Subjekty sociálnej práce (poznámky)

Sociálna práca ako umenie jednať s ľuďmi

Sociálna práca ako umenie jednať s ľuďmi a viesť ich (len ak súhlasia a toto vedenie akceptujú) na základe odbornej znalosti a praktických skúseností. Tieto sociálny pracovník tvorivo aplikuje pri nadväzovaní kontaktov, sociálnych diagnózach a sociálno-výchovných pôsobení, tak aby pomohol sociálnym klientom uspokojiť sociálne potreby a urovnať narušené vzťahy v spoločnosti, ktoré môžu vniknúť v ktoromkoľvek období životného cyklu a v rôznych životných situáciách. Umenie jednať s človekom vyžaduje nielen znalosť praktických metód, ale aj prirodzený talent a etický záujem, pretože jednáme s človekom, ktorý je v spoločnosti nejako znevýhodnený, či handikepovaný.
Individuálna sociálna práca je umenie, v ktorom používame vedomosti získané o človeku a svoju schopnosť vytvárať vzťahy medzi ľuďmi, aby sme mobilizovali schopnosti jednotlivca, ako aj spoločenské zdroje pomoci a takto ho priviedli k tomu, aby sa lepšie prispôsobil svojmu prostrediu. Sociálna práca ako pracovná metóda

Sociálna práca ako pracovná metóda disponuje postupmi a zákonitosťami, ktorých ovládnutie uľahčí a urýchli orientáciu v rôznych životných situáciách a v nežiadúcich psychických a sociálnych problémoch.
Špecifiká sociálnej práce spočívajú v tom, že sociálni pracovníci musia hodnotiť informácie, ktoré dostávajú z rôznych zdrojov, ako aj z vlastných istení, musia ich spracovávať vyberať z možných alternatív a rozhodovať sa pre ďalší postup jednak svojej práce a jednak v práci ďalších odborníkov.

Zmeny kvality a obsahu sociálnej práce

PROFESIONALIZÁCIA SOCIÁLNEJ PRÁCE

Profesionalizáciou získava sociálny pracovník viac práv a väčšiu zodpovednosť potrebnú k zásahom do dôležitých súkromných sfér života jednotlivca, skupiny, či komunity. Podmienkou profesionalizácie je zdokonalenie systému vzdelávania, pričom tendencie vo svete smerujú k úplnému vysokoškolskému vzdelaniu.
Za účelom šírenia poznatkov z teórie a praxe a výmeny skúseností z rôznych oblastí sociálnej práce vznikajú národné a medzinárodné asociácie sociálnych pracovníkov a takisto školy sociálnej práce sa združujú do rôznych organizácií.
V niektorých štátoch sa uplatňuje odborné vedenie sociálnych pracovníkov tzv. supervízia, ktorej podstatou je na základe odborných poznatkov kriticky riadiť sociálnych pracovníkov v danej oblasti a v pravidelných intervaloch sledovať a hodnotiť ich prácu.

Supervízor radí sociálnym pracovníkom v konkrétnych postupoch a v širšom kolektíve preberá zaujímavé a zložité prípady. Učí sociálnych pracovníkov aplikovať vedecké poznatky niektorých odborov v praxi pri riešení konkrétnych sociálnych situácií. Učí ich zvládať emocionálnu účasť na živote klienta, zvyšovať ich sebakontrolu pri jednaní s klientom. Upozorňuje na chyby a nedostatky a pomáha pri prekonávaní frustrácie z nesprávnych riešení. Na základe vopred dohodnutých zásad sa supervízor učí, udržiava si kontakt s praxou. Filozofia vlastnej odbornej prípravy rešpektuje zvládnutie protirečivosti názorov pričom sa uprednostňuje polyvalenciu a špecializáciu.

Sociálne školstvo

Je systém odbornej prípravy pracovníkov v odbornej sfére na rôznych úrovniach a stupňoch. Súčasná tendencia akceptuje stredoškolské a univerzitné školstvo.
Reálny obraz súčasného sociálneho vzdelávania prebieha ako:

1. príprava sociálnych pracovníkova v školskom systéme
2. príprava v systéme ďalšieho vzdelávania sociálnych pracovníkov
3. pripravované rezortné vzdelávanie.

V súčasnosti na Slovensku pripravuje sociálnych pracovníkov pre uplatnenie v sociálnej sfére 18 stredných a 12 vysokých škôl.
Univerzitné vzdelávanie rozlišuje bakalársky a magisterský stupeň, pričom bakalárske štúdium pripravuje sociálnych pracovníkov zameraných na terénnu sociálnu prácu, poradenstvo, krízovú intervenciu, debistáž, a pod..
Magisterské štúdium v trvaní 4. alebo 5. rokov je zamerané na sociálnu politiku, sociálny manažment, koncepciu sociálnej práce a výskum.

