1. ČO JE TO POSUNKOVÝ JAZYK?

Posunkový jazyk je samostatným jazykovým systémom, prostredníctvom ktorého sa sprostredkúvajú plnohodnotné informácie. Preto patrí medzi primárne komunikačné formy určitej skupiny ľudí so sluchovým postihnutím. Ide najmä o tých nepočujúcich, ktorí sú členmi jazykovej a kultúrnej menšiny - komunity Nepočujúcich.

Je to jazyk vytvorený pre oči. Na rozdiel od hovorených jazykov sa vôbec neopiera o zvuk a vôbec nevyžaduje sluch. Má vizuálno-motorickú formu. To znamená, že je vnímaný zrakom a je založený na pohyboch a tvaroch v priestore.

Je vytvorený Nepočujúcimi. Je ich prirodzeným jazykom pre vyjadrovanie a dorozumievanie sa hlavne medzi sebou v svojej komunite (intrakultúrna komunikácia).

Gramaticky nie je odvodený zo žiadneho hovoreného jazyka. Po tejto stránke sa od zvukových jazykov veľmi odlišuje. Má vlastný slovník (zásobu posunkov) a vlastný ustálený gramatický systém.

Môže vyjadriť nielen prítomnosť, ale i minulosť a budúcnosť. V posunkovom jazyku vieme vyjadrovať čokoľvek - konkrétne aj vysoko abstraktné myšlienky. Je dôležitý, funkčný a bohatý pre svojich užívateľov rovnako ako jazyk hovorený pre počujúcich ľudí.

Okrem toho neoddeliteľnou súčasťou posunkového jazyka sú neverbálne (mimojazykové) prostriedky: mimika, gestikulácia, pohľad, postoj a pohyby tela, dotykové signály, vzdialenosť komunikujúcich atď.

Na Slovensku sa používa slovenský posunkový jazyk.


2. AKÉ SÚ GRAMATICKÉ PRAVIDLÁ SLOVENSKÉHO POSUNKOVÉHO JAZYKA?

Pojem gramatika znamená súbor pravidiel platných pre morfológiu a syntax. Morfológia znamená tvaroslovie (tvarovanie slov) a syntax znamená stavbu viet.
Slovenský posunkový jazyk nebol nikdy skúmaný lingvistami ani žiadnymi inštitúciami. Neexistuje výskumná báza slovenského posunkového jazyka. Preto nie je nikde oficiálne stanovené, čo je spisovný slovenský posunkový jazyk.
No v zahraničí je situácia lepšia a mnohé zahraničné posunkové jazyky skúmané lingvistami boli a stále sú (najmä ASL – americký posunkový jazyk). Výskumami sa dokázalo, že môžeme hovoriť nielen o morfológii ale aj o syntaxe v ASL. Všetci autori publikácii (v závere dokumentu uvedených ako zdroje informácií) sa zhodujú v tom, že závery z výskumov musia platiť aj pre náš posunkový jazyk, pretože gramatika všetkých národných posunkových jazykov na svete je veľmi podobná. Odlišná je najmä posunková zásoba.
Prečo je gramatika všetkých národných posunkových jazykov tak veľmi podobná? Existujú dva princípy, ktoré sú spoločné pre všetky posunkové jazyky na svete:
1. priestor
2. simultánnosť
Tieto princípy nenájdeme v jazykoch hovorených. Oba princípy si rozoberieme postupne.

2.1 PRIESTOR

Posunkový jazyk využíva trojdimenzionálny priestor (3D - výška, šírka, hĺbka). Posunkujúca osoba je týmto priestorom obklopená. V tomto priestore vytvára jednotlivé posunky (buď priamo na tele alebo pred sebou). Posunkový priestor je na zvislej osi od horného bodu hlavy po boky a na vodorovnej osi je pred posunkujúcou osobou na dosah rúk v lakti mierne zohnutých. Výsledkom využívania 3D priestoru sú 3 gramatické javy:

2.1.1 VYJADROVANIE ZÁMEN:

Na príslušné osoby, predmety o ktorých hovoríme nielen ukazujeme ale sa daným smerom aj otáčame telom. Pri osobných zámenách napr. JA ukazujeme ukazovákom na seba; TY ukazujeme ukazovákom oproti nám; prvé ON/ONA/ONO ukazujeme ukazovákom vpravo od nášho tela; druhé ON/ONA/ONO ukazujeme ukazovákom vľavo od nášho tela. Takýmto spôsobom sa ukazuje aj na neprítomné osoby a predmety (ako keby tam boli).

