad v tom, že sa sami rozhodujú, kedy odísť do dôchodku a kedy sa angažovať v nových aktivitách a formovať nové priateľstvá.

Opis (deskripcia) – proces

Čo býva cieľom vývinovo-psychologického výskumu? U niektorých výskumníkov ide skôr o opis samotného správania -prežívania a jeho zmien v priebehu psychického vývinu.
Ich záujem sa zužuje na opis toho ako sa mení napr. detská hra alebo koľko slov je dieťa schopné si zapamätať alebo kedy sa naučí plaziť sa, sedieť, chodiť.
Takého informácie sú potrebné na vypracovanie vekových vývinových noriem.

Poskytujú dôležité ukazovatele, podľa ktorých možno zmerať pokrok psychického vývinu konkrétneho dieťaťa v porovnaní s inými deťmi rovnakého veku.
Ak sa odhalí vývinové oneskorenie, môže sa zaviesť intervencia (zákrok) na nápravu problému.

Pre iných odborníkov je opis a klasifikácia detského správania na poslednom mieste ich záujmu.
Viac ich zaujíma identifikácia (určenie) procesov alebo príčin psychického vývinu.
Namiesto toho, aby skúmali napr. rozsah slovnej zásoby dieťaťa, študujú jednotlivé stratégie vo vývine, ktoré deti používajú pri zapamätúvaní.

Vytvárajú si staršie alebo mladšie deti pomocný zoznam zapamätúvaných slov odlišným spôsobom?

Ak si deti majú zapamätať slová: košeľa, mrkva, paradajka, klobúk, hrach a kravata, staršie deti si ich zoskupia ako zeleninu a oblečenie.

Mladšie deti však tento jednoduchý trik nepoužijú. Aké stratégie používajú deti pri nadväzovaní priateľstiev? Zdieľajú si myšlienky, navrhujú aktivity? Pre týchto psychológov je teda prvoradým záujmom poznávanie procesov a zákonitostí, ktoré sú v pozadí vývinových zmien.

Situačné vplyvy - individuálne charakteristiky

Deti sa vyvíjajú v rozličných prostrediach
(domov, škola, ulica, ihrisko).
Do akej miery prostredie, v ktorom deti sledujeme, ovplyvní naše poznatky o nich? Mení sa správanie detí s prostredím, alebo sú individuálne predispozície a osobnostné črty príčinou viac-menej podobného spôsobu správania sa jednotlivca v rozličných situáciách? Môžeme niektoré deti opísať ako čestné, poslušné, poddajné, agresívne alebo úslužné? Kým spôsobom sa budú prejavovať tieto črty, ak sa zmení situácia alebo okolnosti
(ťažký test, konfrontácia s nahnevaným rodičom alebo učiteľom, súťaživá hra, priateľ v núdzi)?
Vývinoví psychológovia sa rôznia v tom, akú dôležitosť prisudzujú osobnosti a osobnostným faktorom v kontraste so situačnými premennými.

Kultúrny relativizmus – univerzalita

Deti vyrastajúce na dedine v Číne, v Sarajeve, v Košiciach či v Bratislave majú každé inú, svoju vlastnú spoločenskú skúsenosť.

Vo vývinovej psychológii sú rôzne názory na dôležitosť kultúry.
Niektoré dokazujú existenciu všeobecne platných vývinových pravidiel nezávislých od kultúry, iné, naopak, prisudzujú kultúrnym podmienkam, v ktorých človek vyrastá, základný význam pri ovplyvňovaní psychického vývinu.

Medzi týmito dvoma extrémnymi náhľadmi stojí názor, ktorý chápe vývin ako proces postupujúci usporiadaným spôsobom, v ktorom sa však rýchlosť pokroku v rozličných spoločnostiach môže odlišovať.

Niektoré kultúry vedú deti k tomu, aby začali chodiť veľmi skoro a vytvárajú im aj priaznivé podmienky na cvičenie tejto spôsobilosti. Inde naopak deti pomerne dlho prenášajú alebo zavinujú, čo vlastne znižuje príležitosť naučiť sa chodiť. Tieto deti budú chodiť neskôr (Mead, 1935, Solomons, 1978, Kaplan & Dove, 1987, in: Papalia, Olds, 1989).

Vplyv spoločenských a historických zmien

Kultúrne prostredia podliehajú ustavičným zmenám. Naša spoločnosť zaznamenala za posledných 40 rokov alebo hoci aj za posledných 10 rokov skutočne dramatické zmeny. Významné historické a politické udalosti, ktorých sme boli svedkami aj aktérmi, nás súčasne formovali.

Technický pokrok posledných desaťročí prenikol do väčšiny domácností spolu s obrovským vpádom masmediálnych informácií z najodľahlejších kútov zemegule.
Mení sa postavenie ženy v spoločnosti, ale zmeny zasiahli aj štruktúru, vzťahy a stabilitu rodiny (otec odchádza).

Ovplyvnili tieto premeny zákonitosti, ktoré určujú individuálny vývin, alebo prebieha vývin rovnakým spôsobom nezávisle od času a uvedených zmien? Mnohé teórie sa značne líšia v tom, akú váhu prisudzujú spoločenským a historickým zmenám, ale všetky uznávajú ich vplyv na vývin psychiky. V poslednom čase sa začína skúmať aj problém vplyvu „virtuálnej reality“ na psychiku, vplyvu počítačov atď.