Náplňou je tímová práca, tvorba sociálnych programov a príprava učiteľov sociálnej práce.
Potrebné je riešiť koncepciu sociálneho školstva s vytvorením univerzitného centra, ktoré zabezpečí prípravu sociálnych pracovníkov na vedeckej úrovni a bude garantovať vývoj sociálneho vzdelávania na Slovensku.
Ďalším stupňom je doktorandské štúdium, ktoré nadväzuje na magisterské a pripravuje na uplatnenie v rozvoji teórie sociálnej práce, v sociálnom výskume, pripravuje sociálnych analytikov na regionálnej, národnej a medzinárodnej úrovni, odborných konzultantov v odborných inštitúciách, učiteľov a supervízorov sociálnej práce.
Zameranie doktorandského štúdia sa sústreďuje na:

Ř prehĺbenie všeobecných vedomostí z humanitných odborov
Ř prehĺbenie vedomostí z metodológie vedy a z teórie a výskumu sociálnej práce
históriu, teóriu a metódy sociálnej práce, otázky sociálnej politiky a modely historických zmien v minulosti a súčasnosti
Ř špecializáciu vo vyhradenej oblasti v sociálnej práci s originálnym prístupom k spracovaniu a aplikácii
rezortné vzdelávanie, ktoré rieši súčasné problémy, nedostatku sociálnych pracovníkov, preklenutie trvalej migrácie v sociálnej oblasti a prípravu funkcionárov
Ř zvládnutie filozofie, metodológie, metodiky sociálnej práce a legislatívnych opatrení.

Ďalším stupňom je adaptačné štúdium, ktoré je určené novoprijatým pracovníkom v sociálnej sfére a končí sa overením stanovených predpokladov a schopností, ako jednej z podmienok vykonávania sociálnej práce.
Formy:

1. zaškolenie po nástupe do zamestnania
2. potvrdenie vedúceho pracovníka
3. samoštúdium
4. základný výcvik v psychosociálnych zručnostiach zameraných na zvládnutie práce s klientelou.

Inštitucionalizácia sociálnej práce

Inštitucionalizácia, ktorá je podložená právnymi normami konkrétnej spoločnosti znamená prechod z oblasti výhradne súkromnej iniciatívy cirkevných a súkromných organizácií do oblasti verejných územnosprávnych a štátnych inštitúcií.
V západných štátoch sa obe tieto formy rozvíjajú súčasne. Prevaha jednej, či druhej je závislá na politických programoch príslušných vlád.
Na Slovensku sa takisto predpokladá postupný prechod niektorých foriem sociálnej pomoci do pôsobnosti dobrovoľných, či súkromných spolkov, organizácií, združení.

Tak ako v západných štátoch aj u nás bude potrebné, aby sociálnu prácu v týchto neštátnych inštitúciách vykonávali zásadne sociálne kvalifikovaní pracovníci.
Postupne dochádza k rozširovaniu obsahu sociálnej práce, keď okrem práce s problémovými skupinami, jednotlivcami sa rozvíja aj sociálna práca v oblasti starostlivosti o zdravotne, či spoločensky nedeficientnú populáciu formou sociálnej prevencie a debistáže.
Takisto vznikajú nové skupiny klientov so špecifickou problematikou, či už zdravotnou (vírus HIV pozitív, onkologické ochorenia, ....) alebo spôsobenou politickými zmenami (nezamestnanosť, migrácia, vojenské konflikty, ...).
Mení sa postoj sociálnych pracovníkov ku klientom, keď pôvodne autoritatívny prístup, kedy druhý spôsob, či prostriedok pomoci boli klientovi nepriamo nútené, postupne vystriedalo samostatné rozhodovanie klienta pod vedením sociálneho pracovníka na základe priateľského vzťahu rovnocenných partnerov.

Polyvalencia a špecializácia sú dva prevládajúce princípy v sociálnej práci a neustále dochádza k oscilácií medzi nimi v rôznych oblastiach sociálnej a zdravotnej starostlivosti.
1. polyvalentný prístup na teritoriálnom úseku (obec, obvod)
- tu pracuje sociálny pracovník so všetkými sociálnymi skupinami žijúcimi v danom obvode a to bez ohľadu na rôznorodosť ich sociálnych problémov ► zaoberá sa ako problémami rodín s deťmi, tak problémami mladistvých i dospelých delikventov, občanov starých, chorých, ....
- tomuto prístupu zodpovedajú organizačné opatrenia inštitúcie zodpovednej za celú oblasť sociálnej pomoci
- podľa zástancov polyvalencie v sociálnej pomoci spočívajú jej výhody v tom, že chráni príslušný obvod pred mnohopočetnými zákrokmi sociálnych pracovníkov špecializovaných na určitú problematiku a chráni intimitu rodiny, či komunity
- prostredníctvom jednotlivých klientov sociálni pracovníci spoznávajú problematiku svojho obvodu a jeho obyvatelia svojich sociálnych pracovníkov, to uľahčuje aktivizáciu spoluobčanov k spolupráci na riešení sociálnych problémov a zjednocuje ich nazeranie na možné sociálne zmeny.

2. špecializačný prístup
- špecializačný prístup, ktorého prívrženci argumentujú tým, že spektrum sociálnych klientov maladaptovaných, či inak sociálne odkázaných je tak široké, že jeden sociálny pracovník nie je schopný zvládnuť spôsoby riešenia, všetky postupy, ktoré sú vhodné a príslušné normy predpísané
- okrem toho sociálny pracovník má hlbšie znalosti na tom ktorom úseku (gerontológia – ak pracuje so starými ľuďmi, ....)

