Pojmy diagnostika a diagnóza sa pôvodne používali len v lekárstve. Postupom času sa v dôsledku objektívnych potrieb dostali aj do terminológie iných vedných odborov a do bežného slovníka každodenného života. Sú odvodené z gréckych slov dia, ktoré znamená osobitne, oddelene, hĺbkovo a gnosia, ktoré znamená poznanie; teda diagnosis by sme mohli voľne preložiť ako rozlišujúce poznávanie, rozpoznávanie alebo hĺbkové poznávanie. V našej jazykovej kultúre sa z termínu diagnosis vyvinuli termíny: diagnostika a diagnóza.
Diagnostika v lekárskych vedách má dva významy: jednak ako náuka o rozpoznávaní chorôb, resp. o metódach rozpoznávania chorôb, jednak ako súbor aktivít, ktoré sa uskutočňujú za účelom vlastného rozpoznávania chorôb. Diagnostika sa spája s označením procesu, súboru odborných aktivít, kým diagnóza vyjadruje výsledok tohto procesu. Diagnostika je poznávací proces, ktorého cieľom je získať o diagnostikovanom objekte alebo jave čo najhlbšie a najkomplexnejšie poznatky, ktoré napomáhajú formulovať závery v zhrňujúcom konštatovaní – v diagnóze. Počas celej existencie špeciálnopedagogickej praxe sa prejavovalo úsilie o hlbšie poznanie detí v podmienkach školy či zariadenia, čiže o ich diagnostiku najmä prostredníctvom dlhodobého pozorovania. Uvedenými závažnými otázkami sa u nás zaoberali V. Gaňo, L. Edelsberger, M. Sovák, L. Košč a iní.
O definíciu špeciálnopedagogickej diagnostiky sa pokúsil Š. Vašek (1974). Označil ju za nástroj, pomocou ktorého možno správne rozpoznať druh, stupeň a vplyv postihnutia na vychovávateľnosť a vzdelávateľnosť jedinca. Autor neskôr modifikoval svoju definíciu takto: Špeciálnopedagogická diagnostika je cieľavedomá činnosť zameraná na rozpoznanie podmienok, priebehu a výsledkov výchovy a vyučovania u jednotlivých postihnutých alebo narušených jedincov. Ide o proces zisťovania podmienok, priebehu a výsledkov výchovy a vyučovania postihnutých alebo narušených jedincov a určovania vplyvu postihnutia na ich vychovávateľnosť a vzdelávateľnosť. Špeciálnopedagogickú diagnostiku chápe autor ako dynamický proces, ako cieľavedomú činnosť, výsledkom ktorej má byť diagnóza. Podmienkami tu rozumieme základné východiskové stavy výchovno-vzdelávacej práce špeciálneho pedagóga. Tie sú určované predovšetkým druhom a stupňom postihnutia či narušenia dieťaťa ako objektu výchovy a vzdelávania.
Určenie druhu a stupňa senzorického, somatického či rečového postihnutia (defektu) je predovšetkým úlohou lekárskej diagnostiky a u mentálnych postihnutí úlohou psychologickej diagnostiky, ale pedagogické závery, vyplývajúce z týchto zistení, môže vyvodiť na žiaducej úrovni a do žiaducich detailov len špeciálny pedagóg. Možnosti výchovy a vzdelávania sú totiž jeho doménou tak isto, ako aj prognostické výroky spojené s ďalšími výchovno-vzdelávacími predpokladmi postihnutého dieťaťa. Špeciálny pedagóg špecifikuje druh a stupeň postihnutia či narušenia i jeho dôsledky z vlastného aspektu a pre vlastné potreby. Svoje zistenia sám vyhodnocuje, syntetizuje, i keď, prirodzene, nie izolovane od zistení iných zúčastnených odborníkov (lekára i psychológa), čo však nemožno považovať za náhradu ich odborného vyšetrenia. Pri takomto zacielení diagnostiky na postihnutie alebo narušenie ide o koncentráciu na ich odraz vo výchove a vzdelávaní.
Priebehom sa chápe vlastný proces výchovy a vzdelávania postihnutého jedinca, ktorý sa realizuje predovšetkým ako dynamická multifaktoriálne podmienená interakcia medzi pedagógom a (postihnutým) žiakom. Rozdiel medzi vzdelávaním zdravých a postihnutých detí je v tom, že kým u prvých postačujú všeobecne zaužívané metódy, formy a prostriedky výchovno-vzdelávacej práce, u postihnutých a narušených detí oveľa výraznejšie platí, že čo dieťa, to osobitný prístup, a to ešte aj vývinovo a situačne variovaný. V pedagogiky je táto požiadavka už dávno známa ako individuálny prístup. Takýto prístup sa nemôže realizovať na základe subjektívnych dojmov a názorov pedagóga, ale len na základe poznatkov získaných špecializovanou pedagogickou diagnostikou.
Ako uvádza L. Košč (1983), v posledných desaťročiach sa začína zdôrazňovať nielen individuálny prístup ku každému žiakovi, ale aj to – čo je jeho bezpodmienečnou podmienkou – individuálna pedagogická diagnostika, uskutočňovaná bezprostredne a primárne na účely výchovno-vzdelávacieho procesu.
Výsledkami (v našej definícii špeciálnopedagogickej diagnostiky) rozumieme konkrétnu dosiahnutú úroveň vychovanosti a vzdelanosti postihnutého alebo narušeného dieťaťa.
Prejavujú sa úrovňou vedomostí z rozličných vyučovacích predmetov, ako saj v správaní, v postojoch, vo vzťahu k plneniu povinností a dodržiavaním pedagogických a spoločenských noriem.
