Teória komunikácie osôb so ŠVVP

Dorozumievanie sa realizuje prostredníctvom komunikácie. Komunikácia predstavuje kľúčový problémový okruh špeciálnej pedagogiky.
Pod komunikáciou sa spravidla rozumie sprostredkovanie informácií medzi systémami. V ľudskej spoločnosti sa jedná o interpersonálnu – sociálnu komunikáciu, ktorá slúži ako prostriedok sociálnej interakcie.
Pod informáciou sa v tejto súvislosti rozumie oznámenie, správa, údaj, ktorý príjemcovi odstráni, alebo zúži mieru neurčitosti, ktorá sa informácie týkala pred jej prijatím.
Prijatie informácie pozostáva z jej percepcie, dekódovania, uloženia, následného vybavenia a pokračuje jeho adekvátnym použitím.
Komunikačný proces, t. j. sprostredkovanie a prijímanie informácií sa realizuje prostredníctvom informačného kolobehu.
Informačný kolobeh možno ponímať ako pohyb informácie od komunikátora (vysielateľa) k recipientovi (prijímateľovi) cez senzorické kanály, centrálny spracovateľský a úložný aparát späť k vysielateľovi prostredníctvom spätnej väzby, pričom informácia za vhodných podmienok sa môže kvalitatívne zmeniť na poznatok.
U postihnutých tento informačný kolobeh môže byť sťažený alebo z časti znemožnený z dôvodu senzorických či kognitívnych bariér, ale aj nedostatkami v oblasti motoriky a emočne-vôľovej oblasti.
Postihnutie alebo narušenie je možné chápať aj ako nedostatočnú schopnosť meniť informácie na poznatky.
Komunikácia spočíva v sprostredkovaní významov.
K najbežnejším formám patria:
a) verbálna,
- slovná (hovorená, písaná, ukázaná) – sprostredkovanie slov, pojmov, významov,
- artikulovanou rečou – hláskami (fonémy),
- písanou rečou – písmenami (grafémy),
- prstovou abecedou (daktylotika),
- dotyky prstov (braillovým písmom) – bodové písmo,
- chirografickými znakmi,
- značky (symboly vyjadrujúce pojmy).
b) nonverbálna – mimoslovná. K nej patria tieto druhy:
- proxemika (približovanie, vzďašovanie),
- haptika (dotyky),
- posturika (fyzické postoje),
- kinezika (mimovoľné pohyby),
- gestika (pohyby rúk, nôh, hlavy a pod.),
- mimika (výraz tváre),
- paralingvistika (akustické prejavy).

V súvislosti s komunikáciou postihnutých často sa uvádzajú označenia ako napr.:
a) augmentatívna komunikácia, ktorá sa používa u tých jedincov, u ktorých sa vyskytujú určité komunikatívne spôsobilosti, ale tieto sú nedostačujúce a teda pomocou augmentatívnych systémov je potrebné tieto zvýšiť
b) alternatívna komunikácia, ktorá sa používa ako náhrada hovorenej reči.
Alternatívne systémy sa môžu rozdeľovať na:
- dynamické (daktylotika, posunky, Makaton, a pod.)
- statické (piktogramy, obrazy, systém Bliss a pod.)
Komunikačné systémy sa ďalej môžu členiť aj podľa toho, ktoré senzorické kanály sú nosnými pri sprostredkovaní informácie. Tieto komunikačné systémy označujeme spravidla ako náhradné komunikačné systémy. Sem patria:
- mimicko-gestikulačná komunikácia. Je to prirodzený komunikačný prostriedok aj u intaktných jedincov, ktorá je akusticky sprevádzaná a z ktorej sa potom vytvára artikulovaná zvuková reč. Jej nevýhodou pre nepočujúcich pri komunikácii je relatívne nízka úroveň výrazových a významových možností.
- posunková komunikácia je prirodzeným dorozumievacím prostriedkom nepočujúcich. Označuje sa ako „materinská reč nepočujúcich“. V súčasnosti sa používajú konvenčné posunky, pri ktorých sa kodifikoval vzťah medzi posunkom a jeho významom. Označuje sa aj ako „opticko-manuálny jazyk“, ktorého základným komponentom sú posunky.
