Základné pojmové kategórie v špeciálnej pedagogike

V sústave pedagogických vied patrí ŠP medzi tie, ktoré trvajú relatívne krátko, čo sa napokon odráža aj v jej terminológii. Pôsobenie historických faktorov sa terminológia rozvíja odlišne, výsledkom je veľká terminologická nejednotnosť. Problémy sa týkajú:
- označenia odboru
- koncepcie a štruktúry odboru
- označenia objektov starostlivosti
- označenia základných aktivít súvisiacich s odborom

Označenie odboru
Názvy ŠP a defektológia sa ujali koncom 40 rokov. Neskôr sa používal aj termín ŠP defektologická.
Podľa Pedagogickej encyklopédie Slovenska sa ŠP (z latinského speciális – osobitný, z gréckeho techné – umenie výchovy) definuje ako vedný odbor v sústave pedagogických vied, ktorý skúma podstatu a zákonitosti výchovy a vzdelávania telesne, zmyslovo, duševne postihnutých), ktorá je súčasťou širšieho vedného celku – defektológie.
Defektológia (z latinského defectus – nedostatok; z gréckeho logos – slovo, náuka) sa v Pedagogickej encyklopédie Slovenska (1984) definuje ako veda o defektných jednotlivcoch, ktorá skúma príčiny a dôsledky porúch, ktoré sa prejavujú vo výchove, vzdelávaní a pracovnej činnosti, ako i možnosti a prostriedky nápravy týchto porúch, označovaných aj ako defektivita.
DEFEKTOLÓGIA – je veda o postihnutých jedincoch, je to veda o vývine, rozvoji a výchove , vzdelávaní postihnutých osôb.
-skúma prečo sa človek stal postihnutým, ako sa defekt prejavuje
-skúma osobitosti postihnutých jedincov
V Defektologickom slovníku sa defektológia chápe ako veda o defektnom človeku, t.j. človeku, ktorý je postihnutý nejakou telesnou alebo duševnou chybou. Predmetom defektológie je tzv. defektivita.
DEFEKTIVITA je porucha, narušenie človeka, čiaže porucha vzťahov k spoločnosti, výchove, vzdelávaniu, práci.
Predmetom defektológie je defektný alebo narušený jedinec, jeho socializácia prostredníctvom komplexnej rehabilitácie, kým predmetom ŠP je jeho výchova a vzdelávanie.
O defektológii ako vednom odbore o postihnutom alebo narušenom jedincovi možno výstižnejšie hovoriť ako o humánnej defektológii, čo upresňuje predmet odboru.
V slovenských podmienkach sa vyskytoval aj názov – liečebná pedagogika, ktorú podľa Gaňa (1956) chápal ako synonymum ŠP. V zahraničí napr. ortopedagogika, pedagogika handicapovaných, nápravná pedagogika, lekárska pedagogika...
Názvy sa v podstate snažia vystihnúť:
- svoje ciele (napr. rehabilitáciu, resocializáciu, revalidizáciu, kompenzáciu, korekciu, reedukáciu, ako napr. rehabilitačná pedagogika a pod.)
- svoj predmet, t.j. výchovu a vzdelávanie postihnutých a narušených jedincov (ako napr. surdopedagogika, pedagogy od the deaf...)
- miesto, kde sa VVP realizuje (napr. pedagogika pomocnej školy, pedagogika OŠ...)

Humánna defektológia je širokokoncipovaný vedný odbor, ktorého predmetom je skúmanie zákonitostí rozvoja a socializácie postihnutého či narušeného jedinca predovšetkým z hľadiska ŠP, patopsychológie, sociálnej patológie. Prostriedkom socializácie je spravidla rehabilitácia.
Predmetom ŠP je skúmanie zákonitostí spojených s výchovou, vzdelávaním a rozvíjaním postihnutého alebo narušeného jedinca. Vo vzťahu k defektológii má teda užšie zameranie.
Defekt – orgánový – postihnuté tkanivo, bunky
Funkčný – anatomicky nezmenený, ale narušená je jeho funkcia

Defektivita – je podľa Sováka a Fidelsberaera – narušenie vzťahov postihnutých k spoločnosti; v užšom narušenie vzťahov postihnutého k VV práci. Nie každý kto má defekt, nemusí trpieť defektivitou.
Znaky defektivity – ovplyvňuje výchova, nie je krátkodobé, dlhodobé, dialektický vzťah, dá sa znížiť, zlepšiť až vytratiť.

Koncepcia a štruktúra odboru
Mauer rozlišoval: (Gaňo 1956)
Pedopatológia – považoval za teoretickú vedu o chybných deťoch (slepých, slabozrakých, hluchých, nevýrečných, zmrzačených alebo mravne zanedbaných).
Nápravnú pedagogiku chápal ako praxeologicky zameranú vedu o výchove chybných detí.
Pedopatológiu vymedzoval ako teoretický základ, ktorý zisťuje skutočnosť a ukazuje „čo je“, kým nápravná pedagogika určuje „ako“ vychovávať postihnuté deti.
S označením odboru súvisí aj jeho systém. Gaňo (1956) systém rozdeľuje:
a) systém defektológie, ktorú člení na : ortopedickú; logopedickú; oftalmopedickú; psychopedickú.
b) systém ŠP, ktorú člení na: ŠP telesne chybných a chorých; ŠP hluchých, nahluchlých a chybne hovoriacich; ŠP slepých a slabozrakých; ŠP rozumovo zaostalých a ťažkovychovávateľných.

Tento systém podľa Gaňu je v súlade aj so sústavou škôl a zariadení pre mládež vyžadujúcu osobitnú starostlivosť, ktorú člení na :
a) školy pre mládež telesne chybnú a školy pre mládež postihnutých chorobami a umiestnenú v liečebných ústavoch
b) školy pre mládež postihnutú chybami sluchu a reči
c) školy pre mládež postihnutú chybami zraku
d) osobitné školy pre rozumovo zaostalé deti a školy pre ťažkovychovávateľnú mládež

Autori Edelsberger, Pajdlhauser a Štejgerle (1964) zastávajú názor, ŠP je súčasťou širšieho vedného odboru defektológie a členia ju na : ŠP psychopedickú; ŠP logopedickú; ŠP tylopedickú; ŠP somatopedickú.
M. Slovák (1972) pri členení ŠP vychádza z koncepcie, že defektológia je súčasťou ŠP (zaoberá sa defektným človekom). ŠP sa zameriava na metódy starostlivosti o defektného človeka na základe jeho poznania. Podľa príčin ju člení na : psychopédiu; logopédiu; tyflopédiu; somatopédiu. Po novom ju rozšírili o surdopédiu a ŠP mládeže s viacnásobným postihnutým.
Na základe porovnania koncepcie odboru, jej členenia a terminológie možno konštatovať, že na ich formovaní participuje viacero faktorov. Sú to:
- tradície, ktoré sú často ovplyvnené názormi priekopníkov odboru, ich kontaktom, časom a miestom štúdia, ich pôvodnou profesiou a pod.
- rozvoj inštitucionálnej starostlivosti (škôl a zariadení pre postihnutých či narušených jedincov), ktoré potom formulujú požiadavky spoločenskej praxe
- spoločenská deľba práce medzi vednými odbormi (napr. logopédia – foniatria – lingvistika a pod.)
- jazyková príbuznosť, lokalita, prípadne iné vzťahy