Československé školstvo v 30-tych rokoch

ČESKOSLOVENSKÉ ŠKOLSTVO V 30-TYCH ROKOCH

Koncom 20-tych rokov 20. storočia – potreba reformy. Najvýznamnejším zástancom tejto myšlienky – V. Příhoda. Preferuje – jednotnú školu: škola, ktorá by bola vnútorne diferenco-vaná, bude rešpektovať stupne a druhy nadania žiakov. Táto škola by poskytovala všetkým deťom rovnakú príležitosť dosiahnuť vzdelanie, ktoré zodpovedá ich schopnostiam. Taktiež Příhoda žiada demokratizáciu školstva – právo na vzdelávanie bez ohľadu na sociálne roz-diely. Tieto myšlienky tu existovali už začiatkom 20-tych rokov 20. Storočia, ale až Příhoda ich dokázal rozpracovať teoreticky. Rozdelil školský systém stupňovito – na školy 1. 2. a 3. stupňa. Z hľadiska reformy jednotnej školy sa najviac zameral na 2. stupeň a nazval ho kome-nium. Tento stupeň sa mal vetviť na školy mešťanské, reálne a gymnáziá. Väčšina predmetov mala byť spoločná a žiakovi malo byť umožnené prestupovať z jednej vetvy do druhej. Ďalej Příhoda navrhoval nahradiť školský rok kratšou jednotkou, semestrom. Učebné plány sa mali tvoriť vždy pre daný semester. Sledoval tým fakt, že ak sa žiaci budú učiť intenzívnejšie be-hom kratšieho času, proces vzdelávania bude efektívnejší. Žiaci mali podľa tejto teórie postu-povať nie podľa ročníkov, ale podľa predmetov. => ak žiak prepadne, opakuje iba ten pred-met a to iba po dobu jedného semestra. Ďalej sa namiesto učenia preferovalo u žiakov samou-čenie. Škola prvého stupňa: (6-11) jej úlohou bolo pripraviť mládež pre vyššie vzdelanie, poskyto-vať základné vedomosti a zručnosti aktívnou pracovnou metódou a vedením k samostatnosti. Zároveň sa má škola zamerať aj na socializáciu žiakov. Táto škola by mala úzko spolupraco-vať so školou materskou aby bol prechod žiakov z jednej do druhej plynulý. Delenie vyučo-vania na predmety začína v treťom ročníku. Aby bola zaistená objektívnosť, na hodnotenie by sa mali používať didaktické testy a grafy. Telesná, výtvarná a hudobná výchova by mali byť uskutočňované na každej hodine. = ak sa žiaci na prvouke učia o vtákoch mali by napríklad napodobňovať ich let, mohli by si kresliť do zošitov, alebo prípadne sa o nich naučiť pieseň. Na matematike, pri počtoch by sa malo postupovať induktívne, t.j. aby si žiaci sami odvodili pravidlá. Škola druhého stupňa: (12-18) nie je označovaná ako stredná škola ale ako vyššia národná škola. Otázkou bolo, ako zjednotiť všetky typy stredných škôl tak, aby neprišlo k zníženiu úrovne poskytovaného vzdelania.

Preto boli navrhnuté tri vetvy v rámci jednotnej strednej školy. Prvá bola technická, druhá humanitná klasická (s latinčinou) a tretia humanitná moder-ná (s francúzštinou). Zároveň sa rozmanitosť zabezpečovala tým, že k dispozícii bolo dosť voliteľných predmetov. Oproti prvému stupňu sa zaviedli aj úvod do dejepisu a obecná príro-doveda. V technickej vetve malo učenie praktický charakter a vychádzalo sa zo skúseností žiakov. V humanitnej vetve malo učenie teoretický charakter a smerovalo k osvojeniu princí-pov, zákonov a rozvoju deduktívneho myslenia. Príchod týchto myšlienok do praxe: riadiacim koordinačným centrom prípravnej a realizačnej fáze reformy bola reformná komisia, zriadená roku 1928. Od jesene 1928 bol na jej čele V. Příhoda. V auguste 1929 povolilo ministerstvo školstva zorganizovať pokusne zopár takýchto jednotných škôl. A tak 1.9. 1929 začínajú pracovať reformné školy. Vyskytli sa však hneď dva problémy. Prvý – finančný. Keďže tieto školy potrebovali viac peňazí na rôzne didaktické materiály a zariadenie učební. Druhý dôvod bol, že vyššie školy požadovali po absolventoch týchto pokusných škôl náročnejšie prijímacie pohovory a to znižovalo záujem žiakov o tieto jednotné školy. A keďže chýbali financie, nebolo možné aby tieto školy fungovali presne podľa plánu. Nebolo napríklad možné, aby žiaci, ktorí prepadli, opakovali iba jeden predmet, alebo naopak, žiaci, ktorí boli nadaní.