Výsledky empirického výskumu poukazujú, ako jednotlivé školy, v ktorých sa najčastejšie vyskytovalo záškoláctvo, riešia tento problém:
1.dohovor triedneho učiteľa (26,8 %),
2.žiadna reakcia na neprítomnosť (18,8 %),
3.rodičia poskytli deťom ospravedlnenky (13,8 %),
4.deti sfalšujú ospravedlnenku (12,3 %),
5.pokarhanie riaditeľom školy (9,4 %),
6.pozvanie rodičov na pohovor (8,8 %),
7.znížená známka zo správania (5,8 %),
8.odporúčanie dieťaťa na pohovor do pedagogicko-psychologickej poradne (5,1 %).
Uvedené zistenia by si zaslúžili hlbšie skúmanie. Aká je účinnosť dohovoru triedneho učiteľa, či sa vplyvom neho zmenilo správanie záškolákov alebo došlo k pochopeniu, k interiorizácii presvedčenia o tom, že záškolák už nebude pokračovať v chodení poza školu.
Ak sa zmení len správanie, môže ísť iba o prechodné zlepšenie.
Vážnym faktom je, že zo strany učiteľov nebol žiaden ohlas na neprítomnosť žiakov v škole. Týmto „tichým" súhlasom učitelia dávajú najavo, že problém nemôžu riešiť.
Pritom nie že by ho nevedeli riešiť, ale nemajú na to čas a sily. Pokus vidia dopredu ako neúspešný.
Taká reakcia môže žiakov podporovať v ďalšom prehlbovaní záškoláctva. Učí ich tomu, že „podvod" takého typu v škole možno opakovať.
K podpore nežiaducich charakterových vlastností, napríklad nečestnosti, prispievajú aj rodičia, a to poskytnutím ospravedlnenky v prípade vynechania vyučovania.
Zakrývajú činy svojich detí, možno ich strach zo školy. I to je istá forma komunikovania rodičov so školou - s učiteľmi. Je prejavom rezignácie, neochoty, nedostatku času?
Aj štvrtá kategória výpovedí hovorí o tom, že deti sa učia podvádzať - falšujú ospravedlnenie. Ako je možné tomu predísť?
Prísnymi pravidlami školy (školský poriadok).
Za také činy je potrebné žiakov podľa poriadku školy i skutočne sankcionovať.
Pokarhanie riaditeľom školy môže a nemusí predchádzať problému.
Ak je súčasťou školského poriadku a tvoria ho s učiteľmi aj žiaci, môže mať svoju váhu.
Za účinný spôsob považujeme pozvanie rodičov do školy.
Túto formu využíva iba 8 % respondentov.
Ak má pozvanie formu dialógu, kde sú obe strany schopné počúvať sa, môže to byť účinná forma ako opakovaniu predísť.
Znížiť známku zo správania ako sankciu za záškoláctvo používa 5,8% respondentov. Tento postup môže zmeniť správanie žiakov, no nebude motivujúce pre ďalšie činy.
Odporučiť dieťa na pohovor do PPP ( Pedagogicko-psychologická poradňa ) : – je prvý spôsob, do ktorého riešenia sa zapája aj psychológ.
Pre mnohých rodičov ísť s dieťaťom do poradne znamená veľkú nepríjemnosť.
No pri citlivom zásahu psychológa a za spoluúčasti dieťaťa môžu zistiť a pochopiť, prečo dieťa školu obchádza, kde sú príčiny a ako ich odstrániť.
Tak ako každý sociálny problém aj problém záškoláctva je problém interdisciplinárny, teda možnosti riešiť ho sú v interdisciplinárnom prístupe (učiteľ, výchovný poradca, špeciálny pedagóg, sociálny pedagóg/sociálny pracovník, psychológ, detský lekár, príslušník polície, právnik za prítomnosti rodičov).
Interdisciplinárnosť vyžaduje odstránenie :
– časových,
– priestorových,
– inštitucionálnych
– organizačných bariér.
