Psychologické základy výchovy

Výchova tvorivej, pozitívnej osobnosti je veľmi zložitý proces. Zložitosť tejto výchovy (v širšom slova zmysle) je daná predovšetkým tým, že v jej realizácii sa pomerne často vyskytujú protiklady medzi cieľmi výchovy a realitou, medzi snahou školy a iných výchovných inštitúcií a rodinným prostredím, medzi cieľavedomým výchovným snažením a správaním dospelých, pričom často aj vo vysokých funkciách.

Výchova je zložitá aj preto, lebo učiteľ a vychovávateľ vychováva žiakov, chovancov, učňov rôznych individualít. Každý jednotlivec, v našom prípade každý učeň, doteraz prekonal svoju vlastnú, nikým neopakovateľnú cestu, ktorá v značnej miere ovplyvňuje výsledky výchovného pôsobenia.

Všeobecná psychologická analýza výchovného pôsobenia

Ak človek pôsobí na iného človeka a v jeho psychike vplyvom tohto pôsobenia vznikne nejaká zmena, hovoríme o psychickom pôsobení.
Psychické pôsobenie môže byť priame a nepriame.

O priamom, bezprostrednom psychickom pôsobení hovoríme, keď človek priamo, bez nejakého medzičlánku vplýva na psychiku iného človeka alebo skupiny ľudí.

Nepriamym, sprostredkovaným pôsobením je taký vplyv človeka na psychiku iných ľudí, ktorý sa uskutočňuje prostredníctvom výtvorov vlastnej práce.
Napríklad tvorivý umelec, vedec, novinár pôsobí na psychiku iných ľudí svojimi dielami.
To je jedna stránka psychického pôsobenia.

Druhá stránka tohto procesu spočíva v reakcii človeka (ľudí) na toto pôsobenie.

Táto stránka je veľmi zložitá. Zložitosť reakcie na psychické pôsobenie je v tom, že medzi psychické pôsobenie a reakciu naň sa vsúva celý psychický život tohto jedinca.
Tie isté výchovné zásahy nenavodia u všetkých detí rovnakú reakciu, ba ani u toho istého človeka ten istý výchovný vplyv nemá za následok vždy rovnakú reakciu.
Napríklad tá istá odmena alebo trest môže vyvolať v rôznych podmienkach a situáciách rozličné reakcie toho istého človeka.

Reakcie jednotlivcov na psychické pôsobenie môžu byť negatívne alebo pozitívne.

Negatívne reakcie na psychické pôsobenie môžu u jednotlivcov vystupovať v dvojakej podobe:

aktívny negativizmus
pasívny negativizmus.

O aktívnom negativizme hovoríme, keď jednotlivec pri psychickom pôsobení reaguje tak, že sa aktívne postaví proti zmyslu tohto pôsobenia.

Táto reakcia sa prejavuje napr. ako trucovité a vzdorovité správanie dieťaťa alebo žiaka či učňa, namierené proti pôsobeniu rodičov, učiteľa, majstra.

O pasívnom negativizme hovoríme, keď jednotlivec na pôsobenie rodiča, učiteľa či majstra reaguje pasívne odmietavým postojom.
Navonok to vyzerá tak, že nekoná ani proti pôsobeniu, ani v súlade s ním.
Správa sa indiferentne, akoby sa ho to ani netýkalo.

O pôsobení, ktoré vyvoláva takýto pasívny negativizmus zo strany žiaka hovoríme, že sa podobá „hrachu hádzanému na stenu“.

Pozitívna reakcia pri psychickom pôsobení vzniká u jednotlivcov vtedy, keď sa u nich prejaví ako činnosť v súlade s pôsobením. Aj pozitívna forma reakcií môže mať dvojakú podobu.

Môže s stať, že jednotlivec pôsobí navonok aktívne, reaguje na pôsobenie, ale bez vnútorného presvedčenia.
Robí to niekedy iba vplyvom sugestívnej sily rodiča, učiteľa, majstra alebo pod vplyvom ich autority, ale vnútorne s nimi nesúhlasí.

Chýba mu vnútorné presvedčenie o správnosti pôsobenia.
Jednotlivec v takomto prípade reaguje na psychické pôsobenie naoko síce kladne, ale vnútri ostáva pasívny.

Najpozitívnejšia forma reakcií detí a mládeže, ale aj dospelých na psychické pôsobenie vzniká vtedy, ak na základe vnútorných pohnútok a presvedčení konajú v súlade s požiadavkou psychického pôsobenia.

Táto najvyššia forma reakcií jednotlivca na psychické pôsobenie učiteľov, rodičov, vychovávateľov a iných výchovných pracovníkov je psychologickým základom úspechu výchovného pôsobenia.

Výchovné pôsobenie je tiež psychickým pôsobením, lebo tak ako psychické pôsobenie má za následok zmenu v psychike u toho, na koho sa upriamuje.
Je to však osobitná, kvalitatívne vyššia forma psychického pôsobenia.
Zmyslom výchovného pôsobenia je navodiť plánovitú, cieľavedomú a systematickú zmenu v psychike jednotlivca. Tieto vlastnosti psychickému pôsobeniu obyčajne chýbajú.
Pri psychickom pôsobení vzniká jednoducho zmena v psychike človeka, pri výchovnom pôsobení je táto zmena plánovaná, programovaná.

Psychologické osobitosti výchovného pôsobenia

Výchovné pôsobenie ako najvyššia forma psychického pôsobenia sa vyznačuje istými osobitosťami.