V slovenčine majú osobné zámená tretej osoby osobitný tvar pre každý rod:
- pre jednotné číslo: on (mužský rod), ona (ženský rod), ono (stredný rod)
- pre množné číslo: oni (mužský osobný rod), ony (ostatné rody)
Ale v slovenskom posunkovom jazyku sa nerozlišuje rod pri osobných zámenách tretej osoby. Pre jednotné číslo je jeden rovnaký posunok a aj pre množné číslo je jeden rovnaký posunok.

V posunkovom jazyku je možné rozlíšiť jednotné a množné číslo osobných zámen, ale nie je možné rozlíšiť tykanie a vykanie, čo znamená, že v posunkovom jazyku sa nevyká.

2.1.2 VYJADROVANIE ČASOVÝCH ÚDAJOV:

a) Časová línia:

vyjadruje minulosť, súčasnosť a budúcnosť.
- minulosť je za telom posunkujúcej osoby: čo sa už udialo je vyjadrené posunkami, ktoré smerujú ponad rameno dozadu za telo, napr. BOLO, DÁVNO, NEDÁVNO, VČERA, PRED ROKOM, PRED 2 MESIACMI. To čo sa čo sa v minulosti neudialo sa vyjadruje posunkom NEBOLO.
- pred telom posunkujúcej osoby je budúcnosť: čo sa bude diať je vyjadrené posunkami, ktoré smerujú dopredu pred telo, napr. BUDE, ZAJTRA, O ROK, NA BUDÚCI TÝŽDEŇ. To, čo sa v budúcnosti nebude diať sa vyjadruje posunkom NEBUDE.
- súčasnosť prechádza telom posunkujúcej osoby: čo sa v súčasnosti deje je vyjadrené posunkom TERAZ.
Teda ak sa dej udial v minulosti alebo sa ešte len bude diať v budúcnosti - informáciu o čase vyjadríme niekde na začiatku posunkovania. Tento udaný čas je platný aj v ďalších vetách a jednotlivé deje sa potom posunkujú tak, ako sa udiali v skutočnosti. Tento udaný čas je platný dovtedy, dokiaľ ho nezruší nové určenie času.
V tomto prípade odpadá potreba používať predložky, ktoré používa hovorený jazyk pre zachytenie časových informácií, napr. predložky „pred“, „o“, „na“ (napr. pred rokom, o rok, na budúci týždeň).

b) Línia veku:

vyjadruje situácie, ktoré súvisia s vekom človeka – s výškou, narastaním. Nachádza sa pozdĺž tela od pása až po úroveň hlavy.
Napr. ak rodič hovorí o svojom dieťati, ktoré ma 5 rokov alebo 15 rokov, pozdĺž svojho tela ukáže rukou jeho výšku, čím doplní informácie poskytované inými posunkami.

c) Línia následnosti:

nachádza sa v priestore pred telom a používa sa na vyjadrenie trvania určitého deja. Smerom zľava doprava označujeme dobu trvania deja - hodiny, dni, mesiace, roky – odkedy dokedy určitý dej trvá.
V tomto prípade odpadá potreba používať predložky, ktoré používa hovorený jazyk - „od“, „do“ (napr. od 7.00 do 12.00h., od pondelka do piatku) .

2.1.3 VYJADROVANIE SLOVIES:

a) Modulovateľné slovesá:

3D priestor umožňuje slovesá modulovať. Medzi tieto modulovateľné slovesá patria 3 typy slovies:
- priestorové
- zhodové
- slovesá inkorporujúce (včleňujúce) nástroj, ktorým sa daná činnosť vykonáva.