Pojmový aparát

sociálny prípad

v zahraničnej literatúre sa uvádza ako socid case – ang. jazyk, resp. le cas social z franc. jazyka
Pre sociálneho pracovníka je prípad zvláštna sociálna situácia alebo problém, nie osoba alebo osoby na ňom zúčastnené
Krakošová uvádza, že sociálny prípad vznikajúci akonáhle človek nestačí svojimi silami a schopnosťami prekonať prekážky, ktoré sa v jeho živote vyskytli. Vyznačuje sa tým, že:
a) vonkajším zásahom bol porušený pravidelný život človeka, alebo jeho rodiny
b) človek tomuto vonkajšiemu zásahu nedokázal čeliť svojimi silami, vnútornou kapacitou.
Rozlišuje pri vzniku sociálneho prípadu:
a) vnútorné prekážky – spočívajú v nedostatku vlastných schopností klienta, nedokáže prekážky správne rozoznať, odhadnúť ich nebezpečenstvo a plánovitým vlastným pričinením ich prekonávať alebo im predchádzať
b) vonkajšie prekážky – sú v jeho prostredí alebo fyzických nedostatkoch.
Svojim obsahom pojem sociálny prípad postihuje najrôznejšie druhy fyzickej alebo mentálnej, či spoločenskej handikepovanosti (deviácie), ktoré sú príčinou toho, že človek zlyháva pri plnení svojich ľudských funkcií a úloh.
Časté je zlyhanie vo viac než jednej funkcii (napr. alkoholik – neplní si funkciu rodiča, živiteľa rodiny, problémy v zamestnaní,....).
Podľa Krakešovej sa sociálnymi prípadmi stávajú aj ľudia, ktorí síce za normálnych okolností sú schopní viesť nezávislý život, ale osud ich zahrnul tak veľkými prekážkami, že nie sú schopní vlastnými silami ich zdolať, a tým je naznačené, že sociálne prípady nevznikajú len vtedy, ak zlyhá jedinec alebo je neschopný vzniknutým problémom čeliť, ale aj vtedy ak zlyhá spoločnosť vo svojich funkciách (hospodárskych, štátotvorných, mierotvorných, v oblasti ľudských práv,...).


sociálny klient

Označuje osobu, ktorá prichádza alebo už je v starostlivosti sociálnych pracovníkov.
Zmenou vzťahu medzi sociálnym pracovníkom a klientom, ktorému sa sociálna pomoc poskytuje nahradil tento termín pôvodne užívané slovo žiadateľ.

sociálna situácia

Jedinec, skupina alebo komunita, v širšom sociokultúrnom prostredí tvoria sociálnu situáciu, ktorá má svoju dynamiku a je ovplyvňovaná pozitívnymi alebo negatívnymi spoločenskými a inými faktormi.
Nákonečný hovorí o konkrétnej sociálnej situácii v súvislosti s fungovaním osobnosti ako otvoreného systému v neustálej interakcií z vonkajším prostredím.
Lamser chápe sociálne situácie ako také, ktoré svojim významom presahujú osobný rámec a majú význam tiež pre iné osoby. Rozoznáva všeobecné a zvláštne sociálne situácie.

Tvrdí, že k zmenám sociálnych situácií dochádza jednak vlastným pričinením a jednak vonkajším zásahom, ktorý nazýva udalosťou.

sociálny problém

Podľa Lasera sú to také vývojové tendencie, ktoré situácie v ľudských vzťahoch a spoločnosti, ktoré sú považované za obtiažne, a ktorým sa venuje pozornosť formou konkrétnych vyrovnávacích opatrení.
Pri hodnotení, či ide o sociálny problém alebo nie sa uplatňuje sústava hodnôt v danej spoločnosti. Táto sústava hodnôt (podľa toho ako je spoločnosť integrovaná a uniformná) naznačuje deliacu čiaru medzi normálnym javom a sociálnym problémom.
Spoločenské normy kodifikované v právnych predpisoch alebo fixované vo vedomí verejnosti stanovujú hranice medzi normalitou a abnormalitou. Pri správanie ľudí ide situácie konformity alebo nonkonformity.

Spolupráca v sociálnej práci a sociálnej pomoci

Veľká variabilita sociálnych pomerov, ktorých príčiny, vznik a následky pramenia alebo dopadajú na najrôznejšie stránky života jednotlivca alebo spoločnosti nevyhnutne vyžadujú, aby pri ich diagnostike a riešení spolupôsobili odborníci a odborné orgány z rôznych oblastí svojimi posudkami, rozhodnutiami a nálezmi.
Sociálny pracovník vytvára vzťahy spolupráce, ktorých kvalita závisí okrem iného na jeho osobnostných vlastnostiach, odborných znalostiach a šírke prehľadu o problematike, ktorá je predmetom spolupráce.
Spoluprácu môžeme charakterizovať ako:
a) priamu – vyznačuje sa osobným kontaktom s odborníkom, či dobrovoľníkom, s ktorým je možné radiť sa, vymeniť si názory
b) nepriamu – formou administratívnou s orgánmi a organizáciami, ktorými je sociálny prípad predložený k posúdeniu, alebo ku ktorému dáva sociálny pracovník svoje vyjadrenie a posudok. Výsledok nemôže nijako ovplyvniť, pretože rozhodnutie orgánu alebo organizácie má byť z odborného hľadiska objektívnym.

