Predmet : Vývinová psychológia
V rôznych obdobiach života sa objavujú isté formy vývinu, ktoré odlišujú dané obdobie od predchádzajúcich alebo nasledujúcich období, avšak psychologické snahy neviedli k jednotnému, všeobecne prijímanému rozčleneniu priebehu ľudského života.
Sú rôzne delenia (periodizácie) podľa rozličných teoretických prístupov a tiež podľa toho, ktorú stránku zložitého vývinu sledujú.
V podstate sa objavujú dva základné názory na delenie ontogenézy.
Podľa prvého je vývin :
kontinuitný, súvislý proces zmien (narastania alebo ubúdania, znázornený vzostupnou alebo zostupnou krivkou), jednotlivé obdobia sa vymedzujú v podstate ľubovoľne, skôr podľa vonkajších kritérií (dojča plne závislé od starostlivosti rodičov, batoľa troch rokov, predškolák, školák a pod.).
Reálne vývinové štádiá sa pokladajú za abstraktné konštrukcie.
Druhý pohľad :
chápe vývin ako diskontinuitný proces (stupňovitý, fázovitý), t.j. proces kvalitatívne odlišných štádií, ktoré možno psychologicky zmysluplne vymedziť.
Diskusia sa vedie aj v tom smere, či existujú tzv. všeobecné štádiá, ktoré sa vzťahujú na všetky oblasti duševného vývinu, alebo je možná len čiastočná štadiálnosť, ktorá sa vzťahuje len na niektoré procesy alebo oblasti (Piaget).
Problém vymedzenia jednotných kritérií periodizácie nie je vyriešený dodnes. Podľa hľadiska zvoleného pri delení vývinu možno rozdeliť periodizačné schémy do niekoľkých skupín
a) biologické,
b) pedagogické,
c) sociálne,
d) psychologické.
V našich prednáškach si uvedieme periodizáciu podľa Kurica, ktorý ju preberá od ďalších autorov a čiastočne doplňuje.
1. Štádium vnútromaternicového vývinu :
(prenatálne obdobie)
trvá 280 dní alebo deväť lunárnych mesiacov, je vymedzené na jednej strane počatím a na konci pôrodom.
Hoci je toto obdobie relatívne krátke, plod sa v tomto štádiu vyvíja najrýchlejšie.
Plod sa vyvíja z organizmu mikroskpicky malého na organizmus vážiaci 3-4 kilogramy a dlhý približne 50 cm.
Je to teda nesporne obdobie rýchleho rozvoja človeka. Zásadný vývin, ktorý sa tu uskutočňuje, je fyziologický vývin a zahŕňa rozvoj všetkých častí tela.
Počiatky duševného života a dokonca istej formy interakcie (prenatal blonding) s vonkajším prostredím sa kladie už do života pred narodením.
2. Dojčenské štádium :
Toto štádium sa začína novorodeneckým obdobím, ktoré trvá v užšom zmysle od pôrodu 10 dní, v širšom zmysle až dva mesiace. Túto etapu charakterizuje tzv. obdobie plateau, t.j. isté stlmenie vo vývine organizmu.
Objavuje sa v tom čase, keď dochádza k celkovému prispôsobeniu organizmu k novému prostrediu, odlišnému od prostredia, aké bolo vnútri organizmu matky.
Týmto spôsobom sa novorodenec učí byť závislý od seba.
V tomto čase je vzrast väčšej časti organizmu dočasne zabrzdený. Obnoví sa vtedy, keď sa novorodenec prispôsobí novému prostrediu.
Vo vlastnom dojčenskom veku pokračuje vývin hrubej a jemnej motoriky a vo vývine kognitívnych procesov je inteligencia dieťaťa „senzomotorická“ (prebiehajú procesy asimilácie, akomodácie a jeho myšlienkové akty sú viazané na priame vnímanie a motorické akty).
Dieťa si osvojuje rôzne druhy senzomotorických štruktúr a schopností. Postupne poznáva, že javy a objekty skutočne existujú, aj keď ich bezprostredne nevníma.
Začína chápať trvalosť predmetu v čase (permanencie objektu), ktorá predstavuje prvý invariant inteligencie.
I keď novorodenec závisí od dospelých, má vrodené mnohé danosti. Používa všetky zmysly od narodenia („nežný pôrod“ odhalil jasný pohľad „čerstvého novorodenca“ a je schopný sa učiť.
Pripútava sa (attachment) k rodičom, súrodencom a ostatným obyvateľom. Správanie novorodenca je „protosociálne“
(reakcia na hlas, špeciálne na ženský a vysoký, „ohmatávanie“ zrakom čŕt ľudskej tváre).
