Odstránenie strachu, to je vytvorenie pokojnej atmosféry, v ktorej sa uplatňuje priaznivá emocionálna interakcia medzi učiteľom a žiakmi, prispôsobenie etápa vôbec organizácie práce schopnostiam a možnostiam žiakov, odstránenie pocitu strachu z neúspechu pri preverovaní vedomostí a pod. Kým tradičný prístup kladie dôraz na výkony, humanistický prístup sa orientuje na zaujímavosť vyučovania pre žiakov, na jeho výchovné hodnoty a na zážitkovú sféru žiaka. V praxi to znamená napr. hovoriť so žiakmi o tom, ako sa im pracuje, ako ich učivo zaujíma, v akých súvislostiach sa s ním už stretli, čo im spôsobuje pri učení problémy, ako možno učivo využiť v iných predmetoch alebo aj v živote a pod. Ide tu teda o vytváranie prirodzeného priestoru pre žiaka. V takto riadenom vyučovaní sa žiak nielenže cití príjemnejšie, ale možnosti bohatej komunikácie prispievajú k plnohodnotnejším vedomostiam.
Mimoriadnu pozornosť si zasluhujú žiaci so slabším prospechom. Výskumy potvrdzujú, že k prospechovo lepším žiakom sú učitelia priaznivejšie naklonení /častejšie ich chvália, prehliadnu drobné nedostatky, menej ich kritizujú a pod. /. Humanistický prístup k slabším žiakom si vyžaduje nie prehliadať ich nedostatky, ale častejšie ich povzbudzovať a kladne hodnotiť aj ten najmenší pokrok, zvyšovať ich ašpirácie, pestovať u nich vieru vo vlastné sily a schopnosti a pod. Popri verbálnej komuníkácii má veľkú úlohu aj neverbálna komunikácie- súhlasný úsmev so žiakovým konaním, u mladších žiakov aj pohladenie, povzbudzujúce gestá atď. Práve v súčasnosti, keď do našich skôl preniká slovné hodnotenie, má učiteľ značné možnosti uplatňovania práve týchto prístupov. Rozvíjanie hodnotiaceho myslenia patrí tiež k stratégii humanizácie školy. Cieľom je, aby sa žiak naučil poznávať seba samého, seby samého hodnotiť, vytvárať si hodnotovú orientáciu. K tomu musí mať vytvorený priestor pre vyjadrovanie svojich názorov, predstáv a pocitov. Hodnotiace myslenia musí byť zamerané na viaceré oblasti-racionálno-logickú, emocionálnu a etickú. Inak povedané, učiteľ v tomto ponímamí nevystupuje ako jediná autorita, ktorá len hodnotí, ale predovšetkým vedie žiaka k sebahodnoteniu. Hoci kreativita sa týka skôr didaktických aspektov vyučovania /takto je najčastejšie ponímaná/, nemožno nevidieť jej významný prínos pre humanizáciu vyučovania. Ten spočíva v tom, že umožňuje každému žiakovi prejaviť svoje schopnosti, umožňuje mu byť samostatným. Poskytnutie priestoru pre divergentné /odlišné, rozdielne, netradičné/ prístupy k riešeniu vzdelávacích, alebo aj výchovných úloh, jednak žiaka motivuje do činnosti, ale aj spätne pôsobí na učenie, resp. ho podporuje-vyvoláva záujem a úsilie o prekonanie nepoznaného, žiak sa cíti slobodnou bytosťou.