Sociálny pracovník v tíme odborníkov

Priama osobná spolupráca na pracovisku môže mať formu tímovej spolupráce. V takomto tíme ba mal byť sociálny pracovník rovnocenným členom. Jeho zloženie najčastejšie býva ► lekár, psychológ, pedagóg, ale aj právnik, sociológ alebo vedúci niektorého odboru sociálnej pomoci, podľa toho aká problematika sa rieši.
Tam, kde sú partnermi vysokoškolsky vzdelaní špecialisti je nižšie vzdelanie pre sociálneho pracovníka veľkým handikepom. Títo odborníci obvykle nepovažujú sociálneho pracovníka za dostatočne kvalifikovaného a rovnocenného partnera. Je mu prisudzovaný nižší spoločenský status, čo brzdí vytvorenie vzájomnej spolupráce.

Spolupráca s dobrovoľníkmi v sociálnej práci

Kvantita klientov na jedného sociálneho pracovníka a dlhodobosť sociálno-výchovného pôsobenia sú príčinou toho, že sociálny pracovník nemôže všetku činnosť zvládnuť sám bez dobrovoľných pracovníkov a organizácií.

Sociálny pracovník by mal pre potreby svojej agendy vytvoriť aktív dobrovoľných spolupracovníkov z radov občanov, s ktorými sa dostáva pri terénnej práci do styku, a ktorí majú snahu a predpoklady svojimi osobnostnými vlastnosťami klientovi pomáhať.
Títo dobrovoľníci sa uplatňujú v starostlivosti o starých a zdravotne postihnutých občanov, pri debistáži, dobrovoľnej návštevnej službe, telefonickej službe,...
Pri resocializácii spoločensky neprispôsobivých občanov sa dobrovoľníci uplatňujú z radov zamestnancov v podnikoch, kde sú títo občania umiestňovaní po dohode s vedením podniku. Nie vždy je v podniku sociálny pracovník, ktorý by mohol pôsobiť pri adaptačnom procese týchto občanov, aby nedošlo k ich fluktuácii alebo recidíve.
Na úseku starostlivosti o deti spolupôsobia dobrovoľníci ako dôverníci starostlivosti o deti a mládež, ktorí aktívne pôsobia vo svojom obvode a pomáhajú orgánom starostlivosti o deti v úlohách, ktorými sú poverení. Majú signalizovať potreby detí a mladistvých, ktorých výchova vykazuje závažné nedostatky a sprostredkovávať sústavné spojenie s orgánmi starostlivosti o deti a mládež.
Práca v dobrovoľníkov v sociálne práci má v západnej Európe a USA dlhodobú tradíciu, z tých skúseností vyplývajú zásady, ktoré by sa mali pri dobrovoľnej sociálnej práci dodržiavať:

1. práca dobrovoľníkov nemôže byť úspešná pokiaľ nie je uľahčovaná a umožňovaná platenými pracovníkmi, ktorí majú prácu s dobrovoľníkmi vo svojej náplni

2. účelom dobrovoľnej sociálnej práce je obohatiť služby osobám, ktoré ich potrebujú, ale nikdy nesmie nahrádzať alebo zastupovať prácu platených odborníkov

3. kritika všetkých verejných sociálnych služieb občanmi je v demokracii nevyhnutná. Najlepšie výsledky sa dosahujú vtedy, ak sú občania dobre informovaní. Najlepší spôsob ako poučiť občanov o ktorejkoľvek službe je umožniť mu, aby sa na jej prevádzaní podieľali.

4. občania musia byť presvedčení, že práca dobrovoľníkov je prospešná a účelná
5. je potrebné rátať s tým, že vzrastú náklady na mzdy tých odborných pracovníkov, ktorí sú poverení organizovaním dobrovoľnej práce, avšak tieto náklady sú vyvážené službami, ktoré by nikdy nemohli platení pracovníci poskytnúť

6. dobrovoľníci musia byť všeobecne oboznámení s poslaním a organizáciou úradu, v ktorom majú pracovať a odborne pripravení na konkrétnu prácu, na ktorú sa prihlásili

7. dobrovoľná práca musí byť pravidelne hodnotená, a to pre uspokojenie a rast dobrovoľníkov, tak pre účely zariadenia, v ktorom pracujú.

Vo verejnej sociálnej starostlivosti v niektorých štátoch sa dobrovoľníci uplatňujú napr.

