Určte metodický postup a nácvik správnej výslovnosti sykaviek

Prehľad spôsobov tvorenia sykaviek
Spôsoby tvorenia sykaviek možno zadeliť do dvoch skupín, do aktívnej a do pasívnej.

Pasívne metódy
1. operačné metódy: Uvoľnenie prirasteného končeka jazyka a uzdičky jazyka, špeciálne metódy jednotlivých odborov – stomatológia, plastická chirurgia, otorinolaryngológia.
2. liečebné metódy: Vitamíny A, E, B glutamínová kyselina.
3. sondy: Drôty, špeciálne upravené sondy, špáradlá, drievka, lyžičky, ktorými sa usilujeme upraviť polohu jazyka a zhryzu.
4. platničky: Ich plastickým formovaním vedieme jazyk do správnej polohy.
5. manévre a hmaty rukami: Tlakom na líca možno vyvolať blokovanie laterálneho sigmatizmu, tlakom na podbradok možno meniť polohu jazyka, potriasaním sánky a podbradku možno uvoľniť napätie svalov, stlačením krídel nosa možno docieliť správne prúdenie artikulačného vzdušného prúdu cez ústa.

Nepriame metódy
Pri nich sa prenáša činnosť aj na artikulačné orgány:
1. pri záklone hlavy uvoľňuje sa tlak jazyka na zadnú plochu rezákov. Možno použiť pri prízubnom /addentálnom/ sigmatizme.
2. pískanie pri prehnanom špúlení pier v stredných tóninách so súčasným vťahovaním líc pomáha pri laterálnom sigmatizme.
3. pri laterálnom sigmatizme pomáha aj zahryznutie stoličiek na ich okrajoch.
4. dvihnutie dolnej pery pomáha pri extrémne otvorenom skuse a pri interdentálnom sigmatizme.
5. zubné medzery možno kryť perami.
6. anomálne postavenie zubov dá sa čiastočne kompenzovať priložením jazyka na ďasná za hornými rezákmi.
7. premena laterálneho sigmatizmu na sigmatizmus inderdentálny, a cezeň vytvorenie správnej artikulácie sykaviek.
8. hvízdanie na dutý kľúč, fúkanie mydlových bublín, fúkanie do zavesenej bazovej guľôčky, nasávanie tekutiny slamenou rúrkou a jej vystrekovanie. Fúkanie do plameňa sviečky, do pingpongovej loptičky atď.
9. artikulácie s a š s vyfukovaním vzduchu na chrbát ruky. Pri s je pocit chladu, pri š je pocit tepla.
10. rôzne cvičenia pohybov jazyka a pier.

Aktívne metódy fonetické:
Fonetická metóda je najúčinnejšia, vychádza sa pri nej z hlások, ktoré sa tvoria na druhom artikulačnom okruhu.
1. T – S metóda. Pri apikálnom T uloží sa konček jazyka za horné rezáky. Vyslovuje sa rýchle za sebou tttttt a potom sa urobí taký pohyb jazykom, ako sa robí prakom, t. j. akoby sme chceli vyhodiť z úst kúsok kamienka alebo iného predmetu. Skúšame to i s kúskom zápalky. Pery sa pritom rozťahujú doširoka, aby ústny otvor bol čo najužší. Pritom sa vytvára zvuk podobný C. Niekedy pomôže okrúhla sonda.
2. F – S metóda. Používa sa pri odstraňovaní nazálneho sigmatizmu. Necháme vysloviť f, ktoré zaznieva dlhšiu dobu. Jazyk leží v správnej artikulačnej polohe. Pery sa pritom odťahujú od zubov a úzko sa rozťahujú. Jednou rukou tlačíme na podbradok. Niekedy pomôže položiť prsty na dolné rezáky.
3. V – S metóda. Podobne ako f – s, používa sa pri výstavbe správneho znelého z.
4. N – S metóda. Okraje jazyka sa pritlačia silne na stoličky, konček jazyka je uložený nízko. Pri nosovom šušlaní treba stlačiť krídla nosa. N sa má vytvárať čo najviacej vzadu.
5. Ch – S metóda. Podľa nemeckých autorov Ich – Is metóda.
Podľa GUTZMANNA je určitá podobnosť pri vyslovovaní dorzálneho s a zvuku ich. Ch sa vysloví zvýšeným tlakom najlepšie v spojení ich pri otvorených ústach a jazyk sa tlačí pritom k rezákom. Používa sa pri laterálnom sigmatizme. Keď sa vysloví ich, i treba úplne zoslabiť. Niekedy sa možno pokúsiť priamo o artikuláciu is a tlačiť pritom konček jazyka na zadnú plochu horných rezákov.