Niekedy sa nazývajú aj pohybovo – lokalizačné. Podávajú informácie o určení miesta a o pohybe objektu v posunkovom priestore, pretože menia miesto posunkovania posunku v priestore alebo smer pohybu pri posunkovaní v priestore.
Tieto slovesá nenesú gramatické významy osoby a čísla podmetu/predmetu vo výpovedi. Pre vyjadrenie podmetu/predmetu pri posunkovaní je nutné použiť ďalší posunok - meno alebo osobné zámeno, ktoré nesú gramatické významy osoby a čísla.
Príklady:
- HOLIŤ – inde na tele sa posunkuje: holiť si bradu, holiť sa pod pazuchou, holiť si nohy.
- LETIEŤ – rozdielnym pohybom v priestore sa posunkuje: letieť zo západu na východ, z Košíc do Bratislavy, dolu, hore.
Veľké množstvo priestorových slovies je zároveň aj slovesami inkorporujúcimi nástroj.

2. Zhodové slovesá

Ide o zhodu slovesa s určitými bodmi v posunkovom priestore, ktoré vyjadrujú osoby alebo veci (podmet/ predmet). Zhodové slovesá podľa toho menia smer pohybu pri posunkovaní a niekedy aj orientáciu ruky.
Tieto slovesá nesú gramatické významy osoby a čísla podmetu/predmetu vo výpovedi. Nie je potrebné použiť meno alebo osobné zámeno v pozícii podmetu/predmetu.
Príklady:
- DAŤ – jedným posunkom ale vždy v inom smere ukážeme: ja dám tebe, ja dám im, ty dáš mne, on dá jemu.
- VYUČOVAŤ – jedným posunkom ale vždy v inom smere ukážeme: ja učím teba, ty učíš mňa, on učí jeho.
- NAVŠTÍVIŤ – jedným posunkom ale vždy v inom smere ukážeme: ja navštívim teba, ty navštíviš mňa, ona navštívi teba.

3. Slovesá inkorporujúce (včleňujúce) nástroj, ktorým sa daná činnosť vykonáva

var ruky u týchto slovies sa mení podľa toho, čím sa činnosť vykonáva.
Príklady:
- HOLIŤ - britvou, žiletkou, holiacim strojčekom.
- LETIEŤ – lietadlom, vrtuľníkom, s padákom.
- HODIŤ - loptu, oštep, kameň.

Veľké množstvo slovies inkorporujúcich nástroj je zároveň aj priestorovými alebo aj zhodovými.

Pri týchto modulovateľných slovesách odpadá potreba používať predložky aké používa hovorený jazyk, hlavne predložky „z“, „do“, „na“, "s". Práve prostredníctvom priestorových vzťahov medzi posunkami sú tvorené predložkové vzťahy.

b) Nemodulovateľné slovesá:

náč sa nazývajú aj jednoduché stále slovesá. Tieto slovesá sa nedajú modulovať v priestore. Majú iba jeden stabilný tvar. Často sú posunkované na tele alebo v jeho tesnej blízkosti. Tieto slovesá nenesú gramatické významy osoby a čísla podmetu/predmetu vo výpovedi. Pre vyjadrenie podmetu/predmetu pri posunkovaní je nutné použiť ďalší posunok - meno alebo osobné zámeno, ktoré nesú gramatické významy osoby a čísla.
Príklady:
ROZUMIEŤ, MAŤ RÁD, PÁČIŤ SA, CHCIEŤ, ODPOVEDAŤ, PAMÄTAŤ SI, KONTROLOVAŤ, ŠTUDOVAŤ, ROZMÝŠĽAŤ, ČAKAŤ atď.

2.2 SIMULTÁNNOSŤ

V hovorenom jazyku sú hlásky a slová usporiadané v rade za sebou (lineárne). Ináč to ani nejde, pretože jednotlivé hlásky a slová vyslovujeme postupne. Nie je možné vysloviť dve hlásky súčasne a ani dve slová súčasne.
V posunkovom jazyku je situácia komplikovanejšia. Posunkový jazyk má dva druhy nosičov významu: manuálne a nemanuálne. Tieto nosiče sa vytvárajú súčasne a môžu byť aj vnímané súčasne akoby nad sebou (simultánne). Jednoducho povedané - posunkovať rukami a zároveň pohybovať napr. svalmi tváre je možné a nie je to vôbec ťažké. Preto hovoríme, že posunkový jazyk je simultánny. Obidve druhy nosičov významu v posunkovom jazyku si postupne rozoberieme.