v týchto oblastiach: ako tlmočníci pri jednaní s klientmi, ktorí neovládajú jazyk zeme, kde žijú, či emigrovali, pomocníci pri hľadaní ubytovania pre repatriantov a emigrantov, ako doprovod osobám, ktoré nie sú schopné (zo zdravotných dôvodov, pre starobu, imobilitu,...) sami dôjsť do zariadenia, kam sú poslaní, pomocníci sociálnych pracovníkov pri výkone ich povolania, prevádzaním priateľských a susedských návštev u osôb sociálne izolovaných, či adaptovaných.
Dobrovoľníci z radov mladých ľudí (študentov sociálnej práce) pomáhajú v ústavoch telesne, či mentálne postihnutých, ústavoch pre mládež, domovoch dôchodcov,...). Pomáhajú aj postihnutým, ktorí žijú samostatne, sprevádzajú ich pri cestách do nemocnice, úradov,.....
So skúsenosti vyplynulo, že sa nemôže robiť nábor dobrovoľníkov pokiaľ nie sú presne známe práce, ktoré majú vykonávať.
Sociálni pracovníci, ktorí majú s dobrovoľníkmi pracovať musia byť na túto prácu dostatočne pripravení, pretože veľakrát je najzávažnejšou prekážkou ich negatívny postoj k dobrovoľníkom. Dobrovoľníci sú často vysoko erudovaní a skúsení ľudia.
Najlepším uznaním práce dobrovoľníkov zo strany sociálnych pracovníkov je, ak sa stanú integrálnou súčasťou zariadenia, v ktorom pracujú, a ak sa s nimi aj primerane jedná.
V ČSR po roku 1948 bola priama spolupráca a účasť spoločenských a dobrovoľných organizácií zdiskreditovaná a zavrhnutá. Západ naopak výrazne uplatňoval dobrovoľné a súkromné podnikanie v oblasti starostlivosti o človeka. Služby sociálnej starostlivosti poskytované štátom sú tak obohacované podnikaním spoločenských organizácií, spolkov, nadácií, súkromníkov. Rozširuje sa tak spektrum služieb, môžu sa skúšať ich nové formy, vzniká priestor pre experimenty a pozitívne skúsenosti je možné preberať do verejných služieb sociálnej starostlivosti.
V riadiacom aparáte týchto dobrovoľných organizácií musia byť odborníci, ktorí po absolvovaní príslušných skúšok získali licenciu k samostatnému výkonu povolania. Tieto nesú zodpovednosť za odbornú úroveň a dodržiavanie etických zásad pri poskytovaní služieb. Činnosť týchto organizácií podlieha kontrole verejných orgánov sociálnej starostlivosti.
Niektoré spoločenské organizácie sa starajú len o svojich členov v rámci svojich možností a prostriedkov ► domovy dôchodcov pre príslušníkov určitej cirkvi. Iné dobrovoľné, či súkromné inštitúcie sú vytvorené len pre poskytovanie určitej pomoci (napr. rozvoz obedov), ďalšie sú zamerané na získavanie prehľadov o potrebách občanov, na získavanie finančných a vecných prostriedkov, ktoré potom rozdeľujú organizáciám zaoberajúcim sa dobrovoľnou pomocou.

Tiež existujú organizácie, ktoré získavajú dobrovoľníkov a orientujú ich podľa ich záujmu na organizácie, ktoré o nich majú záujem.
Podstatné je, aby čo najviac občanov a skupín v obci sa podieľalo na plánovaní organizovaní a poskytovaní sociálnych služieb, a aby prenikali až do najvzdialenejších miest za tými, ktorí ich najviac potrebujú.

Spolupráca s niektorými orgánmi a inštitúciami

Nepriama (neosobná) spolupráca sociálnych pracovníkov s niektorými orgánmi a inštitúciami plní v sociálnej práci a sociálnej starostlivosti nezastupiteľnú funkciu.
Napr.:
1. psychologicko-pedagogické poradne vyšetrujú a hodnotia vlastnosti detí z hľadiska ich výchovných problémov pre účely rozhodnutí o ochrannej výchove, náhradnej rodinnej výchove, ústavnej starostlivosti,....

2. zariadenia poskytujúce psycho-technické vyšetrenia občanov spolupracujú pri voľbe vhodného povolania prípadne pre vylúčenie tých povolaní, ktoré sú nevhodné

3. spolupráca so súdmi je najčastejšia pri starostlivosti o mládež. Vyplýva zo zákona o rodine a výkone sociálno-právnej ochrany detí a mládež. Súdy pri svojom rozhodovaní vyžadujú posudky sociálnych pracovníkov alebo sa zaoberajú prípadmi na ich podnet. Sú stanovené podmienky, za akých je účasť sociálneho pracovníka na súde nevyhnutná.

4.spolupráca s políciou je obojstranná a v niektorých prípadoch nevyhnutná. (starostlivosť po výkone trestu, pri odňatí dieťaťa rodičom proti ich vôli na základe rozhodnutia súdu,...)

Hodnoty v profesionálnej sociálnej práci

Pretože individuálne zdieľané hodnoty majú obvykle emocionálny než racionálny charakter sociálni pracovníci si musia byť vedomí ich subjektívnej povahy a relatívnosti a kompenzovať tieto stránky vedomou toleranciou voči kultúrnym odlišnostiam a sebareflexiou vlastných predsudkov a preferencií.
Sociálna práca predpisuje sociálnym pracovníkom niekoľko inštrumentálnych profesionálnych hodnôt overených praxou. Niektoré z nich môžu byť rozporuplné vnútorne (ako napr. zásada slobodného rozhodovania v prípade osôb, ktoré svojim správaním škodia sebe alebo iným), iné môžu byť vo vzájomnom konflikte (napr. ochrana záujmov klienta a lojalita voči zamestnávateľovi, či komunite). Od sociálneho pracovníka sa očakáva funkčná integrácia týchto orientačných profesionálnych hodnôt.

Rešpektovanie slobodného rozhodovania klienta, t. j. jeho práva žiť životom podľa jeho vlastných predstáv

Má niekoľko polôh. Predovšetkým sa nechápe ako rezignácia sociálneho pracovníka voči akémukoľvek jednaniu klienta, ale ako aktívna spoluúčasť na jeho rozhodovaní alebo jednanie sprostredkúvaním možných alternatív. Rešpektuje sa ľudská dôstojnosť klienta, jeho svojprávnosť.
Sociálny pracovník spolu s klientom analyzuje povahu daných problémov a ich možných riešení. Riešiteľmi problémov však zostávajú klienti a sociálny pracovník by mal preberanie zodpovednosti za ne vedome odmietať. Sociálny pracovník pritom hodnotí a posudzuje danú problematiku bez odsudzovania klienta a jeho jednania.