Poznámka:
Vo vývine sociálnych vzťahov v prvom roku života dieťaťa rozlíšil R. Spitz tri kvalitatívne odlišné štádiá:
1. preobjektálne (trvá asi do troch mesiacov), v ktorom dieťa nemá diferencovaný vzťah k objektom vonkajšieho sveta, nemá žiadne trvalejšie vzťahy,
2. predbežného objektu (od troch do šiestich až ôsmich mesiacov), keď reaguje pri pohľade na tvár úsmevom, teda odlišuje daného človeka od ostatných objektov sveta, je to však len jednoduchá štruktúra, tvorená základnými privilegovanými črtami tváre
(ústa - nos - oči), preto bude reagovať úsmevom aj na tvár neživej bábiky alebo masky v dostatočnej vzdialenosti a mierne sa pohybujúcej; tvár reprezentuje človeka,
3. objektu - začína sa medzi šiestym a ôsmym mesiacom, keď dieťa začína rozlišovať medzi známou a cudzou tvárou, ktorá uňho vyvoláva úzkosť („úzkosť ôsmeho mesiaca“, tzv. separačná úzkosť z odlúčenia); je to dôležitý bod, pretože matka začína mať v citovom živote dieťaťa jedinečné postavenie.
Teórie raného citového pripútania, ktoré sa pokúšajú integrovať poznatky vývinovej psychológie, hlbinnej psychológie a etológie chápu bytostnú túžbu dieťaťa po osobnom vzťahu ako základnú vývinovú hnaciu silu.
Človek je sociálnou bytosťou a sám seba nachádza aj poznáva prostredníctvom vzťahu k druhým ľuďom.
Sebaobraz, sebahodnotenie jednotlivca vychádza z toho, ako ho vidia, hodnotia a ako naň reagujú druhí ľudia (dieťa nachádzajúce pri hľadaní opory dôveryhodnú osobu, ktorá je vždy nablízku, si vytvorí odlišný sebaobraz ako dieťa, ktoré je pri pokusoch o zblíženie odmietané alebo ku ktorému sa kľúčová osoba správa nepredvídateľne.
Rodina je základnou bunkou spoločnosti a prvým miestom ranej socializácie dieťaťa. Aby sa dieťa mohlo rozvinúť na zdravú a pre spoločnosť užitočnú osobnosť, musí vyrastať v prostredí citlivom, vrelom a stálom.
Mnohé vedecké štúdie i klinická a poradenská prax dokazujú, že najprirodzenejším a najperspektívnejším prostredím je v tomto smere prostredie rodiny, kde si dieťa vytvára pevné citové puto medzi rodičmi a členmi rodiny
(Gleitman, 1987; Langmeier, Matějček, 1974).
Poznámka:
Matějček na základe bohatého štúdia detí z rodín úplných, neúplných, funkčných i dysfunkčných a detí vyrastajúcich v náhradnej rodinnej starostlivosti (pestúnska rodina, „SOS detské mestečká“) odvodil niekoľko princípov rodinnej výchovy.
1. V rodine sú uspokojované základné potreby detí, ale rovnako aj deti uspokojujú základné potreby rodičov, takže je to obojstranný vzťah:
a) potreba dostatočného množstva, kvality a premenlivosti stimulácie,
b) potreba zmysluplného sveta (aby vznikla nejaká skúsenosť, znalosť, poznatky, musí existovať poriadok, zmysel),
c) potreba životnej istoty, ktorá sa najviac napĺňa v citovom vzťahu,
d) identita alebo vedomie vlastného ja a vlastnej spoločenskej hodnoty,
e) potreba životnej perspektívy, čiže otvorená budúcnosť (uzavretá budúcnosť je zúfalstvom, otvorená je stimulujúca).
V detskom domove je jednostranná stimulácia, no v rodine je omnoho premenlivejšia (Napríklad vysoká hladina hluku v detských domovoch s veľkým množstvom sluchových podnetov je nepriaznivá pre normálny vývin reči.
Na tomto hlukovom pozadí pre svoju slabú intenzitu rečové podnety zanikajú - pre reč je potrebné väčšie „ticho“ intímneho rodinného prostredia.
Preto u detí v detských domovoch pozorujeme oneskorenie vývinu reči a niekedy aj príliš hlasnú reč).
Rodičia zabezpečujú uspokojenie základných potrieb dieťaťa, ale aj dieťa uspokojuje rodičov: poskytuje im stimuláciu, zmysel života, citovú istotu, status rodičov a otvorenú budúcnosť, a to za hranice ich fyzickej smrti, lebo v deťoch pokračuje dielo ich tvorivej výchovy.