2.2.1 MANUÁLNE NOSIČE VÝZNAMU

Patria tu ruky a ramená. Tie vlastne v posunkovom priestore fyzicky vytvárajú posunky.

Posunky a ich charakteristika.
Posunok je základnou lexikálnou jednotkou s ustálenou formou i významom v posunkovom jazyku (v hovorenom jazyku je to slovo). Samotný posunok sa skladá zo 4 manuálnych parametrov: konfigurácia (tvar) ruky, umiestnenie ruky v posunkovom priestore, orientácia dlane a prstov a samotný pohyb ruky.

V posunkovom jazyku sú všetky posunky plnovýznamové! Teda každý posunok má svoj lexikálny (slovný) aj gramatický význam. Posunkový jazyk úplne vynecháva a teda vôbec nepoužíva všetky slovné druhy, ktoré sú neplnovýznamové, teda samé o sebe nenesú žiaden význam. Preto nepoužíva ani predložky ani spojky ako také. Nepoužíva napr. prítomný čas pomocného slovesa „byť" (som, si, je, sme, ste, sú). Nepoužíva zvratné zámeno „seba", „sa". Pri zvratných slovesách nepoužíva krátke tvary „sa", „si" (hnevať sa, spomenúť si), atď.
Všetky posunky sami o sebe sú neohybné! To znamená, že v posunkovom jazyku sa posunky nedajú ohýbať, teda skloňovať a časovať tak ako sa to robí v hovorenom jazyku - príponami. Posunky vieme ohýbať až pridaním pohybu k základnému posunku. Práve pohyby rúk a ramien v posunkovom priestore spôsobujú zmeny u inak neohybných posunkov a práve prostredníctvom priestorových vzťahov medzi posunkami je tvorená morfológia posunkového jazyka.

Opakovaním pohybu pri posunku je možné meniť gramatické kategórie:
- zmeniť jednotné číslo na množné číslo (napr. auto – autá, hviezda – hviezdy, dom – domy, dieťa - deti)
- zdôrazniť význam (napr. sloveso „robiť“ je bežne s dvoma opakovaniami, „robiť“ s troma a viac opakovaniami znamená veľmi veľa robiť).

Rozdelenie posunkov.

Posunky môžeme deliť podľa viacerých kritérií. Spomenieme tu len niektoré. Napr.:
- podľa počtu rúk: posunky jednoručné a dvojručné.
- podľa spôsobu tvorenia: posunky tvorené skladaním, zlučovaním, preberaním, odvodzovaním, využívaním prstovej abecedy.
- podľa miery obraznosti: posunky ikonické (zobrazovacie) a arbitrárne (nezobrazovacie). O týchto posunkoch budeme ešte hovoriť. Preto si bližšie vysvetlíme, čo znamenajú:
- Ikonické posunky sú tie, ktoré názorne zobrazujú predmet alebo činnosť tak jasne, že týmto posunkom veľmi ľahko porozumie každý. Aj taký človek, ktorý nepozná posunkový jazyk. Ináč sa im hovorí aj vizuálne motivované posunky. Ide o posunky, napr.: dom, kľúč, bábätko, auto, jesť, piť, spať, písať, dobrý, atď.
- Arbitrárne posunky sú tie, ktoré názorne nezobrazujú predmet alebo činnosť. Človek, ktorý tieto posunky nepozná, im neporozumie. Musí sa ich naučiť a poznať ich význam. Ide o posunky, napr.: internát, lekár, sluha, firma, zamestnanie, študovať, riešiť, kúpiť, lacný, zlý, atď. V posunkovom jazyku je arbitrárnych posunkov viac, než ikonických.

Posunková zásoba.