Poukazuje na dôsledky problémového správania a navrhuje iné možnosti, pričom zároveň poukazuje na možné sankcie v prípade, že klienti v takomto správaní pokračujú. REŠPEKTOVANIE slobodného rozhodovania klientov má svoje medze pri vážnom obmedzovaní alebo poškodzovaní práv ostatných, keď spoločnosť uplatňuje zábrany alebo udeľuje trest, alebo pri zjavnej neschopnosti klienta svojprávne jednať, kedy spoločnosť preberá zodpovednosť za klienta na seba alebo ju presúva na iné osoby.

Rešpektovanie dôvernosti informácií

V západných krajinách je táto zásada samozrejmá a prísne dodržiavaná. Osobou s prednostným prístupom k informáciám je predovšetkým klient a osobné dáta je možné predávať mimo zariadenia slúžiaceho klientom len s ich výslovným písomným súhlasom, pokiaľ zákon alebo súd nestanovuje inak (napr. trestná alebo nebezpečná činnosť klienta, ale len v prípade oprávnenej obavy z ohrozenia zdravia, života a bezpečnosti iných občanov).
Naproti tomu u nás je prístup cudzích osôb k informáciám ľahší a niekedy tak dochádza ku kolízii so zodpovedným plnením profesionálnych povinností. Súvisí to s tým, že rešpekt voči súkromiu klienta je u nás dosť oslabovaný buď ustálenou paternalistickou praxou, alebo stiesnenými podmienkami v príslušnom zariadení. V praxi západnej sociálnej práce sa ustálilo niekoľko profesionálnych zásad, sprevádzajúcich výkon sociálnej práce. Patria sem napr.: dodržiavanie sféry pôsobnosti sociálnej práce, vedomé využívanie osobnosti v praxi, zachovanie profesionálnej objektivity, rešpekt voči rozdielom medzi ľuďmi, najmä pokiaľ ide o marginálne a menšinové skupiny, celostný prístup ku klientom, rešpektovanie ich dôstojnosti, individuálnosti.
Prístup ku klientele, využívanie silných stránok osobnosti klienta, maximalizácia spoluúčasti klienta, odovzdávanie zručností klientom, priebežnosť vyhodnocovania a zodpovednosti voči klientom.
Z historického hľadiska ani západná sociálna práca nedospela k uznaniu a praktickej aplikácii týchto zásad celkom jednoznačne a bezkonfliktne. Aj v západnom svete došlo v súvislosti s nástupom sociálneho štátu k odosobneniu vzťahu ku klientom, jeho formalizácii a byrokracii, a vo veľkých zariadeniach naviac i k manipulovaniu klientov a k necitlivému rutinnému prístupu k nim. V súčasnosti sa však vo vyspelých štátoch usilujú o prispôsobenie životných podmienok klientov tak, aby sa čo najviac približovali tzv.

normálnym životným podmienkam, a aby klienti mohli rozhodovať o svojom živote, v čo možno najväčšej miere, bez zbytočného alebo nevhodného zasahovania odborníkov.

Etika sociálnej práce a osobnosti sociálneho pracovníka

Etika je filozofická veda o mravnosti ako stránke života spoločenského človeka, o pôvode a podstate morálneho vedomia a jednania. Etické súdy vznikajú, ak oceňujeme svoje alebo cudzie jednanie po mravnej stránke.
Etika sociálnej práce: etika spoločnosti, v ktorej sociálny pracovník pôsobí je obvykle totožná s etikou majoritnej spoločnosti. Sociálny pracovník však musí poznať rozdiely v etických postojoch skupín obyvateľov a ich príčiny. Pokiaľ nie sú totožné s morálnymi a právnymi normami majoritnej spoločnosti, vedú ku konfliktu.
Základné etické problémy, s ktorými sa sociálny pracovník stretáva a musí o nich rozhodovať:
► KEDY zasahovať do života občana a jeho rodiny, skupiny, či obce
► KTORÝM sociálnym prípadom dať prednosť a venovať čas na dlhodobé výchovné pôsobenie
► KOĽKO pomoci a starostlivosti poskytnúť, aby stimulovali klienta k zmene postojov a zodpovednému jednaniu a neviedli k zneužitiu
► KEDY prestať so sociálnou terapiou a poskytovaním služieb a dávok sociálnej pomoci.
Sociálny práca je zameraná taktiež na praktickú činnosť, každý kto prijme jej normy, princípy, hodnoty, ktoré tvoria základnú časť tohto povolania, má jednať v súlade s nimi nielen vo svojom profesionálnom živote, ale aj v živote súkromnom.
Etika sociálnej práce sa utvárala v procese jej profesionalizácie a je zhrnutá v Medzinárodnom etickom kódexe pre profesionálnych sociálnych pracovníkov, ktorý bol spracovaný Medzinárodnou federáciou sociálnych pracovníkov v roku 1976, bol doplnený a schválený v roku 1990 v Buenos Aires.
Medzinárodný etický kódex a početné národné kódexy vykazujú istú jednotnosť, ktorá môže byť považovaná za časť teórie sociálnej práce, tvoriacu tzv. filozofiu sociálnej práce, ktorá je rovnaká bez ohľadu na rozdielne sociokultúrne a politické situácie.