2. rodina nie je len biologickým dedičstvom detí po rodičoch, ale je dedičstvom celého života rodičov - vlastníctvo spoločnej minulosti, prítomnosti a budúcnosti.
V detskom domove sa v nerodinnom prostredí žije prítomnosťou, od nedele do nedele a čas je statický.
V rodinnom prostredí sa žije čas minulý, prítomný a budúci
(až v detskom mestečku deti objavujú najprv budúcnosť, zmysel, potom sa zaujímajú o svoju minulosť - identita, mizne ľahostajnosť a apatia).
3. Ďalším princípom rodinného života je spoločný čas a priestor, zdieľanie času a priestoru, prelínanie súkromia.
V rodinnom prostredí nemožno oddeliť čas a priestor jedného človeka, vzájomné zdieľanie životov je dôležitejšie ako súkromie (samozrejme, že aj v rodine potrebuje od istého času dieťa aj „súkromie“).
4. Modely sociálnych vzťahov sa v rodine prijímajú plynulo a prirodzene (toto sociálne učenie vytvárajú drobné každodenné situácie a relatívna stabilita prítomných rodičovských alebo príbuzenských modelov).
5. Výchovné pôsobenie rodiny je vzájomné. Vychovávame a sme vychovávaní. (Vzájomné zdieľanie prekonáva spravodlivosť. Robíme druhým radosť bez zásluh, nezištne, dokážeme odpúšťať bez odčinenia.)
3. Štádium raného detstva (obdobie batoľaťa resp. útleho veku) prebieha medzi druhým a tretím rokom života.
Batoľa pokročí v motorickom vývine a vo vývine reči.
Ovláda základné spôsoby manipulácie s predmetmi a s dospelými spolupracuje, komunikuje prostredníctvom reči.
V tomto období dochádza k relatívnemu ukončeniu vývinu reči (dieťa rozumie symbolický význam slov).
Zvyšuje sa vedomie vlastného ja (úspešným zvládnutím obdobia detského vzdoru) a zvyšuje sa výskyt napodobňujúcich, symbolických hier, v ktorých dieťa napodobňuje role dospelých a modeluje medziľudské vzťahy.
Senzomotorická koordinácia a jemná motorika pokročí natoľko, že dieťa začína úspešne kresliť (štádiá: čmárania a obrázkové, štádium hlavonožca v kresbe ľudskej postavy).
V kognitívnom vývine sa ukončuje rozvoj senzomotorickej inteligencie (1,5 - 2 roky) a nastupuje predpojmové myslenie, resp. predoperačné štádium. Batoľa dokáže napodobňovať použitím a kombináciou predstáv, ktoré spája s rečou.
Z reálnej činnosti s predmetmi prechádza k činnosti odohrávajúcej sa v mysli - predstavách, symboloch (slová používa ako predpojmy, nerozlišuje kategórie jeden, niektorí a všetci).
4. Štádium predškolského detstva (medzi 4. - 7. rokom), v ktorom sa rozširuje záujem dieťaťa o iné javy a skutočnosti jeho prostredia (prostredníctvom skupinovej hry), čo umožňuje aj rozvoj reči, kladenia otázok a sebaregulácie. vo všetkých aktivitách sa odzrkadľuje bohatá predstavivosť (eiditické obrazy, ktoré sa svojou kvalitou podobajú vnemom) a tvorivosť.
V kognitívnom vývine nastupuje štádium názorového, intuitívneho myslenia, dieťa už uvažuje na základe postrehu významných podobností, v úsudkoch je však viazané na názornú, konkrétnu predstavu (v Piagetovej úlohe na otázku o „zmene“ množstva po preliatí kvapaliny alebo presypaní korálok do nižšej banky, odpovedá spravidla nesprávne podľa toho, na ktorý aspekt sústredí pozornosť (centruje myslenie), myslí len jedným smerom, je neschopné uvažovať v oboch dimenziách súčasne (myslenie je predoperačné, prelogické).
Myslenie je egocentrické (uvažuje z vlastnej perspektívy), antropomorfické (poľudšťuje), artificialistické (všetko sa robí).
Poznámka:
Socializácia postupuje tromi základnými smermi:
a) k sociálnej reaktivite diferenciáciou emočných vzťahov k druhým,
b) vývinom sociálnych kontrol a hodnotových orientácií na základe príkazov a zákazov mocných dospelých, ktoré prijíma za svoje (obdobie heteronómnej morálky),
c) osvojením sociálnych rolí vzhľadom k veku, pohlaviu (pohlavná identifikácia) a postaveniu (dieťaťa, predškoláka).
