L.S.Vygotskij (1956) rozlišuje tri etapy vývinu utvárania pojmov u detí:
1. vyčlenenie nesformovaného, neusporiadaného, slovom označovaného zhluku predmetov, medzi ktorými neraz chýba vnútorný vzťah,
2. tvorenie komplexov, zoskupení a generalizovaní predmetov na základe ich objektívnych súvislostí, ktoré sú konkrétne, pričom vznikajú na základe bezprostrednej skúsenosti,
3.tvorenie skutočných, úplne rozvinutých a presne vymedzených pojmov.
Pri tvorbe pojmov má nepostrádateľnú úlohu slovo, reč.
Práve slovo tu vystupuje ako prostriedok spojenia psychických zážitkov do pojmu.
Slovo sumarizuje rozličné zážitky, ktoré pochádzajú od objektov patriacich do daného pojmu.
Pri osvojovaní pojmov sa stretávame s odlišnou situáciou ako pri pojmovom učení. Žiaci si cieľavedome osvojujú pojmy, ktoré sa používajú medzi dospelými a ktoré sa utvárali v priebehu dlhého spoločenského vývinu.
Hovoríme o náukových pojmoch, ktoré nadobúdame systematickým učením sa.
Typickým príkladom je učenie sa definícií.
Takto sa žiakom sprostredkúvajú výsledky ľudského poznania a konania
(voľne podľa: L.Ďurič a kol., 1988).
Učenie riešením problému
Je to najzložitejší spôsob učenia sa. Ide o postupné alebo náhle odhalenie podstatných vzťahov a súvislostí medzi predmetmi a javmi v určitej situácii.
Riešenie problému možno charakterizovať ako samostatné odhalenie vzťahu alebo princípu (pravidla) medzi predmetmi alebo pojmami, čo umožňuje jednotlivcovi vyriešiť problém alebo cieľ navodený životnými okolnosťami.
Problémy možno deliť na dve skupiny:
a) Problémy s fixným riešením, kedy sa procesy myslenia musia zbiehať do jediného riešenia. Ide teda o konvergentné myslenie.
b) Problémy s otvoreným koncom, ktoré majú viac rôznych riešení a vyžadujú si teda divergentné myslenie.
Myšlienkové riešenie problému prebieha v istej postupnosti.
Analogické k tomu sú aj fázy učenia sa riešením problému, tak ako ich uvádza napr. Linhart (1972):
1. Stav neistoty - objavilo sa niečo nové, problém, prekážka.
Obraz o probléme nie je zatiaľ jasný. Subjekt sa v ňom začína orientovať.
Dôležitá je pritom jeho pripravenosť intelektuálna
(schopnosti, doterajšie vedomosti a skúsenosti) a motivačná
(či má záujem, či chce a potrebuje vyriešiť daný problém).
2. Definovanie problému. Vyčleňujú sa dôležité znaky a vzťahy v situácii, spresňuje sa podstata problému.
3. Vytváranie hypotéz.
Na základe doterajších vedomostí a skúseností sa formujú možnosti riešenia problému, vytyčujú sa pracovné hypotézy.
4. Verifikácia (overovanie) hypotéz. Prehodnocujú a overujú sa predpokladané spôsoby dosiahnutia žiadúceho cieľového stavu, vylučujú sa nevhodné, nezodpovedajúce možnosti.
5. Završujúca syntéza.
Dochádza sa k nájdeniu všeobecnej stratégie, metódy na riešenie celej skupiny problémov určitého typu.
Je výsledkom pochopenia podstatných vzťahov a súvislostí v danej problémovej situácii. Subjekt je schopný nadobudnuté vedomosti a spôsobilosti používať v ďalších podobných úlohách a činnostiach.
V skutočnosti sa, samozrejme, nemusia prejaviť všetky uvedené fázy riešenia problému alebo sa nemusia prejaviť v uvedenej následnosti.
Učenie sa riešením problému sa uplatňuje pri problémovom vyučovaní, ktoré je najvyššou formou riadeného učenia sa. Bližšie sa o ňom možno dozvedieť v ďalšej časti tejto publikácie.
K žiadúcemu cieľovému stavu sa možno dostať v podstate dvoma stratégiami.
Jednou z nich je algoritmus, kedy máme daný presný postup krokov (napr. ako riešiť určitý typ matematických úloh alebo aký postup treba dodržať pri príprave nejakého jedla). V tomto prípade sa nejedná o problém v pravom slova zmysle
(spôsob riešenia je predsa známy), a preto hovoríme skôr o úlohách.
Druhá stratégia, keď postup riešenia nepoznáme a musíme ho objaviť, sa označuje ako heuristika.
Pritom možno rozlíšiť niekoľko spôsobov dosiahnutia cieľa:
1) Pokus a omyl (napr. pri hľadaní strateného predmetu chodíme po byte a pozeráme sa, kde nás napadne, či tam náhodou nie je)
2) Postupná analýza a syntéza (pri hľadaní začneme tam, kde ten predmet obvykle býva alebo sa pokúsime spomenúť si kedy a kde sme ho naposledy videli, držali v rukách, čo sme robili potom, kde sme potom išli atď.).
3) Vhľad (zrazu nás napadne, kde vec je, akoby samo sa to pospája a zrazu je to jasné).
Zaujímavosti o referátoch
Ďaľšie referáty z kategórie
Psychológia riadeného učenia
Dátum pridania: | 25.09.2009 | Oznámkuj: | 12345 |
Autor referátu: | MgrBcRia | ||
Jazyk: | Počet slov: | 5 108 | |
Referát vhodný pre: | Vysoká škola | Počet A4: | 14.3 |
Priemerná známka: | 2.99 | Rýchle čítanie: | 23m 50s |
Pomalé čítanie: | 35m 45s |