Osobnosť sociálneho pracovníka

V procese vývoja sociálnej práce sa postupne vytváral obraz ideálneho sociálneho pracovníka, z ktorého vyplynulo, že podstatou sociálnej práce je komunikácia s ľuďmi, inštitúciami, spoločnosťami, organizáciami, atď.
Sociálny pracovník, by mal mať kladné osobnostné vlastnosti a cnosť dobrého človeka: poctivosť, spravodlivosť, pravdovravnosť, pracovitosť.
Jeho jednanie má vzbudzovať dôveru a záujem ľudí, ktorí s ním prichádzajú do kontaktu.
Uviesť osobnostné vlastnosti sociálneho pracovníka, tak aby sa neidealizoval jeho obraz je dosť problematické.

Je však možné uviesť niekoľko charakteristík, ktoré vychádzajú z ich vôle a sociálni pracovníci ich teda môžu sami ovplyvňovať:
► vlastnosti zrelej osobnosti, ku ktorej patrí predovšetkým citová vyrovnanosť, stálosť (t. j. primerané reagovanie na situácie, ktoré môžu vzniknúť pri styku s klientmi). Pracovníci prílišne podliehajú emóciám a súcitu, čo môže viesť k nerealistickému riešeniu problému. Na druhej strane však sociálny pracovník musí preferovať citový záujem (v správnej miere) o klienta ako človeka seberovného, ktorému pomáha.
- schopnosť empatie (vžitie sa do pocitov druhého, hľadieť na svet jeho očami).
- citová stabilita – sebaovládanie, sebakontrola
- životný optimizmus – nie však nereálny (prehnaný), ale prameniaci z viery v ľudí, v možnosť pozitívneho ovplyvnenia ich osobnosti.

Role sociálnych pracovníkov

Sociálni pracovníci vykonávajú pri svojej profesionálnej činnosti množstvo rolí, ktoré sa vzájomne prelínajú. K objasneniu povahy týchto rôznych činností je možné vyčleniť niekoľko odlišných typov (POZOR! čistý typ v praxi neexistuje):

1. poskytovač služieb alebo opatrovateľ
- pomáha klientom v ich dennom živote tam, kde vzhľadom k postihnutiu, chorobe, slabosti alebo inej neschopnosti sami nezvládajú vykonávať dôležité činnosti. tieto služby sa zväčša poskytujú v pobytovom zariadení alebo v domácnosti klienta

2. sprostredkovateľ služieb
- pomáha klientom získať kontakt s potrebnými zariadeniami, prípadne inými zdrojmi odbornej pomoci

3. učiteľ sociálnej adaptácie
- napomáha klientom modifikovať ich správanie tak, aby mohli účinnejšie riešiť svoje problémy

4. poradca alebo terapeut
- pomáha klientom získať náhľad na ich postoje, pocity a spôsoby jednania, so zámerom napomôcť ich osobnému rastu alebo adaptabilnejšiemu jednaniu. (chápe sa ako psychosociálna diagnostika, poradenstvo pracovníka, socioterapeutika)

5. prípadový manažér
- (rola presadzovaná v západných štátoch len v posledných desaťročiach)
- usiluje o zabezpečenie, koordináciu, vhodný výber a súvislé poskytovanie tzv. kontinua služieb, najmä u klientely s väčším množstvom sociálnych a zdravotných potrieb, (patrí sem: prípadová diagnostika, plánovanie služieb alebo terapie, nadväzovanie väzieb k iným poskytovateľom sociálnych služieb, pravidelné sledovanie poskytovaných služieb a obhajovanie záujmov klienta)

6. manažér pracovnej náplne
- v zariadení, t. j. organizátor často nadmerný objem práce, plánuje načasovanie a dávkovanie intervencie, sleduje kvalitu poskytovaných služieb a priebežne spracúva informácie. Ide najmä o profesionálov vo väčších zariadeniach, ktoré majú rozsiahlu klientelu a vynucujú si operatívne rozhodovanie a zasahovanie

7.

personálny manažér (personalista)
- osoba zabezpečujúca výcvik a výuku, samoštúdium, konzultácie a riadenie pracovníkov zariadenia

8. administrátor
- vedúci pracovník alebo riaditeľ zariadenia, plánuje, rozvíja a zavádza spôsoby práce, služby a programy v sociálnych a iných zariadeniach slúžiacich príslušnej klientele (funkcie: manažérska, funkcia vnútorného a vonkajšieho koordinátora, najmä v dlhodobom pláne rozvoja zariadenia, funkcia odborného hodnotiteľa programov)

Zákon o sociálnej pomoci (MPSVR) 1998

Stanek a kol. – s. 148, 151, 152, 153, 154, 155, 156,..
Rozvoj neštátnych subjektov sociálnej práce