Metodika tvorenia sykaviek
Po zistení o aký druh poruchy sykaviek ide, prikročíme k správnej artikulácii. Ak zistíme aspoň jednu správnu sykavku, vychádzame z nej. Keď dieťa nevie vysloviť ani jednu sykavku, vychádzame zo spoluhlások t, d, n. I keď sa tieto hlásky akusticky od sykaviek líšia, ich základné postavenie pri artikulácii je dosť podobné.

C
Necháme vyslovovať rýchlo za sebou spoluhlásku t čo možno najtichšie. Týmto spôsobom sa vytvorí tiché c. Ľahšie sa nacvičuje, keď dieťa zovrie zuby. Na urýchlenie artikulácie c možno použiť krúžkovú sondu. Očkom sondy pridržiavame konček jazyka na hranici ďasien a horných stredných rezákov. Kútiky úst rozťahujeme do bokov palcom a ukazovákom. Niekedy je osožnejšie použiť priečnu sondu alebo zápalku.
Pri artikulácii t treba dbať, aby konček jazyka robil čo najmenšie pohyby a šepot bol čo najtichší.
Keď dieťa vie vysloviť sykavku č, možno z nej veľmi ľahko vytvoriť c, a to tak, že hláska č sa šepká veľmi ticho a veľmi rýchlo. Konček jazyka sa opiera o rozhranie medzi ďasnom a hornými rezákmi a pohybuje sa len nepatrne. Aby sa ľahšie vytvorilo c, rozťahujeme kútiky úst do bokov palcom a ukazovákom.
Pri artikulácii úzkych sykaviek c, s, z, dz treba si pamätať, že pery sú pretiahnuté do šírky ako pri úsmeve a tento úsmev učíme aj deti. Okrem toho artikulačný prúd vzduchu, ktorý preniká cez pery, je studený, o čom sa možno presvedčiť tak, že si chrbát ruky priložíme k perám – keď je ruka navlhčená, ešte zrejmejšie vynikne chlad. Naopak, pri artikulácii širokých sykaviek č. š. ž dž pery sa preťahujú dopredu ako pri u, artikulačný vzdušný prúd je teplý.
Deti pri rýchlom a tichom opakovaní hlásky ttttttt pri správnej polohe končeka jazyka za hornými rezákmi na hranici alveolov a ďasien vytvoria veľmi ľahko ccccccc. Dieťa sa musí naučiť počúvať c jednotlive a v spojení so samohláskami ca, ce, ci, co cu v slabikách a v slovách. Pre menšie deti máme pri chystané obrázky, na ktorých sú predmety so sykavkou c. napr.: pec, opica, cibuľa a iné.

Slová:
cap, capko, cesnak, citrón, cement, cena, cengať, ceduľa, cesto; opica, palica, lavica, ulica, úcta, bacil, deci, decko, vajce, pec, Nemec, opilec, moc, vec, obec, lovec atď.
Zo slov sa potom tvoria vety. Účelné je aj fixovať c v jednoduchých riekankách a piesňach, ako Pec nám spadla a pod.

S
Sykavku s vytvárame a nacvičujeme až vtedy, keď dieťa má už riadne fixované c. Pri s výdychový artikulačný prúd sa predĺži C------s---. Dobu zaznievania s sa zo začiatku usilujeme predlžovať. Len keď už dieťa zvukove – sluchove rozoznáva rozdiel medzi c a s, skracujeme a spájame ju so samohláskami sa, se, si, so, su.

Slová:
sadiť, saláma, salaš, sám, Samo, sánky, sane, sanica, sedieť, sova, spať, spadnúť, spievať, stena, stojí, stodola, stolár, strieľať, striga, stehno, sosna, cesnak, osa, kosa, bosý, nosiť, pasie, pes, nos, vlasy, kostol, posteľ, píska, ovos, losos, autobus, list atď.
Vety: V lese spieva slávik. Na jeseň padá lístie zo stromov, napodobňovanie zvukov ako robí had: sssss, hus syčí: sssss, buďte ticho: pssst, riekanky.

Č
Vychádzame z hlásky ť. Pri tichom šepkaní ť stláčame ukazovákom a palcom líca, a tým posúvame pery dopredu vo forme „rypáčika“ ako pri samohláske u, vytvorí sa č. Šepkanie musí byť rýchle, viac ráz za sebou ťťťťťťť.
Možno vychádzať aj z t, keď ho necháme dieťa vyslovovať v koncových slabikách ut, ot, at, et, it. Tu tiež treba postupovať veľmi ticho, pomáhame krúžkovou sondou, ktorou posunieme konček jazyka o 3-5 mm dozadu po podnebí. Veľmi pomôže manéver, pri ktorom posunieme bradu dopredu – takto utvoríme umelo progéniu a posunieme aj pery rypáčkovite dopredu ako pri predošlom spôsobe.
Iný spôsob: dieťa vyslovuje samohlásku u s prehnanou artikuláciou a špúlením per, k tomu pripojí šepkané ť uť, uť, uť, uť, uť z čoho vzniká uč, uč, uč, uč, uč.
Keď vie dieťa vysloviť ť, dáme mu vysloviť pošepky ť, po fonácii ť dieťa prudko a náhle otvorí ústa a zakončí fonáciou. Tento spôsob sa robí tiež pošepky. Ďalej sa precvičuje v slabikách ač, eč, ič, oč, uč.

