Pedagogika psychosociálne narušených

Predmetom je edukácia, reedukácia a celková výchovná rehabilitácia jednotlivcov s poruchami správania.

Pod psycho-sociálnym narušením rozumieme také narušenie psychickej a sociálnej integrity, v dôsledku ktorého sa jednotlivec maladaptívne správa, t.j. vybočuje z pásma normality a vedome či mimovoľne porušuje spoločenské, morálne alebo právne normy – koná v rozpore s očakávaním – súhrne poruchy správania.

Je potrebné vyčleniť problematiku detí, ktoré majú špeciálne výchovné potreby z rôznych etiologických príčin, ktorých správanie nemá disociálny charakter, ale majú skôr adaptačné či adjustačné problémy, alebo problémy komunikačného, či interakčného charakteru s okolím. Tieto deti sa nemôžu označovať ako psychosociálne narušené, ktoré by museli byť v inštitucionálnych podmienkach výrazne výchovne ovplyvňované.
Z uvedeného hľadiska aj keď nie inou formou, aspoň v rámci odboru je potrebné oddeliť pedagogiku detí s poruchami správania ako subdisciplínu.

Poruchy správania rozdeľujeme z hľadiska závažnosti na:
1. disociálne správanie – ktoré nie je spoločensky nebezpečné, ale vymyká sa sa z noriem. Ide tu napr. o prejavy vzdoru, neposlušnosti, prípadne iné odchýlky na báze neuróz, napr. tiky, nutkavé chovanie, chorobná úzkosť, fóbia a pod.
2. asociálne správanie – záškoláctvo, toxikománia, závislosť od hier, drobné krádeže a pod.
3. antisociálne správanie – ide o najzávažnejší stupeň porúch správania, ktoré je spoločensky nebezpečné a je aj zacielené protispoločensky, lebo sa porušujú právne normy spoločnosti, čo už je sankcionované. Na označenie tohto stupňa porúch správania sa používajú aj termíny delikvencia či kriminalita.

Etologické faktory porúch správania môžu mať endogénny alebo exogénny charakter.
K exogénnym – patrí hlavne patologické prostredie, negatívne výchovné ovplyvňovanie, negatívne vzory a pod.
K endogénnym faktorom – sa môžu viazať na hereditárnu podmienenosť, genetické zakódovanie, poruchy centrálneho nervového systému, dysfunkcie, ĽMD, dispozícia k neurózam, psychické poruchy rôznej etiológie a pod., ktoré potom na základe exogénnych podnetov môžu vyvolať poruchy správania rôznej závažnosti.

Reedukácia a korekcia spočíva v posilňovaní pozitívnych foriem správania, vo vybudovaní vhodných stereotypov, v posiľňovaní vôľového konania, v schopnosti prekonávať prekážky, prípadne v spojení s toxikomániou – jej liečba a pod.

Veľmi dôležitú úlohu tu zohrávajú aj aplikácie metód liečebnej pedagogiky, akými sú arteterapia, pracovná terapia, muzikoterapia, kinezioterapia, ale aj metódy psychoterapie ahlavne individuálne pozitívne ovplyvňovanie.

Ľahšie stupne porúch správania sa dajú odstrániť v rámci ambulantných ošetrení (poradní, integračných centier a pod.), kým pri ťažších formách, akými sú asociálne alebo antisociálne správanie, je potrebné reedukačný proces realizovať v inštitucionalizovaných podmienkach, predovšetkým v reedukačných domovoch.