Reč sa stáva dôležitou v regulácii správania. Lurija (1968) rozlišuje štyri štádiá vývinu regulatívnych funkcií reči:
1. etapa (1 1/2 - 3 roky) - dieťa nie je schopné používať reč na reguláciu svojho správania,
2.etapa (3 - 4 roky) - dieťa je schopné uplatniť inštrukcie takým spôsobom, že ich prevezme do svojej rečovej činnosti a reguluje tak svoje správanie, ale len v tom prípade, ak tieto inštrukcie foneticky aj sémanticky súhlasia.
3. etapa (4 - 5 rokov) - aj pri odlišnom znení a obsahu inštrukcie sa rečový podnet môže stať účinným článkom regulácie.
4. etapa (od 6. roku) - dieťa už nemusí vyjadrovať svoje názory nahlas, ale koná podľa vnútorných regulácií.
5. Štádium školského detstva (mladšieho školského veku) je ohraničené vstupom do školy v 6. - 7. roku života a ukončením prvého stupňa školskej dochádzky, približne v 10. - 11. roku (dochádza k nahromadeniu vývinových zmien v období predpuberty).
Vstup dieťaťa do školy je náročný na úspešné prispôsobenie dieťaťa a závisí od školskej zrelosti, ktorá je „taký somato-psycho-sociálny stav vývinu dieťaťa, ktorý je výsledkom úspešne dovŕšeného vývinu celého predchádzajúceho obdobia a je vyznačený primeranými fyzickými a psychickými dispozíciami pre požadovaný výkon v škole a je sprevádzaný zážitkom šťastia dieťaťa, čo je súčasne dobrým predpokladom budúceho úspešného školského výkonu a sociálneho zaradenia“ (Langmeier, 1991, s.93).
Poznámka:
Pri posudzovaní školskej zrelosti sa sledujú štyri základné stránky vývinovej úrovne dieťaťa vo vzťahu k jeho veku a individuálnym vývinovým možnostiam:
a) telesná zrelosť - výška a hmotnosť, tzv. prvá premena telesnej stavby (proporčné zmeny), nie sú dostatočným kritériom vyspelosti dieťaťa, dôležitý je celkový funkčný somatický a zdravotný stav dieťaťa (posudzuje pediater),
b) kognitívna zrelosť (intelektová) - dieťa chápe svet realisticky (schopnosť správne posudzovať zmeny veľkosti a stálosti množstva, radenia), začína logicky myslieť o konkrétnej realite, rozlišuje časti predmetu (oproti predchádzajúcemu spôsobu celostného - synkretického vnímania), je schopné analyzovať časti (napr. reči a môže sa rozvíjať čítanie a písanie),
c) citová a sociálna zrelosť - veku primeraná kontrola impulzov a citov. dieťa by malo byť menej ovládané splnením okamžitých prianí a potrieb, ale malo by vedieť uspokojenie odložiť, ak je to nutné.
Dieťa má menej závisieť od rodiny, aby sa od nej vedelo odlúčiť a byť aktívne aj bez bezprostrednej podpory, musí sa vedieť podriadiť cudzej autorite a prijať rolu školáka a nájsť si svoje miesto v skupine detí.
d) Zrelosť na prácu - prechod od hrovej aktivity k vytrvalejšej a cieľavedomejšej činnosti a práci (sama si pýta prácu, je schopné dokončiť začatú úlohu - aj únavnú a nezaujímavú), vyžaduje sa určitá miera pracovnej schopnosti, vytrvalosti, úsilia a sústredenosti na namáhavú úlohu, schopnosť pracovať v detskej skupine a vzdať sa načas vlastných cieľov v prospech spoločenských (súvisí to so zrelosťou centrálneho nervového systému a niekedy chýba síce nadaným, ale do školy predčasne zaradeným deťom).
Dieťa je koncom šiesteho roku v podstate spoločenské.
Označenie „vek bandy“ sa niekedy spája s týmto obdobím podľa toho, ako je aktívna skupina, ktorá zohráva podstatnú úlohu v živote dieťaťa (Hurlock, 1957).
I keď sa na prvý pohľad zdá, že vývinové zmeny nie sú také prevratné ako v útlom a predškolskom veku (psychoanalýza ho označuje ako obdobie latencie, pretože základná pudová a emočná zložka drieme), vývin trvalo pokračuje a dieťa dosahuje výrazné pokroky vo všetkých smeroch.
Prvá etapa sa vyznačuje :
postupnou adaptáciou dieťaťa na školu s jej výkyvmi a rozpormi, druhá etapa signalizuje vyššiu úroveň sociálnych vzťahov a formovania životne dôležitých postojov (medzi 10. - 11. rokom).
