1. Rozdiel medzi tradičnou školou a alternatívnou školou

Tradičná škola je: • orientovaná preferenčne na informácie, teda má presne stanovené ciele a obsah.

• veľmi dôležité a časté je autoritatívne postavenie učiteľa (jeho prístup k žiakovi a postavenie žiaka)

• je tu relatívne stála organizácia vyučovacích hodín, sú dané osnovy, učebné plány, štruktúra školského roka(metódy), orientácia je na „ročníky“, je tu direktívny spôsob riadenia edukatívneho procesu a chodu školy (organizácia a riadenie)

Výuka prebieha podľa pevného rozvrhu hodín a jednotnej organizácie dňa, teda zvonenie, rozdelenie predmetov –minimálna možnosť voľby zo strany žiaka –všetko je dané osnovami a pravidlami.
Učiteľ vyučuje, žiaci sa učia, vzdelávajú.. Vyučovanie len málo kedy prebieha formou diskusie, žiaci sú pasívni poslucháči. Žiak plní úlohy podľa zadania: má domáce úlohy, musí plniť úlohy na vyučovaní, ktoré nemá šancu odkonzultovať.
Veľký dôraz sa kladie na pamäťové učenie a vonkajšiu motiváciu: deti nie sú nútené rozmýšľať, sú nútené ovládať danú látku.

Nie je tu dôležitý proces, dôležitý je výsledok (vie-nevie). Nekladie sa dôraz na uvažovanie v súvislostiach. Hodnotí sa slovne, no NAJČASTEJŠIE známkami. Deti sa porovnávajú na základe známok, ktoré nehovoria nič konkrétne –nekonštatujú, nepomenúvajú slabé a silné stránky dieťaťa –dieťa sa tak nič nedozvedá–výsledok je emócia „som horší–lepší“, ktorá ovplyvňuje a rozhoduje.
Vzdelávanie je obmedzené priestorom triedy: nemožnosť pohybu , taktiež je tu menší dôraz kladený na tvorivosť a iniciatívu učiteľov a žiakov, je tu rovnaký postup, jednotná forma výuky, deti nie sú aktívne prvky v procese.

Ku vzniku alternatívnych škôl prispeli tzv. reformné postoje k školstvu, ktoré sa podrobili kritike, vzniklo tzv. tradičné vyučovanie. Dôvodom bol mechanický spôsob učenia, nedocenenie individuality dieťaťa, nedocenenie záujmov žiaka, na školách bola prísna disciplína, odtrhnutosť od života a hlavným dôvodom bola už spomínaná pasivita žiakov.

Alternatívna pedagogika

Alternatívna pedagogika sa od tej tradičnej veľmi zdiaľuje. Rozvrh a organizácia dňa vychádza zo záujmu dieťaťa flexibility ich potrieb. Žiak sám rozhoduje o poradí rozsahu zadaných úloh. Dôraz sa kladie na objavovanie vecí a hlavne na motiváciu. Bežná je spolupráca v skupinách. Vzdelávanie je možné aj v priestoroch mimo triedu a školu, dieťa má svoje miesto, kútik kde sa môže hrať, alebo sa vzdelávať. Dôraz je kladený na rozvoj tvorivosti a iniciatívy.
Učiteľ je v roli poradcu, partnera a staršieho, no skúsenejšieho kamaráta.
V súčasnosti je dosť veľa ľudí, ktorý sa obávajú alternatívnych škôl, myslia si, že nebude ovládať učebnú látku, ktorá je v osnovách, alebo že dieťa má priveľa voľnosti a môže byť zle vychovávaný, predsa len brať učiteľa ako kamaráta, znie pre mnohých rodičov zvláštne. Všetko má svoje výhody, či nevýhody. Každý rodič vyberá pre svoje dieťa to najlepšie, a sám sa preto môže rozhodnúť či mu viacej vyhovuje alternatívna, či tradičná.

(Z vlastnej skúsenosti však môžem povedať, alternatívna škola je pre dieťa lepšia, čo sa týka vývoja jeho osobnosti. (Petra) J )

Alternatívne školstvo je nevyhnutnosťou ako z ľudského hľadiska, tak aj hľadiska pokroku (konkurencia) a tiež z odborného a politického hľadiska.Alternatívne školy predstavujú snahu o hľadanie lepších, efektívnejších spôsobov edukácie a v tomto zmysle sú experimentálnymi školami. Zásadným kľúčom k odumieraniu alebo prežitiu nových alternatívnych foriem škôl je vedecká, odborná validita týchto škôl. Validita či invalidita alternatívnych škôl sa dá preukázať len exaktnejším, dlhodobejším experimentálnym, vedecko-výskumným sledovaním, kde sa použijú kvantitatívne a kvalitatívne metódy hodnotenia nielen výsledkov, ale aj procesu a podmienok edukácie v čase, teda ide o aplikáciu vedeckých metód skúmania prínosov týchto škôl. To rozhodne o ich kvalite, o ich budúcnosti....