Prednosťou interdisciplinárneho pristupuje, že každý z odborníkov vnáša do problému jasno cez prístup svojej vedy.
Absencia takých odborníkov v školách spôsobuje, že problém sa rieši len povrchne, rýchlo.
Riešia ho triedni učitelia, riaditelia škôl, psychológovia a rodičia.
Príklady z iných krajín hovoria o tom, že ak sa problému venujú na škole dostatočne vážne, je možné ho úspešne vyriešiť.
Aké sú možnosti sociálnej pedagogiky riešiť problém záškoláctva?
Poznámka ( najúčinnejšie je informovať rodičov najlepšie v skorých ranných hodinách prostredníctvom telefonátu alebo SMS -správou )
Ďalší krok : Učiteľ informuje kompetentné úrady :
- obecný, mestský úrad,
úrad práce sociálnych vecí a rodiny
Jedna z kompetencií sociálneho pedagóga v škole je aj pomoc deťom, ktoré vynechávajú školskú dochádzku, čiže pomoc záškolákom, ich rodičom i samotnej škole.
Ako príklad uvádzame možnosť využiť jednu teóriu, a to teóriu sociálnej pedagogiky ako životnej pomoci.
Pomoc deťom a mládeži by mala pri tomto probléme smerovať prostredníctvom výchovy (rodinnej i školskej) k tomu, aby boli deti schopné samostatne sa rozhodovať a zodpovedne konať.
Práve u záškolákov treba vhodne usmerniť schopnosť samostatne sa rozhodovať a niesť zodpovednosť za svoje činy, čo je veľmi dôležité pri pochopení celého problému. Tu možno uplatniť dve roviny cieľov výchovy:
1.individuálnu,
2.celospoločenskú.
U detí, ktoré patria do niektorého z uvedených typov záškolákov, by mala výchova na individuálnej úrovni smerovať k poznaniu návykov, zvykov, postojov, osvojenia si žiaducich rol, ktoré pomáhajú pri napĺňaní ich bio-psycho-sociálnych potrieb.
Podľa diagnostiky problému je potrebné vytvoriť individuálny program pomoci, ktorý by pomáhal žiakovi pochopiť samého seba, vlastné potreby a záujmy, pochopiť súvislosti a dôsledky svojich činov, kompenzovať nežiaduce návyky, vytvoriť iné sociálne vzťahy.
Taká práca si vyžaduje čas, trpezlivosť, ochotu vidieť problém i z pohľadu dieťaťa a spolu s ním plánovať jeho pozitívnu perspektívu.
Na celospoločenskej úrovni je potrebné pomôcť odstrániť vzniknutú bariéru, zabezpečiť deťom zo sociálne znevýhodneného prostredia kvalitnú výchovu.
Ak ju nemôžu dostať od rodičov (rodinná výchova), je potrebné uskutočniť ju prostredníctvom školskej výchovy
(výchovná funkcia, personalizačná funkcia školy).
V školskom prostredí je potrebné vytvoriť jasné pravidlá, utvoriť atmosféru bez strachu a napätia, kde majú šancu zažiť úspech všetky deti.
Aby sa predišlo príčinám záškoláctva, ktoré vyplývajú zo školského prostredia, je potrebné vychovávať deti, učiteľov i rodičov ku kooperatívnemu správaniu, všímať si okrajových jedincov, sociálne problémových žiakov.
Sankcie a tresty je potrebné používať veľmi citlivo a uvážlivo. Treba si uvedomiť, že trestom sa záškoláctvo neodstráni, iba sa posilní.
To však neznamená schváliť absenciu, no hovoriť o nej, nechať žiaka, aby sám hľadal a nachádzal alternatívy riešenia. Konečným cieľom by však mal byť návrat dieťaťa do školy a skvalitnenie jeho života. ( Bakošová, 2005 s. 144-147 )
