Základné problémy, ktoré rieši súčasná vývinová psychológia, smerujú k poznaniu procesov, ktoré vysvetľujú vývinové zmeny od počiatku existencie jednotlivca až po jeho zánik.
Prečo sa vlastne objavuje určité správanie, určitá reakcia alebo nová funkcia, a čo ovplyvňuje vývin?

V tejto súvislosti sa pred psychológiou otvárajú stále nové obzory poznania, ale aj mnoho nových otázok otvorených pre ďalší výskum.
Pokúsime sa zhrnúť množstvo súčasných aj staronových problémov skúmania vývinovej psychológie do niekoľkých okruhov.

Kontinuita – diskontinuita

Jednou zo základných otázok pre vývinových psychológov je problém charakterizovať zmeny, ku ktorým dochádza v priebehu vývinu.

Niektoré teoretické koncepcie pokladajú vývin za kontinuitný proces, v ktorom je usporiadaným spôsobom každá nová udalosť alebo zmena založená na predchádzajúcich zmenách. Vývin je pokojný a postupný bez nesúvislých, náhlych premien.

Iné koncepcie chápu vývin ako proces vyskytujúci sa v rade diskrétnych (oddelených) krokov alebo štádií, pričom je správanie v každom novom štádiu alebo plateau kvalitatívne odlišne usporiadané (organizované). Vývin je v tomto prípade diskontinuitným procesom.

Dotkneme sa viacerých teórií, ktoré chápu kognitívny (vývin poznávania) a sociálny vývin ako postup cez rad štádií, kde sa v každom štádiu nahrádzajú predošlé spôsoby vysporiadania sa so svetom inými.

Raná - neskoršia skúsenosť

S uvedeným súvisí otázka o relatívnom význame jednotlivých vývinových periód (štádií).
Sú niektoré fázy vývinu psychiky dôležitejšie na získanie istých typov spôsobilostí, schopností alebo vedomostí?
Extrémnejší spôsob kladenia tejto otázky by bol: existujú kritické periódy, v ktorých musí dieťa preto, aby sa mohlo vyvíjať, zažiť určitý druh sociálnej alebo zmyslovej skúsenosti?

V posledných rokoch mnohé nemocnice umožnili matkám veľmi tesný kontakt s novorodencom hneď v prvých minútach po narodení, aby sa mohla nerušene vytvárať pevná väzba (blonding) medzi matkou a dieťaťom.
Predpokladalo sa, že citové pripútanie sa (attachment) za týchto okolností medzi matkami a deťmi by sa vyvíjalo primeranejšie, ako v situácii, keď bola matkina potreba kontaktu s bábätkom - v tejto ranej, kritickej fáze vývinu ich vzťahu - deprivovaná.

Štúdie však len čiastočne potvrdili takúto predstavu mechanizmu utvárania väzby a nevyhnutnosti raného kontaktu medzi matkou a dieťaťom (Goldberg, 1983)
Vzájomné vzťahy medzi matkou a dieťaťom u človeka sú pomerne tvárne a plastické. Postupom času je veľa rozličných príležitostí na rozvíjanie dobrých vzájomných vzťahov medzi rodičmi a deťmi.
Podobne, ak sa v ranom detstve vyskytne deprivácia možností normálneho sociálneho alebo kognitívneho vývinu dieťaťa, nemusí to mať nutne ireverzibilné (nezvratné) následky.
V klasickej štúdii Skeels (1966) pozoroval, že deti pôvodne vychovávané vo veľmi chudobnom detskom domove, po umiestnení do stimulujúceho adoptívneho domova vyrastali bez preukázateľných intelektových deficitov.

Tie však, ktoré zostali v pôvodnom detskom domove, boli mentálne retardované.
Táto práca staršieho dáta je príkladom, že vhodným pôsobením možno do istej miery zmeniť vplyvy nepriaznivej ranej skúsenosti či zlých podmienok na neskorší vývin dieťaťa.
Hovorí však aj niečo o amerických detských domovoch, lebo dnes by ťažko v našich detských domovoch mohli vyrastať mentálne retardované deti (až na tie výnimky, ku ktorým môže dôjsť aj v normálnej rodine bez vonkajšieho zavinenia).

Táto problematika zostáva teda naďalej otvorená. Zistilo sa, že niektoré formy správania sú skutočne v určitých vývinových obdobiach na zmenu citlivejšie a môžeme tu uvažovať skôr o senzitívnych (citlivých) ako kritických periódach. Iné prejavy môžu byť rovnako plastické a prístupné zmene temer v každom bode individuálneho vývinu.