Poznámka:
Matějček vymedzuje obdobie stredného školského veku
(medzi 9. - 12. rokom), v ktorom dochádza k vážnym vývinovým zmenám.
1. osvojenie špecifického správania voči malým deťom (ako sa k nim nakláňať, usmievať sa, prihovárať sa vysokým hlasom a pod.),
2. utváranie rodičovských postojov, ktoré môžu neskôr do značnej miery ovplyvniť skutočné správanie k vlastným deťom (dospelí sú modelom, nezriedka aj v rozvodovom konaní),
3. vytváranie mužskej a ženskej identity, vedomia, že som chlapec - muž, dievča - žena a kladné prijatie tejto skutočnosti (preto sa v tomto období začínajú skupiny chlapcov a dievčat odďaľovať, čo pokračuje na začiatku puberty v izosexuálnej skupinovej fáze).
vývin schopností a spôsobilostí postupuje, vnímanie sa stáva cieľavedomejším, nesie znaky pozorovania.
Svet prežívania a správania školáka sa rozširuje v priestore a čase, získava predstavu spojitého časového priebehu (minulosť, prítomnosť, budúcnosť).
Posledné štúdie o frekvencii výskytu eidetických predstáv (zrakových, sluchových) v súčasnej populácii detí ukazujú ich mierny pokles, súvisiaci s mierou senzorickej stimulácie (predpokladá sa optimum stimulácie prekročené v populácii dnešných detí „odchovaných“ televíziou, ktoré preto preukazujú menej presné, kratšie uchovávané a menej detailné vizuálne predstavy (Langmeier, 1991).
Reč sa ďalej diferencuje a rozširuje sa slovná zásoba, v ktorej sú však značné rozdiely vzhľadom na inteligenciu a charakter rečovej stimulácie prostredia.
V kognitívnom vývine je dieťa až na začiatku školskej dochádzky (podľa Piageta okolo 7. roku) schopné skutočných logických „operácií“, skutočných úsudkov, ktoré zodpovedajú zákonom logiky, bez predchádzajúcej závislosti od videnej podoby.
Logické usudzovanie sa stále týka konkrétnych vecí a javov, ktoré si možno názorne predstaviť. Až na začiatku puberty začína dieťa postupne odvodzovať formálne súdy (v spomínanej úlohe s korálkami dostávame od detí správne odpovede, „nič sme nepridali ani neubrali“).
Tým, že v mysli dáva (dve) dimenzie do vzájomného vzťahu - chápe identitu (nič sme neubrali), zvratnosť (reverzibilitu - môžeme korálky presypať naspäť), vzájomné spojenie rôznych myšlienkových procesov do jednej sekvencie (posúdenie výšky a šírky nádobky).
Dieťa je tiež schopné pochopiť zahrnutie (inklúziu) prvkov do triedy a reálne odlišuje prvok a triedu.
Neskoršie štúdie Piagetových štádií kognitívneho vývinu ukázali, že určitou modifikáciou kladenia otázok (napr. vyhnutím sa výrazom veľa, málo, viac) a vhodným výcvikom sa môže vývoj schopností detí urýchliť (Papalia, Olds 1989).
6. Štádium pubescencie (starší školský vek, obdobie neskoršieho detstva) je ohraničené pohlavným dozrievaním.
Možno ho členiť na fázu predpuberty (prvú pubertálna fázu) - zhruba od 11 do 13 rokov.
Začína sa prvými znakmi pohlavného dozrievania, osobitne objavením prvých sekundárnych pohlavných znakov a v miernom zrýchlení rastu, končí sa nástupom menštruácie u dievčat a analogickým vývinom u chlapcov (prvým výronom semena). Medzipohlavné rozdiely v nástupe dospievania sa prejavujú u chlapcov v oneskorení o 1 - 2 roky.
Druhá etapa :
je fáza vlastnej puberty („výrastkovia“, „žaby“), ktorá pokračuje po ukončení obdobia predpuberty a končí dosiahnutím reprodukčnej schopnosti (u dievčat spravidla o 1 - 2 roky po prvej menštruácii), ide zhruba o vek medzi 13. - 15. rokom.
Štádium adolescencie („mladiství“, „dorast“, „teenageri“) zahrnuje obdobie zhruba od 15 do 20-22 rokov.
Až teraz sa dosahuje plná reprodukčná zrelosť (rast maternice je ukončený okolo 20. roku, mužské pohlavné žľazy rastú ešte po 20. roku) a ukončuje sa telesný rast.
Telesný rast nie je rovnomerný, končatiny rastú rýchlejšie
(„samá ruka, samá noha“) a celkove vytvárajú dojem telesnej nevyváženosti a pohybovej neobratnosti, akoby si mladí nevedeli so svojím („veľkým“) telom rady.