Posunky tvoria posunkovú zásobu, ktorú si musí osvojiť každý, kto chce posunkový jazyk používať. Posunková zásoba sa delí na: aktívnu, pasívnu a potencionálnu.
- aktívna: obsahuje posunky, ktoré bežne používame v každodennej komunikácii
- pasívna: obsahuje posunky, ktoré síce poznáme, ale bežne ich nepoužívame. V určitých situáciách sa ale s nimi stretávame a vtedy im rozumieme.
- potencionálna: posunok na danú osobu, predmet, činnosť nepoznáme, ale prostredníctvom posunkov ktoré máme vo svojej aktívnej či pasívnej posunkovej zásobe vieme o dane osobe, predmete, činnosti hovoriť.
Posunková zásoba nie je totožná so slovnou zásobou hovoreného jazyka. Pre niektoré posunky chýba v hovorenom jazyku slovný ekvivalent a naopak – pre niektoré slová neexistujú posunky. Niekedy jeden posunok môže vyjadriť i celú vetu. Ako slovná, tak aj posunková zásoba sa vyvíja podľa potrieb svojich užívateľov. Záleží teda na tom, v akých situáciách a na aké účely je posunkový jazyk používaný.

Špecifické posunky.

V hovorenom jazyku existuje skupina zvláštnych slovných spojení nazývaných frazeologizmy (alebo idiómy). Rovnako aj v posunkovej zásobe posunkového jazyka existuje veľká skupina zvláštnych posunkov – tzv. frazeologizmov, ktoré Nepočujúci veľmi často používajú. V hovorenom jazyku ide o ustálené, obyčajne doslovne nepreložiteľné slovné spojenie príznačné pre daný hovorený jazyk. V prirodzenom posunkovom jazyku ide o ustálené, doslovne nepreložiteľné posunky príznačné pre posunkový jazyk. Všeobecne sa im hovorí špecifické posunky. Čím sú zvláštne?
Pre špecifické posunky neexistuje v slovenskom jazyku jednoslovný ekvivalent, teda nedajú sa preložiť jedným slovom. Špecifické posunky sa vyznačujú tým, že v sebe veľmi často nesú nejakú emóciu pozitívnu či negatívnu, vyjadrujú rôzne stavy ľudskej psychiky, vyjadrujú osobný postoj Nepočujúceho k niekomu/niečomu o kom/čom práve hovorí a ich hodnotenie.
Rôzne špecifické posunky sprevádzajú aj rôzne špecifické pohyby úst, ktoré sú povinnou súčasťou týchto posunkov (viac informácií sa nachádza nižšie, v časti Nemanuálne nosiče významu).
Výskyt špecifických posunkov je dokonca tak častý, že sa objavuje aj niekoľko špecifických posunkov v jednej výpovedi Nepočujúceho.
Napriek tomu pre počujúcich (ktorí sa učia posunkový jazyk alebo ho ovládajú iba čiastočne) nie je jednoduché zachytiť špecifické posunky v komunikácii s Nepočujúcimi. Prečo? Totiž väčšina Nepočujúcich pri kontakte s týmito počujúcimi špecifické posunky podvedome prestáva používať práve pre ich ťažkú zrozumiteľnosť počujúcim. Ide o úplne prirodzenú reakciu, ktorú môžeme pozorovať nielen v komunikácii Nepočujúci – počujúci. Niečo podobné sa deje aj v komunikácii počujúci – počujúci. Konkrétne - ak ide komunikáciu počujúceho, ktorý svoj materinský jazyk dobre ovláda s počujúcim cudzincom, ktorý sa až teraz učí jeho materinský jazyk a ovláda ho iba čiastočne. Zložité frazeologizmy by boli cudzincovi nezrozumiteľné.
Špecifické posunky sa nenachádzajú v žiadnom slovníku slovenského posunkového jazyka. Aj to je dôvod, prečo počujúci, ktorí sa učia posunkový jazyk, prípadne ho čiastočne ovládajú, tak často nerozumejú Nepočujúcim.

Klasifikátory.

