Básnik Gerhard Hauptmann bol v škole považovaný prosto za hlúpeho. Jednu triedu musel opakovať dvakrát.

O Charlesovi Darwinovi, zakladateľovi teórie o vývine druhov, sa jeho učitelia vyjadrovali, že je to „nie veľmi nadaný, mierne podpriemerný žiak“.

Wilhelm Busch, veselý filozof – ako sám seba nazýval – najprv niekoľko rokov študoval na strojníckej priemyslovke. Keď mal devätnásť rokov, proti vôli otca priemyslovku zanechal a prestúpil na umeleckú akadémiu v Dϋsseldorfe. Na úspech musel dlho čakať, priniesla mu ho až kniha ilustrovaných veršov Max und Moric. Vydavateľ za ňu Buschovi zaplatil tisíc guldenov a sám na nej zarobil celý majetok!
Prečo odišiel Busch z priemyslovky? Ťažkosti mu robila matematika, najmä praktická.

Je všeobecne známe, že oneskorený vývin vedie neraz k výkonom nad všetky očakávania. Platí to v plnej miere o zakladateľovi teórie relativity: Albert Einstein ako dieťa začal neskoro rozprávať. V základnej škole sa plachý chlapec nikdy nevedel správne vyjadriť, preto ho pokladali za duševne zaostalého. Mladému Albertovi spôsoboval frustráciu už aj strohý, takmer vojenský tón, ktorý sa vtedy uplatňovať na mnohých školách.
Prijímaciu skúšku na polytechnické štúdium v Zϋrichu neurobil, hoci v matematike vynikal. Nemal dostatočné vedomosti z iných predmetov, najmä z moderných jazykov. Na školu sa po roku predsa len dostal, keď predložil maturitné vysvedčenie z kantonálnej školy v Aarau.
Irónia osudu: Tá istá škola, ktorá nechala sedemnásťročného Einsteina prepadnúť, mu o osemnásť rokov neskôr ponúkla profesorské miesto, a keď mal Einstein štyridsaťdva rokov, bola mu udelená Nobelova cena za fyziku.

Mnohostranný severoamerický vynálezca Thomas Alva Edison bol v škole celkom zaznávaný. Učiteľ ho posadil do poslednej lavice, lebo vraj z neho „aj tak nikdy nič nebude“. Raz mu dal učiteľ zaucho. Edisona sa to tak dotklo, že zo školy ušiel.

Básnik Eduard Mörike, do seba pohrúžený chlapec, mal už v základnej škole chýr „priveľmi zasneného“ žiaka. Neskoršie, keď sa uchádzal o štúdium na kláštornej škole v Urachu, nezložil prijímaciu skúšku.

Kto by si pomyslel, že „železný kancelár“ Otto von Bismarck v časoch svojho pobytu v školskom internáte veľmi trpel túžbou po domove. Z hľadiska jeho ďalšej životnej cesty je typické, že občas vynikol v nemčine, zemepise a dejepise, ale v ostatných predmetoch ani najmenej.