normálnym životným podmienkam, a aby klienti mohli rozhodovať o svojom živote, v čo možno najväčšej miere, bez zbytočného alebo nevhodného zasahovania odborníkov.

Etika sociálnej práce a osobnosti sociálneho pracovníka

Etika je filozofická veda o mravnosti ako stránke života spoločenského človeka, o pôvode a podstate morálneho vedomia a jednania. Etické súdy vznikajú, ak oceňujeme svoje alebo cudzie jednanie po mravnej stránke.
Etika sociálnej práce: etika spoločnosti, v ktorej sociálny pracovník pôsobí je obvykle totožná s etikou majoritnej spoločnosti. Sociálny pracovník však musí poznať rozdiely v etických postojoch skupín obyvateľov a ich príčiny. Pokiaľ nie sú totožné s morálnymi a právnymi normami majoritnej spoločnosti, vedú ku konfliktu.
Základné etické problémy, s ktorými sa sociálny pracovník stretáva a musí o nich rozhodovať:
► KEDY zasahovať do života občana a jeho rodiny, skupiny, či obce
► KTORÝM sociálnym prípadom dať prednosť a venovať čas na dlhodobé výchovné pôsobenie
► KOĽKO pomoci a starostlivosti poskytnúť, aby stimulovali klienta k zmene postojov a zodpovednému jednaniu a neviedli k zneužitiu
► KEDY prestať so sociálnou terapiou a poskytovaním služieb a dávok sociálnej pomoci.
Sociálny práca je zameraná taktiež na praktickú činnosť, každý kto prijme jej normy, princípy, hodnoty, ktoré tvoria základnú časť tohto povolania, má jednať v súlade s nimi nielen vo svojom profesionálnom živote, ale aj v živote súkromnom.
Etika sociálnej práce sa utvárala v procese jej profesionalizácie a je zhrnutá v Medzinárodnom etickom kódexe pre profesionálnych sociálnych pracovníkov, ktorý bol spracovaný Medzinárodnou federáciou sociálnych pracovníkov v roku 1976, bol doplnený a schválený v roku 1990 v Buenos Aires.
Medzinárodný etický kódex a početné národné kódexy vykazujú istú jednotnosť, ktorá môže byť považovaná za časť teórie sociálnej práce, tvoriacu tzv. filozofiu sociálnej práce, ktorá je rovnaká bez ohľadu na rozdielne sociokultúrne a politické situácie.

Osobnosť sociálneho pracovníka

V procese vývoja sociálnej práce sa postupne vytváral obraz ideálneho sociálneho pracovníka, z ktorého vyplynulo, že podstatou sociálnej práce je komunikácia s ľuďmi, inštitúciami, spoločnosťami, organizáciami, atď.
Sociálny pracovník, by mal mať kladné osobnostné vlastnosti a cnosť dobrého človeka: poctivosť, spravodlivosť, pravdovravnosť, pracovitosť.
Jeho jednanie má vzbudzovať dôveru a záujem ľudí, ktorí s ním prichádzajú do kontaktu.
Uviesť osobnostné vlastnosti sociálneho pracovníka, tak aby sa neidealizoval jeho obraz je dosť problematické.