Pri výchovnom pôsobení a reakciách naň sa uplatňujú isté pedagogickopsychologické zásady. Poznanie týchto zásad pomáha pedagógom v ich práci.

Zásada / princíp / - najzákladnejšie požiadavky na výchovno-vzdelávací proces.

Najzákladnejšie zásady výchovného pôsobenie sú tieto:

a)zásada premeny vonkajšieho vplyvu na vnútorné motívy,
b)zásada aktívneho spolupôsobenia žiaka s výchovným pôsobením pedagóga,
c)zásada stupňovania účinku výchovného pôsobenia spoločenským pôsobením,
d)zásada konkrétnosti výchovného pôsobenia,
e)zásada stupňovania účinku výchovného pôsobenia osobnosťou pedagóga.

Zásada premeny vonkajšieho vplyvu na vnútorné motívy žiakov

Zmienili sme sa o tom, že najvyššia a najželateľnejšia forma reakcie žiakov na výchovné pôsobenie pedagóga vzniká vtedy, ak žiak na základe svojich vnútorných pohnútok a presvedčení koná v súlade s výchovným vplyvom pedagóga, rodiča, majstra.
Ide tu teda o to, aby sa vo výchove rátalo aj s vnútornými podmienkami žiakov.

Dnes sa už pomerne jednoznačne uznáva, že osobitosť výchovy nespočíva len vo vedomej činnosti pedagógov, ale i v tom, že výchovné pôsobenie sa musí opierať o vyvíjajúcu sa a uvedomelú aktivitu vychovávaného.
Dieťa, žiak, učeň nie je pasívnym objektom vplyvu prostredia a výchovy.
Spoločenské a pedagogické vplyvy sa nepremietajú automaticky do psychiky žiaka. Vývin jeho psychiky sa vyznačuje istou „spontánnosťou“.

To však neznamená, neuznávať význam spoločenskej podmienenosti psychického vývinu. Z druhej strany však nie je správne tvrdenie, že „zmena vonkajších podmienok života bez výchovy a vnútornej práce všetko vyrieši, čo sa týka vnútorného profilu ľudí. Podmienky spoločenského života sú nevyhnutnou, ale nie jedinou podmienkou formovania vnútorného profilu ľudí, písal už dávnejšie S.L.Rubinštejn.

V súvislosti s rozborom tohto problému treba odpovedať na tieto otázky:
Čo treba pokladať za vnútorné podmienky osobnosti, prostredníctvom ktorých sa lámu vonkajšie príčiny?

Čo máme chápať pod premenou vonkajších vplyvov na vnútorné podmienky osobnosti?

Vnútorné podmienky psychiky osobnosti rozpracoval ruský psychológ L.S.Rubinštejn, ktorý napísal:
„Pri výklade akýchkoľvek psychických javov vystupuje osobnosť ako v jedno spojený súbor vnútorných podmienok, cez ktoré sa lomia všetky vonkajšie vplyvy“.

Podľa Rubinštejna vo vzájomnom pôsobení vonkajších a vnútorných podmienok vedúcu úlohu majú vonkajšie.
Hlavnou úlohou psychológa je však skúmať vnútorné podmienky, ich vnútorné zákonitosti.

Vnútorné podmienky osobnosti majú fylogenetický, antropogenetický alebo ontogenetický charakter. Vo fylogenéze a antropogenéze vzniknuté vnútorné podmienky sú predovšetkým zdedené a v rodené vlastnosti nervového systému.

Tieto však nie sú hotovými schopnosťami, ako sme si už povedali vo všeobecnej psychológii, ale iba zdedenými možnosťami, predpokladmi ich vzniku a vývinu.

Dieťa prichádza na svet s relatívne vysoko vyvinutým nervovým systémom.
Zároveň sa rodí aj s organickými potrebami. ktoré ho povzbudzujú k činnosti.
Tým sa utvárajú čím ďalej, tým zložitejšie podmienené reflexy - asociácie a tieto sú jedným zo základov psychického vývinu dieťaťa.

Teda do vnútorných podmienok vzniknutých v ontogenéze osobnosti zaraďujeme aj tie, ktorú sú zvnútornenými príčinami.

Tam zaraďujeme všetko, čo sa osobnosť vo svojom individuálnom živote naučí. Tieto podmienky potom zvnútra ovplyvňujú účinnosť ďalších vonkajších vplyvov.

Premena vonkajších vplyvov na vnútorné podmienky je jednou z kľúčových otázok psychológie výchovného pôsobenia a reakcia žiakov naň. Ide tu v podstate o to, ako sa môžu vonkajšie vplyvy, teda aj výchovné pôsobenie, premeniť na vlastné vnútorné presvedčenie žiakov.

Každá úloha, každá výchovná požiadavka na žiaka stáva sa hybnou silou jeho činnosti iba vtedy, keď ich žiak prijal, keď sa stávajú jeho úlohou, keď sa uvedomenie nevyhnutnosti splniť ich mení na jeho vôľu.

Rubinštejn vo svojich prácach zdôrazňuje, že taká výchova, ktorá iba predkladá určité úlohy a požiadavky a uspokojuje sa iba s ich formálnym splnením zo strany žiaka, je bezperspektívna.
Cieľom výchovného pôsobenia musí byť formovanie takých vnútorných snáh vychovávaného, ktoré nezodpovedajú iba predpisu, ale duchu morálnych hodnôt, ktoré daná spoločnosť vyznáva.

Problém však spočíva v tom, ako dosiahnuť, aby sa pedagogické vplyvy premenili na vnútorné motívy, na hybné sily žiaka či učňa. Sú prípady, keď sa toto zvnútorňovanie uskutočňuje pomerne ľahko.

Pred triedou postavený vonkajší cieľ, napr. letné táborenie, zahraničný zájazd môže u žiakov vyvolať veľa pozitívnych motívov, ktoré potom vedú žiakov do činnosti v záujme úspešnej realizácie stanovenej požiadavky.
V tomto prípade sa zvnútornenie uskutočnilo ľahko a rýchlo.
Nie je to však vždy také ľahké. Zvnútornenie cieľa letného táborenia, zahraničného zájazdu a pod. sa robilo ľahko, lebo tieto požiadavky narazili u žiakov na ich spontánny záujem, čiže u žiakov už jestvujúce vnútorné podmienky „prijali“ vonkajšiu požiadavku, ktorá sa tým tiež stala vnútornou podmienkou žiakov.

Zvnútornenie vonkajších vplyvov často vyžaduje od pedagóga húževnatú výchovnú prácu, ktorá musí byť fundovaná, podložená psychologickými poznatkami.

Základnou podmienkou úspechu je, aby pedagóg vedel zistiť, s akými vnútornými podmienkami, vlastnosťami v príslušnej oblasti ten-ktorý žiak už disponuje.

Efekt výchovného pôsobenia totiž vždy závisí od toho, na aké vnútorné podmienky dopadne výchovný vplyv pedagóga.
Na to je však nevyhnutný individuálny prístup pedagóga ku každému žiakovi na základe dôkladného poznania jeho osobnosti.

Treba však povedať, že niekedy môžeme dobre poznať „vnútorné podmienky“ daného chovanca, žiaka či učňa a aj tak to nestačí, pretože tieto podmienky môžu byť takého charakteru a natoľko zakorenené, že ich pretvorenie môže niekedy trvať roky a vychovávateľovi sa môže zdať, že jeho húževnatá práca neprináša ani minimálne úspechy. S podobným javom sa možno pomerne často stretnúť vo výchovných, resp. resocializačných ústavoch pre deti a mládež.