Urýchlenie nástupu dospievania a celkového rastu prinieslo síce rýchlejší začiatok telesného a duševného dospievania, ale súčasne umožnilo predĺžiť obdobie na dokončenie plného rozvinutia všetkých potencií. Dospievanie sa tak stále rozširuje oboma smermi - skracuje sa obdobie detstva a odďaľuje nástup plnej dospelosti
Príčiny akcelerácie sú rôzne (zvýšené množstvo podnetov v modernej urbanizovanej spoločnosti, časovo obmedzené a dávkované záťaže, lepšia výživa, hygiena, nižší výskyt infekčných chorôb, zmenené klimatické pomery, celková zmena štruktúry spoločenských vzťahov). V súčasnosti sa uznáva celý komplex zmien a podmienok modernej civilizácie.
Poznámka:
1. Rozpor medzi fyzickou a sociálnou zrelosťou.
Akcelerácia telesného rastu a pohlavnej zrelosti posúva dolnú hranicu dospievania stále do nižšieho veku, kým zložitosť spoločenských požiadaviek a nároky na vzdelanie a profesionálnu prípravu odďaľujú dosiahnutie sociálnej zrelosti.
Dôsledky - poruchy správania mladých vyplývajúce z rozporu medzi pocitom zrelosti na pracovnú aktivitu a s ňou spojenú ekonomickú a osobnú nezávislosť a nutnosťou chodiť do školy.
Rozpor medzi sexuálnou túžbou a možnosťou inštitucionalizovaného (manželského) vzťahu k partnerovi až v neskoršom veku, napätie z neuspokojeného sexuálneho pudu, zvyšované pôsobením masmédií.
2. Rozpor medzi rolou a statusom.
Sociálna rola - rozumie sa spravidla správanie zodpovedajúce určitej pozícii v spoločnosti (lekára, otca, syna, priateľa, kolegu a pod.).
Sociálny status - súbor práv a povinností, ktoré určujú postavenie jednotlivca v spoločenskej hierarchii. Je medzi nimi značná korešpondencia: práva a povinnosti, ktoré jednotlivcovi spoločnosť priznáva, sú vcelku v súlade so správaním, ktoré od neho v určitom postavení očakáva.
V jednoduchších, primitívnejších spoločnostiach je medzi rolou a statusom zhoda (presné určenie postavenia podľa veku a spoločenského postavenia).
V prípade dospievajúcich v spoločnosti sa od tých, ktorí sú už fyzicky skoro úplne zrelí, očakáva vyspelé a plne zodpovedné správanie (rola „dospelého“), avšak ich status je v mnohých ohľadoch nízky (predpokladá sa závislé „detské“ postavenie - poslušnosť, vonkajšia kontrola, ukladajú sa im často rovnaké obmedzenia ako deťom).
Zvlášť v prípadoch posunu hranice sociálnej zrelosti spolu s ekonomickou závislosťou do vysokého veku (študenti). Rozpor vymedzenia role s jeho zameraním skôr na budúcnosť nevychádza zo súčasných potrieb a záujmov.
Dlhý interval medzi učením a praktickým využitím naučeného spôsobuje znižovanie učebnej motivácie, odpor voči tlaku rodiny a školy týmto smerom.
Nejednotnosť v pozíciách vychovávateľov (rodičov) zvyšuje napätie a neistotu. (Zaobchádzať s ním ako s dospelým alebo ako s dieťaťom? - medzistatus, medzirola). Nejednotnosť medzi jednotlivými rodinami mladiství pozorne sledujú, čím sa zvyšuje ich nespokojnosť a pobúrenie proti obmedzeniam, ktoré považujú za nespravodlivé.
3. Rozpor medzi hodnotami mladej a staršej generácie.
Vedecko-technický pokrok, rozdiely v názoroch, v hodnotách a postojoch generácií, ktoré vyrastali za úplne iných podmienok a ťažili z iných skúseností.
Staršia generácia má tendenciu uľpievať na starších hodnotách, ktoré sa pre ňu stali jedine platným meradlom, nová generácia zbiera vlastné skúsenosti a odmieta prijať staré meradlá za platné. Mladí odmietajú ich normy ako prekážku pokroku. Veľmi pekne to napísal K.Čapek: „Mladá generácia má pocit, že s ňou prichádza lepší svet. Stará garda má pocit, že s ňou ten lepší svet odchádza“.
Paralelne dochádza k zbližovaniu v prístupoch generácií, uvoľneniu patriarchálnej štruktúry rodiny a rozbitiu autoritatívneho princípu vo výchove. Odmieta sa generačný konflikt ako nutný - viac záleží na porozumení, tolerancii, názorovej pružnosti.