Slová:
čaj, čajka, čakať, čakan, čakáreň, čardáš, čas, čelo, čižma, čln, čokoláda, bič, meč, koláč, kolotoč, kováč, oči, klinček, kačka, mačka, kľučka atď.

Š
Vychádzame z hlásky č. Pokúsime sa o aktívne utvorenie š, dieťa vyslovuje predĺžene č, a to pošepky. Pri dlhodobom zaznievaní objaví sa sykavka š. dieťaťu môžeme pomôcť tak, že mu rozťahujeme kútiky úst do bokov.
Alebo vychádzame taktiež zo sykavky č, ktorú dieťa vyslovuje pošepky a pomocou sondy posunieme konček jazyka po palate dozadu. Palcom a ukazovákom druhej ruky pritláčame líca k zubom a dopredu.
Ďalej nacvičujeme v slabikách ša, še, šo, šu, šaš, šeš, šiš, šoš, šu, aša, eše, iši, ošo, ušu.
Učíme dieťa ako ide vlak ššš-ššš-ššš-ššš, ako odháňame mačku alebo vtáčikov šššc alebo kššš-kššš.

Slová:
šabľa, šachy, šalát, šál, šašo, šaty, šepot, šidlo, šíp, široký, šklbať, škola škoda, škovránok, škúliť, škvrna, šport, šťastie, šťava šteňa, štekať, myš, kôš, líška, náš, skúška, mašľa, višňa, čerešňa atď.

Ž
Ž možno utvoriť z neznelej sykavky š tak, že vyslovujeme sami neznelé š a prejdeme na znelé ž. dieťaťu znázorníme chvenie, ktoré vzniká pri zaznievaní ž, a to tak, že mu priložíme ruku na svoj hrtan, na ktorom dieťa pociťuje toto chvenie. Potom si dieťa priloží ruku na svoj hrtan.
Pri deťoch, ktoré nevedia rozoznať znelé a neznelé hlásky, použíjeme vibračnú masáž. Vibrátor sa uloží na hrudník vo výške jugulárnej jamky a dieťa vyslovuje neznelé š, pri zachvievaní hrudníka a hrtana utvorí sa znelá hláska ž.
Keď nemáme vibrátor, vypomôžeme si rozochvievanie hrudníka rýchlymi a ľahkými nárazmi päsťou na hrudník. Zuby sú pritom zovreté a dieťa artikuluje š. môžeme vychádzať aj zo znelej hlásky m, ktorú nechávame zaznievať dlhšiu dobu mmmm a pripojíme samohlásky mmmmuž, mmmmmaž, mmmmmež, mmmmmiž, mmmmmož. Pokračujeme v slabikách ža, že, ži, žo žu, aža, eže, iži, ožo, užu, žež, žiž, žož, žuž.

Slová:
žaba, žalovať, žaluď, žalúdok, žartovať, žehliť, železo, železnica, žena, žeriav, žiak, žiačka, žiara, žiarovka, žid, žila, žirafa, život živý, žltý, žĺtok, žobrák, žrebec, žriebä, žula, žuvačka, koža, lyže kĺže, jež, beží, nôž, bež.

Z
Tvoríme podobne ako ž, ale vychádzame zo sykavky s.
FRŐSCHELS odporúča vychádzať zo spoluhlásky v a to tak, že dieťa si uloží jazyk medzi zuby a vyslovuje nahlas v /w/. Vytvorí sa zvuk podobný z alebo dz. Zvuk upravujeme presunutím končeka jazyka za horný rad zubov buď sondou, alebo ukázaním miesta správnej artikulácie.
Precvičujeme sa v slabikách za, ze zi, zo, zu, aza, eze, izi, ozu, uzu. Možno napodobniť zvuk včely: Včela bzučí bzzzzbz a mucha len zzz, včela znáša med a mucha zas jed.

Slová:
zábava, zabiť, záclona, začať, zajac, zajko, zákruta, záľuba, záhrada, zadarmo, zametať, zámok, zámka, západ, zapáliť, zaspať, závej, zeman zemeguľa, zem, zima, zívať, zlatý, zrno, zub, Zuzka, zvaliť, zviera, zvon, zvonček, zvyšok, koza, izba, voz, reťaz, peniaz, bez, lez, vez.

