Viac sa chýb a omylov dopúšťajú žiaci, ktorým chýbajú skúsenosti. Tradičná škola akoby na tieto chyby a omyly striehla, z čoho potom voči žiakom vyvodzuje dôsledky-známky, trest, zvýšené množstvo úloh a pod. Humánnosť však nespočíva v tom, ale predovšetkým v zbavení žiakov strachu z chýb a omylov, v analýze a hľadaní ciest odstraňovania chýb a vyhýbania sa im.Veľkým neduhom školy je ešte stále to, že je v zajatí encyklopedického poňatia vzdelávania, z toho potom pramení preťažovanie žiakov množstvom učiva a uprednostňovanie mechanického učenia a memorovania vedomostí. Namiesto toho je potrebné uplatňovať tvorivé metódy učenia sa žiakov, viesť ich k aplikácii vedomostí na nové, zmenené podmienky, a tak rozvíjať kognitívnu oblasť. Pri tomto nejde iba o to, že žiak sa stáva tvorivým subjektom, ale súčasne s tým aj o emocionálnu stránku učenia sa-žiak sa učí so záujmom, chápe význam učiva pre život, prežíva pocity uspokojenia z vlastnej činnosti a pod. Napriek nesmiernemu významu vnútornej/primárnej/ motivácie využívame viac sekundárnu motiváciu, čo nie je v súlade s humánnymi prístupmi k vyučovaniu. Inak povedané, žiada sa venovať viac pozornosti učeniu z vlastného záujmu, pričom treba využívať záujmy žiaka, jeho zážitkovú sféru, v neposlednom rade viesť vyučovanie tak, aby už svojím priebehom bolo pre žiaka motivujúce. Obmedzenie suverénneho postavenia učebného textu je jednou z téz nielen súčasnej, ale už pragmatickej pedagogiky. Jej význam vzrastá najmä v súčasnosti, kedy je žiak obklopený množstvom masovokomunikačných médií, množstvom náučnej literatúry, rôznych funkčných hračiek atď. To znamená, že pri učebnej činnosti nie je správne orientovať sa iba na učebnice, ale treba využívať všetky dostupné zdroje poznávania. Vtedy má žiak možnosť prejaviť svoje názory, postoje, skúsenosti, zážitky, city atď. V takomto prístupe k získavaniu vedomostí už nejde o tak často kritizované mechanické osvojovanie učiva a jeho reprodukovanie, ale aj o prácu s rôznymi prameňmi, čo vedie k rozvoju logického myslenia, k posudzovaniu atď. A v konečnom dôsledku aj k radostnej tvorivej činnosti žiaka, o čom nám musí isť predovšetkým. Vieme, že tradičné ponímanie vyučovania má často donucovací, imperatívny charakter. Učiteľ organizuje, riadi, stanovuje ciele a pod. Už samotný tento prístup vyvoláva u žiakov „obranné postoje“ , ba časť žiakov z takéhoto vyučovania pociťuje obavy, že nazvládnu tempo a požiadavky kladené učiteľom.