4. Rozpor medzi hodnotami rodiny a širšej spoločnosti.
Rozpor medzi charakterom citových vzťahov v rodine a v širšej spoločnosti je, samozrejme, príčinou konfliktu počas celého vývinu dieťaťa, v čase dospievania sa môže stať kritickým.
(Kritika rodičov a súčasne závislosť od nich, podpora revolty od kamarátov - presadenie sa mocou zo strany rodičov spravidla nie je účinné - stáva sa brzdou rozvoja, vyvoláva odpor, Lagmeier, 1991.)
Obdobie puberty sa často považuje za obdobie emočnej lability (pochádzajúcej z vnútra organizmu, pudový tlak spojený s pohlavným dozrievaním spôsobuje precitlivelosť na podnety zvonku), v ktorom vonkajší prejav citových konfliktov je veľmi expresívny (obdobie „búrok“, „kríz“, „vulkanizmu“).
Časté zmeny nálad a negatívne „rozladenie“, impulzívnosť konania, nestálosť a nepredvídatelnosť reakcií a postojov skutočne často sprevádzajú dospievanie a prenášajú sa do výkonnosti v kognitívnej oblasti, čím môžu destabilizovať školský výkon (poruchy koncentrácie pozornosti, zvýšená únava, poruchy spánku, celková neurovegetatívna nestabilita).
Antropologické práce potvrdili túto všeobecnú charakteristiku len čiastočne. (Meadová opisuje obdobie dospievania dievčat na ostrovoch Samoa ako nudné, nezaujímavé, bez kríz a bez búrlivosti a predpokladá, že pozorované prejavy viac súvisia s okolnosťami prílišného individualizmu, patriarchálnej štruktúry rodiny, nereálnych morálnych štandardov a rozporov vo výchove, - Papalia, Olds. 1989).
V našich civilizačných podmienkach však uvedená citová rozkolísanosť platí a môžeme ju priamo postaviť do súvislostí uvádzaných rozporov a neistôt obdobia dospievania
Vývin inteligencie pokračuje a najnovšie štúdie nepotvrdili domnienku o jej vrchole okolo dvadsiateho roku.
Vyšší výkon v inteligenčných testoch mladej generácie môže vplývať z väčšieho rozsahu poznania a odlišnej skúsenosti v porovnaní s výkonom príslušníkov predchádzajúcich kohort.
Obraz komplikuje existencia dvoch druhov inteligencie.
Fluidnej inteligencie (vzťahy, pojmy, usudzovanie, abstrakcia), závislej od neuromotorického vývinu a menej závislej od výchovy a vzdelávania a kryštalickej inteligencie (schopnosť zapamäťať si a využiť naučenú informáciu).
Predpokladá sa mierny pokles fluidnej inteligencie v priebehu ranej dospelosti a trvajúci rast kryštalickej inteligencie (Horn Donaldson, 1988, in: Papalia, Olds, 1989).
Kognitívny vývin pokračuje ďalším druhom myšlienkových operácií druhého radu, pretože konkrétne operácie sa samy stávajú predmetom ďalších operácií, t.j. vyvodzujú sa súdy o súdoch, myslí sa o myslení, rozširuje sa počet myšlienkových kombinácií, ktorých obsah sa v skutočnosti vôbec nemusí vyskytnúť.
1. Myseľ pracuje so všeobecnými, abstraktnými pojmami (pravda, spravodlivosť, relativita a pod.) v rovine symbolického myslenia, oslobodeného od závislosti na názorných predlohách.
2. Pri riešení problému hľadá alternatívne spôsoby jeho riešenia, overuje svoje vlastné hypotézy.
3. Jeho domnienky nemusia vychádzať z reálnej skutočnosti, môžu byť pravdepodobné alebo aj fantastické („špekuluje“).
4. Dokáže aplikovať logické operácie nezávisle od obsahu súdov (pochopenie algebry a fyzikálnych zákonitostí).
5. Dokáže myslieť o vlastnom myslení, vytvárať súdy o súdoch.
Tento nový spôsob formálne abstraktného myslenia umožňuje odlišné poznanie sveta a jeho vzťahov a sekundárne ovplyvňuje i proces vývinu osobnosti schopnosťou vlastnej kritickej sebareflexie.
Oblasť socializácie charakterizuje emancipácia od rodiny
(môže prebiehať v rôznej intenzite prítomných alebo neprítomných konfliktov s rodičmi, uzavretosťou, zvýšeným kriticizmom, zníženou kritickosťou k novým vzorom a pod.), v ktorej každý dospievajúci nakoniec nachádza svoju vlastnú cestu (Taxová, 1987).