Po roku 1989 sme na Slovensku zaznamenali rozvoj neštátnych subjektov v pôsobnosti tretieho sektora, sieti dobrovoľných mimovládnych neziskových organizácií a občianskych združení (je ich okolo 10 000). Tieto organizácie prinášajú alternatívy v oblasti verejnej a sociálnej politiky, vyjadrujú pluralizmus a rôznorodosť predstáv a prístupov. Otvárajú priestor pre nezávislé a často i pružnejšie riešenia potrieb občanov, presnejšie zmapovávajú existujúci stav a môžu okamžite reagovať na konkrétne spoločenské potreby bez zdĺhavosti potrebnej legislatívy v štátnej správe. (Vďačnosť štátu sa prejavuje ako? J)
Popri štátnom sektore vzniká podnikateľský sektor, ktorý je charakterizovaný trhom a ziskom a obnovuje sa tretia oblasť, ktorá má dlhoročnú históriu. Je to oblasť „3. sektora“ (charita, filantropia, spolková činnosť, dobrovoľníctvo) odrážajúca rozmanité aktivity medzi štátom a trhom.
Neziskové organizácie sú pilierom občianskych spoločností a ich poslanie vyplýva z podielu na rozmnožovaní spoločného bohatstva, a to:
► schopnosťou tlmočenia a formulovania predstáv a požiadaviek občanov
► nezastupiteľnosťou v sociálnom dialógu s oživením občianskej účasti a participácie na veciach verejných
► pôsobenie v prospech spoločenskej integrácie
► prevencia a poskytovanie sociálnych služieb
► koncepčnou spoluprácou so štátnymi sociálnymi inštitúciami v záujme sociálneho rozvoja, s vyjadrením plurality.
Ďalšie používané označenia 3. sektora:
► neziskový sektor – vymedzuje jeho miesto a ? od komerčných a ziskových organizácií. Jeho cieľom nie je tvorba zisku pre vlastníkov.

Ak sa dosiahne určitý zisk, tak je povinnosťou vrátiť ho (investovať) do ďalších verejno-prospešných programov
► nezávislý sektor – hoci obsahuje vyjadrenie relatívnej nezávislosti od štátu a trhu, môže byť dotovaný ako štátom, tak aj podnikateľskou sférou
► mimovládne organizácie (MVO) – vyjadrujú, že ich činnosť a založenie nie sú viazané na rozhodovanie štátnych orgánov a nie sú im bezprostredne podriadené, sú „neštátneho charakteru“
► charitatívne (humanitárne, filantropické, dobročinné) organizácie – vyjadrujú verejnoprospešný charakter činnosti týchto organizácií a ich náväznosť na dlhodobé tradície, dobročinnosti, milosrdenstva, kresťanskej lásky k blížnemu a pod.
► svojpomocné inštitúcie – formou organizácií, klientov, záujmových skupín sú zamerané na vlastné sily, schopnosti a často sú mimo rámca oficiálnych, profesionálnych služieb
► sektor oslobodený od daní (tax-exempt sector) – označuje v zahraničí existujúce organizácie, ktoré sú úplne alebo čiastočne oslobodené od daní alebo rôznych poplatkov (poštovný poplatok, clá, telefón, a i.)
► súkromný neziskový sektor – široká paleta súkromného sektoru, ktorý slúži verejným účelom a cieľom (súkromné nemocnice, rôzne ústavy sociálnej starostlivosti, univerzity, vedné centrá, umelecké galérie, profesionálne združenia, a pod.)
Tretí sektor charakterizuje MVO majú: hlavne 5 kritérií, a to:
1. formálna štruktúra
2. súkromný (neštátny) charakter
3. ich cieľom nie je tvorba zisku, ktorý by sa mal rozdeliť pre majiteľov
4. fungujú na samosprávnom princípe, sú nezávislé
5. mávajú dobrovoľný charakter.
Na odlíšenie cirkevných inštitúcií, politických strán a odborov sa ešte uvádzajú:
1. nie sú náboženské
2. nie sú politické .
Neziskové organizácie odhaľujú a reagujú na biele miesta v sieti štátnej sociálnej pomoci a pružne reagujú na spoločenské potreby.

Finančný príspevok neštátnemu subjektu a obci
(zákon o sociálnej pomoci, 1998)

Príslušný krajský úrad môže poskytovať neštátnemu subjektu a obci príspevok vo vopred dohodnutom rozsahu. Finančný príspevok možno poskytovať na základe písomnej žiadosti neštátneho subjektu alebo obce. Pred uzatvorením zmluvy o poskytovaní finančného príspevku vykoná krajský úrad kontrolu úrovne poskytovanej sociálnej služby alebo sociálneho poradenstva alebo vykonávania sociálnej prevencie.
Finančný prostriedok sa poskytne, ak neštátny subjekt alebo obec vykonáva, prípadne poskytuje:
► sociálnu prevenciu
► sociálne poradenstvo
► sociálnu službu
bez toho, aby sa snažil dosiahnuť zisk a táto činnosť je v kraji nedostatková. Poskytuje sa na úhradu nákladov, ktoré vznikli poskytovaním služby. Výška finančného príspevku sa určí na základe štandardných, prevádzkových nákladov na jedno miesto, na jeden rozpočtový rok, pre jednotlivé sociálne služby a podľa druhu zariadenia. Štandard zohľadňuje špecifické podmienky kraja a stanovuje ho krajský úrad.
Jednorázový účelový finančný príspevok môže krajský úrad poskytnúť neštátnemu subjektu, ktorý sociálna spĺňa podmienky na poskytnutie príspevku, a to na úhradu nákladov:
► na začatie poskytovania sociálnych služieb
► na rozšírenie sociálnych služieb
► na opravu, údržbu a obnovu technologické vybavenia objektu zariadenia neštátneho subjektu, ak je majetkom štátu.