Delikvencia - môj kamarát chuligán

Môj kamarát chuligán

Vžiť sa do takých chuligánov skutočne nie je jednoduché. Odsudzujete ich správanie, hnusia sa vám, no keď ich spoznáte bližšie, zisťujete, že sú to tiež len ľudia a dokonca im občas dáte i za pravdu. Raz stojíte ne ich strane, keď vidíte, že ich napadla iná parta a oni sa len bránia, inokedy zase oni napadnú iných a vám sa to vôbec nepáči. Chcete im pomôcť, oni sa aj snažia, no potom sa opäť vrátia k stereotypu svojho života: kradnúť, biť sa, vraždiť, znásilňovať.. Chuligáni sú príťažliví ako pedagogický problém, no odpudiví svojim primitivizmom, nihilistickým postojom k morálke a zákonom spoločnosti. Prečo sú takí? Je to dedičné, je to porucha spadajúca do oblasti medicíny, alebo výchovný nedostatok? Kde sa to začína a čo s tým treba robiť? Ako to, že 16 ročný chlapec vykráda hroby, ďalší znásilní 4 ročné dievčatko a zavraždí taxikára? Je to zlá rodinná výchova, zamestnanosť matiek a vplyv zlých kamarátov? Chuligáni sa snažia imponovať okoliu opovážlivosťou, brutálnosťou, agresivitou a celkovým negativistickým postojom k spoločnosti, k jej zásadám a mravným hodnotám. Mladiství, ktorí sa združujú do chuligánskych párt, nie sú predchádzajúcou výchovou pripravení správne využívať svoj voľný čas. Trávia ho obvykle postávaním pred vchodmi kín alebo kaviarní a v parkoch čakajúc na podnet, stretnutie sa s niečím, čo dá ich čakaniu zmysel, čo im poskytne zážitok. Deti a mladiství, ktorí sa združujú do párt so zlou povesťou, poväčšine zaháňajú nudu tým, že pokrikujú na chodcov, obťažujú ich, robia výtržnosti, aby upútali pozornosť okoloidúcich. Túžbu po dobrodružstve realizujú v hromadných výletoch do prírody, alebo výpravami s cieľom "niečo podniknúť" - rozbiť, zdemolovať, ukradnúť, alebo sa s niekým pobiť. Parta prináša svojim členom uspokojenie ich potrieb, napomáha odpútať sa od rodiny, vytvára pocit istoty, mužnosti a sily. Keďže činnosť takejto party sa obmedzuje na bezcieľne túlanie sa ulicami a táto činnosť im zaberá takmer všetok voľný čas, je tým zabrzdený aj ďalší rozvoj osobnosti členov party. Vyrastajú z nich ľudia obmedzení, nekultúrni, primitívne egoistickí, ktorí nemajú vyššie ciele. Nepoznajú svoje miesto v živote a poslanie v spoločnosti a ľahko sa stávajú amorálnymi. Usilujú sa za všetkých okolností uspokojiť iba svoje úzko osobné záujmy, a to aj na úkor iných ľudí a celej spoločnosti.

Kriminalita mladistvých sa dá vysvetliť tým, že so vznikajúcimi a upevňujúcimi sa pocitmi dospelosti a utváraním sebavedomia sa fyzická sila stáva vzorom mužnosti, odvahy a nezávislosti. Záľuba v násilí alebo siláckych výkonoch umožňuje mladistvému cítiť sa hrdinom. Pre mnohých je agresívnosť kompenzáciou komplexu menejcennosti. Neúspech v 1 sfére sa snažia vyvážiť úspechom v inej.
Príčinou delikventného správania môže byť neúmerné zvyšovanie nárokov, najmä u dospievajúcej mládeže, ktorá ešte nie je schopná kontrolovať možnosti svojich požiadaviek a prispôsobovať sa im. Alebo je to už spomínané zlé rodinné zázemie, či vplyv masovokomunikačných prostriedkov, najmä brakovej literatúry a filmov, ktoré spôsobujú túto kriminalitu. V malej miere sa to pripisuje i škole, najväčší počet mladistvých delikventov sa totiž grupuje z mládeže, ktorá ešte neukončila povinnú školskú dochádzku. Ak sa prejavy nezáujmu o vyučovanie, lajdáctvo a zaškoláctvo - signály poruchy vzťahu žiaka ku škole - neodstránia hneď v začiatkoch, prerastajú do delikvencie. Významnou črtou delikventných detí je indiferentný, prípadne negatívny vzťah ku škole, ktorý sa prejavuje najmä slabým prospechom, neprimeraným správaním sa v škole a na vyučovaní. Záporný postoj ku škole a k učeniu je dôsledkom najmä celkovej výchovnej zanedbanosti, nízkej úrovne rozumových schopností a nadania, osobitosti temperamentu, povahy a emocionálneho života, nedostatočného úsilia školy o pochopenie individuality týchto detí. Záškoláctvo, nechuť k vzdelaniu a vandalizmus sú často spôsobom odreagovania napätia, poníženia a únikom pred školou. Výchovná práca v škole by mala spočívať aj na zisťovaní kladných, pozitívnych stránok žiaka a výchovné pôsobenie by mala zamerať na ne, stavať na nich. Príkazy a zákazy treba zmeniť na rady, pokyny a návody, nezaznávať záujmy mládeže o romantiku, dobrodružstvo, hry a zábavu, ale ich správne podchytiť a usmerniť. Nedostatok činnosti vedie často k nežiadúcim a trestným činom. Delikventi pochádzajú najčastejšie z rodín primitívnych, bez záujmu o dieťa, o jeho telesný a duševný rozvoj, no i z rodín rozvrátených, s výbuchmi nenávisti, agresivity, ale často aj z rodín, ktorých členovia páchajú trestnú činnosť. Niekedy to môže byť aj širšie prostredie, ktoré tak nežiadúco pôsobí na mládež. Napríklad mestská štvrť, v ktorej sa grupujú kriminálne živly. U nás však čoraz väčšmi stúpa počet mladistvých delikventov, u ktorých hrajú úlohu v prevažnej väčšine faktory individuálne, psychopatologické. U mladistvých, ktorých zaraďujeme do tejto skupiny, je niekedy delikventná činnosť prejavom neurotickým, vytvoreným hlbšou konfliktovou situáciou.