Okrem vytvárania štandardných posunkov ruka slúži aj ako klasifikátor. Teda dokáže vytvárať rôzne tvary napr. podľa materiálu, umiestnenia, usporiadania či množstva daného javu, o ktorom sa hovorí.
Klasifikátory sú vlastne zvláštne posunky, ktoré zastupujú objekty, teda klasifikujú ich. Príklady:
- tvar ruky "D" (vztýčený ukazovák) zastupuje osobu
- tvar ruky "B" (roztvorená ruka smeruje dlaňou dole s prstami pri sebe) zastupuje skupinu motorových dopravných prostriedkov.
Klasifikátory sa môžu pohybovať v posunkovom priestore.

Špecifikátory tvaru a veľkosti.

ieto špecifikátory sú vlastne zvláštne posunky, ktoré špecifikujú (upresňujú) tvar a veľkosť objektov. Používajú sa pre odpoveď na otázku - aký? Sú vizuálne motivované, teda takmer ikonicky zobrazujú tvary a rozmery objektov.
Tieto špecifikátory vždy sprevádzajú aj rôzne špecifické pohyby úst, ktoré sú povinnou súčasťou týchto posunkov (viac informácií sa nachádza nižšie, v časti Nemanuálne nosiče významu).
Na rozdiel od klasifikátorov, špecifikátory sa nemôžu pohybovať v posunkovom priestore.

2.2.2 NEMANUÁLNE NOSIČE VÝZNAMU

Je ich päť: mimika, pohľad, pohyby hlavy, pohyby hornej časti tela a pohyby úst. Tieto sú povinnou súčasťou posunkov. Nie sú len niečo “navyše”, čo môže a nemusí stáť vedľa toho, čo posunkujeme rukami. Sú súčasťou gramatiky. Ich vynechanie by sa podobalo tomu, ako keby sme v hovorenej reči nedodržiavali moduláciu alebo ignorovali interpunkčné znamienka.
Nemanuálne nosiče významu vyjadrujú aj určité citové rozpoloženie posunkujúceho človeka. Každý posunok môže byť vyjadrovaný pomaly alebo rýchlo, staticky alebo v pohybe a tvorený jemne alebo silou. Čím sa posunok vykonáva prudšie, tým silnejšia emócia je v ňom obsiahnutá, či už v pozitívnom alebo negatívnom smere a ovplyvňuje význam posunku.

1. mimika (výraz a pohyby tváre):

k v posunkoch vyjadrujeme, že je nám niečo odporné, musíme mať aj na tvári výraz odporu (napr. posunok FUJ); ak v posunkoch vyjadrujeme, že nás niečo prekvapilo, musíme mať aj na tvári výraz prekvapenia (napr. posunok PREKVAPENÝ). Pri vyjadrovaní záporného oznámenia je naše obočie zvraštené.
Mimika je nevyhnutnou súčasťou aj pri kladení otázok:
- Pri doplňovacích otázkach (Kto? Čo? Prečo? Kde? Kedy? Kam? Ako?… ) je naše obočie zvraštené.
- Pri zisťovacích otázkach (na ktoré sa odpovedá „Áno“ alebo „Nie“) je naše obočie zdvihnuté.

2. pohľad:

k v posunkoch vyjadrujeme, že sa dívame na niečo, tak aj náš pohľad ide tým smerom. Ak napr. posunkujeme o tom, že vo vesmíre sú milióny hviezd, zároveň aj náš pohľad ide smerom hore (tam kde sú hviezdy). Pohľad je nevyhnutný aj pri doplňovacích i zisťovacích otázkach, kedy sa musíme pozerať priamo na osobu, ktorej kladieme otázku.

3. pohyby hlavy:

ak v posunkoch vyjadrujeme kladné oznámenie - zároveň hlavou pritakáme; ak v posunkoch vyjadrujeme záporné oznámenie - zároveň hlavou krútime.
Pohyby hlavy sú nevyhnutnou súčasťou aj pri kladení otázok:
- Pri doplňovacích otázkach (Kto? Čo? Prečo? Kde? Kedy? Kam? Ako?…) okrem zvrašteného obočia a pohľadu na osobu ktorej otázku kladieme, zároveň mierne zdvihneme bradu.
- Pri zisťovacích otázkach (na ktoré sa odpovedá „Áno“ alebo „Nie“) okrem zdvihnutého obočia a pohľadu na osobu ktorej otázku kladieme, zároveň mierne pritiahneme bradu ku krku.