Sykavky dz, dž sa vyskytujú zriedkavejšie, porušená výyslovnosť sa upravuje vyvodením zo sykaviek z, ž, a tichého, rýchlo vysloveného d.
Dz
Dziny, dziny, priadza, núdza, sádzať, hádzať, rýdzi, cudzí, bryndza.

Dž
Džbán, džavotať, džem, džez, džin, hádže, sádže, sádž, hádž atď.

Sigmatizmus nemusí byť úplný, môže sa vyskytnúť len porucha výslovnosti tvrdých alebo len mäkkých sykaviek. Vyskytuje sa aj s poruchami iných hlások. Najčastejšie je sigmatizmus interdentálny, dá sa však pomerne rýchlo zvládnuť artikulačnými cvičeniami a pomocou sondy. Niekedy pomôže roztiahnuť kútiky úst do bokov. Pomáha aj vyzdvihnutie dna úst tlačením podbradku nahor. Pri tomto manévre jazyk sa reflexne stiahne z medzery medzi zubmi do úst, pevné zhryznutie oboch radov chrupu nedovolí vykĺznuť jazyku a artikulačný vzdušný prúd môže prechádzať medzi zubmi.

Artikulačné cvičenia robíme najprv bez pomôcok, aby sme dieťa zbytočne netraumatizovali. Starším deťom vysvetlíme spôsob artikulácie sykaviek a napodobňovanie artikulácie pred zrkadlom.

Nesmie sa zabudnúť ani na psychické rozpoloženie dieťaťa, všímame si, či nie ej bojazlivé, hanblivé, nesmieme mu vytýkať chybu, haniť ho alebo vysmievať sa mu.

Sondou pomáhame iba vtedy, keď dieťa nevie nájsť správnu artikulačnú polohu. Používanie sondy alebo ručných manévrov obmedzíme na čo najkratší čas, jednak preto, aby si dieťa nenavyklo na cudziu oporu a jednak preto, lebo sonda môže vyvolávať vťahovanie jazyka do úst. Vtedy nielen sykavky, ale aj ostatné hlásky znejú neprirodzene.

Cvičenia sa robia v slabikách a v slovách. Treba zostaviť slovník blízky detskému mysleniu a veku. Pri cvičeniach treba dbať o to, aby sa dieťa neunavilo. Cvičenia majú byť krátke skôr vo forme hry, a zaujímavé. Zozbierame čo najviac obrázkov s výskytom sykaviek, aby obmena bola čo najpestrejšia.

Artikulačné cvičenia sykaviek začíname v určitom časovom období. Treba rešpektovať fyziologický vek a vyspelosť dieťaťa. Do určitej doby je sigmatizmus fyziologický /3. – 4. rok/. Preto začíname logopedickú výchovu až po treťom roku /ak dieťa rozpráva/. Dieťa by malo vedieť správne artikulovať sykavky do konca piateho roku.

Po piatom roku treba počítať s fixáciou nesprávnej výslovnosti. Vytvoria sa chybné kinesteticko-akustické spoje, ktoré sa ťažšie prerušujú a ťažko sa vytvárajú nové správne spoje.

V šiestom roku dieťa stráca mliečny chrup. Kým nastúpi druhá dentícia, ostáva po vypadnutých rezákoch medzera. V tomto veku sa artikulačné cvičenia robia ťažšie. Neznamená to, že sa má s cvičeniami prestať. Niekedy sa používajú dočasné pretézy zapĺňajúce medzeru po rezákoch.

Odstránenie sigmatizmu napomáha vývoj reči, podporuje jej estetickosť a prispieva k zlepšeniu psychiky dieťaťa.

Trvanie artikulačných cvičení
Keď je porušená len jedna sykavka, správnu výslovnosť možno docieliť počas jedného, dvoch sedení, t. j. asi za jeden až dva týždne. Keď sú porušené oba rady sykaviek a keď dieťa nevie rozpoznať jednotlivé sykavky zvlášť podľa ich zvuku, trvá náprava aj niekoľko mesiacov. Vtedy treba pátrať po senzorickej forme sigmatizmu a po amúzii.

Aj keď sa sykavky upravia, dieťa ich určitý čas nevie používať v slovách, vo vetách, ani v plynulej reči, lebo má zabehané určité automatizmy. Nepoužívanie správnych sykaviek býva zapríčinené aj nezvyklosťou nového zvuku. Dieťaťu sa zdajú novoutvorené zvuky nápadnými, hanbí sa za ne. Treba však počítať aj s nepozornosťou, nesústredenosťou, nedbalosťou a pohodlnosťou. Nová správna poloha hovoridiel pri artikulácii sykaviek môže dieťa unavovať a namáhať. Preto pri výslovnosti sykaviek ho treba poučiť o správnej výslovnosti a že všetky ostatné deti sykavky tak vyslovujú. Dieťa treba v jeho úsilí povzbudzovať a podporovať.