Znaková reč sa označuje aj termínom „chirografia“ alebo „cued speech“. Je to systém manuálnych fonologických znakov, ktorý slúži na uľahčenie a spresnenie odzerania z úst hovoriaceho, a to používaním doplňujúcich znakov, t. j. prstovej abecedy, a tzv. ideografických znakov, t. j. polohy prstov ruky v určitom vzťahu k tvári, súčasne s artikuláciou slabiky. Ide teda o systém informácií vytvorených súčasnou polohou pier a ruky. Pri rozprávaní spolu s artikuláciou hovoriaci používa aj príslušné spôsoby manipulácie s prstami kladenými na rozličné miesta na tvári.
Komplexné komunikačné systémy môžu sprostredkovať informácie pomocou globálnych znakov, akými sú piktogramy či iné symboly. Sem patrí aj rébus (z lat. res = vec). Predstavuje systém ľahko poznateľných jednoduchých obrázkov alebo obrázkových symbolov, z ktorých možno vybrať a uložiť, alebo do radu zakresliť myšlienku, správu, inštrukciu alebo činnosť, a ktorú ako hádanku môže dešifrovať jej adresát. Jednotlivými symbolmi sú napr.:

= dom, = loď alebo akýkoľvek nakreslený predmet. Takéto symboly sú jasne dešifrované aj bez učenia. Obsah niektorých iných symbolov sa dá dovtípiť, napr. že + = a, spolu, = dopredu, = nahor a pod. Ostatné sa treba naučiť. Myšlienku možno iným sprostredkovať pomocou symbolov, čo je vlastne podstatou písania a čítania vôbec. V tom zmysle sa rébusy ukázali užitočnými aj na uvádzanie do čítania najmä postihnutých, na aj intaktných detí. Najvýznamnejším z množstva takýchto rébusových systémov je Peabodyho program čítania rébusov (Peabody Rebus Reading Program), pomocou ktorého sa údajne podarilo vypestovať pozitívny vzťah k čítaniu, k osvojovaniu si a skvalitňovaniu rečových spôsobilostí aj u detí s ťažkými poruchami učenia (čítania).
Do kompexného komunikačného systému patrí aj Blissov dorozumievací systém. Je to sústava grafických, obrázkových alebo abstraktných znakov a symbolov, ktorú vytvoril kanadský bádateľ Charles Bliss, pôvodne ako prostriedok dorozumievania sa v medzinárodnej komunikácii (ako akési „neverbálne esperanto“) a ktorý sa ukázal veľmi prospešným v komunikácii ľudí s výraznými rečovými chybami (napr. afatikov), najmä ak boli kombinované s mentálnou retardáciou alebo telesným postihnutím (defektom). V súčasnosti ide o dobre premyslený súbor základných štandardných symbolov väčšinou vytvorených z bežných geometrických tvarov, z ktorých jednotlivec vyberá alebo ukazuje tie, kombináciou ktorých môže vyjadriť a sprostredkovať nejakú svoju myšlienku. Ide asi o 1400 symbolov vyjadrujúcich nielen rozličné pojmy, ale aj zložité gramatické vzťahy a funkcie, ktoré tvoria základ slovníka príručky tohto medzinárodného systému dorozumievania. Tieto symboly sa lepia v žiaducom poradí za sebou na špeciálnu prenosnú tabuľku, ktorú má komunikujúci vždy k dispozícii. Blissov systém má mnohé výhody. Veľkou nevýhodou je, že aj v priamej komunikácii dvoch ľudí medzi sebou musia mať obaja prístup nielen k svojej, ale aj k partnerovej tabuľke. Namiesto tabuľky sa v poslednom čase používa počítačový displej.
Komunikačný systém MAKATON bol vytvorený M. Walkeronom, ako jazykový program, ktorý používa znaky doplnené hovorenou rečou a symboly. Pre aplikátorov systému MAKATON sú poriadané špeciálne kurzy: Makaton Vocabulary Development Project so sídlom v Anglicku. Znaky MAKATONU sú v podstate totožné s posunkami nepočujúcich. Symboly zastupujú v zovšeobecnenej forme reálne osoby a predstavy.
Pri komunikácii s počujúcimi si nepočujúci spravidla vypomáha odzeraním. Odzeranie spočíva v dešifrovaní hlások z pozície perí hovoriaceho.
Sprostredkovanie informácií sa realizuje znakom (posunkom), artikulovaným slovom a symbolom.