Počiatky alternatívneho školstva

14/15 storočie – Vittorino da Feltre – Dom radosti – vybudoval školu v prírodnom prostredí, v ktorej sa snažil harmonicky rozvíjať ducha i telo svojich žiakov, podporoval tvorivosť a rozdielnosť, odstrániť tresty, samosprávu žiakov zaviedol ako prvý, vyučovanie bolo vedené tak, aby žiaci látke pochopili.

16. storočie – Michele de Montaigne – odmietal jednostranné preceňovanie vzdelania, memorovanie a scholastiku, doporučuje učiť samostatne myslieť a rozhodovať sa, samostatnosť žiaka, podporovanie viery vo vlastných schopnostiach, rešpektovanie prirodzených vlôh.

17. storočie – Ján Amos Komenský – pansofistická škola v Blatnom Potoku, požadoval primeranosť a rešpektovanie individuálnych vlastností žiakov, praktické, aktívne, názorné a prirodzené vyučovanie (hry, telocvik, divadelné predstavenie), v škole boli na stenách obrazy.

18.storočie – Jean J. Rousseau – voľná, prirodzená výchova – presadzoval humanizáciu, voľný a prirodzený vývoj detí, reagovanie na podnety dieťaťa, výchovu v súlade s prírodou.

18/19 storočie – Johann Heinrich Pestalozzi – pokračovateľ Rousseauových myšlienok, ale on neodmieta kultúrnu spoločnosť, ale podporuje jej rozvoj a chápe jej vplyv na rozvoj dieťaťa.

19. storočie – L. N. Tolstoj – slobodná výchova v Jasnej Poljane, usiloval o využiteľnosť školských poznatkov v každodennom živote, vytvoril systém voľnej výchovy bez domácich úloh, pamätného učenia a trestov, koncepcia bez učebných plánov umožňovala slobodnú voľbu predmetov, obsahu a metód učenia. Deti mali úplnú voľnosť pohybu a príchodu a odchodu z vyučovania. Učiteľ mať byť partnerom.

Prelom 19/20 storočia – ideály slobodnej výchovy prenikajú do štátnych inštitúcií, vznikajú školy nezávislé od štátu (neštátna škola je organizovaná hlavne učiteľmi a rodičmi, ktorí požiadavky plnili).

20. a 30. roky 20. storočia – Celosvetové Hnutie nových škôl odštartovalo zmeny v školstve (najprv v jednotlivých triedach alebo predmetoch, neskôr v ucelených výchovných systémoch). Veľký vplyv majú názory a činnosť Švédky Elen Keyovej, protagonistky celého hnutia a autorky knihy Storočie dieťaťa. Vznikajú reformné školy – Montessori, Waldorfská, Daltonská, Jenská, Freinetova, Winnetská sústava.

Vývoj rôznych alternatívnych škôl bol v západných štátoch a USA plynulý, preto sa stali prirodzenou súčasťou školského systému. Pokusné a reformné školy u nás tiež vznikali a boli motivované stavom školskej praxe. Reformné snahy boli násilne prerušené v roku 1948.

60. až 80. roky – objavuje sa vlna antipedagogiky, vedú sa búrlivé diskusie o funkcii výchovy, stúpa záujem rodičov o otázky výchovy a antiautoritatívna výchova je realizovaná napríklad v rôznych komunitách. Podľa antipedagogiky by dieťa nemalo byť chápané ako nehotová bytosť, ktorá len niečím bude, ale mala byť jeho sloboda rešpektovaná. Rodičia nemajú deti obmedzovať a trestať (neodraďovať ich od skúmania sveta a učiť ich strachu), ale musia im ukazovať, ako môžu svojimi činmi obmedzovať druhých alebo ublížiť sami sebe. V USA, Veľkej Británii a ďalších západných krajinách vznikajú voľné školy (free alebo open schools) inšpirované Summerhillskou koncepciou A. S. Neilla. Medzinárodnú školu Neill založil v 1921 v Nemecku, potom ju presťahoval do Anglicka v roku 1924, kde existuje dodnes. Končí vysvedčením o všeobecnom strednom vzdelaní. Ide tu o spoločenstvo asi stovky ľudí rôznych národností v rozsiahlom dome obklopeným veľkými pozemkami (deti sú vo veku 5 – 18 rokov a väčšina z nich tam trvalo býva). Vyučovanie nie je povinné – Neill vyšiel z predpokladu, že učenie je pre deti príjemná a prirodzená aktivita. Kto sa však zapíše do niektorého kurzu, musí ho navštevovať, inak ho ostatné deti môžu navrhnúť k vylúčeniu. Pravidlá života v komunite sú navrhované a schvaľované všetkými a vyvíjajú sa podľa konkrétnych potrieb. Dané pravidlá sú záväzné a hlas dieťaťa má rovnakú váhu ako hlas dospelého. Trestom za porušenie pravidiel je napríklad práce v prospech celku. Demokraciu sa teda učia v praxi.

Najvýznamnejší z jeho 18 kníh Summerhill, radikálny prístup k vychovávaniu dieťaťa vzbudila záujem na celom svete, bola uznaná v akademických kruhoch a ocenená doktorátom troch univerzít.