4. pohyby hornej časti tela:

apr. ak hovoríme o dieťati, otočíme sa tým smerom, kde sme v posunkovom priestore ukázali na dieťa; môžeme našu hornú časť tela mierne predkláňať i zakláňať v závislosti od posunkovaného deja.
Mimika, pohľad, pohyby hlavy a pohyby hornej časti tela sú nevyhnutné aj pri posunkovaní za dve či viac osôb - teda ak sa v našej osobe striedajú. Toto striedanie osôb sa odborne nazýva Shifting (angl.)
Príklad: posunkujeme niekomu, aký bol náš rozhovor s malým dieťaťom. Ak sme praváci, dieťa bude v posunkovom priestore od nás vpravo dole. Keď posunkujeme to, čo sme povedali dieťaťu - mierne skloníme hlavu a pri posunkovaní sa budeme dívať vpravo dole (tam kde je dieťa), pootočíme sa k nemu hornou časťou tela, môžeme sa aj mierne predkloniť lebo dieťa je malé. Keď posunkujeme to čo povedalo dieťa nám - mierne zdvihneme hlavu a budeme sa dívať vľavo hore (tam kde je rodič v posunkovom priestore voči dieťaťu), pootočíme sa tým smerom (akoby k rodičovi) a pri priamej reči môžeme „nahodiť“ detský výraz v tvári. Ak na začiatku posunkovania vysvetlíme, kde sa nachádza v priestore dieťa, potom už len nemanuálnymi nosičmi významu pri posunkovaní vyjadrujeme priamu reč. Nemusíme ani stále opakovať: „ja som povedal/a“ alebo „dieťa povedalo“.
Pokiaľ nejde o priamu reč, ale chceme len povedať, že sme napr. zobrali od dieťaťa hračku, aj tu treba myslieť na nemanuálne nosiče významu. Ak ukazujeme za dieťa, že nám hračku podalo, podávame vľavo hore (smerom k rodičovi) a my ako rodič ju vezmeme zdola vpravo od nás (tam kde je dieťa, ktoré nám hračku podáva).
Tieto všetky nemanuálne nosiče významu sú nevyhnutnou súčasťou gramatiky pri Shiftingu. Vďaka nim je každému jasné, za ktorú osoba momentálne posunkujeme (za rodiča alebo za dieťa). Ak by tieto nemanuálne nosiče vynechali, pri posunkovaní vznikne chaos v posunkovom priestore, a Nepočujúci nebudú vedieť za koho momentálne hovoríme.

5. pohyby úst:

pri posunkovej komunikácii všeobecne medzi Nepočujúcimi navzájom môžeme sledovať rôzne pohyby úst. Patria tu:

a) reč vyslovovaná bez hlasu:
tu ale vôbec nejde o dôsledné sprevádzanie každého posunku slovom. Nie je to ani zreteľne artikulovaná reč. Jej používanie má svoje miesto ale má aj svoju hranicu. Prečo?
Vyššie spomínaná mimika je veľmi dôležitým nemanuálnym nosičom významu. Jej používanie je jedným z dôvodov, prečo sa niekedy nedá sprevádzať posunok slovom.
Iným dôvodom je tiež to, že v posunkovom jazyku sa veľmi často používa princíp tzv. inkorporácie (zjednodušene povedané: niekoľko slovenských slov, niekedy i celých viet, je vyjadrené jedným posunkom). Je zrejmé, že v takom prípade tiež nie je možné artikulovať. Navyše práve v prípade inkorporácie býva veľmi často súčasťou takého posunku aj mimika.
Reč vyslovovanú bez hlasu Nepočujúci používajú najmä v prípadoch, kedy vyjadrujú napr. mená osôb, názvy predmetov, miest, ulíc, objektov, pre ktoré nie je vytvorený posunok. V takom prípade je slovo zreteľne artikulované, aby partner v komunikácii artikulované slovo mohol odzerať. Často pritom používajú aj prstovú abecedu na daktylovanie celého slova, alebo iba začiatočného písmena slova.

