V psychológii učenia sa čiastočne budeme opierať o vaše poznatky z všeobecnej psychológie. Budeme sa zaoberať základnými problémami, ktoré súvisia s učením z aspektu pedagogickej psychológie.
Ide o tieto otázky:
1.Všeobecné problémy učenia.
2.Druhy učenia.
3.Teórie učenia.
4.Zákony učenia.
5.Činitele a podmienky učenia.
Všeobecne o učení
Aj keď je človek spomedzi všetkých tvorov najvyvinutejší, prichádza na svet ako bytosť najnemohúcnejšia, píše L. Ďurič v jednej svojej práci (1988).
Disponuje však najpotencionálnejšími predpokladmi, aby sa zdokonaľoval pomocou učenia. Človek sa v podstate stále niečomu učí.
Od narodenia sa učí pohybovať, poznávať okolitých ľudí, predmety, neskôr sa učí počítať, čítať, písať a pod. Učením si osvojuje všetko, čo potrebuje pre život.
Učí sa, samozrejme, i dospelý človek, aby mohol stále dokonalejšie pracovať, prípadne meniť zamestnanie. Učenie teda sprevádza človeka od narodenia až po smrť.
Práve preto sa problémy učenia skúmajú už od prelomu storočia veľmi intenzívne najmä v psychológii. Skúmajú ho však aj iné vedy a vedné disciplíny, pretože dnes má učenie viacero aspektov.
Možno v ňom rozlíšiť aspekt :
biologický,
fyziologický,
psychologický,
kybernetický,
spoločenský,
gnozeologický,
logický
pedagogický.
S pojmom „učenie“ sa najviac spája predstava školy.
Jednako, proces učenia sa nerealizuje iba v škole. Je to proces oveľa všeobecnejší a, ako sme už spomínali, človek sa učí celý život a rozhodne nie iba v škole alebo v iných vzdelávacích inštitúciách.
Učenie možno chápať v dvoch zmysloch :
1. Učenie v širšom zmysle sa zväčša definuje ako zmena v správaní. Napr. ak som si s niekým dohodol schôdzku, ponáhľam sa, len aby som neprišiel neskoro a dotyčný si kľudne príde o pol hodiny neskoro, nabudúce už zrejme tak ponáhľať nebudem a okrem toho si o danom človeku utvorím vlastnú mienku.
Učenie v tomto zmysle je teda všeobecný mechanizmus, ktorým v priebehu života nadobúdame individuálnu skúsenosť.
Takýto prístup k učeniu je charakteristický pre psychologické disciplíny.
2. Učenie v užšom zmysle sa chápe ako zámerné, cieľavedomé nadobúdanie vedomostí, zručností a návykov. Môže prebiehať v rámci nejakých inštitúcií
(škola, v súčasnosti rôzne kurzy, autoškola a pod.) alebo aj mimo týchto inštitúcií ako samostatné učenie sa.
Tento prístup k učeniu je skôr charakteristický pre pedagogické disciplíny (voľne podľa A.Zeľovej, 1987).
Druhy učenia
Je zrejmé, že neexistuje iba jeden druh učenia.
V psychológii ale aj v pedagogickej praxi sa stretávame s viacerými druhmi učenia, pričom tieto druhy možno deliť podľa rôznych kritérií.
Z hľadiska kvalitatívnych vývinových rozdielov je možné rozlíšiť učenie na subhumánnej úrovni (učenie sa zvierat) a špecificky ľudské učenie.
Ďalším možným delením je, podľa Ďuriča (1988)
- delenie na direktné (priame, zámerné) učenie, kde je dôležitá úlohu (v podobe problému a cvičenia)
- indirektné (nepriame), kde sa jednotlivec priamo nezameriava na učenie (tzv. neúmyselné učenie).
Zaujímavosti o referátoch
Ďaľšie referáty z kategórie