Pedagogicko-psychologické zásady výchovného pôsobenia

Pri výchovnom pôsobení a reakciách naň sa uplatňujú isté pedagogickopsychologické zásady. Poznanie týchto zásad pomáha pedagógom v ich práci.

Zásada / princíp / - najzákladnejšie požiadavky na výchovno-vzdelávací proces.

Najzákladnejšie zásady výchovného pôsobenie sú tieto:

a)zásada premeny vonkajšieho vplyvu na vnútorné motívy,
b)zásada aktívneho spolupôsobenia žiaka s výchovným pôsobením pedagóga,
c)zásada stupňovania účinku výchovného pôsobenia spoločenským pôsobením,
d)zásada konkrétnosti výchovného pôsobenia,
e)zásada stupňovania účinku výchovného pôsobenia osobnosťou pedagóga.

Zásada premeny vonkajšieho vplyvu na vnútorné motívy žiakov

Zmienili sme sa o tom, že najvyššia a najželateľnejšia forma reakcie žiakov na výchovné pôsobenie pedagóga vzniká vtedy, ak žiak na základe svojich vnútorných pohnútok a presvedčení koná v súlade s výchovným vplyvom pedagóga, rodiča, majstra.
Ide tu teda o to, aby sa vo výchove rátalo aj s vnútornými podmienkami žiakov.

Dnes sa už pomerne jednoznačne uznáva, že osobitosť výchovy nespočíva len vo vedomej činnosti pedagógov, ale i v tom, že výchovné pôsobenie sa musí opierať o vyvíjajúcu sa a uvedomelú aktivitu vychovávaného.
Dieťa, žiak, učeň nie je pasívnym objektom vplyvu prostredia a výchovy.
Spoločenské a pedagogické vplyvy sa nepremietajú automaticky do psychiky žiaka. Vývin jeho psychiky sa vyznačuje istou „spontánnosťou“.

To však neznamená, neuznávať význam spoločenskej podmienenosti psychického vývinu. Z druhej strany však nie je správne tvrdenie, že „zmena vonkajších podmienok života bez výchovy a vnútornej práce všetko vyrieši, čo sa týka vnútorného profilu ľudí. Podmienky spoločenského života sú nevyhnutnou, ale nie jedinou podmienkou formovania vnútorného profilu ľudí, písal už dávnejšie S.L.Rubinštejn.

V súvislosti s rozborom tohto problému treba odpovedať na tieto otázky:
Čo treba pokladať za vnútorné podmienky osobnosti, prostredníctvom ktorých sa lámu vonkajšie príčiny?

Čo máme chápať pod premenou vonkajších vplyvov na vnútorné podmienky osobnosti?

Vnútorné podmienky psychiky osobnosti rozpracoval ruský psychológ L.S.Rubinštejn, ktorý napísal:
„Pri výklade akýchkoľvek psychických javov vystupuje osobnosť ako v jedno spojený súbor vnútorných podmienok, cez ktoré sa lomia všetky vonkajšie vplyvy“.

Podľa Rubinštejna vo vzájomnom pôsobení vonkajších a vnútorných podmienok vedúcu úlohu majú vonkajšie.
Hlavnou úlohou psychológa je však skúmať vnútorné podmienky, ich vnútorné zákonitosti.

Vnútorné podmienky osobnosti majú fylogenetický, antropogenetický alebo ontogenetický charakter. Vo fylogenéze a antropogenéze vzniknuté vnútorné podmienky sú predovšetkým zdedené a v rodené vlastnosti nervového systému.

Tieto však nie sú hotovými schopnosťami, ako sme si už povedali vo všeobecnej psychológii, ale iba zdedenými možnosťami, predpokladmi ich vzniku a vývinu.

Dieťa prichádza na svet s relatívne vysoko vyvinutým nervovým systémom.
Zároveň sa rodí aj s organickými potrebami. ktoré ho povzbudzujú k činnosti.
Tým sa utvárajú čím ďalej, tým zložitejšie podmienené reflexy - asociácie a tieto sú jedným zo základov psychického vývinu dieťaťa.

Teda do vnútorných podmienok vzniknutých v ontogenéze osobnosti zaraďujeme aj tie, ktorú sú zvnútornenými príčinami.

