Zdroje tendencie sú v teórii komunikácie (audiovizuálne médiá) , v kybernetike - vede o riadení vo svete živých bytostí (pedagogická kybernetika) a v psychologických teóriách správania a procesov poznávania - behaviorizmus Skinnera - teória operačného podmieňovania.
Princípy usporiadania hypermediálneho prostredia- od vytvárania inteligentných vyučovacích programov k vytvoreniu otvoreného prostredia a to pomocou týchto princípov:
rozmanitosť interakcií, vytváranie otvorených modelov, prostredie nezávislé od odovzdávaných obsahov, kooperatívne vyučovanie a multimediálna prezentácia informácií.- príkladom program Bubliny..
Záver: nebezpečím je strata kontroly učiteľa nad vzdelávacím procesom

4. Sociokognitívne teórie
Skupina teórií vzdelávania, ktorá sa zaujíma hlavne o spoločenské a kultúrne dimenzie procesu učenia. Dôraz kladú na rolu sociálnej interakcie v mechanizmoch učenia. Pod vplyvom sociálnej psychológie zohľadňujú kultúrne a sociálne podmienky učenia a zaoberajú sa sociálnou povahou učenia. Na rozdiel od kognitívno-psychologických teórií (tie sa zaoberajú hlavne logikou riešenia problému, tým čo sa deje v mozgu dieťaťa) sa sociálne teórie snažia vychovať z dieťaťa človeka, schopného uskutočniť sociálne zmeny. Sociokognitívne teórie nenavrhujú zmenu spoločnosti (nechcú zrušiť sociálne nerovnosti), ale zdôrazňujú že sociálne a kultúrne faktory, ktoré na učenie v školskom prostredí pôsobia, je nutné rešpektovať. Vydeľujeme 5 sociokognitívnych prístupov:
1. teória sociálneho učenia (A.Bandura - USA)
2. teória sociokognitívneho konflikt - Francúzsko
3. sociálno-historická teória - Vygotskij - Rusko
4. teória kontextualizovaného učenia - USA - Inštitút výskumu učenia
5. teória kooperatívneho vyučovania a učenia

6.Sociálne teórie
Vychádzajú z myšlienky, že transformácia ktorou by malo školstvo prejsť, má širší sociálny rozmer. Hlavnou úlohou vzdelávania je premena - rekonštrukcia spoločnosti. Škola jako inštitúcia je prekonaná, pretože vychádza zo spôsobu organizácie spoločnosti v industriálnej etape, ktorá bude v budúcnosti prekonaná.
Autori sa zhodujú v tom, že náš každodenný život je poznamenaný príznakmi ekologickej, sociálnej a kultúrnej krízy. Vzdelávanie to musí rešpektovať a reagovať na ne, čiže vybaviť žiakov istými nástrojmi k zmene týchto situácií (žiak získava spôsobilosť k ich riešeniu) - v afektívnej, intelektovej a psychomotorickej oblasti. V tomto zmysle vzdelávanie je jednou dimenziou vývoja reality a vzdelávanie znamená naučiť sa žiť. Táto skupina teórií vidí základ v úvahách o príprave detí na často radikálnu transformáciu kultúry a spoločnosti. Ide o tieto skupiny teórií:
1. inštitucionálne a samosprávne pedagogiky ( 60. a 70. roky)
2. pedagogiky „prebúdzania vedomia“ (P. Freire, Shor, Giroue)
3. ekosociálne teórie - globálny pohľad na svet (Grand Maison, Jantsch, Toffler)


7.Akademické teórie
Ide o teórie, ktoré definujú všeobecné charakteristiky vzdelávania, umožňujúce stať sa žiakovi široko kultivovaným človekom. Príčinami nekultúrnosti študentov vnímajú jako dôsledok nevyhovujúceho všeobecného vzdelávania a predčasnej špecializácie učiva predmetov na vysokej škole.