Špeciálnu daktylografickú abecedu predstavuje tzv. „písmo na dlaň a prsty ruky (Lormova abeceda), na dorozumievanie sa so slepo-hluchými osobami. V nej sa jednotlivé písmená (hlásky) abecedy príslušného jazyka sprostredkúvajú postihnutým pomocou bodového alebo pohybového stlačenia istej časti palca, štyroch prstov, resp. dlane na ich ruke. Najzložitejšou fázou učenia sa tejto abecedy u slepo-hlucho-nemého je často dlhotrvajúca prípravná fáza, počas ktorej musí postihnutý jednotlivec pochopiť, že určitá kombinácia dotykov jeho ruky predstavuje isté slovo, ktoré v danom jazyku je symbolom istého predmetu. Keď to postihnutý pochopí, možno ho naučiť dešifrovať množstvo (neskôr aj abstraktných) slov vnímaných a chápaných po sebe skoro tak rýchlo, ako sa vnímajú a chápu slová a vety rozprávajúcich nepostihnutých osôb.
V špeciálnej pedagogike majú osobitný význam náhradné abecedy, vytvorené na dorozumievanie sa medzi postihnutými, resp. s nimi. Na písomné dorozumievanie sa medzi nevidiacimi slúži Braillova bodová abeceda (pomenovaná podľa jej autora – L. Brailla). Pozostáva z variovanej kombinácie 1 až 5 bodov reliéfne vyrazených do papiera, umiestnených v 6-bodovej schéme, zloženej z dvoch zvisle pod seba umiestnených troch bodiek vzdialených navzájom cca 4 mm. Vynechaním jedného až päť bodov schéma poskytuje 63 možných bodových kombinácií, umožňujúcich záznam a potom dešifrovanie nielen všetkých písmen (hlások) a interpunkčných znakov abecedy ktoréhokoľvek jazyka, ale aj číslic a čísel, resp. aj iných aritmetických a chemických znakov a vzorcov, ako aj celej hudobnej a šachovej notácie. Písmo Braillovej abecedy sa zaznamenáva špeciálne na tento účel zostrojenými šablónami a bodcami, resp. prístrojmi – písacími strojmi, písacími nástrojmi, resp. elektronickými predvádzačmi – optakonmi. Inteligentný nevidiaci človek je schopný naučiť sa prečítať záznam v Braillovom písme skoro tak rýchlo, ako vidiaci čítajú tlačený slovný text. Písanie v Braillovom písme je, prirodzene, oveľa zložitejšie a náročnejšie. U nás sa Braillova abeceda začala používať v r. 1922 v Ústave pre slepcov v Levoči.
Aplikácia Braillových znakov na prsty ruky u slepohluchých. Na prostredník a ukazovák stláčaním na príslušné miesta na prstoch sa naznačujú písmená Braillovej abecedy.
Orálna komunikácia (artikulovaná reč) patrí medzi bežné prostriedky komunikácie. U intaktnej populácie je to najfrekventovanejší prostriedok komunikácie.
Totálna komunikácia je to označenie pre komplexný dorozumievací systém sluchovo postihnutých. Vychádza z ľudského práva nepočujúceho dieťaťa na optimálny a neobmedzený rozvoj, t. z. použiť všetky doteraz známe metódy a prostriedky komunikácie (mimocko-gestikulačná reč, pantomíma, posunková reč, orálna reč, daktylotika, odzeranie, používanie elektroakustických prístrojov a pod.). Z uvedeného vyplýva, že osoby, ktoré sú v bezprostrednom styku s dieťaťom musia ovládať a používať uvedené formy a prostriedky komunikácie. V rámci totálnej komunikácie vytváranie reči je (dvojjazyčné) orálne a manuálne.
Komunikácia pomocou elektroakustických prostriedkov – do komunikačného procesu sú zapojené rôzne zosilňovacie elektroakustické prístroje individuálneho či skupinového charakteru.
Komunikácia pomocou vibračných zariadení – spočíva v zosilnení vibračných pocitov na citlivých miestach ľudského tela pomocou prístroja. V kombinácii s odzeraním a pocitovým rozlišovaním vibračných pocitov, ktoré sprevádzajú artikulovanú reč, táto sa stáva zrozumiteľnou pre nepočujúceho. Vibračný prístroj slúži aj ako spätná väzba pri orálnej reči nepočujúcich.