Tam zaraďujeme všetko, čo sa osobnosť vo svojom individuálnom živote naučí. Tieto podmienky potom zvnútra ovplyvňujú účinnosť ďalších vonkajších vplyvov.

Premena vonkajších vplyvov na vnútorné podmienky je jednou z kľúčových otázok psychológie výchovného pôsobenia a reakcia žiakov naň. Ide tu v podstate o to, ako sa môžu vonkajšie vplyvy, teda aj výchovné pôsobenie, premeniť na vlastné vnútorné presvedčenie žiakov.

Každá úloha, každá výchovná požiadavka na žiaka stáva sa hybnou silou jeho činnosti iba vtedy, keď ich žiak prijal, keď sa stávajú jeho úlohou, keď sa uvedomenie nevyhnutnosti splniť ich mení na jeho vôľu.

Rubinštejn vo svojich prácach zdôrazňuje, že taká výchova, ktorá iba predkladá určité úlohy a požiadavky a uspokojuje sa iba s ich formálnym splnením zo strany žiaka, je bezperspektívna.
Cieľom výchovného pôsobenia musí byť formovanie takých vnútorných snáh vychovávaného, ktoré nezodpovedajú iba predpisu, ale duchu morálnych hodnôt, ktoré daná spoločnosť vyznáva.

Problém však spočíva v tom, ako dosiahnuť, aby sa pedagogické vplyvy premenili na vnútorné motívy, na hybné sily žiaka či učňa. Sú prípady, keď sa toto zvnútorňovanie uskutočňuje pomerne ľahko.

Pred triedou postavený vonkajší cieľ, napr. letné táborenie, zahraničný zájazd môže u žiakov vyvolať veľa pozitívnych motívov, ktoré potom vedú žiakov do činnosti v záujme úspešnej realizácie stanovenej požiadavky.
V tomto prípade sa zvnútornenie uskutočnilo ľahko a rýchlo.
Nie je to však vždy také ľahké. Zvnútornenie cieľa letného táborenia, zahraničného zájazdu a pod. sa robilo ľahko, lebo tieto požiadavky narazili u žiakov na ich spontánny záujem, čiže u žiakov už jestvujúce vnútorné podmienky „prijali“ vonkajšiu požiadavku, ktorá sa tým tiež stala vnútornou podmienkou žiakov.

Zvnútornenie vonkajších vplyvov často vyžaduje od pedagóga húževnatú výchovnú prácu, ktorá musí byť fundovaná, podložená psychologickými poznatkami.

Základnou podmienkou úspechu je, aby pedagóg vedel zistiť, s akými vnútornými podmienkami, vlastnosťami v príslušnej oblasti ten-ktorý žiak už disponuje.

Efekt výchovného pôsobenia totiž vždy závisí od toho, na aké vnútorné podmienky dopadne výchovný vplyv pedagóga.
Na to je však nevyhnutný individuálny prístup pedagóga ku každému žiakovi na základe dôkladného poznania jeho osobnosti.

Treba však povedať, že niekedy môžeme dobre poznať „vnútorné podmienky“ daného chovanca, žiaka či učňa a aj tak to nestačí, pretože tieto podmienky môžu byť takého charakteru a natoľko zakorenené, že ich pretvorenie môže niekedy trvať roky a vychovávateľovi sa môže zdať, že jeho húževnatá práca neprináša ani minimálne úspechy. S podobným javom sa možno pomerne často stretnúť vo výchovných, resp. resocializačných ústavoch pre deti a mládež.

Zásada aktívneho spolupôsobenia žiaka s výchovným pôsobením pedagóga

Táto zásada vyplýva z bipolarity výchovného pôsobenia a z potreby poznať vnútorné podmienky žiaka pri úspešnom výchovnom pôsobení.
Pretože vývin dieťaťa sa uskutočňuje na základe vonkajších príčin a vnútorných podmienok psychiky žiaka, každé výchovné pôsobenie bude naozaj úspešné len vtedy, ak vyvolá u neho aktívne spolupôsobenie, aktívnu súčinnosť.