b) špecifické pohyby úst ako povinná súčasť špecifických posunkov:

Napr.: „BB“, „VYT“, „PAM-PAM“, „ÚÚ“, alebo zošpúlenie pier, vyfúknutie vzduchu cez zošpúlené pery, zahryznutie do pery, vtesnanie jazyka medzi pery, vyplazenie jazyka, trenie horných a dolných predných zubov o seba, a podobne.

c) špecifické pohyby úst ako povinná súčasť špecifikátorov tvaru a veľkosti:

Napr. pri opisovaní veľkých rozmerov sa líca nafukujú; pri opisovaní tenkých objektov sa špička jazyka priloží na hornú peru alebo sa líca vcucnú dovnútra; pri popisovaní vypuklých tvarov sa pracuje so vzduchovými, ráznymi výdychmi, a podobne.


3. KRÁTKE ZHRNUTIE GRAMATICKÝCH PRAVIDIEL SLOVENSKÉHO POSUNKOVÉHO JAZYKA

1. Gramatika slovenského posunkového jazyka je odlišná od gramatiky slovenského jazyka a nie je na ňom vôbec závislá. Posunkový jazyk má svoje vlastné pravidlá pre morfológiu a syntax, ktoré ovplyvňuje 3D PRIESTOR (posunkový priestor) a SIMULTÁNNOSŤ (manuálne a nemanuálne nosiče významu, ktoré vytvárame a vnímame súčasne).
2. Všetky posunky sú plnovýznamové. Posunkový jazyk úplne vynecháva a teda vôbec nepoužíva všetky slovné druhy, ktoré sú neplnovýznamové (napr. spojky a predložky ako také).
3. Všetky posunky sami o sebe sú neohybné. Posunky sa neohýbajú, teda neskloňujú a nečasujú tak ako slovné druhy v hovorenom jazyku – napr. príponami. Posunky sa ohýbajú až pridaním pohybu k základnému posunku. Práve pohyby rúk a ramien v 3D posunkovom priestore spôsobujú zmeny u inak neohybných posunkov – skloňujú a časujú ich.
4. Nestačí, aby sme si osvojili len posunkovú zásobu. Musíme pochopiť a osvojiť si aj gramatické pravidlá posunkového jazyka. Prečo? Bez znalosti gramatiky nebudeme schopní gramaticky správneho prejavu v posunkovom jazyku. Nebudeme vedieť v posunkovom jazyku ani myslieť. Je to podobné, ako keď si osvojujeme cudzí hovorený jazyk, napr. anglický. Nestačí len naučiť sa anglické slovíčka – tie nám neumožnia anglicky správne hovoriť a už vôbec nie v anglickom jazyku aj myslieť. Bez znalosti gramatiky sa to nedá.

4. ZDROJE INFORMÁCIÍ

- kniha: KOMUNIKAČNÝ SYSTÉM SLUCHOVO POSTIHNUTÝCH A SPÔSOBY PREKONÁVANIA ICH KOMUNIKAČNEJ BARIÉRY
autor: Doc. PaedDr. Darina Tarcsiová, PhD., vydavateľ: Sapientia, Bratislava, 2005, jazyk slovenský.

- kniha: HÁDEJ CO ŘÍKÁM, ANEB ODEZÍRÁNÍ JE NEJISTÉ UMĚNÍ
autor: Mgr. Strnadová Věra, vydavateľ: ASNEP, Praha, 2001, jazyk český.

- kniha: JAKÉ JE TO NESLYŠET
autor: Mgr. Strnadová Věra, vydavateľ: Česká unie neslyšících, Praha, 1995, jazyk český.

- seminár a workshop: AKO SA STAŤ NEPOČUJÚCIM LEKTOROM POSUNKOVÉHO JAZYKA?
Tento 3-dňový seminár a workshop sa konal v Bratislave na ZŠI pre sluchovo postihnuté deti a mládež na Drotárskej ul. v Bratislave. Usporiadalo ho občianske združenie Nepočujúcich pedagógov MYSLÍM, Bratislava, v spolupráci s občianskym združením PEVNOST – České centrum znakového jazyka, Praha.