1.Prvou osobitosťou je jeho cieľavedomosť.
Výchova sa uskutočňuje v zmysle presne určených cieľov.
Dosiahnutiu týchto cieľov sa podriaďuje celý výchovno-vzdelávací a vyučovací proces.

2.Druhou osobitosťou je to, že je to rozvíjajúce pôsobenie. Každé správne výchovné pôsobenie sleduje a umožňuje vývin psychiky jednotlivca.

Pritom tento vývin je dvojaký: obsahový a funkčný
(vývin funkčnej zdatnosti psychiky).
Pod obsahovým vývinom rozumieme obohacovanie psychiky jednotlivca takými vedomosťami, spôsobilosťami, návykmi, zručnosťami, etickými a estetickými zážitkami, ktoré sú nevyhnutné pre výchovu mladého človeka.
Obsahový vývin psychiky podmieňuje však aj vývinové danosti samotnej psychiky jednotlivca, vývin jej funkčnej zdatnosti.

Z psychologického hľadiska je vývin funkčnej zdatnosti psychiky jednotlivca veľmi zložitý proces, ktorý je nevyhnutným predpokladom aj jeho obsahového vývinu.

Môžeme teda povedať, že od úrovne vývinu funkčnej zdatnosti psychiky jednotlivca závisí aj obsahový vývin jeho psychiky.
Čím je funkčná zdatnosť psychiky jednotlivca na vyššej úrovni vývinu, tým lepšie sú predpoklady na jej obsahový vývin.

V pedagogickej praxi to znamená, že výchovné a vyučovacie nároky musia byť primerané vývinu psychických možností žiakov, chovancov, učňov.

Vývin funkčnej zdatnosti psychiky človeka umožňuje veľká plastickosť nervovej sústavy, no predovšetkým kôry veľkých hemisfér.
Mozgová kôra sa chápe ako obrovská prepájacia tabuľa, ktorá má veľké možnosti tvoriť nové, pretvárať a meniť staré dočasné spoje.

Výchovné pôsobenie sa teda stretáva s jednotnou, ucelenou psychikou jednotlivca, ktorá má vlastné zákonitosti.
Jej formovanie sa môže úspešne realizovať iba pri rešpektovaní týchto zákonitostí vývinu funkčnej zdatnosti psychiky žiaka v ontogenéze.

Pri správnom výchovnom pôsobení musí nastať vzájomné ovplyvňovanie obsahového vývinu a vývinu funkčnej zdatnosti psychiky žiaka.
Nároky kladené na vývin funkčnej zdatnosti psychiky ju zároveň rozvíjajú a tak vplývajú na zvyšovanie úrovne obsahových nárokov na jeho psychickú činnosť, a teda aj na ďalší obsahový vývin.

V školskej praxi, ak napr. učíme alebo kladieme výchovné požiadavky na takej úrovni, že žiak je schopný si ich s plným pochopením úspešne osvojiť, rozvíjame tým funkčnú zdatnosť jeho psychiky, čo zasa v budúcnosti umožní zvýšiť úroveň učiva alebo výchovných nárokov.

Súhrnne teda možno povedať, že vývin funkčnej zdatnosti psychiky jednotlivca v úzkej závislosti od štrukturálneho dozrievania mozgu je nevyhnutným predpokladom obsahového rozvoja jeho psychiky a obsahový rozvoj sa zasa stáva podmienkou ďalšieho vývinu jej funkčnej zdatnosti.

3.Treťou osobitosťou výchovného pôsobenia je bipolárnosť.

Výchovno-vzdelávací proces sa uskutočňuje v bipolárnej činnosti, t.j. máva dva komponenty. Jedným je učiteľ, vychovávateľ, majster a druhým dieťa, žiak, učeň.
Zložitosť výchovného pôsobenia je v tom, že rodič, učiteľ, majster pôsobí na mladého človeka, ktorého psychika sa ustavične vyvíja podľa vlastných biologických a psychologických zákonitostí, predovšetkým vplyvom výchovných zásahov.

Preto treba pri výchovnom pôsobení prihliadať na obidva činitele.
Bipolárnosť výchovného pôsobenia sa nechápala a nerešpektovala vždy správne.

Napríklad v stredoveku a na začiatku novoveku sa v pedagogickej teórii a praxi zväčša alebo úplne zdôrazňovala iba činnosť pedagóga.
Potom sa zasa upadlo do druhej krajnosti a kládol sa dôraz iba na osobnosť žiaka (pedocentrizmus). Podľa nášho názoru sú oba uvedené prístupy nesprávne.

Charakter bipolarity treba chápať ako vzájomné spolupôsobenie dvoch komponentov, t.j. vzájomné pôsobenie výchovnej činnosti učiteľa (majstra) a činnosti žiaka (učňa). Výchova bez žiaka nemá význam.

Význam nadobúda až vtedy, keď sledujeme jeho vývin.
Tak isto ani vývin človeka nie je mysliteľný v ľudskej spoločnosti bez výchovného pôsobenia. Obidva komponenty výchovného pôsobenia sa navzájom ovplyvňujú.
Dospelý plánovite pôsobí na deti a mládež, čím formuje ich osobnosť.

No aj mladý človek pôsobí na dospelého tým, že sa vyvíja.
Čím viac sa vyvíja jeho osobnosť, tým väčšie sú nároky na prácu pedagóga, rodiča, vychovávateľa, majstra.