Norma a normalita v špeciálnej pedagogike

Sociálne správanie jedinca je vo veľkej miere determinované dodržiavané dodržiavaním rôznych noriem (etických, právnych, spoločenských a pod.) nedostatočná disciplinovanosť vo vzťahu k jednotlivým normám je spravidla dôvodom k špeciálnej výchove. Dôvodom pre špeciálnu výchovnú starostlivosť sú zvyčajne aj výrazné nedostatky v sfére kognitívnej, motorickej, komunikačnej či emocionálno-sociálnej, alebo ich kombinácie. Tieto nedostatky sa často označujú ako „mimo normy“ a pod.
S pojmom norma sa viaže pojem normálny t.j. nachádzajúci sa v norme, a abnormálny nachádzajúci sa mimo normy.

Pojem abnormálny je vždy vzťahová hodnota, ktorá závisí od toho, čo sa pokladá za normálne. Normálne chápe, ak je niečo pravidelné, zaužívané, priemerné, časté, predvídateľné. Abnormálne chápe ako niečo nepravidelné, odlišné od zvyčajného, odlišné od priemerného.
Vytváranie noriem je založené na „axióme normality“ ktorá sa opiera o tézu, že aj psychologické charakteristiky majú podobne ako biologické javy tzv. normálne rozloženie v populácii (podľa Gaussovej krivky).
Štatistická norma predstavuje rozpätie, pásmo, ktoré vytvára na osi okolo strednej hodnoty (aritmetický priemer, modus, medián) po pridaní smerodajných odchýliek bipolárne + označuje sa ako pásmo normality. Hodnoty nachádzajúce sa mimo tohto rozpätia sa považujú ako hodnoty mimo normy (napr. idiocia, genialita a pod.), ktoré však, keď sú pozitívne nepredstavujú vždy abnormalitu, v našom prípade genialitu nemožno považovať za niečo abnormálne. Výrazne negatívne vybočenie z pásma normality je indikáciou pre špeciálnu starostlivosť – opačnom póle Gaussovej krivky. Pri meraní sa používajú zvyčajne konvenčné dohodnuté merné jednotky a merné nástroje (napr. visus – zraková ostrosť optotypom, IQ – získané inteligenčným testom, motorický vek – získaný motorickým testop, Db (debilita) – sila zvuku)
Norma (z latinského norma – pravidlo) je označenie stavu, vlastnosti alebo procesov týkajúcich sa orgánov či funkcií človeka.
Normy, ktoré sa vytvárajú pomocou matematicko-štatistických metód – štatistické N; prostredníctvom prirovnania k určeným kritériám – kriteriálne normy.
Pojmy „normalita“ a „abnormalita“ sa spájajú s manifestovanými prejavmi (znakmi, výsledkami, údajmi) u jednotlivca vo vzťahu k určeným normám alebo kritériám v nasledovnom chápaní:
a) v štatistickom (vo vzťahu individuálneho výkonu, hodnoty jednotlivca k hodnotám v pásme normality)
b) v sociálnom (vo vzťahu k miere dodržiavania etických, právnych a spoločenských noriem)
c) v medicínskom (vo vzťahu k intaktnosti, integrite, vyváženosti činnosti orgánov a funkcií)
d) v psychologickom (vo vzťahu k úrovni funkcionovania psychických procesov a funkcií ak integrite osobnosti)
e) v špeciálnopedagogickom (vo vzťahu k rozsahu potreby indivídua špeciálnej výchovnej starostlivosti)
Normalita a abnormalita spravidla sa posudzuje v súvislosti s vývinom v oblastiach:
a) funkcií – kognitívnej, motorickej, komunikačnej, emocionálno-sociálnej
b) orgánov – somatickej, senzorickej