Sú to tie činy, ktoré sa dejú za účelom "osvedčiť sa". Z iných druhov neurotických porúch sú to antisociálne povahové črty. Spôsobuje ich nesprávna výchova: buď je výchova veľmi nejednotná, nedôsledná a dieťaťu sa všetko dovolí, alebo naopak - výchova prehnane prísna, pri ktorej dieťa psychicky trpí. Neurotické poruchy môže spôsobiť aj psychická deprivácia, strata kontaktu s matkou v kľúčových obdobiach detského veku.
O prevýchovných metódach je ťažko hovoriť, kým nie sú odhalené príčiny. Stále sa experimentuje, a dosiaľ nie sú známe všeobecne platné úspešné prevýchovné metódy na určitý typ delikventov. Na niektorých mladistvých platí pekné slovo, u iných nepomôže ani telesný trest. Účelom systému trestov nie je len potrestať mladistvých za ich priestupky, ale im aj pomôcť, aby sa polepšili. Zastrašovacie tresty majú nepochybne svoj význam a môžu účinne zasahovať do vedomia páchateľa, najmä mladistvého, ale samy problém delikvencie nevyriešia. Závisí to aj od typov mladistvých delikventov. Zistilo sa, že u tých, ktorí konali ovplyvnení vnútornými, individuálnymi činiteľmi, nebývajú zastrašovacie tresty účinné. Problém je i v tom, že väčšina mladistvých delikventov sa dostáva pred súd ako členovia nejakej party. Tá má na nich veľmi silný vplyv na rozdiel od vychovávateľa. Partu totiž tvoria kamaráti, ktorí majú veľa spoločných zážitkov a vychovávateľ má predsa len úlohu dohliadajúceho orgánu. Rozbiť delikventné party zásahom zvonka je nemožné, ich členovia sa navzájom tak potrebujú, že takáto snaha by nebola úspešná Problém výchovných metód úzko súvisí s problémom príčin vzniku delikvencie. Príčiny kriminality sú veľmi početné a zložité, takže pri prevýchovnej práci je potrebná široká škála nápravno - výchovných metód. Autorka sa vo svojom diele snažila "napraviť" 17 ročného chlapca, ktorý bol vodcom istej chuligánskej party. " Je to nešťastné decko, robí sa tvrdým, mužným, dospelým, ale je to decko. Potrebuje nežnosť, lásku.. Od detstva ju nemal, vlastne ju ani nepoznal. Len krik a zvady rodičov, potom domovy a rovnako postihnuté deti. Bez lásky, bez nároku na lásku. A city predsa tvoria dôležitú náplň duševného života človeka...K zdravému citovému životu a vývinu potrebuje dieťa lásku rodičov, ktorá mu dodáva pocit istoty a vyvoláva pozitívne citové reakcie. Citová atmosféra rodiny je vždy jedným z najvýznamnejších výchovných činiteľov, ktorými rodina disponuje." Nakoľko bol na ňu citovo naviazaný, motivovala ho tým, že keď spraví niečo zlé, je koniec, prestane sa s ním stretávať.

Spočiatku sa jej darilo usmerňovať ho tým správnym smerom. Usilovala sa vytvárať a upevňovať v ňom také vlastnosti, ktoré sú pre riadne začlenenie do spoločnosti veľmi dôležité. Ako napr. schopnosť konať užitočnú prácu, správne sa rozhodovať a konať, niesť zodpovednosť za svoje konanie, nájsť správny vzťah k ľuďom a k celej spoločnosti, vzdelávať sa...Chcela aj, aby spoznal, pochopil a uznal chyby svojho minulého protispoločenského počínania a prijal zodpovednosť za svoje správanie, rešpektoval zákony. No bez aktívnej snahy a veľkého vôľového úsilia delikventa nemožno dosiahnuť cieľ prevýchovy. A tak sa kniha končí listom tohto chuligána z väzenia, v ktorom si priznáva, že je slaboch a prehral.. Použitá literatúra: Eva Rauková: Môj kamarát chuligán.