Nadväzovanie vrstovníckych vzťahov dodáva dospievajúcim istotu stratenú odpútaním sa od rodiny a pripravuje ich na citové vzťahy v dospelosti.
Langmeier uvádza nasledovné etapy utvárania spoločenských vzťahov (udáva značnú variabilitu základnej sekvencie vo vzťahu k veku, akceleračným a civilizačným trendom):
1. Skupinová izosexuálna fáza (v období predpuberty tendencia vytvárať dobre organizované, homogénne chlapčenské alebo dievčenské skupiny, štruktúra skupín vymedzuje role a lojalitu skupine). Skupiny tohto druhu môžu kladne vplývať na socializáciu, ale môžu mať aj antisociálne zameranie.
2. Individuálna izosexuálna fáza (ide o nadviazanie užšieho emočného vzťahu k dôvernému priateľovi, ktorý pomáha vo vzájomnej komunikácii prekonávať neistoty obdobia puberty). Niekedy tieto priateľstvá pretrvávajú až do dospelosti.
3. Prechodná etapa (v nej sa neurčito prejavuje záujem o opačné pohlavie, často ako záujem „ma diaľku“).
4. Heterosexuálna fáza polygamná (na prelome pubescencie a adolescencie sa objavujú skutočné vzťahy chlapcov a dievčat, nestále, premenlivé „prvé lásky“ - modelované vzťahom z predchádzajúceho obdobia, zvedavosťou a potrebou ubezpečiť sa o vlastnej príťažlivosti.
5. Etapa zamilovanosti (zaľúbenosti) (vzniká na základe hlbokej vzájomnej náklonnosti a môže vyústiť do autentických erotických vzťahov, väčšinou na konci adolescencie alebo na prahu dospelosti.
8. Štádium mladšieho dospelého veku sa vyznačuje vitalitou,
vrcholnou fyzickou výkonnosťou, ale aj odvážnym profesionálnym podnikaním, projektovaním budúceho života a sebarealizácie. Mladý človek uvažuje bez premrštených úsudkov, dominuje uňho reálny pohľad na svet, je cieľavedomejší a má silnejšiu motiváciu na učenie.
Dokončuje sa plne osobnostné dozrievanie, oslabuje sa rešpekt pred autoritami, smerom k racionálnej autonómii v rozhodovaní. Spravidla sa rieši vlastná ekonomická situácia a založenie rodiny. Na hornej hranici, okolo 30. roku, sa začína oslabovať vrcholná fyzická výkonnosť jednotlivca.
9. Štádium stredného dospelého veku
Býva ohraničené 45. rokom (začiatkom klimaktéria u žien) a opisuje sa ako obdobie životnej stability a vyvrcholenia psychickej výkonnosti.
Väčšina dospelých zastáva zodpovedné miesto v spoločnosti.
Ku koncu obdobia sa spravidla objavujú výrazné zmeny v štruktúre rodinného života a výchovy detí, niekedy s fatálnym osudom pre manželstvo.
Ku koncu obdobia za tiež začínajú objavovať involučné zmeny v závislosti od individuálnych zvláštnosti a životných podmienok človeka.
10. Štádiu staršieho dospelého veku
Začína sa v 46. roku a končí okolo 60. roku (niekedy sa udávajú hranice medzi 55. - 65. rokom).
Involučné zmeny sa prejavujú výraznejšie, ubúda energie a znižuje sa výkonnostné tempo.
Na konci obdobia pozorujeme oslabenie percepcie, zhoršuje sa mechanické učenie. Avšak intelektuálny prejav je dôsledne premyslený, vyplývajúci z vyváženej osobnosti.
11. Štádiu počiatočnej staroby
Vymedzuje sa rozpätím približne od 61. (resp. 65. roku života, obyčajne obdobím nástupu do dôchodku (môže priniesť značné problémy v prispôsobovaní - tzv. dôchodcovský syndróm).
Dezintegračné zmeny sú zjavné v telesnej i psychickej oblasti a často vedú k pesimizmu, uvedomovaniu si krátkosti života, nervozite, k zvýšenému spoločenskému izolovaniu, egocentrizmu.
12. - 13. Štádiá pokročilej a krajnej staroby
Obdobie od 76. - 90. roku sa označuje ako kmeťstvo a od 91. - 110. roku života ako patriarchium.
Nastávajú bolestné chvíle života, keď človek stráca schopnosť mnohých aktivít s premáhajú ho choroby.
Je viac odkázaný na starostlivosť a láskavé porozumenie mladších generácií, ktorá však môže prebiehať recipročne vo vzájomnom ľudskom duchovnom obohacovaní.
