Zaujímavosti o referátoch
Ďaľšie referáty z kategórie
Determinácia utvárania a vývinu psychiky človeka
Dátum pridania: | 25.09.2009 | Oznámkuj: | 12345 |
Autor referátu: | BakalarRia | ||
Jazyk: | Počet slov: | 1 559 | |
Referát vhodný pre: | Vysoká škola | Počet A4: | 4.6 |
Priemerná známka: | 2.99 | Rýchle čítanie: | 7m 40s |
Pomalé čítanie: | 11m 30s |
Sociálne prostredie
Sociálna determinácia vývinu psychiky človeka je najvlastnejšou ľudskou determináciou.
Bez ľudí by sa človek nemohol stať človekom v pravom slova zmysle.
Svedčia o tom prípady, keď sa malé deti nejakým spôsobom ocitnú mimo ľudskej spoločnosti, napr. deti džungle.
Malé deti potrebujú ľudskú spoločnosť, dospelých. Inak by sa nemohli naučiť ani hovoriť, lebo reč si dieťa osvojuje na základe napodobňovania. Sociálne podmienky sú nevyhnutné pre vývin psychiky človeka.
Vplyv sociálneho prostredia na psychiku človeka však nie je mechanickým vplyvom a bol by málo účinný, keby sa nerealizoval v aktívnej súčinnosti vyvíjajúceho sa jednotlivca.
Preto sa niekedy hovorí aj o vlastnej aktivite jedinca ako dôležitom determinante jeho vývinu.
Do sociálnej determinácie vývinu a utvárania psychiky človeka sa zaraďujú v podstate tieto faktory: spoločenské zvyky, mravné obyčaje, zákony, tabu, výtvory ľudí a pod.
Ich vplyvy však nie sú vždy organizované, primerané a želateľné.
Preto o týchto druhoch sociálnej determinácie hovoríme ako o živelných vplyvoch.
Napriek tomu jeden druh sociálnej determinácie vývinu psychiky človeka je cieľavedomým, plánovitým a systematickým determinantom.
Tento sociálny faktor sa nazýva výchova a prostredie, ktoré ju realizuje sa volá výchovné prostredie.
Hranice medzi výchovným prostredím a ostatnými faktormi spoločenského prostredia nie sú ostré.
Záverom k tomuto problému treba povedať, že vývin a utváranie (rozvíjanie) psychiky človeka nie je možné vysvetliť iba na základe dedičných faktorov, ani na základe samotných faktorov prostredia, ba ani na základe špekulácie o ich vzájomnom vplyve na osobnosť.
Vyvíjajúci sa človek je spolutvorcom vlastnej osobnosti za pomoci dospelých, pri rešpektovaní vrodených predpokladov.
Vyvíjajúci sa jednotlivec vlastnou činnosťou
(hrou, učením a prácou) reguluje vlastný vývin, vlastné správanie v istých etapách ontogenetického vývinu.
Preto sa aspoň stručne zmienime okrem biologickej a sociálnej determinácie vývinu psychiky človeka aj o psychickej regulácii správania.
Psychická regulácia správania
Ako sme už uviedli, psychický vývin človeka nie je výsledkom len biologických činiteľov, ale ani len výsledkom sociálnych faktorov.
Psychický vývin, vývin osobnosti človeka nemožno chápať ako akýsi zotrvačný proces, poháňaný vonkajšou, cudzou silou, ale ako „samopohyb“, ako spontánny, vnútorne nevyhnutný pohyb.
T.Pardel výstižne charakterizuje vzťahy medzi biologickou a sociálnou determináciou správania na strane jednej a medzi psychickou reguláciou správania človeka na strane druhej. Psychická regulácia tvorí najvyššiu úroveň regulácie správania človeka.
Pardel delí psychickú reguláciu správania na dve skupiny.
Prvá, nevedomá psychická regulácia správania súvisí najmä s biologickou determináciou správania. Sem patria: vrodené reflexy (nepodmienené), vrodené pudy a inštinkty, vrodené individuálne vlohy pre vývin psychiky, vrodené defekty.
Sem zaraďujeme aj zautomatizované úkony, návyky a pod., ktoré podliehajú zreniu a učeniu. Z toho vyplýva, že sa rozlične uplatňujú v jednotlivých vývinových obdobiach.
Do druhej, najvyššej skupiny psychickej regulácie patrí vedomá regulácia správania.
Pardel píše, že nevedomý zážitok prechádza na vedomý, ak si človek uvedomí objekt, ku ktorému smeruje.
Český psychológ J.Linhart pripisuje v psychickej regulácii správania rozhodujúci význam tým mechanizmom a psychickým systémom, ktoré vznikajú v procese učenia.
Psychická regulácia správania človeka umožňuje hľadať a nájsť optimálnu stratégiu a utvoriť program činnosti.
Tieto mechanizmy a štruktúry psychickej regulácie správania človeka sa postupne s vekom vyvíjajú, utvárajú a zdokonaľujú predovšetkým cieľavedomým zásahom spoločenského prostredia na psychiku jednotlivca, t.j. výchovným prostredím a neskôr sebavýchovou a sebavzdelávaním, ktoré v súčasnej dobe nadobúda stále väčší význam.
Práve preto sa treba aj v rámci pedagogickej psychológie zaoberať problémom vzťahov medzi vývinom a výchovou
(vývinom a učením). Tieto problémy sme rozobrali v rámci vývinovej psychológie, a preto sa teraz iba odvolávame na prednášky z tohto predmetu.