Bez aktívneho spolupôsobenia a aktívnej súčinnosti žiaka výchova nie je naozajstnou výchovou.
Stáva sa viac-menej iba drezúrou, drilom. Tým sa, pravda, nevylučuje výchovné pôsobenie na nižšej úrovni, ktoré usiluje vypestovať u žiakov (najmä v mladšom veku) isté zautomatizované, stereotypné formy správania, ako sú napr. návyky, zvyky, zručnosti.

Mierou účinku výchovného pôsobenia však je, či a do akej miery výchovné vplyvy pedagógov vyvolávajú aktívnu samočinnosť žiaka, ktorá vedie k sebavýchove, k sebavzdelávaniu.

Zásada stupňovania účinku výchovného pôsobenia spoločenským pôsobením

Vzťah medzi výchovným a spoločenským pôsobením je veľmi úzky.
Veď samotná výchova závisí od celkových podmienok spoločenského života a na druhej strane zasa spoločnosť formuje ľudí nie mimo výchovy, ale predovšetkým prostredníctvom nej.
Nemožno napr. vštepovať ľuďom morálne zásady, ak neprihliadame na objektívne podmienky ich života, tradície, obyčaje a zvyky.
Len zmeny vonkajších podmienok bez výchovy nezmenia vedomie ľudí.
Výchovné pôsobenie je v podstate pôsobením spoločenským, lebo spoločnosť výchovou pôsobí na svojich členov, predovšetkým na deti a dorastajúcu generáciu.

Tento vzťah medzi spoločenským pôsobením a výchovným pôsobením sa však niekedy môže dostať do rozporu. Mohli by sme uviesť príklady, kedy niektorí rodičia vštepujú svojim deťom úplne iné zásady, než by si spoločnosť želala.

V tomto prípade je teda spoločenské pôsobenie v protiklade s výchovnými cieľmi rodičov.
Takíto jedinci potom oslabujú účinnosť výchovného pôsobenia školy.

Samozrejme, že tieto rozpory môžu viesť k nezdravému vývinu osobnosti žiaka.
Pedagógovia by mali vyvíjať takú pedagogicko-osvetovú činnosť medzi rodičmi a celou našou verejnosťou, ktorá by viedla k odstráneniu týchto rozporov, a tým k stupňovaniu účinku výchovného pôsobenia výchovných inštitúcií.

Zásada konkrétnosti výchovného pôsobenia

Táto psychologická zásada zvýrazňuje požiadavku, aby každé výchovné pôsobenie učiteľa či majstra rešpektovalo konkrétneho žiaka či učňa.

Konkrétnosť výchovného pôsobenia vyplýva z premenlivosti výchovných situácií v škole, rodine, v dielni. Zmena výchovnej situácie vyžaduje od pedagógov pružne a pohotovo meniť spôsoby výchovného pôsobenia.

Napríklad ak pedagóg neprávom potrestá nejakého žiaka, stáva sa tento v očiach žiackeho kolektívu, triedy martýrom, a tým je efekt trestu opačný než bol zámer učiteľa. Učiteľ musí pri rešpektovaní tejto zásady rátať s:
- vekovými osobitosťami žiakov,
- momentálnou situáciou v žiackom kolektíve,
- individuálnymi osobitosťami každého žiaka.

Zásada stupňovaného účinku výchovného pôsobenia s celou jeho osobnosťou

Pedagóg sa na výchovnom pôsobení zúčastňuje celou svojou osobnosťou, a tak vplýva na vývin žiakov. Toto vyžaduje, aby celým svojím životom a správaním posilňoval účinnosť výchovného pôsobenia.

Pedagóg sa nemôže správaťinak, než ako vyžaduje od svojich žiakov.
Preto, ak im zakazuje fajčiť, nemal by fajčiť, ak im zakazuje piť, nemali by ho nikdy vidieť opitého atď. Jeho činy musia jednoducho byť v súlade s výchovnými požiadavkami.
V opačnom prípade sa účinnosť jeho výchovného pôsobenia zmenšuje, prípadne celkom stráca.

Pedagóg je pred žiakom reprezentantom spoločnosti a môže úspešne pôsobiť na svojich žiakov len vtedy, ak je sám riadnym občanom.

Ak má pedagóg úspešne výchovne pôsobiť na žiakov, musí byť pre nich autoritou.
Žiaci si ho musia vážiť. Výchovné pôsobenie takého pedagóga sa znásobuje.